Without such a pass

Amsterdam - LA “Interim solutions” Part 2

For the few who have been evicted for various reasons, the first point of contact may be a person or department within a foundation / organization / government. People, regardless of (migration) background, age and gender, end up at the same door: an assistant whose task is to provide the information that may be necessary for the 'survival' of the outdoors. It is this outdoor life that is still underestimated by many: how can homelessness be better mapped? Does this street image of 'living without things' arise from a situation of money problems, traumatic childhood or because one is said to be 'different' from the rest in society? Why would a city like Amsterdam, Paris or London regularly have to deal with homeless people? Are people really addicted to something? Or does this mainly apply to part of this group? Would anyone really have ever lived a normal life with a full-time job and supported a family? Or does this apply to specific people who may have been left to fend for themselves? What is street begging, the urge to collect cans and bottles with a deposit (because one has no choice but to survive) or does one automatically end up in some circuit or (lowest) bottom of society because there is no longer any hope for a future in which work, happiness, stability and security is available? - - - An assistant who shows his guests the way to a better life at an activity center, an 'intaker', social worker, case manager or other insiders may be able to give the person concerned the correct (legal) information: that is in any case a short manual that should inform the other person about someone's rights and obligations. It is these two things that one adheres to in order to accept such help. Some people manage to go along with the advice given to them and ultimately opt for that one 'certainty', even if they have to give up something for it (the agreements they make on paper with the other party). This option then falls under a specific trajectory. On the other hand, one would be free to choose: although a special pass could be issued with a certain period of validity. In this way, one can participate in something while retaining an awarded benefit or other form of assistance that is accompanied by a certain 'guidance'. The assistant who spoke to some incoming guests from behind his computer often remembered things: someone could explain his situation and that he made some notes. The assistant pulled out a list of one of his relations. He took a guest to the back and had him sit on a chair. He then called a department within an organization known worldwide for humanitarian aid in emergencies. “It's better if I give the phone to the person so you can hear what's going on…”. He conducted the interview shortly after speaking to a female assistant. She got the person sitting on the chair to speak. The situation of these types of individuals differed from that of migrants (political refugees) from, for example, Ukraine. There were two women at the table in the back of the shop. Both did not appear to be sitting at the same table with other attendees. One of them was carrying a large bag. They would have relaxed for a while and could have a cup of coffee. Another group was playing cards. There was soft music playing in the background. Various nationalities were found there. On the wall they found an A4 with free WiFi. Consumption was sometimes provided on the basis of a number. A man from behind the cafeteria table handed out a set of meals for everyone. He called out the names of the guests present one by one. - - - The assistant who let the guest tell his story after his brief explanation of his relationship, said that an offer had recently become new in the case of emergency shelter. Without such a pass - which generally required a registration with all the information that a department had to have - one could freely 'go somewhere' with basic facilities. At a minimum, a guest could use a sink, bed and shower with automatic power/light controller. A temporary option for guests who, with permission, could be accommodated under this so-called 'brand accommodation'. It was this 'brand' that was often encountered in tourism. The assistant explained from his office chair that the municipality only worked with long waiting lists. However, giving priority was not included here. One had to wait for confirmation of the announcement that came from management. Such a waiting list could last a few months at most before it was their turn for a place to sleep. He was not about the subsidy part, nor about a debate that sometimes took place in politics. Someone from another body knew his legal ways. He explained the vast difference between the ideas of the municipality and those of his own organization. Sometimes something did not work because it could take a longer time to tackle the homeless problem more effectively... <To be continued>

Amsterdam - LA “Tussentijdse oplossingen” Part 2

Voor de enkeling die om diverse redenen uit huis is gezet, kan het eerste aanspreekpunt een persoon of afdeling binnen een stichting / organisatie / overheid zijn. Mensen, even om welke (migratie) achtergrond, leeftijd en geslacht, komen bij dezelfde deur terecht: een assistent die als taak heeft de informatie te verstrekken die nodig kan zijn bij de ‘overleving’ van het buitenleven. Het is dit buitenleven dat door velen nog steeds wordt onderschat: hoe kan dakloosheid beter in kaart worden gebracht? Komt dit straatbeeld van ‘leven zonder spullen’ voort uit een situatie van geldproblemen, traumatische jeugd of omdat men ‘anders’ zou zijn dan de rest in de samenleving? Waarom zou een stad als Amsterdam, Parijs of Londen geregeld te maken hebben met daklozen? Is men werkelijk aan iets verslaafd? Of geldt dit hoofdzakelijk voor een deel van deze groep? Zou iemand dan echt ooit een normaal leven hebben geleid met een fulltime baan en een gezin hebben onderhouden? Of geldt dit voor specifieke personen die misschien aan hun lot zijn over gelaten? Wat is straatbedelen, drang tot verzamelen van blikjes en flessen met statiegeld (omdat men niets anders kan dan overleven) of komt men vanzelf in een of ander circuit of (laagste) onderkant van de samenleving terecht omdat er geen hoop meer is op een toekomst waarin werk, geluk, stabiliteit en zekerheid aanwezig is? - - - Een assistent die bij een aktiviteitencentrum zijn gasten de weg wijst naar een beter bestaan, kan een ‘intaker’, maatschappelijk werker, case manager of overige ingewijden wellicht de betrokkene de juiste (wettelijke) informatie geven: dat is in ieder geval een korte handleiding die de ander zou moeten informeren over iemands rechten en plichten. Het zijn deze twee dingen waaraan men zich houdt om dergelijke hulp te aanvaarden. Sommigen slagen erin mee te gaan met de adviezen die hen wordt gegeven en kiezen uiteindelijk voor die ene ‘zekerheid’, ook al moet men daar iets voor opgeven (de afspraken die men op papier met de andere partij maakt). Deze optie valt dan onder een bepaald traject. Anderzijds zou men vrij zijn te kiezen: weliswaar kan een speciale pas worden verstrekt met een bepaalde geldigheidsduur. Zo kan men dan ergens aan deelnemen met behoud van een toegekende uitkering of andere vorm van bijstand die met een zekere ‘begeleiding’ gepaard gaat.

De assistent die vanachter zijn computer enkele binnenkomende gasten te woord stond, wist vaak dingen te onthouden: iemand kon zijn situatie uitleggen en dat hij enkele aantekeningen hiervan maakte. De assistent haalde een lijst tevoorschijn met een van zijn relaties. Hij nam een gast mee naar achteren en liet hem op een stoel zitten. Hij belde vervolgens naar een afdeling binnen een organisatie die wereldwijd bekend stond met humanitaire hulp in noodsituaties. “Het is beter dat ik de telefoon aan degene geef zodat je kan horen wat er gaande is …”. Hij hield het gesprek kort nadat hij met een vrouwelijke assistent had gesproken. Zij kreeg degene - die op de stoel zat - aan het woord. De situatie van deze soort individuen verschilde met die van de migranten (politieke vluchtelingen) uit bijv. Oekraïene. Achter in de zaak bevonden zich twee vrouwen aan tafel. Beiden leken niet samen met andere aanwezigen aan dezelfde tafel te zitten. Een van hen hield een grote tas bij zich. Zij zouden even tot rust zijn gekomen en konden een kopje koffie drinken. Een andere groep zat kaart te spelen. Er klonk zachte muziek op de achtergrond. Diverse nationaliteiten waren er te vinden. Aan de muur trof men een A4 aan met gratis WiFi. Consumptie werd soms verstrekt aan hand van een nummertje. Een man vanachter de kantinetafel reikte voor ieder een setje maaltijden uit. Hij riep een voor een de naam van de aanwezige gasten. - - - De assistent die zelf de gast zijn verhaal liet vertellen na zijn korte uitleg met zijn relatie, vertelde dat een aanbod sinds kort nieuw was in het geval van een noodopvang. Zonder een dergelijke pas - waarvoor in de regel een registratie vereist was met alle gegevens die een afdeling in bezit moest hebben - kon men vrij ‘ergens terecht’ met een basisvoorziening. Minimaal zou een gast gebruik kunnen maken van een wastafel, bed en douch met automatische stroom / licht regelaar. Een tijdelijke optie voor gasten die met toestemming onder dit zogenoemde ‘merk-verblijf’ konden worden onder gebracht. Het was dit ‘merk’ dat men vaak tegenkwam bij het toerisme. De assistent legde vanuit zijn bureastoel uit dat de gemeente slechts met lange wachtlijsten werkte. Het geven van voorrang viel echter hier buiten. Men moest zijn bevestiging van aankondiging afwachten die via het management vandaan kwam. Zo’n wachtlijst kon hoogstens enkele maanden duren voordat men voor een slaapplaats aan de beurt kwam. Hij ging niet over het subsidie-gedeelte, noch over een debat dat weleens in de politiek werd gevoerd. Iemand van een ander orgaan kende zijn jurische wegen. Deze vertelde het hemelsbrede verschil tussen de ideeëen van de gemeente en die van zijn eigen organisatie. Soms wilde iets niet lukken omdat dit nog een langere tijd kon duren om de daklozen-problematiek effectiever aan te pakken … <Wordt vervolgd>

Amsterdam - LA „Zwischenlösungen“ Teil 2

Für die wenigen, die aus verschiedenen Gründen vertrieben wurden, kann der erste Ansprechpartner eine Person oder Abteilung innerhalb einer Stiftung/Organisation/Regierung sein. Menschen, unabhängig von (Migrations-)Hintergrund, Alter und Geschlecht, landen vor der gleichen Tür: einem Assistenten, dessen Aufgabe es ist, die Informationen bereitzustellen, die für das „Überleben“ in der Natur notwendig sein können. Es ist dieses Leben im Freien, das von vielen immer noch unterschätzt wird: Wie lässt sich Obdachlosigkeit besser abbilden? Entsteht dieses Straßenbild vom „Leben ohne Dinge“ aus einer Situation mit Geldproblemen, einer traumatischen Kindheit oder weil man sagt, man sei „anders“ als der Rest der Gesellschaft? Warum sollte eine Stadt wie Amsterdam, Paris oder London regelmäßig mit Obdachlosen zu kämpfen haben? Sind Menschen wirklich süchtig nach etwas? Oder trifft dies hauptsächlich auf einen Teil dieser Gruppe zu? Hätte jemals jemand ein normales Leben mit einem Vollzeitjob führen und eine Familie ernähren können? Oder trifft dies auf bestimmte Personen zu, die möglicherweise auf sich allein gestellt sind? Was ist Straßenbetteln, der Drang, Dosen und Flaschen mit Pfand einzusammeln (weil man keine andere Wahl hat, als zu überleben) oder landet man automatisch in irgendeinem Kreislauf oder (untersten) unteren Teil der Gesellschaft, weil es keine Hoffnung mehr auf einen gibt Zukunft, in der es Arbeit, Glück, Stabilität und Sicherheit gibt? - - - Ein Assistent, der seinen Gästen in einem Aktivitätszentrum den Weg zu einem besseren Leben zeigt, ein „Einnehmer“, ein Sozialarbeiter, ein Fallmanager oder andere Insider können der betroffenen Person möglicherweise die richtigen (rechtlichen) Informationen geben: das heißt auf jeden Fall ein kurzes Handbuch, das den anderen über die Rechte und Pflichten einer Person informieren soll. Es sind diese beiden Dinge, an die man sich hält, um solche Hilfe anzunehmen. Manchen Menschen gelingt es, den ihnen gegebenen Rat zu befolgen und sich letztendlich für diese eine „Gewissheit“ zu entscheiden, auch wenn sie dafür etwas aufgeben müssen (die Vereinbarungen, die sie mit der anderen Partei auf dem Papier treffen). Diese Option fällt dann unter eine bestimmte Flugbahn. Andererseits wäre man frei in der Wahl: Zwar könnte ein Sonderausweis mit einer bestimmten Gültigkeitsdauer ausgestellt werden. Auf diese Weise kann man sich an etwas beteiligen und gleichzeitig eine gewährte Leistung oder eine andere Form der Unterstützung behalten, die mit einer bestimmten „Anleitung“ einhergeht. Der Assistent, der hinter seinem Computer mit einigen ankommenden Gästen sprach, erinnerte sich oft an Dinge: Jemand konnte ihm seine Situation erklären und er machte sich Notizen. Der Assistent zog eine Liste einer seiner Verwandten hervor. Er führte einen Gast nach hinten und ließ ihn auf einem Stuhl Platz nehmen. Anschließend rief er eine Abteilung einer weltweit bekannten Organisation für humanitäre Nothilfe an. „Es ist besser, wenn ich der Person das Telefon gebe, damit sie hören kann, was los ist…“. Er führte das Interview kurz nachdem er mit einer Assistentin gesprochen hatte. Sie brachte die Person, die auf dem Stuhl saß, zum Sprechen. Die Situation dieser Art von Personen unterschied sich von der von Migranten (politischen Flüchtlingen) beispielsweise aus der Ukraine. Am Tisch hinten im Laden saßen zwei Frauen. Beide schienen nicht mit anderen Teilnehmern am selben Tisch zu sitzen. Einer von ihnen trug eine große Tasche. Sie hätten sich eine Weile entspannen und eine Tasse Kaffee trinken können. Eine andere Gruppe spielte Karten. Im Hintergrund lief leise Musik. Dort wurden verschiedene Nationalitäten gefunden. An der Wand fanden sie einen A4 mit kostenlosem WLAN. Der Verbrauch wurde teilweise anhand einer Zahl angegeben. Ein Mann hinter dem Cafeteria-Tisch verteilte eine Reihe von Mahlzeiten für alle. Er rief nacheinander die Namen der anwesenden Gäste auf. - - - Der Assistent, der den Gast nach seiner kurzen Erklärung seiner Beziehung erzählen ließ, sagte, dass es kürzlich ein Angebot für den Fall einer Notunterkunft gegeben habe. Ohne einen solchen Pass – der im Allgemeinen eine Registrierung mit allen Informationen erforderte, die eine Abteilung haben musste – konnte man mit Grundausstattung frei „irgendwohin gehen“. Zumindest könnte ein Gast ein Waschbecken, ein Bett und eine Dusche mit automatischer Strom-/Lichtsteuerung nutzen. Eine vorübergehende Option für Gäste, die mit Genehmigung in dieser sogenannten „Markenunterkunft“ untergebracht werden könnten. Es war diese „Marke“, die im Tourismus häufig anzutreffen war. Der Assistent erklärte von seinem Bürostuhl aus, dass die Gemeinde nur mit langen Wartelisten arbeite. Allerdings war die Priorisierung hier nicht enthalten. Man musste auf die Bestätigung der Ankündigung seitens des Managements warten. Eine solche Warteliste kann höchstens ein paar Monate dauern, bis sie an der Reihe sind, einen Schlafplatz zu bekommen. Dabei ging es ihm nicht um den Subventionsteil, auch nicht um eine Debatte, die manchmal in der Politik geführt wird. Jemand aus einer anderen Körperschaft kannte seine rechtlichen Vorgehensweisen. Er erläuterte den großen Unterschied zwischen den Vorstellungen der Gemeinde und denen seiner eigenen Organisation. Manchmal funktionierte etwas nicht, weil es länger dauern konnte, das Obdachlosenproblem effektiver anzugehen... <Fortsetzung folgt>

Amsterdã - LA “Soluções provisórias” Parte 2

Para os poucos que foram despejados por diversas razões, o primeiro ponto de contacto pode ser uma pessoa ou departamento dentro de uma fundação/organização/governo. As pessoas, independentemente da origem (migratória), da idade e do género, acabam na mesma porta: um assistente cuja tarefa é fornecer a informação que possa ser necessária para a “sobrevivência” do ar livre. É esta vida ao ar livre que ainda é subestimada por muitos: como mapear melhor o problema dos sem-abrigo? Será que esta imagem de rua de “viver sem coisas” surge de uma situação de problemas financeiros, de uma infância traumática ou porque se diz que alguém é “diferente” do resto da sociedade? Porque é que uma cidade como Amesterdão, Paris ou Londres teria de lidar regularmente com pessoas sem-abrigo? As pessoas são realmente viciadas em alguma coisa? Ou isto se aplica principalmente a parte deste grupo? Alguém realmente teria vivido uma vida normal com um emprego de tempo integral e sustentado uma família? Ou isso se aplica a pessoas específicas que podem ter sido deixadas à própria sorte? O que é a mendicância de rua, o desejo de recolher latas e garrafas com um depósito (porque não se tem escolha senão sobreviver) ou se acaba automaticamente em algum circuito ou na base (mais baixa) da sociedade porque não há mais esperança de um futuro em que o trabalho, a felicidade, a estabilidade e a segurança estejam disponíveis? - - - Um assistente que mostra aos seus convidados o caminho para uma vida melhor num centro de atividades, um “intaker”, assistente social, gestor de caso ou outras pessoas internas pode ser capaz de fornecer à pessoa em causa a informação (legal) correta: isto é em qualquer caso, um pequeno manual que deverá informar a outra pessoa sobre os direitos e obrigações de alguém. São essas duas coisas que devemos aderir para aceitar tal ajuda. Algumas pessoas conseguem seguir os conselhos que lhes são dados e acabam por optar por aquela única 'certeza', mesmo que tenham de abdicar de algo por isso (os acordos que fazem no papel com a outra parte). Esta opção enquadra-se então numa trajetória específica. Por outro lado, a escolha seria livre: embora pudesse ser emitido um passe especial com um determinado período de validade. Desta forma, pode-se participar de algo mantendo um benefício concedido ou outra forma de assistência que venha acompanhada de uma determinada 'orientação'. O assistente que falava com alguns convidados atrás de seu computador muitas vezes se lembrava de coisas: alguém poderia explicar sua situação e que ele fazia algumas anotações. O assistente puxou uma lista de um de seus parentes. Ele levou um convidado para o fundo e o fez sentar em uma cadeira. Ele então ligou para um departamento de uma organização conhecida mundialmente pela ajuda humanitária em emergências. “É melhor eu dar o telefone para a pessoa para você ouvir o que está acontecendo…”. Ele conduziu a entrevista logo depois de falar com uma assistente. Ela fez a pessoa sentada na cadeira falar. A situação deste tipo de indivíduos diferia da situação dos migrantes (refugiados políticos) provenientes, por exemplo, da Ucrânia. Havia duas mulheres sentadas à mesa nos fundos da loja. Ambos não pareciam estar sentados na mesma mesa com outros participantes. Um deles carregava uma sacola grande. Eles teriam relaxado um pouco e poderiam tomar uma xícara de café. Outro grupo estava jogando cartas. Havia uma música suave tocando ao fundo. Várias nacionalidades foram encontradas lá. Na parede encontraram um A4 com WiFi grátis. O consumo às vezes era fornecido com base em um número. Um homem atrás da mesa do refeitório distribuiu um conjunto de refeições para todos. Ele chamou os nomes dos convidados presentes, um por um. - - - A assistente que deixou o hóspede contar sua história após uma breve explicação sobre seu relacionamento, disse que recentemente uma oferta se tornou nova no caso de abrigo emergencial. Sem esse passe - que geralmente exigia um registo com todas as informações que um departamento devia ter - era possível 'ir a algum lugar' livremente com instalações básicas. No mínimo, um hóspede poderia usar uma pia, cama e chuveiro com controlador automático de energia/luz. Uma opção temporária para hóspedes que, com autorização, poderiam ser acomodados neste chamado 'alojamento de marca'. Foi esta 'marca' que foi frequentemente encontrada no turismo. O auxiliar explicou da sua cadeira que o município só trabalhava com longas listas de espera. No entanto, dar prioridade não foi incluído aqui. Foi preciso esperar a confirmação do anúncio vindo da administração. Essa lista de espera poderia durar no máximo alguns meses antes de chegar a vez deles encontrarem um lugar para dormir. Ele não tratou da parte dos subsídios, nem de um debate que às vezes acontecia na política. Alguém de outro corpo conhecia seus métodos legais. Explicou a grande diferença entre as ideias do município e as da sua própria organização. Às vezes, algo não funcionava porque poderia levar mais tempo para resolver o problema dos sem-abrigo de forma mais eficaz... <Continua>

