Violinist from met strange man underway

Violinist from ********** met strange man while waiting - Part 2

The man decided not to follow her, but turned toward the exit. The "handshake" would probably be the last memory he experienced in person. When the train came to a stop, he thanked her for the conversation. Then they both said goodbye. That afternoon, when the man received a phone call from the same woman, he answered her questions. It was an area code easily found in any phone book. The man tried to explain the reason for his approach and that he was surprised she had contacted him anyway. It was nothing new to him that he had to repeatedly emphasize his "method of explanation." Specifically, it boiled down to him being seduced by her because of her "trendy clothes"—a black leather jacket, dark glasses, tall pointed boots, and her light hair. She looked no older than 21 or 23. Her appearance was the reason he finally took a step toward her. That same day, when he approached her, she seemed oblivious to her surroundings. As always, there were people waiting on the platform. If a seat was available, she took advantage of it. Waiting for the train was an everyday routine for her. She regularly carried her violin, which was stored in a specially designed case, with her. She held the instrument case close to her. It was her study, a direction she longed to pursue as a musician. The woman said she hadn't expected his approach. Her thoughts had apparently been elsewhere. During their phone conversation, the woman decided to call again later. At that point, she wanted some information and to find out exactly what was meant by "intentions." She saw no reason to maintain long-term and lasting contact with the man. At most, she agreed to a one-time meeting. Because the topic, however coincidental, would relate to her interests, she only wanted a casual conversation. Whatever the man did with his leisure time (because they were deeply involved) held no interest for her. She could only "resume" a follow-up meeting if they were somehow serious, rather than a "quick socializing" that led nowhere. She was willing to tell him more about her passion for the direction she was taking. He could provide the initial impetus for the follow-up meeting to take place at a location that felt comfortable for both of them. The woman called him on an analog phone. She was lying on the couch and experienced the conversation as unhindered. Ultimately, it was she who decided to contact him. She wanted more information, which could be read on the piece of paper. His lyrics seemed to have been jotted down in hasty "scribbles." She had to smooth the paper slightly to see what was written. She let him know that she was from ****, near Limburg. It was the place where she loved music. She didn't hide her "laugh" as she told her story. The man said she had something "artistic" about her. He admired her spontaneous demeanor. She couldn't answer everything he asked. She wanted to keep that to herself. The topic he had come to her about was explained to her. The location they had planned for a new meeting would have been quiet. The man felt the conversation would be more suitable without people around. Distractions were unwelcome. It had happened several times in the past that people had come near, causing the conversation to be repeatedly interrupted. A topic could only be shared if the situation permitted. Moving was an option, given the time it took. Leaving the table and chairs they were using had its advantages: searching for and finding a better "place" without further disruption. <To be continued>

Violiste uit ********** ontmoette vreemde man tijdens wachten - Part 2

De man besloot niet achter haar aan te gaan, maar draaide zich om richting de uitgang. Het ‘handenschudden’ zou wellicht de laatste herinnering zijn die hij van dichtbij beleefde. Toen de trein tot stilstand kwam, dankte hij haar voor het gesprek. Vervolgens namen beiden van elkaar afscheid. - - - Die middag toen de man van dezelfde vrouw een telefoontje kreeg, antwoordde hij haar vragen. Het was een netnummer dat eenvoudig in iedere telefoongids te vinden was. De man probeerde de reden van zijn benadering uit te leggen en dat hij verrast was dat zij hem alsnog contacteerde. Het was voor hem niet nieuw dat hij zijn ‘wijze van uitleg’ steeds maar weer opnieuw onder de aandacht moest brengen. Concreet kwam het erop neer dat hij door haar werd verleid vanwege haar ‘trendy kleding’, een zwarte lederen jack, donkere bril, hoge puntlaarzen en haar lichte haren. Zij leek niet ouder dan 21 - 23 jaar. De uitstraling die zij had was voor hem de reden om uiteindelijk de stap in haar richting te zetten. Zij leek zich op diezelfde dag, toen hij haar benaderde, zich niet van de omgeving bewust te zijn. Zoals altijd waren er wachtende mensen op het perron. Als er een zitplaats beschikbaar was, maakte zij er gebruik van. Het wachten op de trein was voor haar een ‘alledaags’ ritme. Zij droeg geregeld haar viool, die in een speciaal daarvoor ontworpen koffertje was opgeborgen, bij zich. Het dragen van het instrumentenkoffertje hield ze dicht tegen zich aan. Het was haar studie, een richting die zij graag als muzikant wilde kiezen. De vrouw vertelde dat zij zijn benadering niet had verwacht. Zij zou met haar gedachten ‘elders’ hebben gezeten. - - -Tijdens hun telefonisch kontakt, besloot de vrouw later nogeens te bellen. Op dat ogenblik wenste zij enige informatie en wat er precies met ‘voornemens’ bedoeld werd. Over het onderhouden van een langdurig en blijvend kontakt met de man, zag zij geen enkele aanleiding voor. Hooguit stemde zij in met een eenmalig kontakt. Omdat het onderwerp, hoe toevallig ook, aan zou sluiten op haar interessegebied, wenste zij uitsluitend een vrijblijvend gesprek. Wat de man ook deed met zijn bezigheden in zijn vrije tijd (doordat men zich erin verdiepte), interesseerde haar niet. Een vervolg-ontmoeting kon zij pas ‘hervatten’ als men in zekere zin serieus was in plaats van een ‘snel gezelschap’ dat nergens toe leidde. Zij was bereid hem meer te vertellen over haar passie voor de richting die zij koos. Aan hem kon het de eerste aanleiding zijn om de vervolg-ontmoeting te laten gebeuren op een locatie die voor beiden prettig voelden. De vrouw belde hem op via een analoog telefoontoestel. Zij lag op de bank en ervoer het gesprek als ongehinderd. Het was ten slotte zijzelf die besloot hem te contacteren. Zij wenste namelijk meer informatie die te lezen was op het papiertje. Zijn teksten scheen met vluchtige ‘krabbels’ te zijn genoteerd. Enigszins moest zij het papiertje glad strijken om te kunnen zien wat er stond. - - - Zij liet hem weten dat zij uit **** kwam dichtbij Limburg. Het was de plaats van de muziek waarvan zij hield. Zij verborg haar ‘lach’ niet tijdens het vertellen van haar verhaal. De man zei dat zij iets ‘kunstzinnigs’ in zich had. Hij bewonderde haar spontane houding. Niet alles kon zij beantwoorden waarnaar hij vroeg. Dat wilde ze voor zichzelf bewaren. Het onderwerp, waarvoor hij naar haar toe kwam, werd haar uitgelegd. Op de locatie, die beiden voor een nieuwe ontmoeting hadden ingepland, zou het er rustig zijn geweest. Zonder mensen in de omgeving, zou volgens de man het gesprek geschikter zijn. Afleiding was niet gewenst. Het gebeurde meermaals in het verleden dat mensen in de buurt kwamen waardoor het gesprek herhaaldelijk stop gezet werd. Een onderwerp kon dan alleen worden gedeeld als de situatie dit toe liet. Verplaatsen was, gezien de tijd die iets in beslag nam, een mogelijkheid. Het laten staan van de tafel en stoelen, die men gebruikte, had zo zijn voordelen: het zoeken en vinden van een betere ‘plek’ zonder verdere hinder. <Wordt vervolgd>