Amsterdam - LA “Soluciones provisionales” Parte 2

Para los pocos que han sido desalojados por diversas razones, el primer punto de contacto puede ser una persona o departamento dentro de una fundación/organización/gobierno. Las personas, independientemente de su origen (migratorio), edad y sexo, terminan en la misma puerta: un asistente cuya tarea es proporcionar la información que pueda ser necesaria para la "supervivencia" del aire libre. Es esta vida al aire libre la que muchos todavía subestiman: ¿cómo se puede mapear mejor la falta de vivienda? ¿Esta imagen callejera de 'vivir sin cosas' surge de una situación de problemas económicos, de una infancia traumática o porque se dice que uno es 'diferente' al resto de la sociedad? ¿Por qué una ciudad como Ámsterdam, París o Londres tendría que lidiar regularmente con personas sin hogar? ¿La gente es realmente adicta a algo? ¿O esto se aplica principalmente a una parte de este grupo? ¿Alguien realmente habría vivido alguna vez una vida normal con un trabajo de tiempo completo y manteniendo a una familia? ¿O se aplica esto a personas específicas a las que se les puede haber dejado a su suerte? ¿Qué es la mendicidad callejera, la necesidad de recoger latas y botellas con un depósito (porque a uno no le queda más remedio que sobrevivir) o se acaba automáticamente en algún circuito o fondo (más bajo) de la sociedad porque ya no hay esperanza de una ¿Un futuro en el que haya trabajo, felicidad, estabilidad y seguridad? - - - Un asistente que muestra a sus invitados el camino hacia una vida mejor en un centro de actividades, un 'intaker', un trabajador social, un administrador de casos u otras personas con información privilegiada pueden brindarle a la persona en cuestión la información (legal) correcta: es decir en cualquier caso un breve manual que debe informar a la otra persona sobre sus derechos y obligaciones. Son estas dos cosas a las que uno se adhiere para aceptar dicha ayuda. Algunas personas logran seguir los consejos que se les dan y finalmente optan por esa única "certeza", incluso si tienen que renunciar a algo por ello (los acuerdos que hacen en papel con la otra parte). Esta opción se encuadra entonces en una trayectoria específica. Por otro lado, sería libre de elegir, aunque se podría expedir un pase especial con un período de validez determinado. De esta manera, uno puede participar en algo conservando un beneficio otorgado u otra forma de asistencia que va acompañada de una determinada "orientación". El asistente que hablaba con algunos invitados detrás de su ordenador a menudo recordaba cosas: alguien podía explicar su situación y que él había tomado algunas notas. El asistente sacó una lista de uno de sus parientes. Llevó a un invitado al fondo y lo hizo sentar en una silla. Luego llamó a un departamento dentro de una organización conocida mundialmente por su ayuda humanitaria en emergencias. “Es mejor si le doy el teléfono a la persona para que escuche lo que está pasando…”. Realizó la entrevista poco después de hablar con una asistente. Hizo que la persona sentada en la silla hablara. La situación de este tipo de personas difería de la de los migrantes (refugiados políticos) de, por ejemplo, Ucrania. Había dos mujeres en la mesa del fondo de la tienda. Ambos no parecían estar sentados en la misma mesa con el resto de asistentes. Uno de ellos llevaba un bolso grande. Se habrían relajado un rato y podrían tomar una taza de café. Otro grupo estaba jugando a las cartas. De fondo sonaba una música suave. Allí se encontraron varias nacionalidades. En la pared encontraron un A4 con WiFi gratis. A veces el consumo se proporcionaba sobre la base de un número. Un hombre detrás de la mesa de la cafetería repartió un juego de comidas para todos. Gritó los nombres de los invitados presentes uno por uno. - - - El asistente que dejó que el huésped contara su historia después de una breve explicación de su relación, dijo que recientemente se había hecho nueva una oferta en el caso de un refugio de emergencia. Sin ese pase, que generalmente requería un registro con toda la información que un departamento debía tener, uno podía "ir a algún lugar" libremente con instalaciones básicas. Como mínimo, un huésped podría usar un lavabo, una cama y una ducha con controlador automático de energía/luz. Una opción temporal para los huéspedes que, con permiso, podrían alojarse en este llamado "alojamiento de marca". Era esta "marca" la que se encontraba a menudo en el turismo. El asistente explicó desde su silla de oficina que el municipio sólo trabajaba con largas listas de espera. Sin embargo, dar prioridad no se incluyó aquí. Había que esperar a la confirmación del anuncio de la dirección. Una lista de espera de este tipo podría durar como máximo unos meses antes de que les llegara el turno de encontrar un lugar para dormir. No se trataba de la parte de las subvenciones, ni de un debate que a veces se daba en política. Alguien de otro organismo conocía sus métodos legales. Explicó la gran diferencia entre las ideas del municipio y las de su propia organización. A veces algo no funcionaba porque podía llevar más tiempo abordar el problema de las personas sin hogar de forma más eficaz... <Continuará>

Amsterdam - LA « Solutions provisoires » Partie 2

Pour les rares personnes qui ont été expulsées pour diverses raisons, le premier point de contact peut être une personne ou un service au sein d'une fondation/organisation/gouvernement. Les gens, quels que soient leur origine (migratoire), leur âge et leur sexe, se retrouvent à la même porte : un assistant dont la tâche est de fournir les informations qui peuvent être nécessaires à la « survie » du plein air. C’est cette vie en plein air qui est encore largement sous-estimée : comment mieux cartographier le sans-abrisme ? Cette image de la rue de « vivre sans choses » naît-elle d'une situation de problèmes d'argent, d'une enfance traumatisante ou du fait que l'on est dit « différent » du reste de la société ? Pourquoi une ville comme Amsterdam, Paris ou Londres serait-elle régulièrement confrontée à des sans-abri ? Les gens sont-ils vraiment dépendants de quelque chose ? Ou est-ce que cela s’applique principalement à une partie de ce groupe ? Est-ce que quelqu'un aurait vraiment vécu une vie normale avec un travail à temps plein et subvenant aux besoins d'une famille ? Ou est-ce que cela s’applique à des personnes spécifiques qui ont pu être laissées à elles-mêmes ? Qu'est-ce que la mendicité de rue, l'envie de collecter des canettes et des bouteilles avec une consigne (parce qu'on n'a d'autre choix que de survivre) ou bien on se retrouve automatiquement dans un circuit ou un bas (le plus bas) de la société parce qu'il n'y a plus d'espoir d'une un avenir dans lequel le travail, le bonheur, la stabilité et la sécurité sont disponibles ? - - - Un assistant qui montre à ses invités le chemin vers une vie meilleure dans un centre d'activités, un « accueil », un travailleur social, un gestionnaire de cas ou d'autres initiés peuvent être en mesure de donner à la personne concernée les informations (juridiques) correctes : c'est-à-dire en tout cas, un petit manuel qui doit informer l'autre personne sur ses droits et obligations. Ce sont ces deux choses auxquelles on adhère pour accepter une telle aide. Certaines personnes parviennent à suivre les conseils qui leur sont donnés et optent finalement pour cette « certitude », même si elles doivent renoncer à quelque chose en échange (les accords qu'elles concluent sur papier avec l'autre partie). Cette option s’inscrit alors dans une trajectoire spécifique. En revanche, chacun serait libre de choisir : il pourrait toutefois être délivré un laissez-passer spécial avec une certaine durée de validité. De cette manière, on peut participer à quelque chose tout en conservant un avantage accordé ou une autre forme d'assistance accompagnée d'une certaine « orientation ». L'assistant qui parlait à certains invités derrière son ordinateur se souvenait souvent de certaines choses : quelqu'un pouvait expliquer sa situation et qu'il avait pris quelques notes. L'assistant a sorti la liste d'un de ses proches. Il emmena un invité au fond et le fit asseoir sur une chaise. Il a alors fait appel à un service au sein d'une organisation mondialement connue pour l'aide humanitaire en cas d'urgence. « C'est mieux si je donne le téléphone à la personne pour qu'elle puisse entendre ce qui se passe… ». Il a mené l’entretien peu de temps après avoir parlé à une assistante. Elle a fait parler la personne assise sur la chaise. La situation de ces types d’individus diffère de celle des migrants (réfugiés politiques) originaires, par exemple, d’Ukraine. Il y avait deux femmes à la table au fond du magasin. Les deux ne semblaient pas être assis à la même table que les autres participants. L’un d’eux portait un gros sac. Ils se seraient détendus un moment et auraient pu prendre une tasse de café. Un autre groupe jouait aux cartes. Il y avait une musique douce en arrière-plan. On y retrouvait diverses nationalités. Au mur, ils trouvèrent un A4 avec WiFi gratuit. La consommation était parfois fournie sur la base d'un chiffre. Un homme derrière la table de la cafétéria a distribué un ensemble de repas pour tout le monde. Il a appelé un à un les noms des invités présents. - - - L'assistant qui a laissé l'invité raconter son histoire après sa brève explication de sa relation, a déclaré qu'une offre était récemment devenue nouvelle dans le cas d'un hébergement d'urgence. Sans un tel laissez-passer - qui exigeait généralement une inscription avec toutes les informations dont un département doit disposer - on pouvait librement « se rendre quelque part » avec des commodités de base. Au minimum, un invité pourrait utiliser un lavabo, un lit et une douche avec contrôleur automatique d'alimentation et d'éclairage. Une option temporaire pour les invités qui, avec autorisation, pourraient être hébergés dans ce que l'on appelle « l'hébergement de marque ». C'est cette « marque » que l'on rencontre souvent dans le tourisme. L'assistant a expliqué depuis sa chaise de bureau que la municipalité ne travaillait qu'avec de longues listes d'attente. Toutefois, l’octroi de la priorité n’est pas inclus ici. Il a fallu attendre la confirmation de l'annonce venant de la direction. Une telle liste d'attente pouvait durer tout au plus quelques mois avant que ce soit à leur tour de trouver un endroit où dormir. Il ne s’agissait pas de la partie subvention, ni d’un débat qui a parfois lieu en politique. Quelqu’un d’un autre corps connaissait ses voies légales. Il a expliqué la grande différence entre les idées de la municipalité et celles de sa propre organisation. Parfois, quelque chose ne fonctionnait pas parce qu’il fallait plus de temps pour s’attaquer plus efficacement au problème des sans-abri... <À suivre>

Amsterdam - LA “Soluzioni provvisorie” Parte 2

Per i pochi che sono stati sfrattati per vari motivi, il primo punto di contatto può essere una persona o un dipartimento all'interno di una fondazione/organizzazione/governo. Le persone, indipendentemente dal background (migratorio), dall'età e dal sesso, finiscono alla stessa porta: un assistente il cui compito è fornire le informazioni che potrebbero essere necessarie per la "sopravvivenza" della vita all'aria aperta. È proprio questa vita all’aria aperta ad essere ancora sottovalutata da molti: come mappare meglio i senzatetto? Questa immagine di strada del "vivere senza cose" nasce da una situazione di problemi finanziari, da un'infanzia traumatica o perché si dice che si sia "diversi" dal resto della società? Perché una città come Amsterdam, Parigi o Londra dovrebbe avere a che fare regolarmente con i senzatetto? Le persone sono davvero dipendenti da qualcosa? Oppure questo vale soprattutto per una parte di questo gruppo? Qualcuno avrebbe mai vissuto una vita normale con un lavoro a tempo pieno e mantenuto una famiglia? Oppure questo si applica a persone specifiche che potrebbero essere state lasciate a se stesse? Cos’è l’accattonaggio di strada, la voglia di raccogliere lattine e bottiglie con una cauzione (perché non si ha altra scelta che sopravvivere) o si finisce automaticamente in qualche circuito o fondo (più basso) della società perché non c’è più speranza per un futuro in cui saranno disponibili lavoro, felicità, stabilità e sicurezza? - - - Un assistente che indica ai suoi ospiti la strada per una vita migliore in un centro di attività, un 'intaker', un assistente sociale, un case manager o altri addetti ai lavori possono essere in grado di fornire all'interessato le corrette informazioni (legali): cioè in ogni caso un breve manuale che dovrebbe informare l'altra persona sui diritti e sui doveri di qualcuno. Sono queste due cose a cui ci si attiene per accettare tale aiuto. Alcune persone riescono ad accettare il consiglio che viene loro dato e alla fine optano per quella "certezza", anche se per questo devono rinunciare a qualcosa (gli accordi che stipulano sulla carta con l'altra parte). Questa opzione rientra quindi in una traiettoria specifica. D'altronde si sarebbe liberi di scegliere: anche se si potrebbe rilasciare un abbonamento speciale con una certa durata. In questo modo, si può partecipare a qualcosa conservando un beneficio assegnato o un'altra forma di assistenza accompagnata da una certa "guida". L'assistente che parlava con alcuni ospiti in arrivo da dietro il suo computer spesso ricordava delle cose: qualcuno poteva spiegare la sua situazione e lui prendeva degli appunti. L'assistente tirò fuori l'elenco di uno dei suoi parenti. Portò un ospite sul retro e lo fece sedere su una sedia. Ha poi chiamato un dipartimento di un'organizzazione conosciuta in tutto il mondo per gli aiuti umanitari nelle emergenze. “È meglio se do il telefono alla persona così può sentire cosa succede…”. Ha condotto l'intervista poco dopo aver parlato con un'assistente donna. Ha fatto parlare la persona seduta sulla sedia. La situazione di questi tipi di individui differiva da quella dei migranti (rifugiati politici) provenienti, ad esempio, dall’Ucraina. C'erano due donne al tavolo nel retro del negozio. Entrambi non sembravano seduti allo stesso tavolo con gli altri partecipanti. Uno di loro portava una grande borsa. Si sarebbero rilassati per un po' e avrebbero potuto prendere una tazza di caffè. Un altro gruppo stava giocando a carte. C'era musica soft in sottofondo. Lì sono state trovate varie nazionalità. Sulla parete hanno trovato un A4 con WiFi gratuito. Talvolta il consumo veniva fornito in base a un numero. Un uomo seduto dietro il tavolo della mensa distribuì un set di pasti per tutti. Chiamò uno per uno i nomi degli ospiti presenti. - - - L'assistente che ha lasciato raccontare la sua storia all'ospite dopo una breve spiegazione della sua relazione, ha detto che recentemente era diventata una nuova offerta in caso di ricovero d'emergenza. Senza tale lasciapassare – che generalmente richiedeva una registrazione con tutte le informazioni che un dipartimento doveva avere – si poteva liberamente “andare in qualche posto” con servizi di base. Come minimo, un ospite può utilizzare un lavandino, un letto e una doccia con regolatore automatico di alimentazione/luce. Un'opzione temporanea per gli ospiti che, previa autorizzazione, potrebbero essere alloggiati in questo cosiddetto "alloggio di marca". Era questo il "marchio" che si incontrava spesso nel turismo. L'assistente ha spiegato dalla sedia del suo ufficio che il comune lavora solo con lunghe liste d'attesa. Tuttavia, la priorità non è stata inclusa qui. Bisognava aspettare la conferma dell'annuncio arrivato dalla direzione. Una lista d'attesa del genere poteva durare al massimo qualche mese prima che arrivasse il loro turno per trovare un posto dove dormire. Non si trattava della questione delle sovvenzioni, né di un dibattito che a volte si svolgeva in politica. Qualcuno di un altro corpo conosceva i suoi metodi legali. Ha spiegato la grande differenza tra le idee del comune e quelle della sua stessa organizzazione. A volte qualcosa non ha funzionato perché poteva essere necessario più tempo per affrontare in modo più efficace il problema dei senzatetto... <Continua>