Geiger aus ********** traf fremden Mann beim Warten – Teil 2

Der Mann beschloss, ihr nicht zu folgen, sondern wandte sich zum Ausgang. Der Händedruck sollte wohl seine letzte persönliche Erinnerung bleiben. Als der Zug anhielt, bedankte er sich für das Gespräch. Dann verabschiedeten sich beide. Als der Mann am Nachmittag einen Anruf von derselben Frau erhielt, beantwortete er ihre Fragen. Die Vorwahl war in jedem Telefonbuch zu finden. Der Mann versuchte, den Grund für seine Annäherung zu erklären und dass er überrascht war, dass sie ihn überhaupt kontaktiert hatte. Es war ihm nichts Neues, dass er seine „Erklärungsmethode“ immer wieder betonen musste. Konkret lief es darauf hinaus, dass sie ihn wegen ihrer „trendigen Kleidung“ – einer schwarzen Lederjacke, einer dunklen Brille, hohen spitzen Stiefeln und ihrem hellen Haar – verführt hatte. Sie sah nicht älter als 21 oder 23 aus. Ihr Aussehen war der Grund, warum er schließlich einen Schritt auf sie zuging. Als er sich ihr am selben Tag näherte, schien sie ihre Umgebung nicht wahrzunehmen. Wie immer warteten Leute auf dem Bahnsteig. Wenn ein Platz frei war, nutzte sie ihn. Das Warten auf den Zug gehörte für sie zum Alltag. Ihre Geige, die in einem eigens dafür angefertigten Koffer aufbewahrt wurde, hatte sie regelmäßig bei sich. Sie hielt den Instrumentenkasten nah bei sich. Es war ihr Arbeitszimmer, eine Richtung, die sie als Musikerin einschlagen wollte. Die Frau sagte, sie habe mit seiner Annäherung nicht gerechnet. Ihre Gedanken seien offenbar woanders gewesen. Während des Telefongesprächs beschloss die Frau, später noch einmal anzurufen. Sie wollte nun einige Informationen und herausfinden, was genau mit „Absichten“ gemeint war. Sie sah keinen Grund für einen langfristigen und dauerhaften Kontakt mit dem Mann. Allenfalls stimmte sie einem einmaligen Treffen zu. Da das Thema, so zufällig es auch sein mochte, ihre Interessen betraf, wünschte sie sich nur ein lockeres Gespräch. Was auch immer der Mann in seiner Freizeit anstellte (denn sie waren tief ineinander verstrickt), interessierte sie nicht. Ein weiteres Treffen konnte sie nur dann wieder aufnehmen, wenn es irgendwie ernst gemeint war, und nicht nur ein „schnelles Kennenlernen“, das ziellos verlief. Sie war bereit, ihm mehr über ihre Leidenschaft für die Richtung zu erzählen, die sie einschlug. Er konnte den Anstoß geben, das Folgetreffen an einem für beide angenehmen Ort zu veranstalten. Die Frau rief ihn über ein analoges Telefon an. Sie lag auf der Couch und erlebte das Gespräch ungestört. Schließlich war sie es, die sich entschied, ihn zu kontaktieren. Sie wollte mehr Informationen, die auf dem Zettel zu lesen waren. Seine Songtexte schienen in hastigen „Kritzeleien“ hingekritzelt zu sein. Sie musste das Papier leicht glattstreichen, um zu sehen, was geschrieben stand. Sie ließ ihn wissen, dass sie aus ****, aus der Nähe von Limburg, stamme. Dort liebe sie Musik. Sie verbarg ihr „Lachen“ nicht, als sie ihre Geschichte erzählte. Der Mann sagte, sie habe etwas „Künstlerisches“ an sich. Er bewunderte ihre spontane Art. Sie könne nicht alles beantworten, was er frage. Das wolle sie für sich behalten. Das Thema, wegen dem er zu ihr gekommen war, wurde ihr erklärt. Der für ein neues Treffen geplante Ort wäre ruhig gewesen. Der Mann fand das Gespräch ohne Menschen geeigneter. Ablenkungen waren unerwünscht. Es war in der Vergangenheit schon öfter vorgekommen, dass sich Leute näherten und das Gespräch dadurch immer wieder unterbrochen wurde. Ein Thema konnte nur dann angesprochen werden, wenn es die Situation erlaubte. Sich zu bewegen war angesichts des Zeitaufwands eine Option. Den Tisch und die Stühle, die sie benutzten, zu verlassen, hatte seine Vorteile: Man konnte ohne weitere Störungen einen besseren „Platz“ suchen und finden. <Fortsetzung folgt>

Violinista de ********** encontrou homem estranho enquanto esperava - Parte 2

O homem decidiu não a seguir, mas virou-se para a saída. O "aperto de mão" seria, provavelmente, a última memória que teria pessoalmente. Quando o comboio parou, agradeceu a conversa. De seguida, ambos se despediram. Nessa tarde, quando o homem recebeu um telefonema da mesma mulher, respondeu às suas perguntas. Era um indicativo facilmente encontrado em qualquer lista telefónica. O homem tentou explicar o motivo da sua abordagem e que estava surpreendido por ela o ter contactado mesmo assim. Não era novidade para ele ter de enfatizar repetidamente o seu "método de explicação". Especificamente, tudo se resumia a ele ter sido seduzido por ela por causa das suas "roupas da moda" — um blusão de cabedal preto, óculos escuros, botas de cano alto e bico fino e o seu cabelo claro. Não parecia ter mais de 21 ou 23 anos. A sua aparência foi o motivo pelo qual finalmente deu um passo na sua direção. Nesse mesmo dia, quando ele se aproximou dela, ela parecia alheia ao que a rodeava. Como sempre, havia pessoas à espera na plataforma. Se houvesse um lugar disponível, ela aproveitava-o. Esperar pelo comboio era uma rotina diária para ela. Transportava regularmente consigo o seu violino, guardado num estojo especialmente concebido. Segurava o estojo do instrumento junto de si. Era o seu escritório, uma direção que ela ansiava seguir como música. A mulher disse que não esperava a sua abordagem. Os seus pensamentos aparentemente estavam noutro lugar. Durante a conversa telefónica, a mulher decidiu ligar novamente mais tarde. Naquele momento, ela queria algumas informações e descobrir exatamente o que significava "intenções". Não via razão para manter um contacto duradouro e de longo prazo com o homem. No máximo, ela concordou com um encontro único. Como o assunto, por mais coincidente que fosse, estaria relacionado com os seus interesses, ela queria apenas uma conversa casual. O que quer que o homem fizesse com o seu tempo livre (porque estavam profundamente envolvidos) não lhe interessava. Ela só poderia "retomar" um encontro de acompanhamento se eles estivessem de alguma forma sérios, em vez de uma "socialização rápida" que não levasse a lado nenhum. Estava disposta a contar-lhe mais sobre a sua paixão pela direção que estava a tomar. Ele poderia dar o impulso inicial para que a próxima reunião se realizasse num local confortável para ambos. A mulher ligou-lhe de um telefone analógico. Estava deitada no sofá e sentiu a conversa fluir sem obstáculos. No final, foi ela quem decidiu contactá-lo. Ela queria mais informação, que pudesse ser lida no pedaço de papel. As letras das suas músicas pareciam ter sido rabiscadas apressadamente. Ela teve de alisar ligeiramente o papel para ver o que estava escrito. Ela informou-o que era de ****, perto de Limburg. Era o lugar onde ela amava a música. Não escondeu o "riso" ao contar a sua história. O homem disse que ela tinha algo de "artística". Ele admirava a sua espontaneidade. Ela não conseguia responder a tudo o que ele perguntava. Ela queria guardá-lo para si. O assunto sobre o qual ele a procurara foi-lhe explicado. O local que tinham planeado para um novo encontro teria sido tranquilo. O homem sentiu que a conversa seria mais adequada sem pessoas por perto. As distrações não eram bem-vindas. Já acontecera várias vezes no passado de pessoas se aproximarem, fazendo com que a conversa fosse interrompida repetidamente. Um assunto só podia ser partilhado se a situação o permitisse. Mudar de lugar era uma opção, dado o tempo que iria demorar. Deixar a mesa e as cadeiras que estavam a utilizar tinha as suas vantagens: procurar e encontrar um "lugar" melhor sem mais interrupções. <Continua>

Violinista de ********** se encontró con un hombre extraño mientras esperaba - Parte 2