Άμστερνταμ - LA «Ενδιάμεσες λύσεις» Μέρος 2

Για τους λίγους που έχουν εκδιωχθεί για διάφορους λόγους, το πρώτο σημείο επαφής μπορεί να είναι ένα άτομο ή τμήμα ενός ιδρύματος / οργανισμού / κυβέρνησης. Οι άνθρωποι, ανεξαρτήτως (μεταναστευτικής) καταγωγής, ηλικίας και φύλου, καταλήγουν στην ίδια πόρτα: ένας βοηθός του οποίου η αποστολή είναι να παρέχει τις πληροφορίες που μπορεί να είναι απαραίτητες για την «επιβίωση» του εξωτερικού. Είναι αυτή η υπαίθρια ζωή που εξακολουθεί να υποτιμάται από πολλούς: πώς μπορεί να χαρτογραφηθεί καλύτερα η έλλειψη στέγης; Αυτή η εικόνα του δρόμου της «ζωής χωρίς πράγματα» προκύπτει από μια κατάσταση με οικονομικά προβλήματα, τραυματική παιδική ηλικία ή επειδή κάποιος λέγεται ότι είναι «διαφορετικός» από τους υπόλοιπους στην κοινωνία; Γιατί μια πόλη όπως το Άμστερνταμ, το Παρίσι ή το Λονδίνο πρέπει να αντιμετωπίζει τακτικά άστεγους; Είναι πραγματικά οι άνθρωποι εθισμένοι σε κάτι; Ή μήπως αυτό ισχύει κυρίως για μέρος αυτής της ομάδας; Θα είχε πραγματικά κανείς ποτέ μια κανονική ζωή με μια δουλειά πλήρους απασχόλησης και θα συντηρούσε μια οικογένεια; Ή μήπως αυτό ισχύει για συγκεκριμένα άτομα που μπορεί να έχουν αφεθεί να τα βγάλουν πέρα; Τι είναι η επαιτεία στο δρόμο, η παρόρμηση να μαζέψει κανείς κουτιά και μπουκάλια με προκαταβολή (γιατί δεν έχει άλλη επιλογή από το να επιβιώσει) ή καταλήγει αυτόματα σε κάποιο κύκλωμα ή (χαμηλότερο) πυθμένα της κοινωνίας γιατί δεν υπάρχει πλέον καμία ελπίδα για μέλλον στο οποίο είναι διαθέσιμη η εργασία, η ευτυχία, η σταθερότητα και η ασφάλεια; - - - Ένας βοηθός που δείχνει στους καλεσμένους του τον δρόμο για μια καλύτερη ζωή σε ένα κέντρο δραστηριοτήτων, ένας «λήπτης», κοινωνικός λειτουργός, υπεύθυνος υπόθεσης ή άλλοι εμπιστευτικοί μπορεί να μπορεί να δώσει στο ενδιαφερόμενο άτομο τις σωστές (νομικές) πληροφορίες: δηλαδή σε κάθε περίπτωση ένα σύντομο εγχειρίδιο που θα πρέπει να ενημερώνει το άλλο άτομο για τα δικαιώματα και τις υποχρεώσεις κάποιου. Αυτά τα δύο πράγματα είναι που τηρεί κανείς για να δεχτεί μια τέτοια βοήθεια. Μερικοί άνθρωποι καταφέρνουν να ακολουθήσουν τις συμβουλές που τους δίνονται και τελικά επιλέγουν αυτή τη μία «βεβαιότητα», ακόμα κι αν πρέπει να εγκαταλείψουν κάτι για αυτό (τις συμφωνίες που κάνουν στα χαρτιά με το άλλο μέρος). Αυτή η επιλογή στη συνέχεια εμπίπτει σε μια συγκεκριμένη τροχιά. Από την άλλη πλευρά, κάποιος θα ήταν ελεύθερος να επιλέξει: αν και θα μπορούσε να εκδοθεί ειδικό πάσο με συγκεκριμένη περίοδο ισχύος. Με αυτόν τον τρόπο, μπορεί κανείς να συμμετάσχει σε κάτι, διατηρώντας παράλληλα ένα χορηγούμενο επίδομα ή άλλη μορφή βοήθειας που συνοδεύεται από μια συγκεκριμένη «καθοδήγηση». Ο βοηθός που μιλούσε σε κάποιους εισερχόμενους επισκέπτες πίσω από τον υπολογιστή του θυμόταν συχνά πράγματα: κάποιος μπορούσε να του εξηγήσει την κατάστασή του και ότι έκανε κάποιες σημειώσεις. Ο βοηθός έβγαλε μια λίστα με μια από τις σχέσεις του. Πήρε έναν καλεσμένο στην πλάτη και τον έβαλε να καθίσει σε μια καρέκλα. Στη συνέχεια κάλεσε ένα τμήμα ενός οργανισμού που είναι γνωστός παγκοσμίως για την ανθρωπιστική βοήθεια σε καταστάσεις έκτακτης ανάγκης. «Είναι καλύτερα να δώσω το τηλέφωνο στο άτομο για να ακούσεις τι συμβαίνει…». Πραγματοποίησε τη συνέντευξη λίγο αφότου μίλησε με μια γυναίκα βοηθό. Έβαλε το άτομο που καθόταν στην καρέκλα να μιλήσει. Η κατάσταση αυτών των τύπων ατόμων διέφερε από εκείνη των μεταναστών (πολιτικών προσφύγων) από, για παράδειγμα, την Ουκρανία. Υπήρχαν δύο γυναίκες στο τραπέζι στο πίσω μέρος του μαγαζιού. Και οι δύο δεν φάνηκαν να κάθονται στο ίδιο τραπέζι με άλλους παρευρισκόμενους. Ένας από αυτούς κρατούσε μια μεγάλη τσάντα. Θα είχαν χαλαρώσει για λίγο και θα μπορούσαν να πιουν ένα φλιτζάνι καφέ. Μια άλλη ομάδα έπαιζε χαρτιά. Στο βάθος ακουγόταν απαλή μουσική. Εκεί βρέθηκαν διάφορες εθνικότητες. Στον τοίχο βρήκαν ένα Α4 με δωρεάν WiFi. Η κατανάλωση παρείχε μερικές φορές με βάση έναν αριθμό. Ένας άντρας πίσω από το τραπέζι της καφετέριας μοίρασε ένα σετ γευμάτων για όλους. Φώναξε ένα προς ένα τα ονόματα των παρευρισκομένων. - - - Ο βοηθός που άφησε τον επισκέπτη να πει την ιστορία του μετά τη σύντομη εξήγησή του για τη σχέση του, είπε ότι μια προσφορά είχε γίνει πρόσφατα νέα στην περίπτωση καταφυγίου έκτακτης ανάγκης. Χωρίς ένα τέτοιο πάσο -που γενικά απαιτούσε εγγραφή με όλα τα στοιχεία που έπρεπε να έχει ένα τμήμα- μπορούσε κανείς ελεύθερα να «πάει κάπου» με βασικές παροχές. Τουλάχιστον, ένας επισκέπτης θα μπορούσε να χρησιμοποιήσει νεροχύτη, κρεβάτι και ντους με αυτόματο ελεγκτή ισχύος/φωτισμού. Μια προσωρινή επιλογή για επισκέπτες που, με άδεια, θα μπορούσαν να φιλοξενηθούν σε αυτό το λεγόμενο «κατάλυμα επωνυμίας». Ήταν αυτή η «μάρκα» που συναντούσε συχνά στον τουρισμό. Ο βοηθός εξήγησε από την καρέκλα του γραφείου του ότι ο δήμος λειτουργούσε μόνο με μεγάλες λίστες αναμονής. Ωστόσο, η παροχή προτεραιότητας δεν συμπεριλήφθηκε εδώ. Έπρεπε να περιμένει κανείς την επιβεβαίωση της ανακοίνωσης που ήρθε από τη διοίκηση. Μια τέτοια λίστα αναμονής θα μπορούσε να διαρκέσει μερικούς μήνες το πολύ πριν έρθει η σειρά τους για ένα μέρος για ύπνο. Δεν αφορούσε το κομμάτι των επιδοτήσεων, ούτε για μια συζήτηση που γινόταν μερικές φορές στην πολιτική. Κάποιος από άλλο σώμα γνώριζε τους νόμιμους τρόπους του. Εξήγησε την τεράστια διαφορά μεταξύ των ιδεών του δήμου και εκείνων της δικής του οργάνωσης. Μερικές φορές κάτι δεν λειτούργησε γιατί θα μπορούσε να πάρει περισσότερο χρόνο για να αντιμετωπιστεί πιο αποτελεσματικά το πρόβλημα των αστέγων... <Συνέχεια>

Amsterdam – Los Angeles „Rozwiązania tymczasowe” Część 2

W przypadku nielicznych osób, które zostały eksmitowane z różnych powodów, pierwszym punktem kontaktu może być osoba lub wydział fundacji/organizacji/rządu. Ludzie, niezależnie od pochodzenia (migracyjnego), wieku i płci, trafiają do tych samych drzwi: asystenta, którego zadaniem jest dostarczenie informacji, które mogą być niezbędne do „przetrwania” na świeżym powietrzu. To właśnie życie na świeżym powietrzu jest wciąż niedoceniane przez wielu: w jaki sposób można lepiej odwzorować bezdomność? Czy ten uliczny obraz „życia bez rzeczy” wynika z problemów finansowych, traumatycznego dzieciństwa, czy też z tego, że w społeczeństwie mówi się o kimś „innym”? Dlaczego miasta takie jak Amsterdam, Paryż czy Londyn regularnie muszą mieć do czynienia z bezdomnymi? Czy ludzie naprawdę są od czegoś uzależnieni? A może dotyczy to głównie części tej grupy? Czy ktokolwiek naprawdę żyłby kiedyś normalnie, pracując na pełen etat i utrzymując rodzinę? A może dotyczy to konkretnych osób, które mogły zostać pozostawione samym sobie? Czym jest żebranie uliczne, chęć zbierania puszek i butelek za kaucją (bo nie ma innego wyjścia, jak tylko przeżyć), czy też automatycznie ląduje się w jakimś obwodzie lub na (najniższym) dnie społeczeństwa, bo nie ma już nadziei na przyszłość, w której dostępna jest praca, szczęście, stabilność i bezpieczeństwo? - - - Asystent, który wskazuje swoim gościom drogę do lepszego życia w ośrodku aktywności, „przyjmujący”, pracownik socjalny, kierownik sprawy lub inna osoba mająca dostęp do informacji poufnych może być w stanie udzielić zainteresowanej osobie prawidłowych (prawnych) informacji: tj. w każdym razie krótka instrukcja, która powinna poinformować drugą osobę o czyichś prawach i obowiązkach. Aby przyjąć taką pomoc, trzeba się trzymać tych dwóch rzeczy. Niektórym udaje się zastosować do otrzymanej rady i ostatecznie wybierają tę jedną „pewność”, nawet jeśli muszą z czegoś zrezygnować (umowy, które zawierają z drugą stroną na papierze). Opcja ta podlega następnie określonej trajektorii. Z drugiej strony można byłoby wybierać: choć można by było wydać specjalną przepustkę na określony okres ważności. W ten sposób można w czymś uczestniczyć, zachowując przy tym przyznane świadczenie lub inną formę pomocy, której towarzyszy pewna „wskazówka”. Asystent, który rozmawiał z niektórymi przychodzącymi gośćmi zza komputera, często pamiętał różne rzeczy: ktoś potrafił wyjaśnić jego sytuację i że zrobił notatki. Asystent wyciągnął listę jednego ze swoich krewnych. Zabrał gościa na tył i posadził go na krześle. Następnie zadzwonił do wydziału organizacji znanej na całym świecie z pomocy humanitarnej w sytuacjach kryzysowych. „Lepiej będzie, jeśli dam tej osobie telefon, żeby mogła usłyszeć, co się dzieje…”. Wywiad przeprowadził wkrótce po rozmowie z asystentką. Poprosiła osobę siedzącą na krześle, aby przemówiła. Sytuacja tego typu osób różniła się od sytuacji migrantów (uchodźców politycznych) np. z Ukrainy. Przy stole na tyłach sklepu siedziały dwie kobiety. Wyglądało na to, że obaj nie siedzieli przy tym samym stole z innymi uczestnikami. Jeden z nich niósł dużą torbę. Mogliby chwilę odpocząć i napić się kawy. Inna grupa grała w karty. W tle grała łagodna muzyka. Znaleziono tam różne narodowości. Na ścianie znaleźli kartkę A4 z bezpłatnym WiFi. Spożycie było czasami podawane na podstawie liczby. Mężczyzna zza stołu w stołówce rozdawał wszystkim zestaw posiłków. Po kolei wykrzykiwał nazwiska obecnych gości. - - - Asystentka, która po krótkim wyjaśnieniu związku pozwoliła gościowi opowiedzieć swoją historię, powiedziała, że ​​ostatnio pojawiła się nowa oferta w przypadku schroniska doraźnego. Bez takiej przepustki – która na ogół wymagała rejestracji ze wszystkimi informacjami, jakie powinien posiadać wydział – można było swobodnie „wyjechać gdzieś” z podstawowym wyposażeniem. Jako minimum, gość może korzystać z umywalki, łóżka i prysznica z automatycznym sterownikiem zasilania/oświetlenia. Tymczasowa opcja dla gości, którzy za pozwoleniem mogliby zakwaterować się w tak zwanym „markowym zakwaterowaniu”. To właśnie ta „marka” była często spotykana w turystyce. Siedzący w swoim biurze asystent wyjaśnił, że gmina pracuje wyłącznie w oparciu o długie listy oczekujących. Jednakże nie uwzględniono tutaj kwestii przyznania pierwszeństwa. Trzeba było poczekać na potwierdzenie komunikatu, który napłynął od kierownictwa. Taka lista oczekujących mogła trwać najwyżej kilka miesięcy, zanim nadeszła kolej na miejsce do spania. Nie mówił o części dotacyjnej, ani o debacie, która czasami toczy się w polityce. Ktoś z innego organu znał swoje prawne sposoby. Wyjaśnił ogromną różnicę pomiędzy pomysłami gminy i własnej organizacji. Czasami coś nie działało, bo skuteczniejsze rozwiązanie problemu bezdomnych mogło zająć więcej czasu... <Ciąg dalszy>

Амстердам - ​​Лос Анджелис „Временни решения“, част 2

За малцината, които са били изгонени по различни причини, първата точка за контакт може да бъде лице или отдел в рамките на фондация / организация / правителство. Хората, независимо от (миграционен) произход, възраст и пол, се озовават пред една и съща врата: асистент, чиято задача е да предостави информацията, която може да е необходима за „оцеляването“ на открито. Именно този живот на открито все още се подценява от мнозина: как бездомността може да бъде картографирана по-добре? Дали този уличен образ на „живот без неща“ възниква от ситуация на парични проблеми, травматично детство или защото се казва, че човек е „различен“ от останалите в обществото? Защо град като Амстердам, Париж или Лондон трябва редовно да се справя с бездомни хора? Хората наистина ли са пристрастени към нещо? Или това се отнася предимно за част от тази група? Дали някой наистина би живял нормален живот с работа на пълен работен ден и издържал семейство? Или това се отнася за конкретни хора, които може да са били оставени да се оправят сами? Какво е уличната просия, стремежът да се събират кутии и бутилки с депозит (защото човек няма друг избор освен да оцелее) или автоматично се озовава в някаква верига или (най-ниско) дъно на обществото, защото вече няма надежда за бъдеще, в което има работа, щастие, стабилност и сигурност? - - - Асистент, който показва на гостите си пътя към по-добър живот в център за дейности, „приемник“, социален работник, ръководител на случай или други вътрешни лица може да е в състояние да даде на съответното лице правилната (правна) информация: т.е. във всеки случай кратко ръководство, което трябва да информира другия за нечии права и задължения. Именно към тези две неща човек се придържа, за да приеме такава помощ. Някои хора успяват да се съобразят със съвета, който им е даден, и в крайна сметка избират тази единствена „сигурност“, дори ако трябва да се откажат от нещо за това (споразуменията, които сключват на хартия с другата страна). Тогава тази опция попада под определена траектория. От друга страна, човек ще бъде свободен да избира: въпреки че може да се издаде специален пропуск с определен период на валидност. По този начин човек може да участва в нещо, като същевременно запазва присъдено обезщетение или друга форма на помощ, която е придружена от определени „насоки“. Асистентът, който говореше с някои пристигащи гости зад компютъра си, често си спомняше неща: някой можеше да обясни ситуацията си и че той си направи някои бележки. Асистентът извади списък на един от роднините му. Той отведе един гост отзад и го накара да седне на един стол. След това той се обади в отдел на организация, известна в цял свят за хуманитарна помощ при спешни случаи. „По-добре е да дам телефона на човека, за да можете да чуете какво става…“. Той проведе интервюто малко след като разговаря с асистентка. Тя накара седящия на стола да говори. Положението на този тип лица се различаваше от това на мигрантите (политическите бежанци) например от Украйна. На масата в задната част на магазина имаше две жени. И двамата не изглеждаха да седят на една маса с другите присъстващи. Един от тях носеше голяма чанта. Щяха да се отпуснат за известно време и да изпият чаша кафе. Друга група играеше карти. Във фонов режим звучеше тиха музика. Там бяха открити различни националности. На стената намериха А4 с безплатен WiFi. Потреблението понякога се предоставя въз основа на число. Човек зад масата в кафенето раздаде набор от ястия за всички. Той извика един по един имената на присъстващите гости. - - - Асистентът, който остави госта да разкаже историята си след краткото му обяснение за връзката му, каза, че наскоро е станала нова оферта в случай на спешен подслон. Без такъв пропуск - който обикновено изисква регистрация с цялата информация, която отделът трябва да има - човек може свободно да "отиде някъде" с основни удобства. Като минимум, гостът може да използва мивка, легло и душ с автоматичен контролер за захранване/светлина. Временна опция за гости, които с разрешение биха могли да бъдат настанени в това така наречено „брандово настаняване“. Именно тази „марка“ често се срещаше в туризма. Помощникът обясни от кабинета си, че общината работи само с дълги листи на чакащи. Даването на приоритет обаче не беше включено тук. Трябваше да се изчака потвърждение на съобщението, което дойде от ръководството. Такъв списък с чакащи може да продължи най-много няколко месеца, преди да дойде техният ред за нощувка. Той не беше за субсидията, нито за дебат, който понякога се провеждаше в политиката. Някой от друг орган знаеше законните му пътища. Той обясни голямата разлика между идеите на общината и тези на собствената му организация. Понякога нещо не работи, защото може да отнеме повече време за по-ефективно справяне с проблема с бездомните... <Следва продължение>