El hombre decidió no seguirla, sino que se dirigió a la salida. El "apretón de manos" probablemente sería el último recuerdo que tendría en persona. Cuando el tren se detuvo, le agradeció la conversación. Luego, ambos se despidieron. Esa tarde, cuando el hombre recibió una llamada de la misma mujer, respondió a sus preguntas. Era un código de área fácil de encontrar en cualquier guía telefónica. El hombre intentó explicar el motivo de su acercamiento y que le sorprendía que ella lo hubiera contactado. No era nuevo para él tener que enfatizar repetidamente su "método de explicación". En concreto, se reducía a que ella lo sedujo por su "ropa a la moda": una chaqueta de cuero negra, gafas oscuras, botas altas y puntiagudas, y su cabello rubio. No aparentaba más de 21 o 23 años. Su apariencia fue la razón por la que finalmente dio un paso hacia ella. Ese mismo día, cuando se acercó, ella parecía ajena a su entorno. Como siempre, había gente esperando en el andén. Si había un asiento libre, lo aprovechaba. Esperar el tren era parte de su rutina diaria. Llevaba consigo regularmente su violín, guardado en un estuche especialmente diseñado. Mantenía el estuche del instrumento cerca. Era su estudio, un camino que anhelaba seguir como música. La mujer dijo que no esperaba su acercamiento. Al parecer, sus pensamientos estaban en otra parte. Durante la conversación telefónica, decidió volver a llamar más tarde. En ese momento, quería información y averiguar exactamente qué se entendía por "intenciones". No veía motivo para mantener un contacto prolongado y duradero con el hombre. Como mucho, accedió a una reunión puntual. Como el tema, por casual que fuera, estaría relacionado con sus intereses, solo quería una conversación informal. Lo que el hombre hiciera en su tiempo libre (ya que estaban muy involucrados) no le interesaba. Solo podía "reanudar" una reunión de seguimiento si eran algo serio, en lugar de una "socialización rápida" que no conducía a nada. Estaba dispuesta a contarle más sobre su pasión por el camino que estaba tomando. Él podría impulsar la siguiente reunión en un lugar cómodo para ambos. La mujer lo llamó por teléfono analógico. Estaba tumbada en el sofá y la conversación transcurrió sin problemas. Finalmente, fue ella quien decidió contactarlo. Quería más información, que podía leerse en el papel. Sus letras parecían escritas a toda prisa. Tuvo que alisar el papel ligeramente para ver qué estaba escrito. Le explicó que era de ****, cerca de Limburgo. Era el lugar donde amaba la música. No ocultó su risa al contar su historia. El hombre dijo que tenía algo de "artística". Admiraba su espontaneidad. No podía responder a todo lo que le preguntaba. Quería guardárselo para sí misma. Le explicaron el tema que le había propuesto. El lugar que habían planeado para la nueva reunión habría sido tranquilo. El hombre pensó que la conversación sería más adecuada sin gente alrededor. Las distracciones no eran bienvenidas. Había sucedido varias veces en el pasado que la gente se acercaba, lo que provocaba interrupciones constantes en la conversación. Solo se podía hablar de un tema si la situación lo permitía. Moverse era una opción, dado el tiempo que tomaba. Dejar la mesa y las sillas que usaban tenía sus ventajas: buscar y encontrar un "lugar" mejor sin más interrupciones. <Continuará>

Une violoniste de ********** a rencontré un homme étrange en attendant - Partie 2

L'homme décida de ne pas la suivre et se tourna vers la sortie. La « poignée de main » serait probablement son dernier souvenir. Lorsque le train s'arrêta, il la remercia pour la conversation. Puis ils se dirent au revoir. Cet après-midi-là, lorsque l'homme reçut un appel de la même femme, il répondit à ses questions. C'était un indicatif régional facile à trouver dans n'importe quel annuaire. L'homme tenta d'expliquer la raison de sa démarche et s'étonna qu'elle l'ait contacté. Il n'était pas nouveau qu'il doive répéter sans cesse sa « méthode d'explication ». Plus précisément, il avait été séduit par elle à cause de ses « vêtements à la mode » : une veste en cuir noir, des lunettes de soleil, de hautes bottes pointues et ses cheveux clairs. Elle ne paraissait pas avoir plus de 21 ou 23 ans. Son apparence fut la raison pour laquelle il fit finalement un pas vers elle. Ce même jour, lorsqu'il s'approcha d'elle, elle semblait indifférente à son environnement. Comme toujours, des gens attendaient sur le quai. Si une place était libre, elle en profitait. Attendre le train était son quotidien. Elle emportait régulièrement son violon, rangé dans un étui spécialement conçu à cet effet. Elle le tenait contre elle. C'était son bureau, une voie qu'elle rêvait de suivre en tant que musicienne. La femme expliqua qu'elle ne s'attendait pas à son approche. Ses pensées étaient apparemment ailleurs. Lors de leur conversation téléphonique, la femme décida de rappeler plus tard. À ce moment-là, elle souhaitait obtenir des informations et comprendre précisément ce que signifiait le mot « intentions ». Elle ne voyait aucune raison d'entretenir un contact durable avec cet homme. Tout au plus accepta-t-elle une rencontre ponctuelle. Comme le sujet, même fortuit, rejoindrait ses centres d'intérêt, elle souhaitait simplement une conversation informelle. Quoi que fasse l'homme de ses loisirs (car ils étaient très impliqués), elle ne s'y intéressait pas. Elle ne pouvait « reprendre » une rencontre ultérieure que si elle était sérieuse, plutôt qu'une simple « conversation rapide » sans lendemain. Elle était prête à lui en dire plus sur sa passion pour la direction qu'elle prenait. Il pouvait donner l'impulsion initiale pour que la rencontre suivante ait lieu dans un lieu qui leur conviendrait à tous les deux. La femme l'appela sur un téléphone analogique. Allongée sur le canapé, elle vivait la conversation sans entraves. Finalement, c'est elle qui décida de le contacter. Elle voulait plus d'informations, qui se lisaient sur le papier. Les paroles de ses chansons semblaient avoir été griffonnées à la hâte. Elle dut lisser légèrement le papier pour voir ce qui était écrit. Elle lui fit savoir qu'elle venait de ****, près de Limbourg. C'était l'endroit où elle aimait la musique. Elle ne dissimula pas son rire en racontant son histoire. L'homme lui dit qu'elle avait quelque chose d'« artistique ». Il admirait sa spontanéité. Elle ne pouvait pas répondre à toutes ses questions. Elle préférait garder cela pour elle. Le sujet qu'il lui avait abordé lui fut expliqué. Le lieu prévu pour une nouvelle rencontre aurait été calme. L'homme estima que la conversation serait plus appropriée sans personne autour. Les distractions étaient malvenues. Il était arrivé à plusieurs reprises que des personnes s'approchent, provoquant des interruptions répétées de la conversation. Un sujet ne pouvait être abordé que si la situation le permettait. Déménager était une option, compte tenu du temps que cela prenait. Quitter la table et les chaises qu'ils utilisaient avait ses avantages : chercher et trouver un meilleur « endroit » sans être dérangés. <À suivre>