Amsterdam - LA “Privremena rješenja” 2. dio

Za nekolicinu koji su deložirani iz raznih razloga, prva točka kontakta može biti osoba ili odjel unutar zaklade/organizacije/vlade. Ljudi, bez obzira na (migracijsko) podrijetlo, dob i spol, završavaju pred istim vratima: pomoćnik čija je zadaća pružiti informacije koje bi mogle biti potrebne za 'preživljavanje' na otvorenom. Upravo ovaj život na otvorenom mnogi još uvijek podcjenjuju: kako beskućništvo bolje mapirati? Proizlazi li ta ulična slika 'života bez stvari' iz situacije novčanih problema, traumatičnog djetinjstva ili zato što se kaže da je netko 'drugačiji' od ostalih u društvu? Zašto bi grad poput Amsterdama, Pariza ili Londona redovito imao posla s beskućnicima? Jesu li ljudi stvarno ovisni o nečemu? Ili se to uglavnom odnosi na dio ove skupine? Bi li itko doista ikada živio normalnim životom s punim radnim vremenom i uzdržavanjem obitelji? Ili se to odnosi na određene ljude koji su možda prepušteni sami sebi? Što je ulično prosjačenje, poriv za skupljanjem limenki i boca s pologom (jer čovjek nema drugog izbora nego preživjeti) ili se automatski dospijeva u neki krug ili (najniže) dno društva jer više nema nade za budućnosti u kojoj su dostupni posao, sreća, stabilnost i sigurnost? - - - Pomoćnik koji svojim gostima pokazuje put do boljeg života u centru za aktivnosti, 'intaker', socijalni radnik, voditelj slučaja ili drugi insajderi mogu dotičnoj osobi dati točne (pravne) informacije: tj. u svakom slučaju kratki priručnik koji bi drugu osobu trebao informirati o nečijim pravima i obvezama. To su dvije stvari kojih se čovjek pridržava da bi prihvatio takvu pomoć. Neki ljudi uspiju poslušati savjet koji im je dan i na kraju se odluče za tu jednu 'izvjesnost', čak i ako se zbog nje nečega moraju odreći (sporazuma koje sklope na papiru s drugom stranom). Ova opcija tada spada pod određenu putanju. S druge strane, bilo bi slobodno birati: iako bi se posebna propusnica mogla izdati s određenim rokom valjanosti. Na taj način se može sudjelovati u nečemu, a zadržati dodijeljena beneficija ili drugi oblik pomoći koji je popraćen određenim 'smjernicama'. Pomoćnik koji je razgovarao s nekim dolazećim gostima iza svog računala često se sjećao stvari: netko je mogao objasniti svoju situaciju i da je napravio neke bilješke. Pomoćnik je izvukao popis jednog od njegovih rođaka. Odveo je gosta straga i smjestio ga na stolicu. Zatim je nazvao odjel unutar organizacije poznate širom svijeta za humanitarnu pomoć u hitnim slučajevima. “Bolje je da dam telefon toj osobi da čuješ što se događa…”. Intervju je vodio nedugo nakon razgovora s asistenticom. Navela je osobu koja je sjedila na stolcu da govori. Situacija ove vrste pojedinaca razlikovala se od situacije migranata (političkih izbjeglica) iz, primjerice, Ukrajine. Za stolom u stražnjem dijelu dućana bile su dvije žene. Činilo se da oboje nisu sjedili za istim stolom s ostalim sudionicima. Jedan od njih nosio je veliku torbu. Malo bi se opustili i popili kavu. Druga grupa je kartala. U pozadini je svirala tiha glazba. Tu su se nalazile razne nacionalnosti. Na zidu su pronašli A4 s besplatnim WiFi-jem. Potrošnja se ponekad navodila na temelju broja. Čovjek iza stola u kafeteriji svima je podijelio set jela. Redom je prozivao imena prisutnih gostiju. - - - Asistent koji je gosta pustio da ispriča svoju priču nakon njegovog kratkog objašnjenja odnosa, rekao je da je nedavno nova ponuda u slučaju hitnog smještaja. Bez takve propusnice - koja je u pravilu zahtijevala registraciju sa svim podacima koje odjel mora imati - moglo se slobodno 'otići' negdje s osnovnim pogodnostima. U najmanju ruku, gost može koristiti umivaonik, krevet i tuš s automatskim regulatorom napajanja/svjetla. Privremena opcija za goste koji bi uz dopuštenje mogli biti smješteni pod ovim tzv. 'brand smještajem'. Upravo se taj 'brend' često susretao u turizmu. Pomoćnik je iz svoje uredske fotelje objasnio da općina radi samo s dugim listama čekanja. Međutim, davanje prednosti ovdje nije uključeno. Trebalo je pričekati potvrdu najave koja je stigla iz uprave. Takva lista čekanja znala je trajati najviše nekoliko mjeseci prije nego što bi došli na red za mjesto za spavanje. Nije govorio o subvencijama, niti o raspravama koje su se ponekad vodile u politici. Netko iz drugog tijela znao je njegove pravne načine. Objasnio je veliku razliku između ideja općine i ideja vlastite organizacije. Ponekad nešto nije uspjelo jer je moglo trebati više vremena da se učinkovitije uhvati u koštac s problemom beskućnika... <Nastavit će se>

Amsterdam - LA “Privremena rješenja” 2. dio

Za nekolicinu koji su deložirani iz različitih razloga, prva tačka kontakta može biti osoba ili odjel unutar fondacije/organizacije/vlade. Ljudi, bez obzira na (migraciono) porijeklo, godine i spol, završavaju na istim vratima: asistent čiji je zadatak da pruži informacije koje mogu biti neophodne za 'opstanak' na otvorenom. Mnogi još uvijek potcjenjuju ovaj život na otvorenom: kako se beskućništvo može bolje mapirati? Da li ova ulična slika 'života bez stvari' proizlazi iz situacije problema s novcem, traumatičnog djetinjstva ili zato što se kaže da je neko 'drugačiji' od ostalih u društvu? Zašto bi grad poput Amsterdama, Pariza ili Londona redovno morao da ima posla sa beskućnicima? Da li su ljudi zaista ovisni o nečemu? Ili se to uglavnom odnosi na dio ove grupe? Da li bi iko ikada živio normalnim životom sa punim radnim vremenom i izdržavao porodicu? Ili se ovo odnosi na određene ljude koji su možda prepušteni sami sebi? Šta je ulično prosjačenje, poriv za prikupljanjem limenki i flaša uz depozit (jer čovjek nema drugog izbora nego preživjeti) ili automatski završi u nekom krugu ili (najnižem) dnu društva jer više nema nade za budućnost u kojoj su rad, sreća, stabilnost i sigurnost dostupni? - - - Asistent koji svojim gostima pokazuje put do boljeg života u centru aktivnosti, 'primalac', socijalni radnik, voditelj slučaja ili drugi insajderi mogu biti u mogućnosti dati dotičnoj osobi tačne (pravne) informacije: tj. u svakom slučaju kratak priručnik koji treba da informiše drugu osobu o nečijim pravima i obavezama. To su te dvije stvari kojih se čovjek pridržava da bi prihvatio takvu pomoć. Neki ljudi uspijevaju pristati na savjete koji im se daju i na kraju se opredijele za tu jedinu 'sigurnost', čak i ako se zbog toga moraju odreći nečega (dogovori koje sklapaju na papiru sa drugom stranom). Ova opcija tada potpada pod određenu putanju. S druge strane, bilo bi slobodno da bira: iako bi se posebna propusnica mogla izdati sa određenim periodom važenja. Na taj način se može učestvovati u nečemu zadržavajući dodijeljenu beneficiju ili drugi oblik pomoći koji je popraćen određenim 'usmjeravanjem'. Asistent koji je iza svog kompjutera razgovarao sa nekim dolazećim gostima često se sjećao stvari: neko je mogao objasniti njegovu situaciju i da je napravio neke bilješke. Asistent je izvukao listu jednog od njegovih rođaka. Odveo je gosta pozadi i natjerao ga da sjedne na stolicu. Zatim je pozvao odjel unutar organizacije poznate širom svijeta za humanitarnu pomoć u hitnim slučajevima. “Bolje je da dam telefon osobi da čujete šta se dešava…”. On je obavio intervju ubrzo nakon što je razgovarao sa ženskom asistenticom. Navela je osobu koja je sjedila na stolici da govori. Situacija ovih tipova pojedinaca razlikovala se od situacije migranata (političkih izbjeglica) iz, na primjer, Ukrajine. Za stolom u stražnjem dijelu radnje bile su dvije žene. Činilo se da obojica ne sjede za istim stolom sa ostalim prisutnima. Jedan od njih je nosio veliku torbu. Malo bi se opustili i mogli bi popiti kafu. Druga grupa je igrala karte. U pozadini je svirala tiha muzika. Tu su pronađene različite nacionalnosti. Na zidu su pronašli A4 sa besplatnim WiFi-jem. Potrošnja se ponekad davala na osnovu broja. Čovjek iza stola u kafeteriji podijelio je set obroka za sve. Redom je prozivao imena prisutnih gostiju. - - - Asistent koji je pustio gosta da ispriča svoju priču nakon njegovog kratkog objašnjenja njegove veze, rekao je da je nedavno postala nova ponuda u slučaju hitnog skloništa. Bez takve propusnice - koja je uglavnom zahtijevala registraciju sa svim podacima koje je odjel moralo imati - moglo se slobodno 'negdje otići' s osnovnim sadržajima. Kao minimum, gost može koristiti umivaonik, krevet i tuš s automatskim regulatorom napajanja/svjetla. Privremena opcija za goste koji bi uz dozvolu mogli biti smješteni pod ovim tzv. 'brend smještajem'. Upravo se taj 'brend' često susreo u turizmu. Pomoćnik je sa svoje kancelarijske stolice objasnio da opština radi samo sa dugim listama čekanja. Međutim, davanje prioriteta ovdje nije uključeno. Trebalo je čekati potvrdu najave koja je stigla od uprave. Takva lista čekanja mogla bi trajati najviše nekoliko mjeseci prije nego što dođe red na mjesto za spavanje. On nije bio o dijelu subvencija, niti o debati koja se ponekad odvijala u politici. Neko iz drugog tijela je znao njegove legalne načine. Objasnio je ogromnu razliku između ideja opštine i ideja njegove vlastite organizacije. Ponekad nešto nije funkcionisalo jer je moglo potrajati duže da se efikasnije riješi problem beskućnika... <Nastavit će se>

Amszterdam – LA „Ideiglenes megoldások” 2. rész

A különböző okok miatt kilakoltatott kevesek számára az első kapcsolatfelvételi pont egy alapítványon/szervezeten/kormányzaton belüli személy vagy osztály lehet. Az emberek (migrációs) háttértől, kortól és nemtől függetlenül ugyanahhoz az ajtóhoz kötnek: egy asszisztenshez, akinek az a feladata, hogy megadja azokat az információkat, amelyek a szabadban való „túléléshez” szükségesek. Ezt a szabadtéri életet sokan még mindig alábecsülik: hogyan lehetne jobban feltérképezni a hajléktalanságot? A „dolgok nélkül élni” utcakép a pénzproblémákból, a traumatikus gyermekkorból fakad, vagy azért, mert valakiről azt mondják, hogy „különb” a társadalom többi tagjától? Miért kellene egy olyan városnak, mint Amszterdam, Párizs vagy London rendszeresen foglalkoznia hajléktalanokkal? Tényleg függőek az emberek valamitől? Vagy ez főleg a csoport egy részére vonatkozik? Tényleg élt volna valaha valaki normális életet teljes munkaidőben, és családot tartott volna el? Vagy ez konkrét személyekre vonatkozik, akiket magukra hagytak? Mi az utcai koldulás, az a késztetés, hogy betétdíjas dobozokat és palackokat gyűjtsön (mert nincs más választása, mint a túlélés), vagy automatikusan a társadalom valamelyik áramkörébe vagy (alsó) aljába kerül, mert már nincs remény jövő, amelyben elérhető a munka, a boldogság, a stabilitás és a biztonság? - - - Egy asszisztens, aki egy tevékenységi központban megmutatja vendégeinek a jobb élet felé vezető utat, egy „befogadó”, egy szociális munkás, az esetmenedzser vagy más bennfentes, képes lehet a megfelelő (jogi) tájékoztatást adni az érintettnek: azaz minden esetben egy rövid kézikönyv, amely tájékoztatja a másikat valaki jogairól és kötelezettségeiről. Ehhez a két dologhoz kell ragaszkodni ahhoz, hogy elfogadjon egy ilyen segítséget. Vannak, akiknek sikerül megfogadniuk a nekik adott tanácsokat, és végül ezt a „bizonyosságot” választják, még akkor is, ha valamiről le kell mondaniuk (a másik féllel kötött papíron kötött megállapodások). Ez az opció ezután egy adott pályára esik. Másrészt szabadon választhatna: bár kiadhatna egy speciális bérletet meghatározott érvényességi idővel. Ily módon az ember részt vehet valamiben, miközben megtartja az odaítélt juttatást vagy egyéb támogatási formát, amelyhez bizonyos „iránymutatás” társul. Az asszisztens, aki a számítógépe mögül beszélt néhány vendéggel, gyakran emlékezett dolgokra: valaki el tudta magyarázni a helyzetét, és hogy jegyzeteket készített. Az asszisztens előhúzta egyik rokonának listáját. Hátulra vitt egy vendéget, és leültette egy székre. Ezután felhívta a vészhelyzetekben humanitárius segítségnyújtásról világszerte ismert szervezet egyik osztályát. „Jobb, ha odaadom a telefont az illetőnek, hogy hallja, mi folyik itt…”. Az interjút nem sokkal azután készítette, hogy beszélt egy asszisztensnővel. Szólásra késztette a széken ülőt. Az ilyen típusú egyének helyzete eltért a például Ukrajnából érkező migránsokétól (politikai menekültektől). Két nő ült az asztalnál az üzlet hátsó részében. Úgy tűnt, hogy mindketten nem ültek egy asztalnál a többi résztvevővel. Egyikük egy nagy táskát cipelt. Megpihentek volna egy kicsit, és megihattak volna egy csésze kávét. Egy másik csoport kártyázott. Halk zene szólt a háttérben. Különféle nemzetiségeket találtak ott. A falon találtak egy A4-et ingyenes wifivel. A fogyasztást olykor szám alapján biztosították. A büféasztal mögül egy férfi kiosztott egy-egy ételt mindenkinek. Egyenként kiáltotta a jelenlévő vendégek nevét. - - - Az asszisztens, aki rövid kapcsolati magyarázata után hagyta elmesélni történetét a vendégnek, elmondta, hogy a közelmúltban új ajánlat jelent meg a sürgősségi menhely ügyében. Egy ilyen igazolvány nélkül – amihez általában regisztráció szükséges, minden olyan információval, amivel egy osztálynak rendelkeznie kellett – szabadon el lehetett menni valahová, ahol alapvető felszerelések vannak. A vendég legalább mosdót, ágyat és zuhanyzót használhat automata bekapcsoló-/világításvezérlővel. Ideiglenes lehetőség azoknak a vendégeknek, akik engedéllyel elszállásolhatók ezen az úgynevezett „márkaszálláson”. Ezzel a „márkával” gyakran találkoztak a turizmusban. Az asszisztens hivatali székéből kifejtette, az önkormányzat csak hosszú várólisták mellett dolgozott. Az elsőbbség megadása azonban itt nem szerepelt. Várni kellett a bejelentés megerősítésére, amely a vezetőségtől érkezett. Egy ilyen várólista legfeljebb néhány hónapig tarthat, mire rájuk kerül a sor alvóhelyre. Nem a támogatási részről szólt, sem a politikában olykor kibontakozó vitáról. Valaki egy másik szervezetből ismerte a törvényes módszereit. Kifejtette, mekkora különbség van az önkormányzat és saját szervezete elképzelései között. Néha valami nem működött, mert hosszabb időbe telhet a hajléktalanok problémájának hatékonyabb kezelése... <Folytatás>

Amsterdam - LA „Soluții provizorii” Partea 2

Pentru cei puțini care au fost evacuați din diverse motive, primul punct de contact poate fi o persoană sau un departament din cadrul unei fundații/organizații/guvern. Oamenii, indiferent de origine (migrație), vârstă și sex, ajung la aceeași ușă: un asistent a cărui sarcină este să furnizeze informațiile care pot fi necesare pentru „supraviețuirea” în aer liber. Această viață în aer liber este încă subestimată de mulți: cum poate fi mapată mai bine lipsa adăpostului? Această imagine de stradă a „traiului fără lucruri” apare dintr-o situație de probleme cu banii, copilărie traumatizantă sau pentru că se spune că cineva este „altfel” de restul societății? De ce un oraș ca Amsterdam, Paris sau Londra ar avea de-a face în mod regulat cu oameni fără adăpost? Sunt oamenii cu adevărat dependenți de ceva? Sau acest lucru se aplică în principal unei părți din acest grup? Ar fi trăit cineva vreodată o viață normală cu un loc de muncă cu normă întreagă și ar fi întreținut o familie? Sau acest lucru se aplică anumitor persoane care ar fi fost lăsate să se descurce singure? Ce este cerșitul stradal, dorința de a strânge cutii și sticle cu un depozit (pentru că nu mai avem de ales decât să supraviețuiești) sau se ajunge automat într-un circuit sau (cel mai de jos) fund al societății pentru că nu mai există nicio speranță pentru un viitor în care este disponibilă munca, fericirea, stabilitatea și securitatea? - - - Un asistent care le arată oaspeților săi calea către o viață mai bună la un centru de activități, un „interpret”, asistent social, manager de caz sau alte persoane din interior poate fi capabil să ofere persoanei în cauză informațiile corecte (legale): adică în orice caz un scurt manual care să informeze cealaltă persoană despre drepturile și obligațiile cuiva. Aceste două lucruri sunt la care cineva aderă pentru a accepta un astfel de ajutor. Unii oameni reușesc să accepte sfaturile care le-au dat și, în cele din urmă, optează pentru acea „certitudine”, chiar dacă trebuie să renunțe la ceva pentru asta (înțelegerile pe care le fac pe hârtie cu cealaltă parte). Această opțiune se încadrează apoi într-o anumită traiectorie. Pe de altă parte, ar fi liber să aleagă: deși s-ar putea elibera un permis special cu o anumită perioadă de valabilitate. În acest fel, cineva poate participa la ceva, păstrând un beneficiu acordat sau o altă formă de asistență care este însoțită de o anumită „îndrumare”. Asistentul care a vorbit cu niște oaspeți care soseau din spatele computerului și-a amintit adesea lucruri: cineva putea să-i explice situația și că a făcut niște note. Asistentul a scos o listă cu una dintre rudele sale. A dus un oaspete în spate și l-a pus pe un scaun. Apoi a sunat un departament din cadrul unei organizații cunoscute la nivel mondial pentru ajutorul umanitar în situații de urgență. „Este mai bine dacă dau telefonul persoanei, astfel încât să auzi ce se întâmplă...”. El a condus interviul la scurt timp după ce a vorbit cu o asistentă. A făcut ca persoana care stătea pe scaun să vorbească. Situația acestor tipuri de indivizi era diferită de cea a migranților (refugiați politici) din Ucraina, de exemplu. Erau două femei la masa din spatele magazinului. Ambii nu păreau să stea la aceeași masă cu alți participanți. Unul dintre ei purta o geantă mare. S-ar fi relaxat o vreme și ar fi putut să bea o ceașcă de cafea. Un alt grup juca cărți. Pe fundal se auzea muzică blândă. Acolo au fost găsite diferite naționalități. Pe perete au găsit un A4 cu WiFi gratuit. Consumul era uneori asigurat pe baza unui număr. Un bărbat din spatele mesei de la cantină a împărțit un set de mese pentru toată lumea. A strigat unul câte unul numele invitaților prezenți. - - - Asistentul care l-a lăsat pe oaspete să-și spună povestea după scurta lui explicație a relației sale, a spus că o ofertă a devenit recent nouă în cazul unui adăpost de urgență. Fără un astfel de permis - care necesita în general o înregistrare cu toate informațiile pe care trebuie să le dețină un departament - se putea „mergi undeva” liber, cu facilități de bază. Cel puțin, un oaspete ar putea folosi o chiuvetă, un pat și un duș cu control automat de putere/lumină. O opțiune temporară pentru oaspeții care, cu permisiunea, ar putea fi cazați sub această așa-numită „cazare de marcă”. Acest „brand” a fost adesea întâlnit în turism. Asistentul a explicat de pe scaunul său de birou că municipalitatea a lucrat doar cu liste lungi de așteptare. Cu toate acestea, acordarea de prioritate nu a fost inclusă aici. Trebuia să aștepte confirmarea anunțului venit de la conducere. O astfel de listă de așteptare ar putea dura cel mult câteva luni înainte de a veni rândul lor pentru un loc unde să doarmă. Nu era vorba de partea de subvenție, nici de o dezbatere care a avut loc uneori în politică. Cineva din alt organism îi cunoștea căile legale. El a explicat marea diferență dintre ideile municipalității și cele ale propriei organizații. Uneori, ceva nu a funcționat, deoarece ar putea dura mai mult timp pentru a aborda mai eficient problema persoanelor fără adăpost... <Continuare>

Amsterdam – LA „Prozatímní řešení“ Část 2

Pro několik lidí, kteří byli z různých důvodů vystěhováni, může být prvním kontaktním místem osoba nebo oddělení v rámci nadace/organizace/vlády. Lidé bez ohledu na (migrační) původ, věk a pohlaví končí u stejných dveří: asistent, jehož úkolem je poskytovat informace, které mohou být nezbytné pro „přežití“ venku. Právě tento venkovní život je stále mnohými podceňován: jak lze bezdomovectví lépe zmapovat? Vzniká tento pouliční obraz „života bez věcí“ ze situace problémů s penězi, traumatického dětství nebo proto, že se o člověku říká, že je „jiný“ než ostatní ve společnosti? Proč by se město jako Amsterdam, Paříž nebo Londýn muselo pravidelně potýkat s lidmi bez domova? Jsou lidé skutečně na něčem závislí? Nebo se to týká hlavně části této skupiny? Opravdu by někdy někdo žil normální život s prací na plný úvazek a živil rodinu? Nebo se to týká konkrétních lidí, kteří mohli být ponecháni sami sobě? Co je to pouliční žebrání, nutkání sbírat plechovky a lahve se zálohou (protože člověku nezbývá nic jiného než přežít) nebo se člověk automaticky ocitne v nějakém okruhu či (nej)nižším dnu společnosti, protože už není naděje na budoucnost, ve které je k dispozici práce, štěstí, stabilita a jistota? - - - Asistent, který svým hostům ukazuje cestu k lepšímu životu v centru aktivit, „intakant“, sociální pracovník, case manager nebo jiní zasvěcení mohou být schopni poskytnout dotyčné osobě správné (právní) informace: tzn. v každém případě krátký manuál, který by měl druhou osobu informovat o něčích právech a povinnostech. Právě těchto dvou věcí se člověk drží, aby takovou pomoc přijal. Některým lidem se podaří dodržet rady, které jim byly dány, a nakonec se rozhodnou pro tu jednu „jistotu“, i když se kvůli ní musí něčeho vzdát (dohody, které uzavírají na papíře s druhou stranou). Tato možnost pak spadá pod konkrétní trajektorii. Na druhou stranu by si člověk mohl svobodně vybrat: ačkoli by mohl být vydán zvláštní průkaz s určitou dobou platnosti. Tímto způsobem se lze na něčem podílet a přitom si zachovat přiznanou dávku nebo jinou formu pomoci, která je doprovázena určitým „vedením“. Asistent, který mluvil s některými příchozími hosty zpoza svého počítače, si často pamatoval věci: někdo mohl vysvětlit jeho situaci a že si udělal nějaké poznámky. Asistent vytáhl seznam jednoho z jeho příbuzných. Odvedl hosta dozadu a nechal ho posadit se na židli. Poté zavolal oddělení v rámci organizace známé po celém světě pro humanitární pomoc v nouzových situacích. "Je lepší, když dám telefon té osobě, abyste slyšeli, co se děje..." Rozhovor vedl krátce poté, co mluvil s asistentkou. Přiměla osobu sedící na židli, aby promluvila. Situace těchto typů jedinců se lišila od situace migrantů (politických uprchlíků) např. z Ukrajiny. U stolu v zadní části obchodu seděly dvě ženy. Zdálo se, že oba neseděli u jednoho stolu s ostatními účastníky. Jeden z nich nesl velkou tašku. Chvíli by si odpočinuli a mohli si dát šálek kávy. Další skupina hrála karty. V pozadí hrála jemná hudba. Našly se tam různé národnosti. Na zdi našli A4 s bezplatným WiFi. Spotřeba byla někdy uváděna na základě čísla. Muž zpoza jídelního stolu rozdal pro všechny sadu jídel. Jednoho po druhém vyvolával jména přítomných hostů. - - - Asistent, který nechal hosta vyprávět svůj příběh po krátkém vysvětlení jeho vztahu, řekl, že nedávno se stala nová nabídka v případě nouzového přístřeší. Bez takového průkazu – který obecně vyžadoval registraci se všemi informacemi, které oddělení muselo mít – by se dalo svobodně „někam“ se základním vybavením. Minimálně mohl host používat umyvadlo, postel a sprchu s automatickým ovládáním napájení/světla. Dočasná možnost pro hosty, kteří by se s dovolením mohli ubytovat v rámci tohoto tzv. „značkového ubytování“. Právě s touto ‚značkou‘ se v cestovním ruchu často setkávali. Asistent z kancelářské židle vysvětloval, že magistrát pracoval pouze s dlouhými čekacími listinami. Upřednostnění zde však zahrnuto nebylo. Muselo se čekat na potvrzení oznámení, které přišlo od vedení. Taková čekací listina mohla trvat nanejvýš pár měsíců, než na ně přišla řada na nocleh. Nešlo mu o dotační část, ani o debatu, která občas v politice probíhala. Někdo z jiného orgánu znal jeho legální způsoby. Vysvětlil obrovský rozdíl mezi představami magistrátu a představami vlastní organizace. Někdy něco nefungovalo, protože efektivnější řešení problému bezdomovců mohlo trvat déle... <Pokračování>

Amsterdam – LA „Prechodné riešenia“ 2. časť

Pre tých pár, ktorí boli z rôznych dôvodov vysťahovaní, môže byť prvým kontaktným miestom osoba alebo oddelenie v rámci nadácie/organizácie/vlády. Ľudia bez ohľadu na (migračný) pôvod, vek a pohlavie končia pri tých istých dverách: asistent, ktorého úlohou je poskytnúť informácie, ktoré môžu byť potrebné na „prežitie“ vonku. Práve tento vonkajší život mnohí stále podceňujú: ako možno lepšie zmapovať bezdomovectvo? Vzniká tento pouličný obraz „života bez vecí“ zo situácie problémov s peniazmi, traumatického detstva alebo preto, že sa o človeku hovorí, že je „iný“ od ostatných v spoločnosti? Prečo by sa mesto ako Amsterdam, Paríž alebo Londýn pravidelne muselo potýkať s ľuďmi bez domova? Sú ľudia skutočne na niečom závislí? Alebo sa to týka hlavne časti tejto skupiny? Naozaj by niekto niekedy žil normálny život s prácou na plný úväzok a živil rodinu? Alebo sa to týka konkrétnych ľudí, ktorí mohli byť ponechaní sami na seba? Čo je to pouličné žobranie, nutkanie zbierať plechovky a fľaše so zálohou (pretože človek nemá inú možnosť ako prežiť) alebo sa automaticky ocitne v nejakom okruhu alebo (najnižšom) spodku spoločnosti, pretože už nie je nádej na budúcnosť, v ktorej je k dispozícii práca, šťastie, stabilita a istota? - - - Asistent, ktorý svojim hosťom ukazuje cestu k lepšiemu životu v centre aktivít, „správca“, sociálny pracovník, manažér prípadu alebo iní zasvätení môžu byť schopní poskytnúť dotknutej osobe správne (právne) informácie: tj. v každom prípade krátky manuál, ktorý by mal druhú osobu informovať o niečích právach a povinnostiach. Práve týchto dvoch vecí sa človek drží, aby takúto pomoc prijal. Niektorým ľuďom sa darí riadiť sa radami, ktoré im boli dané, a nakoniec sa rozhodnú pre tú jednu „istotu“, aj keď sa pre ňu musia niečoho vzdať (dohody, ktoré uzatvárajú na papieri s druhou stranou). Táto možnosť potom spadá pod konkrétnu trajektóriu. Na druhej strane by si človek mohol slobodne vybrať: hoci by sa mohol vydať špeciálny preukaz s určitou dobou platnosti. Takto sa človek môže na niečom podieľať a zároveň si ponechať priznanú dávku alebo inú formu pomoci, ktorá je sprevádzaná určitým „usmernením“. Asistent, ktorý hovoril s niektorými prichádzajúcimi hosťami spoza svojho počítača, si často pamätal veci: niekto mohol vysvetliť jeho situáciu a že si urobil nejaké poznámky. Asistent vytiahol zoznam jedného z jeho príbuzných. Vzal hosťa dozadu a posadil ho na stoličku. Potom zavolal oddelenie v rámci organizácie známej po celom svete pre humanitárnu pomoc v núdzových situáciách. "Je lepšie, keď dám telefón tej osobe, aby ste počuli, čo sa deje..." Rozhovor viedol krátko po rozhovore s asistentkou. Nechala prehovoriť osobu sediacu na stoličke. Situácia týchto typov jednotlivcov sa líšila od situácie migrantov (politických utečencov) napríklad z Ukrajiny. Pri stole v zadnej časti obchodu sedeli dve ženy. Zdá sa, že obaja nesedeli pri jednom stole s ostatnými účastníkmi. Jeden z nich niesol veľkú tašku. Chvíľu by si oddýchli a mohli by si dať šálku kávy. Ďalšia skupina hrala karty. V pozadí hrala jemná hudba. Našli sa tam rôzne národnosti. Na stene našli A4 s bezplatným WiFi. Spotreba bola niekedy poskytovaná na základe čísla. Muž spoza jedálenského stola rozdal pre všetkých súpravu jedál. Po jednom vyvolával mená prítomných hostí. - - - Asistent, ktorý nechal hosťa vyrozprávať svoj príbeh po krátkom vysvetlení jeho vzťahu, povedal, že nedávno sa stala nová ponuka v prípade núdzového prístrešku. Bez takéhoto preukazu – ktorý si vo všeobecnosti vyžadoval registráciu so všetkými informáciami, ktoré oddelenie muselo mať – sa dalo slobodne „niekam ísť“ so základným vybavením. Minimálne mohol hosť použiť umývadlo, posteľ a sprchu s automatickým ovládačom napájania/svetla. Dočasná možnosť pre hostí, ktorí môžu byť s povolením ubytovaní v rámci tohto takzvaného „značkového ubytovania“. Práve s touto „značkou“ sa v cestovnom ruchu často stretávali. Asistent z kancelárskej stoličky vysvetľoval, že magistrát pracoval len s dlhými čakacími zoznamami. Udelenie prednosti tu však nebolo zahrnuté. Muselo sa čakať na potvrdenie oznámenia, ktoré prišlo od vedenia. Takáto čakacia listina mohla trvať nanajvýš niekoľko mesiacov, kým na nich prišiel rad na miesto na spanie. Nešlo mu o dotačnú časť, ani o debatu, ktorá občas v politike prebehla. Niekto z iného orgánu poznal jeho zákonné spôsoby. Vysvetlil obrovský rozdiel medzi predstavami samosprávy a predstavami vlastnej organizácie. Niekedy niečo nefungovalo, pretože efektívnejšie riešenie problému bezdomovcov mohlo trvať dlhšie... <Pokračovanie>

Amsterdam – LA “Vmesne rešitve” 2. del

Za nekaj tistih, ki so bili deložirani iz različnih razlogov, je lahko prva kontaktna točka oseba ali oddelek znotraj ustanove/organizacije/vlade. Ljudje, ne glede na (migracijsko) ozadje, starost in spol, končajo pred istimi vrati: pomočnik, katerega naloga je zagotoviti informacije, ki so morda potrebne za 'preživetje' na prostem. Prav to življenje na prostem mnogi še vedno podcenjujejo: kako brezdomstvo bolje prikazati? Ali ta ulična podoba 'življenja brez stvari' izhaja iz situacije denarnih težav, travmatičnega otroštva ali zato, ker naj bi bil nekdo 'drugačen' od ostalih v družbi? Zakaj bi se moralo mesto, kot je Amsterdam, Pariz ali London, redno ukvarjati z brezdomci? Ali so ljudje res zasvojeni z nečim? Ali pa to velja predvsem za del te skupine? Bi kdo res kdaj živel normalno življenje z redno službo in preživljanjem družine? Ali pa to velja za določene ljudi, ki so bili morda prepuščeni sami sebi? Kaj je ulično beračenje, težnja po zbiranju pločevink in plastenk s položnico (ker človek nima druge izbire kot preživetje) ali se samodejno znajde v nekem krogu ali (najnižjem) dnu družbe, ker ni več upanja za prihodnost, v kateri so na voljo delo, sreča, stabilnost in varnost? - - - Pomočnik, ki svojim gostom pokaže pot do boljšega življenja v centru dejavnosti, 'intaker', socialni delavec, vodja primerov ali drugi poznavalci, lahko zadevni osebi dajo pravilne (pravne) informacije: tj. v vsakem primeru kratek priročnik, ki naj drugo osebo seznani s pravicami in dolžnostmi nekoga. Teh dveh stvari se človek drži, da sprejme tako pomoč. Nekaterim uspe slediti nasvetom, ki so jim bili dani, in se na koncu odločijo za tisto 'gotovost', čeprav se morajo za to nečemu odpovedati (dogovorom, ki jih na papirju sklenejo z drugo stranjo). Ta možnost potem spada pod določeno pot. Po drugi strani pa bi lahko izbirali svobodno: čeprav bi lahko izdali posebno izkaznico z določeno dobo veljavnosti. Na ta način je mogoče sodelovati pri nečem, hkrati pa obdržati dodeljeno ugodnost ali drugo obliko pomoči, ki jo spremlja določeno 'usmerjanje'. Asistent, ki je govoril z nekaterimi prihajajočimi gosti izza računalnika, si je pogosto zapomnil stvari: nekdo je lahko razložil svojo situacijo in da je naredil nekaj zapiskov. Asistent je izvlekel seznam enega od njegovih sorodnikov. Gosta je odpeljal zadaj in ga posadil na stol. Nato je poklical oddelek znotraj organizacije, ki je svetovno znana za humanitarno pomoč v nujnih primerih. "Bolje je, če osebi dam telefon, da lahko slišiš, kaj se dogaja ...". Intervju je opravil kmalu po pogovoru z asistentko. Osebo, ki je sedela na stolu, je pripravila do besede. Položaj tovrstnih posameznikov je bil drugačen od položaja migrantov (političnih beguncev) iz na primer Ukrajine. Za mizo v zadnjem delu trgovine sta bili dve ženski. Zdelo se je, da oba nista sedela za isto mizo z drugimi udeleženci. Eden od njih je nosil veliko torbo. Za nekaj časa bi se sprostili in lahko popili skodelico kave. Druga skupina je igrala karte. V ozadju je igrala tiha glasba. Tam so bile najdene različne narodnosti. Na steni so našli A4 z brezplačnim WiFi. Poraba je bila včasih navedena na podlagi števila. Moški izza mize v kavarni je vsem razdelil nabor obrokov. Enega za drugim je poklical imena prisotnih gostov. - - - Asistentka, ki je gostu pustila, da pove svojo zgodbo po njegovi kratki razlagi odnosa, je povedala, da je pred kratkim postala novost ponudba v primeru zasilnega bivališča. Brez takšne izkaznice - ki je na splošno zahtevala registracijo z vsemi podatki, ki jih je moral imeti oddelek - je človek lahko prosto 'šel nekam' z osnovnimi zmogljivostmi. Gost lahko uporablja najmanj umivalnik, posteljo in prho s samodejnim krmiljenjem moči/svetlobe. Začasna možnost za goste, ki bi z dovoljenjem lahko bili nastanjeni v okviru te tako imenovane "namestitve blagovne znamke". Prav to 'znamko' smo v turizmu pogosto srečevali. Pomočnik je iz pisarniškega stola pojasnil, da občina dela le z dolgimi čakalnimi vrstami. Vendar dajanje prednosti tu ni bilo vključeno. Počakati je bilo treba na potrditev napovedi, ki je prišla s strani vodstva. Takšna čakalna lista bi lahko trajala največ nekaj mesecev, preden bi prišli na vrsto za prenočišče. Ni šlo za subvencijski del, niti za razpravo, ki je včasih potekala v politiki. Nekdo iz drugega telesa je poznal njegove pravne poti. Pojasnil je veliko razliko med idejami občine in lastne organizacije. Včasih kaj ni delovalo, ker bi lahko trajalo dlje časa, da bi se problem brezdomcev učinkoviteje spopadel... <Nadaljevanje sledi>