Violinista di ********** incontra uno strano uomo mentre aspetta - Parte 2

L'uomo decise di non seguirla, ma si diresse verso l'uscita. Quella "stretta di mano" sarebbe probabilmente l'ultimo ricordo che avrebbe vissuto di persona. Quando il treno si fermò, la ringraziò per la conversazione. Poi si salutarono entrambi. Quel pomeriggio, quando l'uomo ricevette una telefonata dalla stessa donna, rispose alle sue domande. Era un prefisso facilmente reperibile su qualsiasi elenco telefonico. L'uomo cercò di spiegare il motivo del suo avvicinamento e di essere sorpreso che lei lo avesse contattato comunque. Non era una novità per lui dover ripetutamente enfatizzare il suo "metodo di spiegazione". Nello specifico, si trattava del fatto che era stato sedotto da lei per i suoi "vestiti alla moda": una giacca di pelle nera, occhiali scuri, stivali alti a punta e i capelli chiari. Non dimostrava più di 21 o 23 anni. Il suo aspetto fu la ragione per cui finalmente fece un passo verso di lei. Quello stesso giorno, quando le si avvicinò, lei sembrava ignara di ciò che la circondava. Come sempre, c'erano persone in attesa sul binario. Se c'era un posto libero, ne approfittava. Aspettare il treno era per lei una routine quotidiana. Portava regolarmente con sé il violino, che conservava in una custodia appositamente progettata. Teneva la custodia dello strumento vicina a sé. Era il suo studio, una direzione che desiderava perseguire come musicista. La donna disse di non essersi aspettata il suo approccio. A quanto pareva, i suoi pensieri erano altrove. Durante la loro conversazione telefonica, la donna decise di richiamare più tardi. A quel punto, voleva alcune informazioni e scoprire esattamente cosa si intendesse per "intenzioni". Non vedeva alcun motivo per mantenere un contatto a lungo termine e duraturo con l'uomo. Al massimo, accettò un incontro una tantum. Poiché l'argomento, per quanto casuale, sarebbe stato attinente ai suoi interessi, desiderava solo una conversazione informale. Qualunque cosa l'uomo facesse nel suo tempo libero (perché erano profondamente coinvolti) non le interessava. Avrebbe potuto "riprendere" un incontro successivo solo se fossero stati in qualche modo seri, piuttosto che una "socializzazione veloce" che non avrebbe portato a nulla. Era disposta a raccontargli di più sulla sua passione per la direzione che stava prendendo. Avrebbe potuto fornire l'impulso iniziale per l'incontro successivo, che si sarebbe svolto in un luogo che fosse comodo per entrambi. La donna lo chiamò con un telefono analogico. Era sdraiata sul divano e percepì la conversazione senza intoppi. Alla fine, fu lei a decidere di contattarlo. Voleva maggiori informazioni, che potevano essere lette sul foglio di carta. I testi delle sue canzoni sembravano essere stati scarabocchiati frettolosamente. Dovette lisciare leggermente il foglio per vedere cosa c'era scritto. Gli fece sapere che veniva da ****, vicino a Limburg. Era il posto dove amava la musica. Non nascose la sua "risata" mentre raccontava la sua storia. L'uomo disse che aveva qualcosa di "artistico". Ammirava il suo comportamento spontaneo. Non riusciva a rispondere a tutte le sue domande. Voleva tenerselo per sé. Le fu spiegato l'argomento per cui era venuto da lei. Il luogo che avevano programmato per un nuovo incontro sarebbe stato tranquillo. L'uomo ritenne che la conversazione sarebbe stata più adatta senza persone intorno. Le distrazioni non erano gradite. Era successo diverse volte in passato che qualcuno si fosse avvicinato, interrompendo ripetutamente la conversazione. Un argomento poteva essere discusso solo se la situazione lo permetteva. Traslocare era un'opzione, visto il tempo che richiedeva. Abbandonare il tavolo e le sedie che stavano usando aveva i suoi vantaggi: cercare e trovare un "posto" migliore senza ulteriori interruzioni. <Continua>