Ամստերդամ - Լոս Անջելես «Միջանկյալ լուծումներ» Մաս 2

Այն քչերի համար, ովքեր վտարվել են տարբեր պատճառներով, առաջին շփման կետը կարող է լինել հիմնադրամի/կազմակերպության/կառավարության մեջ գտնվող անձը կամ բաժինը: Մարդիկ, անկախ (միգրացիոն) ծագումից, տարիքից և սեռից, հայտնվում են նույն դռան մոտ՝ օգնական, որի խնդիրն է տրամադրել տեղեկատվություն, որը կարող է անհրաժեշտ լինել դրսի «գոյատեւման» համար: Հենց այս բացօթյա կյանքն է դեռ շատերի կողմից թերագնահատված. ինչպե՞ս կարելի է ավելի լավ քարտեզագրել անօթևանությունը: «Առանց իրերի ապրելու» այս փողոցային պատկերը առաջանում է դրամական խնդիրների, տրավմատիկ մանկության իրավիճակի՞ց, թե՞ այն պատճառով, որ ասում են, որ մարդը «տարբերվում է» հասարակության մնացած մասից: Ինչո՞ւ Ամստերդամի, Փարիզի կամ Լոնդոնի նման քաղաքը պետք է պարբերաբար գործ ունենա անօթևան մարդկանց հետ: Արդյո՞ք մարդիկ իսկապես կախվածություն ունեն ինչ-որ բանից: Թե՞ սա հիմնականում վերաբերում է այս խմբի մի մասին: Արդյո՞ք որևէ մեկն իրոք երբևէ կապրե՞ր նորմալ կյանքով` լիաժամկետ աշխատանքով և կապահովե՞ր ընտանիք: Թե՞ սա վերաբերում է կոնկրետ մարդկանց, ովքեր կարող են մնալ հոգալու համար: Ի՞նչ է փողոցային մուրացկանությունը, ավանդով տարաներ և շշեր հավաքելու ցանկությունը (որովհետև մարդն այլ ելք չունի, քան գոյատևելը), թե՞ ինքնըստինքյան հայտնվում է ինչ-որ շրջանում կամ (ամենացածր) հասարակության մեջ, քանի որ այլևս հույս չկա: Ապագայում, որտեղ կա աշխատանքը, երջանկությունը, կայունությունը և անվտանգությունը: - - - Օգնականը, ով ցույց է տալիս իր հյուրերին ավելի լավ կյանքի ճանապարհը գործունեության կենտրոնում, «ընդունող», սոցիալական աշխատող, գործի մենեջեր կամ այլ ինսայդերներ, կարող է համապատասխան անձին տալ ճիշտ (իրավական) տեղեկատվություն. ամեն դեպքում կարճ ձեռնարկ, որը պետք է տեղեկացնի դիմացինին ինչ-որ մեկի իրավունքների և պարտականությունների մասին: Այս երկու բանն է, որին հավատարիմ է մնում նման օգնությունն ընդունելու համար: Որոշ մարդկանց հաջողվում է հետևել իրենց տրված խորհուրդներին և, ի վերջո, ընտրում են այդ մեկ «որոշությունը», նույնիսկ եթե դրա համար պետք է հրաժարվեն ինչ-որ բանից (թղթի վրա ձեռք բերված պայմանավորվածություններից մյուս կողմի հետ): Այս տարբերակն այնուհետև ընկնում է որոշակի հետագծի տակ: Մյուս կողմից, մարդն ազատ կլիներ ընտրության հարցում. թեև կարող էր տրվել հատուկ անցագիր՝ վավերականության որոշակի ժամկետով: Այս կերպ կարելի է մասնակցել ինչ-որ բանի՝ պահպանելով շնորհված նպաստը կամ օգնության այլ ձև, որն ուղեկցվում է որոշակի «ուղղորդմամբ»: Օգնականը, ով իր համակարգչի հետևից խոսում էր մի քանի հյուրերի հետ, հաճախ հիշում էր բաներ. Օգնականը հանեց իր հարաբերություններից մեկի ցուցակը։ Նա հյուրին տարավ մեջքի մոտ և նստեցրեց աթոռի վրա։ Այնուհետև նա կանչեց բաժանմունք մի կազմակերպության մեջ, որը հայտնի է աշխարհում արտակարգ իրավիճակներում մարդասիրական օգնության համար: «Ավելի լավ է հեռախոսը տամ մարդուն, որ լսես, թե ինչ է կատարվում…»: Նա հարցազրույցն անցկացրել է կին օգնականի հետ խոսելուց անմիջապես հետո: Նա ստիպեց խոսել աթոռին նստածին: Այս տեսակի անհատների վիճակը տարբերվում էր, օրինակ, Ուկրաինայից եկած միգրանտների (քաղաքական փախստականների) իրավիճակից։ Խանութի ետնամասի սեղանի մոտ երկու կին կային։ Երկուսն էլ մյուս ներկաների հետ նույն սեղանի շուրջ չէին նստած: Նրանցից մեկը մեծ պայուսակ էր տանում։ Նրանք մի քիչ կհանգստանային և կարող էին մի բաժակ սուրճ խմել։ Մի խումբ էլ թղթախաղ էր անում։ Հետին պլանում մեղմ երաժշտություն էր հնչում։ Այնտեղ հայտնաբերվել են տարբեր ազգություններ։ Պատին նրանք գտել են A4՝ անվճար WiFi-ով։ Սպառումը երբեմն տրամադրվում էր թվի հիման վրա։ Սրճարանային սեղանի հետևից մի մարդ ճաշատեսակների հավաքածու բաժանեց բոլորի համար: Նա հերթով հնչեցրեց ներկա հյուրերի անունները. - - - Օգնականը, ով հյուրին թույլ տվեց պատմել իր պատմությունը իր հարաբերությունների մասին իր հակիրճ բացատրությունից հետո, ասաց, որ առաջարկը վերջերս նոր է դարձել շտապ ապաստանի դեպքում: Առանց նման անցագրի, որը, ընդհանուր առմամբ, պահանջում էր գրանցում բոլոր այն տեղեկատվությամբ, որը պետք է ունենար բաժինը, կարելի էր ազատորեն «ինչ-որ տեղ գնալ» տարրական հարմարություններով: Առնվազն հյուրը կարող է օգտագործել լվացարան, մահճակալ և ցնցուղ ավտոմատ հոսանքի/լույսի կարգավորիչով: Ժամանակավոր տարբերակ հյուրերի համար, ովքեր թույլտվությամբ կարող են տեղավորվել այս, այսպես կոչված, «բրենդային կացարանի» ներքո: Հենց այս «բրենդն» էր հաճախ հանդիպում զբոսաշրջության մեջ։ Օգնականն իր գրասենյակի ամբիոնից բացատրեց, որ քաղաքապետարանն աշխատում է միայն երկար հերթացուցակներով։ Սակայն այստեղ առաջնահերթություն տալը չի ​​ներառվել։ Պետք էր սպասել ղեկավարության հայտարարության հաստատմանը։ Այդպիսի սպասման ցուցակը կարող էր տևել առավելագույնը մի քանի ամիս, մինչև քնելու իրենց հերթը հասներ: Նա ոչ սուբսիդավորման մասի, ոչ էլ քաղաքականության մեջ երբեմն տեղի ունեցող բանավեճի մասին չէր։ Մեկ այլ մարմնից ինչ-որ մեկը գիտեր նրա օրինական ճանապարհները: Նա բացատրեց քաղաքապետարանի և իր կազմակերպության գաղափարների հսկայական տարբերությունը։ Երբեմն ինչ-որ բան չի ստացվում, քանի որ անօթևանների խնդրին ավելի արդյունավետ լուծելու համար կարող է ավելի երկար ժամանակ պահանջվել... <Շարունակելի>

Amsterdam - LA „Bráðabirgðalausnir“ 2. hluti

Fyrir þá fáu sem hafa verið reknir út af ýmsum ástæðum getur fyrsti viðkomustaðurinn verið einstaklingur eða deild innan stofnunar / stofnunar / ríkisstjórnar. Fólk, óháð (flutnings)bakgrunni, aldri og kyni, lendir við sömu dyr: aðstoðarmaður sem hefur það hlutverk að veita þær upplýsingar sem kunna að vera nauðsynlegar til að „lifa af“ útiveru. Það er þessi útivist sem enn er vanmetin af mörgum: hvernig er hægt að kortleggja heimilisleysi betur? Sprengist þessi götumynd um að „lífa án hlutanna“ vegna peningavandræða, áfallalegrar æsku eða vegna þess að maður er sagður „öðruvísi“ en aðrir í samfélaginu? Af hverju ætti borg eins og Amsterdam, París eða London reglulega að þurfa að takast á við heimilislaust fólk? Er fólk virkilega háð einhverju? Eða á þetta aðallega við um hluta þessa hóps? Hefði einhver raunverulega nokkurn tíma lifað eðlilegu lífi með fullri vinnu og framfleytt fjölskyldu? Eða á þetta við um tiltekið fólk sem gæti hafa verið látið sjá um sig? Hvað er götubetill, löngunin til að safna dósum og flöskum með skilagjaldi (vegna þess að maður á ekki annarra kosta völ en að lifa af) eða lendir maður sjálfkrafa í einhverri hringrás eða (neðsta) botni samfélagsins vegna þess að það er ekki lengur von um a framtíð þar sem vinna, hamingja, stöðugleiki og öryggi er í boði? - - - Aðstoðarmaður sem vísar gestum sínum leiðina til betra lífs á athafnamiðstöð, 'inntakanda', félagsráðgjafa, málastjóra eða aðra innherja getur veitt viðkomandi réttar (laga)upplýsingar: þ.e. í öllu falli stutt handbók sem ætti að upplýsa hinn aðilann um réttindi og skyldur einhvers. Það er þetta tvennt sem maður heldur fast við til að þiggja slíka aðstoð. Sumum tekst að fara eftir þeim ráðum sem þeim eru gefin og kjósa á endanum þessa einu „vissu“, jafnvel þótt þeir þurfi að gefa eitthvað eftir fyrir það (samningana sem þeir gera á pappír við hinn aðilann). Þessi valkostur fellur þá undir ákveðna braut. Hins vegar væri manni frjálst að velja: þó hægt væri að gefa út sérstakt vegabréf með ákveðinn gildistíma. Þannig getur maður tekið þátt í einhverju á meðan hann heldur eftir verðlaunuðum ávinningi eða annars konar aðstoð sem fylgir ákveðin „leiðsögn“. Aðstoðarmaðurinn sem talaði við nokkra gesti á bak við tölvuna sína mundi oft eftir hlutum: einhver gat útskýrt aðstæður hans og að hann skrifaði athugasemdir. Aðstoðarmaðurinn dró upp lista yfir einn skyldmenni hans. Hann tók gest að aftan og lét hann setjast á stól. Þá hringdi hann í deild innan stofnunar sem þekkt er um allan heim fyrir mannúðaraðstoð í neyðartilvikum. „Það er betra ef ég gef manneskjunni símann svo þú heyrir hvað er að gerast...“. Hann tók viðtalið stuttu eftir að hafa talað við kvenkyns aðstoðarkonu. Hún fékk þann sem sat á stólnum til að tala. Aðstæður þessara tegunda einstaklinga voru ólíkar farandfólki (pólitískum flóttamönnum) frá til dæmis Úkraínu. Tvær konur sátu við borðið aftast í búðinni. Báðir virtust ekki sitja við sama borð með öðrum fundarmönnum. Einn þeirra var með stóra tösku. Þeir hefðu slakað á um stund og gætu fengið sér kaffibolla. Annar hópur var að spila á spil. Það var mjúk tónlist í bakgrunni. Þar fundust ýmis þjóðerni. Á veggnum fundu þeir A4 með ókeypis WiFi. Neysla var stundum veitt á grundvelli númers. Maður aftan við kaffistofuborðið rétti öllum matarsettum. Hann kallaði upp nöfn viðstaddra gesta einn af öðrum. - - - Aðstoðarmaðurinn sem lét gestinn segja sögu sína eftir stutta útskýringu á sambandi sínu sagði að nýlega væri nýtilboð í neyðarskýli. Án slíks vegabréfs - sem almennt krafðist skráningar með öllum þeim upplýsingum sem deild þurfti að hafa - væri frjálst að „fara eitthvert“ með grunnaðstöðu. Að minnsta kosti gæti gestur notað vask, rúm og sturtu með sjálfvirkri afl-/ljósastýringu. Tímabundinn valkostur fyrir gesti sem, með leyfi, gætu hýst undir þessari svokölluðu „vörumerkjagistingu“. Það var þetta „vörumerki“ sem oft kom fyrir í ferðaþjónustu. Aðstoðarmaðurinn útskýrði úr skrifstofustól sínum að sveitarfélagið ynni eingöngu með langa biðlista. Forgangsröðun var þó ekki tekin með hér. Bíða þurfti eftir staðfestingu á tilkynningunni sem kom frá stjórnendum. Slíkur biðlisti gæti í mesta lagi staðið í nokkra mánuði áður en röðin kom að þeim eftir svefnplássi. Hann var ekki um styrkjahlutann, né um umræðu sem stundum átti sér stað í stjórnmálum. Einhver frá öðrum aðila vissi löglegar leiðir hans. Hann gerði grein fyrir miklum mun á hugmyndum sveitarfélagsins og hans eigin stofnunar. Stundum virkaði eitthvað ekki vegna þess að það gæti tekið lengri tíma að takast á við heimilislausa vandamálið á skilvirkari hátt... <Framhald>

Amsterdam - LA "Interimlösningar" del 2

För de få som har vräkts av olika anledningar kan den första kontaktpunkten vara en person eller avdelning inom en stiftelse/organisation/regering. Människor, oavsett (migrations)bakgrund, ålder och kön, hamnar vid samma dörr: en assistent som har till uppgift att ge den information som kan vara nödvändig för att ”överleva” utomhus. Det är detta friluftsliv som fortfarande underskattas av många: hur kan hemlöshet kartläggas bättre? Uppstår denna gatubild av att "leva utan saker" från en situation med penningproblem, traumatisk barndom eller för att man sägs vara "annorlunda" från resten i samhället? Varför skulle en stad som Amsterdam, Paris eller London regelbundet behöva ta itu med hemlösa? Är folk verkligen beroende av något? Eller gäller detta främst en del av denna grupp? Skulle någon verkligen någonsin ha levt ett normalt liv med ett heltidsjobb och försörjt en familj? Eller gäller detta specifika personer som kan ha lämnats åt sig själva? Vad är gatutiggeri, suget att samla burkar och flaskor med pant (eftersom man inte har något annat val än att överleva) eller hamnar man automatiskt i någon krets eller (lägsta) botten av samhället för att det inte längre finns något hopp om en framtid där arbete, lycka, stabilitet och trygghet finns tillgängligt? - - - En assistent som visar sina gäster vägen till ett bättre liv på ett aktivitetscenter, en 'intakare', socialsekreterare, handläggare eller andra insiders kanske kan ge den berörda personen rätt (rättslig) information: dvs. i alla fall en kort manual som ska informera den andra personen om någons rättigheter och skyldigheter. Det är dessa två saker man håller sig till för att ta emot sådan hjälp. Vissa människor lyckas följa de råd som de fått och väljer i slutändan den "säkerheten", även om de måste ge upp något för det (överenskommelserna de gör på papper med den andra parten). Detta alternativ faller då under en specifik bana. Å andra sidan skulle man vara fri att välja: även om ett särskilt pass kunde utfärdas med viss giltighetstid. På så sätt kan man delta i något samtidigt som man behåller en beviljad förmån eller annan form av assistans som åtföljs av en viss 'vägledning'. Assistenten som pratade med några inkommande gäster bakom sin dator kom ofta ihåg saker: någon kunde förklara hans situation och att han gjorde några anteckningar. Assistenten tog fram en lista över en av hans släktingar. Han tog en gäst på baksidan och lät honom sitta på en stol. Han ringde sedan en avdelning inom en organisation som är känd över hela världen för humanitärt bistånd i nödsituationer. "Det är bättre om jag ger telefonen till personen så att du kan höra vad som händer...". Han genomförde intervjun kort efter att ha pratat med en kvinnlig assistent. Hon fick personen som satt på stolen att tala. Situationen för den här typen av individer skilde sig från situationen för migranter (politiska flyktingar) från till exempel Ukraina. Det satt två kvinnor vid bordet längst bak i butiken. Båda verkade inte sitta vid samma bord med andra deltagare. En av dem bar på en stor väska. De skulle ha slappat en stund och kunnat ta en kopp kaffe. En annan grupp spelade kort. Det spelades mjuk musik i bakgrunden. Där hittades olika nationaliteter. På väggen hittade de en A4 med gratis WiFi. Konsumtionen tillhandahölls ibland på grundval av ett antal. En man bakom cafeteriabordet delade ut en uppsättning måltider till alla. Han ropade upp namnen på de närvarande gästerna en efter en. - - - Assistenten som lät gästen berätta sin historia efter sin korta förklaring av hans förhållande, sa att ett erbjudande nyligen blivit nytt när det gäller akutboende. Utan ett sådant pass - som i allmänhet krävde en registrering med all information som en avdelning måste ha - kunde man fritt 'gå någonstans' med grundläggande faciliteter. Som ett minimum kan en gäst använda handfat, säng och dusch med automatisk ström/ljuskontroll. Ett tillfälligt alternativ för gäster som med tillstånd skulle kunna bo under detta så kallade "varumärkesboende". Det var detta "varumärke" som man ofta stötte på inom turismen. Assistenten förklarade från sin kontorsstol att kommunen bara arbetade med långa väntelistor. Att prioritera ingick dock inte här. Man fick vänta på bekräftelse på beskedet som kom från ledningen. En sådan väntelista kunde max räcka några månader innan det var deras tur till en sovplats. Han handlade inte om bidragsdelen och inte heller om en debatt som ibland fördes i politiken. Någon från en annan instans kände till hans lagliga sätt. Han förklarade den stora skillnaden mellan kommunens och den egna organisationens idéer. Ibland fungerade något inte eftersom det kunde ta längre tid att tackla hemlösaproblemet mer effektivt... <Fortsättning>

Amsterdam - LA "Interim løsninger" del 2

For de få som er kastet ut av ulike årsaker, kan første kontaktpunkt være en person eller avdeling innenfor en stiftelse/organisasjon/regjering. Mennesker, uavhengig av (migrasjons)bakgrunn, alder og kjønn, havner i samme dør: en assistent som har til oppgave å gi den informasjonen som kan være nødvendig for friluftslivets 'overlevelse'. Det er dette friluftslivet som fortsatt undervurderes av mange: hvordan kan hjemløshet kartlegges bedre? Oppstår dette gatebildet av 'å leve uten ting' fra en situasjon med pengeproblemer, traumatisk barndom eller fordi man sies å være 'forskjellig' fra resten i samfunnet? Hvorfor skulle en by som Amsterdam, Paris eller London regelmessig måtte forholde seg til hjemløse? Er folk virkelig avhengige av noe? Eller gjelder dette i hovedsak en del av denne gruppen? Ville noen virkelig noen gang ha levd et normalt liv med full jobb og forsørget en familie? Eller gjelder dette spesifikke personer som kan ha blitt overlatt til seg selv? Hva er gatetigging, trangen til å samle inn bokser og flasker med pant (fordi man ikke har noe annet valg enn å overleve) eller havner man automatisk i en eller annen krets eller (laveste) bunn i samfunnet fordi det ikke lenger er noe håp om en fremtiden hvor arbeid, lykke, stabilitet og trygghet er tilgjengelig? - - - En assistent som viser sine gjester veien til et bedre liv på et aktivitetssenter, en 'inntaker', sosialarbeider, saksbehandler eller andre innsidere kan være i stand til å gi vedkommende riktige (juridiske) opplysninger: dvs. uansett en kort manual som skal informere den andre om noens rettigheter og plikter. Det er disse to tingene man holder seg til for å ta imot slik hjelp. Noen mennesker klarer å følge rådene som er gitt dem og velger til slutt den ene "sikkerheten", selv om de må gi opp noe for det (avtalene de gjør på papiret med den andre parten). Dette alternativet faller da inn under en bestemt bane. På den annen side ville man stå fritt til å velge: selv om et spesialpass kunne utstedes med en viss gyldighetstid. På denne måten kan man delta i noe mens man beholder en tildelt ytelse eller annen form for bistand som er ledsaget av en viss 'veiledning'. Assistenten som snakket med noen innkommende gjester bak datamaskinen sin husket ofte ting: noen kunne forklare situasjonen hans og at han gjorde noen notater. Assistenten trakk frem en liste over en av hans slektninger. Han tok en gjest bakerst og fikk ham til å sitte på en stol. Deretter ringte han en avdeling i en organisasjon kjent over hele verden for humanitær hjelp i nødssituasjoner. "Det er bedre om jeg gir telefonen til personen slik at du kan høre hva som skjer ...". Han gjennomførte intervjuet kort tid etter å ha snakket med en kvinnelig assistent. Hun fikk personen som satt på stolen til å snakke. Situasjonen til denne typen individer skilte seg fra situasjonen for migranter (politiske flyktninger) fra for eksempel Ukraina. Det satt to kvinner ved bordet bak i butikken. Begge så ikke ut til å sitte ved samme bord med andre deltakere. En av dem bar en stor bag. De ville ha slappet av en stund og kunne tatt en kopp kaffe. En annen gruppe spilte kort. Det var myk musikk i bakgrunnen. Ulike nasjonaliteter ble funnet der. På veggen fant de en A4 med gratis WiFi. Noen ganger ble forbruket gitt på grunnlag av et tall. En mann bak kafeteriabordet delte ut et sett med måltider til alle. Han ropte opp navnene på de tilstedeværende gjestene én etter én. - - - Assistenten som lot gjesten fortelle sin historie etter den korte forklaringen om forholdet hans, sa at et tilbud nylig var blitt nytt i tilfelle av krisesenter. Uten et slikt pass - som generelt krevde en registrering med all informasjon som en avdeling måtte ha - kunne man fritt 'gå et sted' med grunnleggende fasiliteter. Som et minimum kan en gjest bruke vask, seng og dusj med automatisk strøm-/lyskontroller. Et midlertidig alternativ for gjester som, med tillatelse, kan innkvarteres under denne såkalte "merkeinnkvarteringen". Det var dette "merket" som ofte ble møtt i turismen. Assistenten forklarte fra kontorstolen at kommunen kun jobbet med lange ventelister. Men prioritering var ikke inkludert her. Man måtte vente på bekreftelse på kunngjøringen som kom fra ledelsen. En slik venteliste kunne maksimalt vare noen måneder før det ble deres tur til et sted å sove. Han handlet ikke om tilskuddsdelen, og heller ikke om en debatt som noen ganger foregikk i politikken. Noen fra en annen instans kjente til hans lovlige måter. Han forklarte den store forskjellen mellom ideene til kommunen og ideene til hans egen organisasjon. Noen ganger fungerte noe ikke fordi det kunne ta lengre tid å takle hjemløseproblemet mer effektivt... <Fortsettelse>