Βιολιστής από το ********** συνάντησε έναν άγνωστο άντρα ενώ περίμενε - Μέρος 2

Ο άντρας αποφάσισε να μην την ακολουθήσει, αλλά γύρισε προς την έξοδο. Η «χειραψία» πιθανότατα θα ήταν η τελευταία ανάμνηση που θα βίωσε αυτοπροσώπως. Όταν το τρένο σταμάτησε, την ευχαρίστησε για τη συζήτηση. Έπειτα, και οι δύο την αποχαιρέτησαν. Εκείνο το απόγευμα, όταν ο άντρας έλαβε ένα τηλεφώνημα από την ίδια γυναίκα, απάντησε στις ερωτήσεις της. Ήταν ένας κωδικός περιοχής που βρίσκεται εύκολα σε οποιονδήποτε τηλεφωνικό κατάλογο. Ο άντρας προσπάθησε να εξηγήσει τον λόγο της προσέγγισής του και ότι τον εξέπληξε που είχε επικοινωνήσει μαζί του ούτως ή άλλως. Δεν ήταν κάτι καινούργιο για αυτόν το γεγονός ότι έπρεπε να τονίζει επανειλημμένα τη «μέθοδο εξήγησής» του. Συγκεκριμένα, κατέληγε στο ότι τον αποπλάνησε εξαιτίας των «μοντέρνων ρούχων» της - ένα μαύρο δερμάτινο μπουφάν, σκούρα γυαλιά, ψηλές μυτερές μπότες και τα ανοιχτόχρωμα μαλλιά της. Δεν φαινόταν μεγαλύτερη από 21 ή 23 ετών. Η εμφάνισή της ήταν ο λόγος που τελικά έκανε ένα βήμα προς το μέρος της. Την ίδια μέρα, όταν την πλησίασε, φαινόταν να μην αντιλαμβάνεται το περιβάλλον της. Όπως πάντα, υπήρχαν άνθρωποι που περίμεναν στην πλατφόρμα. Αν υπήρχε διαθέσιμη θέση, την εκμεταλλευόταν. Η αναμονή του τρένου ήταν μια καθημερινή ρουτίνα για εκείνη. Κουβαλούσε τακτικά μαζί της το βιολί της, το οποίο ήταν φυλαγμένο σε μια ειδικά σχεδιασμένη θήκη. Κρατούσε τη θήκη των οργάνων κοντά της. Ήταν το γραφείο της, μια κατεύθυνση που λαχταρούσε να ακολουθήσει ως μουσικός. Η γυναίκα είπε ότι δεν περίμενε την προσέγγισή του. Οι σκέψεις της προφανώς ήταν αλλού. Κατά τη διάρκεια της τηλεφωνικής τους συνομιλίας, η γυναίκα αποφάσισε να τηλεφωνήσει ξανά αργότερα. Σε εκείνο το σημείο, ήθελε κάποιες πληροφορίες και να μάθει ακριβώς τι εννοούσαν οι «προθέσεις». Δεν έβλεπε κανένα λόγο να διατηρήσει μακροχρόνια και διαρκή επαφή με τον άντρα. Το πολύ-πολύ, συμφώνησε σε μια μοναδική συνάντηση. Επειδή το θέμα, όσο τυχαίο κι αν ήταν, θα σχετιζόταν με τα ενδιαφέροντά της, ήθελε μόνο μια χαλαρή συζήτηση. Ό,τι κι αν έκανε ο άντρας με τον ελεύθερο χρόνο του (επειδή ήταν βαθιά αφοσιωμένοι) δεν την ενδιέφερε. Μπορούσε να «ξαναρχίσει» μια επόμενη συνάντηση μόνο αν ήταν κάπως σοβαροί, αντί για μια «γρήγορη κοινωνικοποίηση» που δεν οδηγούσε πουθενά. Ήταν πρόθυμη να του πει περισσότερα για το πάθος της για την κατεύθυνση που ακολουθούσε. Θα μπορούσε να δώσει την αρχική ώθηση για την επόμενη συνάντηση σε μια τοποθεσία που θα τους έκανε να νιώσουν άνετα και οι δύο. Η γυναίκα τον κάλεσε σε αναλογικό τηλέφωνο. Ήταν ξαπλωμένη στον καναπέ και βίωσε τη συζήτηση ανεμπόδιστη. Τελικά, εκείνη ήταν που αποφάσισε να επικοινωνήσει μαζί του. Ήθελε περισσότερες πληροφορίες, τις οποίες μπορούσε να διαβάσει κανείς στο κομμάτι χαρτί. Οι στίχοι του φαινόταν να έχουν γραφτεί βιαστικά με «μουτζούρες». Έπρεπε να ισιώσει ελαφρώς το χαρτί για να δει τι ήταν γραμμένο. Του έδωσε να καταλάβει ότι καταγόταν από το ****, κοντά στο Λίμπουργκ. Ήταν το μέρος όπου αγαπούσε τη μουσική. Δεν έκρυψε το «γέλιο» της καθώς έλεγε την ιστορία της. Ο άντρας είπε ότι είχε κάτι το «καλλιτεχνικό» πάνω της. Θαύμαζε την αυθόρμητη συμπεριφορά της. Δεν μπορούσε να απαντήσει σε όλα όσα ρωτούσε. Ήθελε να το κρατήσει για τον εαυτό της. Της εξήγησε το θέμα για το οποίο είχε έρθει σε αυτήν. Η τοποθεσία που είχαν σχεδιάσει για μια νέα συνάντηση θα ήταν ήσυχη. Ο άντρας ένιωσε ότι η συζήτηση θα ήταν πιο κατάλληλη χωρίς ανθρώπους τριγύρω. Οι περισπασμοί ήταν ανεπιθύμητοι. Είχε συμβεί αρκετές φορές στο παρελθόν να πλησιάζουν άτομα, με αποτέλεσμα η συζήτηση να διακόπτεται επανειλημμένα. Ένα θέμα μπορούσε να κοινοποιηθεί μόνο αν το επέτρεπε η κατάσταση. Η μετακόμιση ήταν μια επιλογή, δεδομένου του χρόνου που χρειαζόταν. Το να αφήσουν το τραπέζι και τις καρέκλες που χρησιμοποιούσαν είχε τα πλεονεκτήματά του: να αναζητούν και να βρίσκουν ένα καλύτερο «μέρος» χωρίς περαιτέρω διακοπή. <Συνέχεια>

Skrzypek z ********** spotkał nieznajomego mężczyznę podczas oczekiwania - Część 2

Mężczyzna postanowił nie iść za nią, lecz skierował się w stronę wyjścia. „Uścisk dłoni” prawdopodobnie był ostatnim wspomnieniem, jakiego doświadczył osobiście. Kiedy pociąg się zatrzymał, podziękował jej za rozmowę. Następnie oboje się pożegnali. Tego popołudnia, kiedy mężczyzna odebrał telefon od tej samej kobiety, odpowiedział na jej pytania. Był to numer kierunkowy, który łatwo znaleźć w każdej książce telefonicznej. Mężczyzna próbował wyjaśnić powód swojego podejścia i to, że był zaskoczony, że w ogóle się z nim skontaktowała. Nie było dla niego niczym nowym, że musiał wielokrotnie podkreślać swoją „metodę wyjaśniania”. Konkretnie rzecz biorąc, chodziło o to, że uwiodła go jej „modna odzież” – czarna skórzana kurtka, ciemne okulary, wysokie, szpiczaste buty i jasne włosy. Nie wyglądała na więcej niż 21 lub 23 lata. Jej wygląd był powodem, dla którego w końcu zrobił krok w jej stronę. Tego samego dnia, kiedy do niej podszedł, wydawała się nieświadoma otoczenia. Jak zawsze, na peronie czekali ludzie. Jeśli tylko było wolne miejsce, korzystała z niego. Czekanie na pociąg było dla niej codziennością. Regularnie nosiła przy sobie skrzypce, które przechowywała w specjalnie zaprojektowanym futerale. Trzymała futerał blisko siebie. To był jej gabinet, kierunek, który pragnęła obrać jako muzyk. Kobieta powiedziała, że ​​nie spodziewała się jego podejścia. Najwyraźniej jej myśli błądziły gdzie indziej. Podczas rozmowy telefonicznej kobieta postanowiła zadzwonić później. Wtedy chciała uzyskać pewne informacje i dowiedzieć się, co dokładnie oznaczają „zamiary”. Nie widziała powodu, by utrzymywać z mężczyzną długotrwały i trwały kontakt. Zgodziła się co najwyżej na jednorazowe spotkanie. Ponieważ temat, jakkolwiek przypadkowy, odnosił się do jej zainteresowań, zależało jej tylko na luźnej rozmowie. Cokolwiek mężczyzna robił w wolnym czasie (bo byli głęboko zaangażowani), nie interesowało jej. Mogła „wznowić” kolejne spotkanie tylko wtedy, gdy było w jakiś sposób poważne, a nie na „szybkiej pogawędce”, która do niczego nie prowadziła. Była gotowa opowiedzieć mu więcej o swojej pasji do obranego kierunku. Mógł on stanowić impuls do spotkania w miejscu, które będzie dogodne dla nich obojga. Kobieta zadzwoniła do niego z telefonu analogowego. Leżała na kanapie i czuła, że ​​rozmowa przebiega bez przeszkód. Ostatecznie to ona zdecydowała się z nim skontaktować. Chciała uzyskać więcej informacji, które można było odczytać z kartki. Jego teksty piosenek wyglądały na pospiesznie zanotowane. Musiała lekko wygładzić kartkę, żeby zobaczyć, co jest napisane. Powiedziała mu, że pochodzi z ****, niedaleko Limburga. To tam kochała muzykę. Nie kryła „śmiechu”, opowiadając swoją historię. Mężczyzna powiedział, że ma w sobie coś „artystycznego”. Podziwiał jej spontaniczne zachowanie. Nie potrafiła odpowiedzieć na wszystkie jego pytania. Wolała zachować to dla siebie. Wyjaśniono jej temat, z którym do niej przyszedł. Miejsce, w którym zaplanowali nowe spotkanie, miało być ciche. Mężczyzna uważał, że rozmowa będzie bardziej odpowiednia bez obecności innych osób. Rozproszenia uwagi były niepożądane. W przeszłości zdarzyło się już kilkakrotnie, że ktoś podszedł bliżej, co wielokrotnie przerywało rozmowę. Temat można było poruszyć tylko wtedy, gdy pozwalała na to sytuacja. Przeprowadzka była opcją, biorąc pod uwagę czas, jaki to zajęło. Opuszczenie stołu i krzeseł, z których korzystali, miało swoje zalety: pozwalało na znalezienie lepszego „miejsca” bez dalszych zakłóceń. <Ciąg dalszy nastąpi>