Amsterdam - LA "Interim løsninger" del 2

For de få, der er blevet smidt ud af forskellige årsager, kan det første kontaktpunkt være en person eller afdeling inden for en fond/organisation/regering. Mennesker, uanset (migrations)baggrund, alder og køn, ender ved samme dør: En assistent, der har til opgave at give den information, der kan være nødvendig for friluftslivets 'overlevelse'. Det er dette friluftsliv, der stadig undervurderes af mange: hvordan kan hjemløshed kortlægges bedre? Opstår dette gadebillede af 'at leve uden ting' fra en situation med pengeproblemer, traumatisk barndom, eller fordi man siges at være 'anderledes' end resten i samfundet? Hvorfor skulle en by som Amsterdam, Paris eller London regelmæssigt have at gøre med hjemløse? Er folk virkelig afhængige af noget? Eller gælder det primært en del af denne gruppe? Ville nogen virkelig nogensinde have levet et normalt liv med et fuldtidsjob og forsørget en familie? Eller gælder det for specifikke mennesker, som måske er blevet overladt til sig selv? Hvad er gadetiggeri, trangen til at indsamle dåser og flasker med pant (fordi man ikke har andet valg end at overleve) eller havner man automatisk i et eller andet kredsløb eller (laveste) bund af samfundet, fordi der ikke længere er håb for en fremtid, hvor arbejde, lykke, stabilitet og tryghed er tilgængelig? - - - En medhjælper, der viser sine gæster vejen til et bedre liv på et aktivitetscenter, en 'indtager', socialrådgiver, sagsbehandler eller andre insidere kan måske give den pågældende de korrekte (juridiske) oplysninger: dvs. under alle omstændigheder en kort manual, der skal informere den anden person om nogens rettigheder og forpligtelser. Det er disse to ting, man holder sig til for at tage imod sådan hjælp. Nogle mennesker formår at følge de råd, de får, og vælger i sidste ende den ene 'sikkerhed', selvom de er nødt til at opgive noget for det (de aftaler, de indgår på papiret med den anden part). Denne mulighed falder så ind under en bestemt bane. På den anden side ville man frit kunne vælge: selvom der kunne udstedes et særligt pas med en vis gyldighedsperiode. På den måde kan man deltage i noget, mens man beholder en tilkendt ydelse eller anden form for hjælp, der er ledsaget af en vis 'vejledning'. Assistenten, der talte med nogle indkommende gæster bag sin computer, huskede ofte ting: nogen kunne forklare hans situation, og at han lavede nogle noter. Assistenten trak en liste frem over en af ​​hans slægtninge. Han tog en gæst tilbage og fik ham til at sidde på en stol. Han ringede derefter til en afdeling i en organisation, der er kendt verden over for humanitær hjælp i nødsituationer. "Det er bedre, hvis jeg giver telefonen til personen, så du kan høre, hvad der foregår...". Han gennemførte interviewet kort efter at have talt med en kvindelig assistent. Hun fik personen, der sad på stolen, til at tale. Situationen for disse typer individer adskilte sig fra situationen for migranter (politiske flygtninge) fra for eksempel Ukraine. Der sad to kvinder ved bordet bagerst i butikken. Begge lod ikke til at sidde ved samme bord med andre deltagere. En af dem bar en stor taske. De ville have slappet af et stykke tid og kunne få en kop kaffe. En anden gruppe spillede kort. Der spillede blød musik i baggrunden. Der blev fundet forskellige nationaliteter. På væggen fandt de en A4 med gratis WiFi. Forbrug blev nogle gange angivet på grundlag af et tal. En mand bag cafeteriabordet delte et sæt måltider ud til alle. Han råbte navnene på de tilstedeværende gæster en efter en. - - - Assistenten, der lod gæsten fortælle sin historie efter hans korte forklaring af hans forhold, sagde, at et tilbud for nylig var blevet nyt i tilfælde af nødly. Uden sådan et pas - som generelt krævede en registrering med alle de oplysninger, en afdeling skulle have - kunne man frit 'gå et sted hen' med basale faciliteter. Som minimum kunne en gæst bruge en håndvask, seng og bruser med automatisk strøm-/lysstyring. En midlertidig mulighed for gæster, der med tilladelse kunne indkvarteres under denne såkaldte 'brand accommodation'. Det var dette 'mærke', man ofte stødte på i turismen. Assistenten forklarede fra sin kontorstol, at kommunen kun arbejdede med lange ventelister. Prioritering var dog ikke medtaget her. Man måtte vente på bekræftelse af den udmelding, der kom fra ledelsen. Sådan en venteliste kunne højst vare nogle måneder, før det blev deres tur til et sted at sove. Han handlede ikke om tilskudsdelen og heller ikke om en debat, der nogle gange foregik i politik. Nogen fra et andet organ kendte hans lovlige måder. Han forklarede den store forskel mellem kommunens og hans egen organisations ideer. Nogle gange virkede noget ikke, fordi det kunne tage længere tid at tackle hjemløseproblemet mere effektivt... <Fortsættes>

Amsterdam - LA "Väliaikaiset ratkaisut" Osa 2

Niille harvoille, jotka on häädetty eri syistä, ensimmäinen yhteyshenkilö voi olla säätiön/järjestön/hallituksen henkilö tai osasto. Ihmiset (muutto)taustasta, iästä ja sukupuolesta riippumatta päätyvät samalle ovelle: avustajalle, jonka tehtävänä on tarjota ulkoilman "selviytymisen" kannalta mahdollisesti tarpeellista tietoa. Juuri tätä ulkoilua monet vielä aliarvioivat: miten asunnottomuus voidaan kartoittaa paremmin? Syntyykö tämä katukuva "elämisestä ilman asioita" raha-ongelmista, traumaattisesta lapsuudesta vai siitä, että jonkun sanotaan olevan "erilainen" kuin muualla yhteiskunnassa? Miksi Amsterdamin, Pariisin tai Lontoon kaltaisen kaupungin pitäisi säännöllisesti olla tekemisissä kodittomien kanssa? Ovatko ihmiset todella riippuvaisia ​​jostain? Vai koskeeko tämä lähinnä osaa tästä ryhmästä? Olisiko kukaan todella koskaan elänyt normaalia elämää kokopäivätyössä ja elänyt perhettä? Vai koskeeko tämä tiettyjä ihmisiä, jotka on saatettu jäädä omaan varaan? Mitä on katukeräily, halu kerätä tölkkejä ja pulloja pantilla (koska ei ole muuta vaihtoehtoa kuin selviytyä) vai päätyykö automaattisesti johonkin piiriin tai yhteiskunnan (alimmalle) pohjalle, koska ei ole enää toivoa tulevaisuus, jossa työ, onnellisuus, vakaus ja turvallisuus on saatavilla? - - - Avustaja, joka näyttää vierailleen tien parempaan elämään toimintakeskuksessa, "hakija", sosiaalityöntekijä, tapauspäällikkö tai muu sisäpiiriläinen saattaa pystyä antamaan asianomaiselle oikeat (lailliset) tiedot: ts. joka tapauksessa lyhyt käsikirja, jonka pitäisi kertoa toiselle henkilön oikeuksista ja velvollisuuksista. Näistä kahdesta asiasta pitää kiinni ottaakseen vastaan ​​tällaista apua. Jotkut ihmiset onnistuvat noudattamaan heille annettuja neuvoja ja valitsevat lopulta tämän yhden "varmuuden", vaikka heidän pitäisikin luopua jostain sen vuoksi (paperilla tehdyistä sopimuksista toisen osapuolen kanssa). Tämä vaihtoehto kuuluu sitten tietyn lentoradan alle. Toisaalta voisi valita vapaasti: vaikka erikoispassi voitaisiin myöntää tietyllä voimassaoloajalla. Tällä tavalla voi osallistua johonkin säilyttäen samalla myönnetyn etuuden tai muun apumuodon, johon liittyy tietty "opastus". Joillekin saapuville vieraille tietokoneensa takaa puhunut assistentti muisti usein asioita: joku saattoi selittää hänen tilanteensa ja että hän teki muistiinpanoja. Assistentti otti esiin luettelon yhdestä sukulaisestaan. Hän vei vieraan selälleen ja istui tuolille. Sitten hän soitti humanitaarisesta hätäavusta maailmanlaajuisesti tunnetun organisaation osastolle. "On parempi, jos annan puhelimen henkilölle, jotta voit kuulla mitä tapahtuu...". Hän teki haastattelun pian puhuttuaan naispuolisen avustajan kanssa. Hän sai tuolilla istuvan henkilön puhumaan. Tällaisten yksilöiden tilanne poikkesi esimerkiksi Ukrainasta tulevien siirtolaisten (poliittisten pakolaisten) tilanteesta. Myymälän takaosassa olevassa pöydässä oli kaksi naista. Molemmat eivät näyttäneet istuvan samassa pöydässä muiden osallistujien kanssa. Yhdellä heistä oli mukanaan suuri laukku. He olisivat rentoutuneet hetken ja voineet juoda kupin kahvia. Toinen ryhmä pelasi korttia. Taustalla soi pehmeä musiikki. Sieltä löytyi eri kansallisuuksia. Seinältä löytyi A4, jossa oli ilmainen WiFi. Kulutus annettiin joskus numeron perusteella. Mies kahvilan pöydän takaa jakoi ateriat kaikille. Hän huusi paikalla olevien vieraiden nimet yksitellen. - - - Avustaja, joka antoi vieraan kertoa tarinansa lyhyen suhteensa selityksen jälkeen, kertoi, että äskettäin oli tullut uusi tarjous hätäsuojan tapauksessa. Ilman tällaista passia - joka yleensä edellytti rekisteröintiä, jossa oli kaikki tiedot, jotka osastolla oli oltava - voi vapaasti "meneä" jonnekin peruspalveluineen. Vähintäänkin vieras voisi käyttää pesuallasta, sänkyä ja suihkua automaattisella virta-/valoohjaimella. Väliaikainen vaihtoehto vieraille, jotka luvalla voisivat majoittua tämän niin sanotun "brändimajoituksen" alle. Tämä "brändi" tavattiin usein matkailussa. Assistentti selitti työtuolistaan, että kunta työskenteli vain pitkillä jonotuslistoilla. Tässä ei kuitenkaan sisällytetty etusijalle. Piti odottaa vahvistusta johdolta tulleelle ilmoitukselle. Tällainen jonotuslista saattoi kestää korkeintaan muutaman kuukauden, ennen kuin oli heidän vuoronsa löytää yöpymispaikka. Hän ei puhunut tukiosuudesta eikä keskustelusta, jota joskus käytiin politiikassa. Joku toisesta tahosta tiesi lailliset keinonsa. Hän selitti valtavan eron kunnan ja oman organisaationsa ideoiden välillä. Joskus jokin ei toiminut, koska kodittomien ongelman tehokkaampi ratkaiseminen voi kestää kauemmin... <Jatkuu>

Амстердам – МО «Временные решения», Часть 2

Для тех немногих, кто был выселен по разным причинам, первым контактным лицом может быть человек или отдел внутри фонда/организации/правительства. Люди, независимо от (миграционного) происхождения, возраста и пола, оказываются у одной двери: помощника, задача которого — предоставить информацию, которая может быть необходима для «выживания» на открытом воздухе. Именно эту жизнь на свежем воздухе многие до сих пор недооценивают: как можно лучше отобразить бездомность? Возникает ли этот уличный образ «жизни без вещей» из-за проблем с деньгами, травмирующего детства или потому, что человека называют «отличающимся» от остальных членов общества? Почему такому городу, как Амстердам, Париж или Лондон, регулярно приходится сталкиваться с бездомными? Действительно ли люди от чего-то зависимы? Или это в основном относится к части этой группы? Мог ли кто-нибудь действительно когда-либо жить нормальной жизнью, работая полный рабочий день и поддерживая семью? Или это относится к конкретным людям, которых, возможно, оставили на произвол судьбы? Что такое уличное попрошайничество, стремление собирать банки и бутылки под залог (потому что у человека нет другого выбора, кроме как выжить) или человек автоматически попадает в какой-то круг или (низший) низ общества, потому что уже нет никакой надежды на будущее, в котором доступны работа, счастье, стабильность и безопасность? - - - Помощник, который показывает своим гостям путь к лучшей жизни в центре активности, «приемщик», социальный работник, куратор дела или другие инсайдеры могут быть в состоянии предоставить заинтересованному лицу правильную (юридическую) информацию: то есть в любом случае краткая инструкция, которая должна информировать другого человека о чьих-то правах и обязанностях. Именно этих двух вещей придерживаются, чтобы принять такую ​​помощь. Некоторым людям удается следовать данным им советам и в конечном итоге сделать выбор в пользу этой единственной «определенности», даже если ради нее им придется от чего-то отказаться (соглашений, которые они заключают на бумаге с другой стороной). Тогда этот вариант подпадает под конкретную траекторию. С другой стороны, можно было бы иметь свободу выбора: хотя спецпропуск можно было бы выдать с определенным сроком действия. Таким образом, можно участвовать в чем-либо, сохраняя при этом назначенное пособие или другую форму помощи, сопровождаемую определенным «руководством». Ассистент, который разговаривал с некоторыми пришедшими гостями из-за своего компьютера, часто что-то запоминал: кто-то мог объяснить его ситуацию и что он делал некоторые записи. Помощник вытащил список одного из его родственников. Он отвел гостя назад и усадил его на стул. Затем он позвонил в отдел организации, известной во всем мире оказанием гуманитарной помощи в чрезвычайных ситуациях. «Лучше, если я дам трубку человеку, чтобы вы могли слышать, что происходит…». Интервью он провел вскоре после разговора с помощницей. Она заставила человека, сидящего на стуле, заговорить. Положение этих типов лиц отличалось от положения мигрантов (политических беженцев), например, из Украины. За столом в задней части магазина сидели две женщины. Оба, похоже, не сидели за одним столом с другими посетителями. Один из них нес большую сумку. Они бы немного расслабились и могли выпить чашечку кофе. Другая группа играла в карты. На заднем плане играла тихая музыка. Там встречались представители разных национальностей. На стене они нашли А4 с бесплатным Wi-Fi. Потребление иногда определялось на основе числа. Мужчина из-за стола столовой раздавал всем наборы обедов. Он назвал имена присутствующих гостей одно за другим. - - - Помощник, который позволил гостю рассказать свою историю после краткого объяснения своих отношений, сказал, что недавно появилось новое предложение в случае временного убежища. Без такого пропуска – который обычно требовал регистрации со всей информацией, которая должна была быть у отдела – можно было свободно «пойти куда-нибудь» с базовыми удобствами. Как минимум, гость может пользоваться раковиной, кроватью и душем с автоматическим регулятором мощности/освещения. Временный вариант для гостей, которые с разрешения могут быть размещены в так называемом «брендовом жилье». Именно этот «бренд» часто встречался в туризме. Помощник объяснил, сидя в своем кабинете, что муниципалитет работает только с длинными списками ожидания. Однако предоставление приоритета сюда не входило. Пришлось дождаться подтверждения заявления, поступившего от руководства. Такая очередь могла длиться самое большее несколько месяцев, прежде чем наступит их очередь ночевать. Он не говорил ни о субсидиях, ни о дебатах, которые иногда происходят в политике. Кто-то из другого тела знал его законные пути. Он объяснил огромную разницу между идеями муниципалитета и идеями его собственной организации. Иногда что-то не срабатывало, потому что более эффективное решение проблемы бездомных могло занять больше времени... <Продолжение следует>

Amsterdamas – LA „Tarpiniai sprendimai“ 2 dalis

Keliems, kurie buvo iškeldinti dėl įvairių priežasčių, pirmasis kontaktinis asmuo gali būti fondo / organizacijos / vyriausybės asmuo arba departamentas. Žmonės, nepaisant (migracijos) kilmės, amžiaus ir lyties, atsiduria prie tų pačių durų: asistento, kurio užduotis yra suteikti informaciją, kurios gali prireikti norint „išgyventi“ lauke. Būtent šį gyvenimą lauke daugelis vis dar neįvertina: kaip galima geriau atvaizduoti benamystę? Ar toks „gyvenimo be daiktų“ gatvės vaizdas kyla dėl pinigų problemų, traumuojančios vaikystės ar dėl to, kad sakoma, kad žmogus yra „skirtingas“ nei kiti visuomenės nariai? Kodėl tokiam miestui kaip Amsterdamas, Paryžius ar Londonas turėtų nuolat susidurti su benamiais? Ar tikrai žmonės nuo ko nors priklausomi? O gal tai daugiausia taikoma daliai šios grupės? Ar tikrai kas nors būtų gyvenęs įprastą gyvenimą dirbdamas visą darbo dieną ir išlaikęs šeimą? O gal tai galioja konkretiems žmonėms, kurie galėjo būti palikti savieigai? Kas yra elgetavimas gatvėje, noras rinkti skardines ir butelius su užstatu (nes nėra kito pasirinkimo, kaip tik išgyventi) ar automatiškai patenkama į kokią nors grandinę ar (žemiausią) visuomenės dugną, nes nebėra vilties ateitis, kurioje yra darbas, laimė, stabilumas ir saugumas? - - - Padėjėjas, rodantis savo svečiams kelią į geresnį gyvenimą veiklos centre, "imtuvas", socialinis darbuotojas, atvejo vadybininkas ar kiti viešai neatskleista informacija gali suteikti atitinkamam asmeniui teisingą (teisinę) informaciją: tai yra bet kuriuo atveju trumpas vadovas, kuris turėtų informuoti kitą asmenį apie kieno nors teises ir pareigas. Būtent šių dviejų dalykų reikia laikytis, kad priimtų tokią pagalbą. Kai kurie žmonės sugeba vadovautis jiems duotais patarimais ir galiausiai pasirenka tą „tikrumą“, net jei dėl to jiems tenka ko nors atsisakyti (popieriuje sudarytų susitarimų su kita šalimi). Tada ši parinktis patenka į tam tikrą trajektoriją. Kita vertus, būtų galima laisvai rinktis: nors būtų galima išduoti specialų leidimą su tam tikru galiojimo laiku. Tokiu būdu galima kažkuo dalyvauti, išsaugant paskirtą pašalpą ar kitokią pagalbą, kurią lydi tam tikras „gaires“. Su kai kuriais atvykstančiais svečiais iš už kompiuterio kalbėjęs asistentas dažnai prisimindavo dalykus: kažkas galėjo paaiškinti jo situaciją ir kad jis užsirašinėjo. Padėjėjas ištraukė vieno iš savo giminaičių sąrašą. Jis nuvedė svečią į galą ir pasodino ant kėdės. Tada jis paskambino į organizacijos, visame pasaulyje žinomos humanitarinės pagalbos nelaimės atveju, skyrių. „Geriau atiduočiau telefoną tam žmogui, kad galėtumėte išgirsti, kas vyksta...“. Interviu jis surengė netrukus po to, kai pasikalbėjo su padėjėja. Ji privertė kalbėti ant kėdės sėdintį asmenį. Tokio tipo asmenų padėtis skyrėsi nuo migrantų (politinių pabėgėlių) iš, pavyzdžiui, Ukrainos. Parduotuvės gale prie stalo stovėjo dvi moterys. Atrodė, kad jie abu nesėdėjo prie vieno stalo su kitais dalyviais. Vienas iš jų nešė didelį krepšį. Jie būtų kurį laiką atsipalaidavę ir galėję išgerti puodelį kavos. Kita grupė žaidė kortomis. Fone grojo švelni muzika. Ten buvo rasta įvairių tautybių. Ant sienos jie rado A4 formatą su nemokamu belaidžiu internetu. Vartojimas kartais būdavo pateikiamas remiantis skaičiumi. Vyriškis iš už valgyklos stalo visiems išdalijo vaišių rinkinį. Jis vieną po kito šaukė susirinkusių svečių vardus. - - - Padėjėjas, leidęs svečiui papasakoti savo istoriją po trumpo savo santykių paaiškinimo, sakė, kad neseniai tapo nauju pasiūlymu skubios pastogės atveju. Neturėdamas tokio leidimo, kuris paprastai reikalavo registracijos su visa informacija, kurią turėjo turėti skyrius, galima laisvai „nueiti“ kur nors su pagrindiniais patogumais. Mažiausiai svečias gali naudotis kriauklė, lova ir dušu su automatiniu maitinimo / šviesos valdikliu. Laikinas pasirinkimas svečiams, kurie, gavus leidimą, galėtų būti apgyvendinti šiame vadinamajame „firminio būsto“ name. Būtent šis „prekės ženklas“ dažnai buvo sutinkamas turizmo srityje. Padėjėjas iš savo biuro kėdės paaiškino, kad savivaldybė dirbo tik su ilgomis eilėmis. Tačiau pirmenybės suteikimas čia nebuvo įtrauktas. Teko laukti vadovybės pranešimo patvirtinimo. Toks laukiančiųjų sąrašas gali trukti daugiausiai kelis mėnesius, kol ateis jų eilė nakvynei. Jis nekalbėjo apie subsidijų dalį ir ne apie diskusijas, kurios kartais vykdavo politikoje. Kažkas iš kitos įstaigos žinojo savo teisėtus būdus. Jis paaiškino didžiulį skirtumą tarp savivaldybės ir savo organizacijos idėjų. Kartais kažkas nepavykdavo, nes gali prireikti ilgesnio laiko, kol veiksmingiau išspręstume benamių problemą... <Tęsinys>

Amsterdama - LA “Pagaidu risinājumi” 2. daļa

Tiem nedaudziem, kuri dažādu iemeslu dēļ ir izlikti, pirmais kontaktpunkts var būt kāda persona vai departaments kādā nodibinājuma/organizācijas/valdības ietvaros. Cilvēki neatkarīgi no (migrācijas) izcelsmes, vecuma un dzimuma nonāk pie vienām durvīm: asistenta, kura uzdevums ir sniegt informāciju, kas var būt nepieciešama āra “izdzīvošanai”. Tieši šo āra dzīvi daudzi joprojām novērtē par zemu: kā var labāk kartēt bezpajumtniecību? Vai šis ielas tēls “dzīvot bez lietām” rodas no naudas problēmām, traumatiskas bērnības vai tāpēc, ka cilvēks ir “atšķirīgs” no pārējās sabiedrības? Kāpēc tādām pilsētām kā Amsterdama, Parīze vai Londona regulāri jāsastopas ar bezpajumtniekiem? Vai tiešām cilvēki ir no kaut kā atkarīgi? Vai arī tas galvenokārt attiecas uz daļu no šīs grupas? Vai tiešām kāds kādreiz būtu dzīvojis normālu dzīvi ar pilnas slodzes darbu un uzturējis ģimeni? Vai arī tas attiecas uz konkrētiem cilvēkiem, kuri, iespējams, ir atstāti pašu ziņā? Kas ir ielu ubagošana, vēlme savākt skārdenes un pudeles ar depozītu (jo nekas cits neatliek, kā izdzīvot) vai automātiski nonāk kādā ķēdē vai (zemākajā) sabiedrības dibenā, jo vairs nav cerību nākotne, kurā ir pieejams darbs, laime, stabilitāte un drošība? - - - Asistents, kurš rāda saviem viesiem ceļu uz labāku dzīvi aktivitāšu centrā, "uzņēmējs", sociālais darbinieks, lietu menedžeris vai citi iekšējie darbinieki var sniegt attiecīgajai personai pareizo (juridisko) informāciju: tas ir jebkurā gadījumā īsa rokasgrāmata, kurai jāinformē otra persona par kāda tiesībām un pienākumiem. Šīs ir divas lietas, kas jāievēro, lai pieņemtu šādu palīdzību. Dažiem cilvēkiem izdodas sekot viņiem sniegtajiem padomiem un galu galā izvēlēties šo “noteiktību”, pat ja viņiem par to ir jāatsakās (vienošanās, ko viņi noslēdz uz papīra ar otru pusi). Pēc tam šī opcija ietilpst noteiktā trajektorijā. No otras puses, varētu brīvi izvēlēties: lai gan varētu izsniegt īpašu caurlaidi ar noteiktu derīguma termiņu. Tādā veidā var piedalīties kādā lietā, vienlaikus saglabājot piešķirto pabalstu vai cita veida palīdzību, kurai ir pievienota noteikta “vadība”. Asistents, kurš runāja ar dažiem ienākošajiem viesiem aiz datora, bieži atcerējās lietas: kāds varēja izskaidrot viņa situāciju un ka viņš veica dažas piezīmes. Asistents izvilka sarakstu ar vienu savu radinieku. Viņš aizveda viesi uz aizmuguri un lika viņam apsēsties uz krēsla. Pēc tam viņš piezvanīja uz nodaļu organizācijā, kas visā pasaulē ir pazīstama ar humāno palīdzību ārkārtas situācijās. "Labāk, ja es iedodu tālruni personai, lai jūs varētu dzirdēt, kas notiek...". Viņš veica interviju neilgi pēc sarunas ar sieviešu palīgu. Viņa lika uz krēsla sēdošajam runāt. Šāda veida indivīdu situācija atšķīrās no migrantu (politisko bēgļu) situācijas, piemēram, no Ukrainas. Veikala aizmugurē pie galda atradās divas sievietes. Šķita, ka abi nesēdēja pie viena galda ar citiem apmeklētājiem. Viens no viņiem nesa lielu somu. Viņi būtu kādu laiku atlaidušies un varētu iedzert tasi kafijas. Cita grupa spēlēja kārtis. Fonā skanēja maiga mūzika. Tur tika atrastas dažādas tautības. Uz sienas viņi atrada A4 ar bezmaksas WiFi. Patēriņš dažkārt tika nodrošināts, pamatojoties uz skaitli. Vīrietis no kafejnīcas galda visiem izdalīja maltīšu komplektu. Viņš pa vienam nosauca klātesošo viesu vārdus. - - - Asistents, kurš ļāva viesim izstāstīt savu stāstu pēc īsa skaidrojuma par savām attiecībām, stāstīja, ka nesen kļuvis jauns piedāvājums ārkārtas patversmes gadījumā. Bez šādas caurlaides, kas parasti prasīja reģistrāciju ar visu informāciju, kas ir jābūt nodaļai, varēja brīvi "kaut kur doties" ar pamata iespējām. Vismaz viesis var izmantot izlietni, gultu un dušu ar automātisku barošanas/gaismas kontrolieri. Pagaidu iespēja viesiem, kuri ar atļauju varētu tikt izmitināti šajā tā sauktajā "zīmola naktsmītnē". Tieši šis “zīmols” tūrismā bija bieži sastopams. Asistents no sava biroja krēsla paskaidroja, ka pašvaldība strādājusi tikai ar garām gaidīšanas rindām. Tomēr prioritātes piešķiršana šeit netika iekļauta. Bija jāgaida apstiprinājums paziņojumam, kas nāca no vadības. Šāds gaidīšanas saraksts varētu ilgt ilgākais dažus mēnešus, pirms pienāk viņu kārta pēc naktsmājas. Viņš nerunāja ne par subsīdiju daļu, ne par debatēm, kas dažkārt notika politikā. Kāds no citas struktūras zināja viņa likumīgos ceļus. Viņš skaidroja milzīgo atšķirību starp pašvaldības un savas organizācijas idejām. Dažreiz kaut kas nedarbojās, jo var būt nepieciešams ilgāks laiks, lai efektīvāk risinātu bezpajumtnieku problēmu... <Turpinājums>

Амстердам – Лос-Анджелес “Проміжні рішення” Частина 2

Для тих небагатьох, кого виселили з різних причин, першим контактом може бути особа або відділ у фонді/організації/уряді. Люди, незалежно від (міграційного) походження, віку та статі, потрапляють до одних і тих самих дверей: до помічника, завданням якого є надання інформації, яка може знадобитися для «виживання» на природі. Саме це життя на природі все ще недооцінюється багатьма: як краще нанести на карту бездомність? Чи цей вуличний образ «життя без речей» виникає через проблеми з грошима, травматичне дитинство чи тому, що людина, як кажуть, «відрізняється» від решти суспільства? Чому такому місту, як Амстердам, Париж чи Лондон, постійно доводиться мати справу з бездомними? Чи дійсно люди залежні від чогось? Або це стосується переважно частини цієї групи? Чи справді хтось жив би нормальним життям, маючи повний робочий день і утримуючи сім’ю? Або це стосується конкретних людей, які, можливо, залишилися напризволяще? Що таке вуличне жебрацтво, прагнення збирати банки та пляшки із заставою (тому що у людини немає іншого вибору, окрім як вижити), чи людина автоматично потрапляє до якогось кола чи (найнижчого) дна суспільства, оскільки більше немає надії на майбутнє, в якому доступні робота, щастя, стабільність і безпека? - - - Помічник, який показує своїм гостям шлях до кращого життя в центрі активності, «споживач», соціальний працівник, кейс-менеджер або інші інсайдери можуть надати зацікавленій особі правильну (юридичну) інформацію: тобто у будь-якому випадку короткий посібник, який повинен інформувати іншу особу про чиїсь права та обов'язки. Саме цих двох речей потрібно дотримуватися, щоб прийняти таку допомогу. Деяким людям вдається погодитися з наданою їм порадою і зрештою обирають цю єдину «впевненість», навіть якщо їм доводиться від чогось відмовитися заради цього (угод, які вони укладають на папері з іншою стороною). Потім цей варіант підпадає під певну траєкторію. З іншого боку, можна було б вільно вибирати: хоча спецперепустку можна було б видати з певним терміном дії. Таким чином, можна брати участь у чомусь, зберігаючи присуджену винагороду чи іншу форму допомоги, яка супроводжується певним «керівництвом». Помічник, який спілкувався з деякими прибулими гостями за комп’ютером, часто запам’ятовував речі: хтось міг пояснити свою ситуацію і те, що він зробив деякі нотатки. Помічник витягнув список одного з його родичів. Він відвів гостя на задній план і посадив його на стілець. Потім він зателефонував до департаменту всесвітньо відомої гуманітарної допомоги в надзвичайних ситуаціях. «Краще я дам трубку людині, щоб ти почув, що відбувається…». Він провів інтерв’ю незабаром після розмови з помічницею. Вона змусила людину, яка сиділа на стільці, говорити. Ситуація цих типів осіб відрізнялася від ситуації мігрантів (політичних біженців), наприклад, з України. За столом у глибині магазину сиділи дві жінки. Здавалося, що обидва не сиділи за одним столом з іншими учасниками. Один із них ніс велику сумку. Вони б трохи відпочили і випили б чашку кави. Інша група грала в карти. На тлі грала тиха музика. Там зустрічалися представники різних національностей. На стіні знайшли А4 з безкоштовним Wi-Fi. Споживання іноді наводилося на основі числа. Чоловік із-за столу їдальні роздав усім набір страв. Він називав по одному імена присутніх гостей. - - - Помічник, який дозволив гостю розповісти свою історію після його короткого пояснення його стосунків, сказав, що нещодавно стала новою пропозиція щодо екстреного притулку. Без такої перепустки, яка, як правило, вимагала реєстрації з усією інформацією, яку повинен був мати департамент, можна було вільно «кудись піти» з основними зручностями. Як мінімум, гість міг користуватися раковиною, ліжком і душем з автоматичним регулятором живлення/світла. Тимчасовий варіант для гостей, які з дозволу можуть бути розміщені в рамках цього так званого «брендового розміщення». Саме цей «бренд» часто зустрічався в туризмі. Помічник пояснив зі свого кабінету, що муніципалітет працює лише з довгими списками очікування. Однак надання пріоритету сюди не входило. Треба було чекати підтвердження повідомлення від керівництва. Такий лист очікування міг тривати щонайбільше кілька місяців, перш ніж настала черга на нічліг. Він не йшов ні про дотаційну частину, ні про дискусію, яка інколи точилася в політиці. Хтось із іншого органу знав його законні шляхи. Він пояснив величезну різницю між ідеями муніципалітету та ідеями його власної організації. Іноді щось не спрацьовувало, тому що для більш ефективного вирішення проблеми бездомних може знадобитися більше часу... <Продовження буде>

Амстердам – ЛА „Привремена решења” 2. део

За малобројне који су исељени из различитих разлога, прва тачка контакта може бити особа или одељење унутар фондације / организације / владе. Људи, без обзира на (миграционо) порекло, године и пол, завршавају на истим вратима: асистент чији је задатак да пружи информације које могу бити неопходне за „опстанак“ на отвореном. Многи још увек потцењују овај живот на отвореном: како се бескућништво може боље мапирати? Да ли ова улична слика „живота без ствари“ произилази из ситуације проблема с новцем, трауматичног детињства или зато што се каже да је неко „другачији“ од осталих у друштву? Зашто би град попут Амстердама, Париза или Лондона редовно морао да има посла са бескућницима? Да ли су људи заиста зависни од нечега? Или се то углавном односи на део ове групе? Да ли би неко заиста икада живео нормалним животом са пуним радним временом и издржавао породицу? Или се ово односи на одређене људе који су можда препуштени сами себи? Шта је улично просјачење, порив за прикупљањем лименки и флаша уз депозит (јер човек нема другог избора него да преживи) или аутоматски заврши у неком кругу или (најнижем) дну друштва јер више нема наде за будућност у којој су рад, срећа, стабилност и сигурност доступни? - - - Асистент који својим гостима показује пут до бољег живота у центру за активности, 'прималац', социјални радник, водитељ случаја или други инсајдери могу бити у могућности да дотичној особи да тачне (правне) информације: тј. у сваком случају кратак приручник који другу особу треба да информише о нечијим правима и обавезама. То су те две ствари којих се човек придржава да би прихватио такву помоћ. Неки људи успевају да се слажу са саветима који су им дати и на крају се определе за ту једну „сигурност“, чак и ако због тога морају да се одрекну нечега (договора које склапају на папиру са другом страном). Ова опција тада потпада под одређену путању. С друге стране, човек би био слободан да бира: иако би се могла издати посебна пропусница са одређеним периодом важења. На тај начин се може учествовати у нечему задржавајући додијељену бенефицију или други облик помоћи који је праћен одређеним „усмјеравањем“. Асистент који је иза свог компјутера разговарао са неким долазећим гостима често се сећао ствари: неко је могао да објасни његову ситуацију и да је направио неке белешке. Помоћник је извукао списак једног од његових рођака. Одвео је госта позади и натерао га да седне на столицу. Затим је позвао одељење у оквиру организације познате широм света за хуманитарну помоћ у хитним случајевима. „Боље је да дам телефон особи да чујете шта се дешава…”. Он је обавио интервју убрзо након што је разговарао са женском асистентицом. Натерала је особу која је седела на столици да говори. Ситуација ових типова појединаца се разликовала од ситуације миграната (политичких избеглица) из, на пример, Украјине. За столом у задњем делу радње биле су две жене. Чинило се да обојица нису седели за истим столом са осталим присутнима. Један од њих је носио велику торбу. Опустили би се неко време и могли би попити шољицу кафе. Друга група је играла карте. У позадини је свирала тиха музика. Ту су пронађене различите националности. На зиду су пронашли А4 са бесплатним ВиФи-јем. Потрошња се понекад давала на основу броја. Човек иза стола у кафетерији поделио је комплет оброка за све. Редом је прозивао имена присутних гостију. - - - Асистент који је пустио госта да исприча своју причу након његовог кратког објашњења његове везе, рекао је да је недавно постала нова понуда у случају хитног склоништа. Без такве пропуснице – која је генерално захтевала регистрацију са свим подацима које је одељење морало да има – могло се слободно „ићи негде“ са основним садржајима. Као минимум, гост може користити умиваоник, кревет и туш са аутоматским регулатором напајања/светла. Привремена опција за госте који би уз дозволу могли да буду смештени у оквиру овог такозваног 'бренд смештаја'. Управо се тај 'бренд' често сусрео у туризму. Помоћник је из своје канцеларијске столице објаснио да општина ради само са дугим листама чекања. Међутим, давање приоритета овде није укључено. Требало је сачекати потврду саопштења које је стигло од управе. Таква листа чекања могла би да траје највише неколико месеци пре него што дође ред на њих за преноћиште. Он није био ни о субвенцијском делу, ни о расправи која се понекад водила у политици. Неко из другог тела је знао његове легалне начине. Објаснио је огромну разлику између идеја општине и идеја своје организације. Понекад нешто није функционисало јер је могло потрајати дуже да се ефикасније реши проблем бескућника... <Наставиће се>