Цигуларят от ********** срещна непознат мъж, докато чакаше - Част 2

Мъжът реши да не я последва, а се обърна към изхода. „Ръкостискането“ вероятно щеше да бъде последният спомен, който щеше да преживее лично. Когато влакът спря, той ѝ благодари за разговора. След това и двамата се сбогуваха. Същия следобед, когато мъжът получи телефонно обаждане от същата жена, той отговори на въпросите ѝ. Кодът беше лесно откриваем във всеки телефонен указател. Мъжът се опита да обясни причината за подхода си и че е изненадан, че тя се е свързала с него. Не беше нищо ново за него, че трябваше многократно да подчертава своя „метод на обяснение“. По-конкретно, всичко се свеждаше до това, че е бил съблазнен от нея заради „модерните ѝ дрехи“ - черно кожено яке, тъмни очила, високи заострени ботуши и светла коса. Тя изглеждаше не по-възрастна от 21 или 23 години. Външният ѝ вид беше причината той най-накрая да направи крачка към нея. Същия ден, когато той се приближи до нея, тя сякаш не забеляза заобикалящата я среда. Както винаги, на перона чакаха хора. Ако имаше свободно място, тя се възползваше от него. Чакането на влака беше ежедневие за нея. Тя редовно носеше със себе си цигулката си, която се съхраняваше в специално проектиран калъф. Държеше калъфа с инструмента близо до себе си. Това беше нейното обучение, посока, която копнееше да следва като музикант. Жената каза, че не е очаквала неговия подход. Мислите ѝ очевидно бяха другаде. По време на телефонния им разговор жената реши да се обади отново по-късно. В този момент тя искаше малко информация и да разбере какво точно се има предвид под „намерения“. Не виждаше причина да поддържа дългосрочен и траен контакт с мъжа. Най-много се съгласи на еднократна среща. Тъй като темата, колкото и случайна да беше, щеше да е свързана с нейните интереси, тя искаше само непринуден разговор. Каквото и да правеше мъжът в свободното си време (защото бяха дълбоко ангажирани), не я интересуваше. Тя можеше да „възобнови“ последваща среща само ако бяха по някакъв начин сериозни, а не „бърз общуване“, което не водеше доникъде. Тя беше готова да му разкаже повече за страстта си към посоката, която поема. Той можеше да даде първоначалния тласък за последващата среща, която да се проведе на място, удобно и за двамата. Жената му се обади по аналогов телефон. Тя лежеше на дивана и преживя разговора безпрепятствено. В крайна сметка тя реши да се свърже с него. Искаше повече информация, която можеше да се прочете на листа хартия. Текстът му сякаш беше написан набързо с „драсканици“. Трябваше леко да изглади хартията, за да види какво е написано. Тя му съобщи, че е от ****, близо до Лимбург. Това беше мястото, където обичаше музиката. Не скри „смеха си“, докато разказваше историята си. Мъжът каза, че има нещо „артистично“ в себе си. Той се възхищаваше на спонтанното ѝ поведение. Тя не можеше да отговори на всичко, което той питаше. Искаше да запази това за себе си. Темата, за която беше дошъл при нея, ѝ беше обяснена. Мястото, което бяха планирали за нова среща, щяло да бъде тихо. Мъжът смяташе, че разговорът ще бъде по-подходящ без хора наоколо. Разсейването не беше желателно. В миналото няколко пъти се беше случвало хора да се приближават, което водеше до многократно прекъсване на разговора. Темата можеше да бъде споделена само ако ситуацията позволяваше. Преместването беше вариант, предвид времето, което отнемаше. Напускането на масата и столовете, които използваха, имаше своите предимства: търсене и намиране на по-добро „място“ без по-нататъшно безпокойство. <Следва продължение>

Violinist iz ********** sreo je nepoznatog muškarca dok je čekao - 2. dio

Muškarac je odlučio da je neće slijediti, već se okrenuo prema izlazu. "Rukovanje" će vjerojatno biti posljednje sjećanje koje će doživjeti uživo. Kad se vlak zaustavio, zahvalio joj je na razgovoru. Zatim su se oboje oprostili. Tog poslijepodneva, kada je muškarac primio telefonski poziv od iste žene, odgovorio je na njezina pitanja. Bio je to pozivni broj koji se lako može pronaći u svakom telefonskom imeniku. Muškarac je pokušao objasniti razlog svog pristupa i da je iznenađen što ga je uopće kontaktirala. Nije mu bilo ništa novo što je morao više puta naglašavati svoju "metodu objašnjenja". Konkretno, sve se svodilo na to da ga je zavela zbog svoje "trendovske odjeće" - crne kožne jakne, tamnih naočala, visokih špicastih čizama i svijetle kose. Izgledala je ne starije od 21 ili 23 godine. Njezin izgled bio je razlog zašto je konačno napravio korak prema njoj. Istog dana, kada joj je prišao, činilo se da nije svjesna svoje okoline. Kao i uvijek, na peronu su čekali ljudi. Ako je bilo slobodnog mjesta, iskoristila ga je. Čekanje vlaka za nju je bila svakodnevna rutina. Redovito je sa sobom nosila svoju violinu, koja je bila pohranjena u posebno dizajniranoj kutiji. Kutiju za instrument držala je blizu sebe. To je bio njezin studij, smjer kojim je žudjela kao glazbenica. Žena je rekla da nije očekivala njegov pristup. Očito su joj misli bile negdje drugdje. Tijekom njihovog telefonskog razgovora, žena je odlučila ponovno nazvati kasnije. U tom trenutku željela je neke informacije i saznati što se točno podrazumijeva pod "namjerama". Nije vidjela razloga za održavanje dugoročnog i trajnog kontakta s muškarcem. Najviše je pristala na jednokratni sastanak. Budući da bi se tema, ma koliko slučajna, odnosila na njezine interese, željela je samo ležeran razgovor. Što god muškarac radio u slobodno vrijeme (jer su bili duboko uključeni), nije je zanimalo. Mogla je "nastaviti" sljedeći sastanak samo ako su nekako ozbiljni, a ne "brzo druženje" koje ne vodi nikamo. Bila je spremna reći mu više o svojoj strasti prema smjeru kojim je krenula. Mogao je dati početni poticaj za sljedeći sastanak na mjestu koje bi se oboma činilo ugodnim. Žena ga je nazvala analognim telefonom. Ležala je na kauču i razgovor je doživljavala nesmetano. Na kraju je ona odlučila kontaktirati ga. Željela je više informacija, koje se mogle pročitati na papiru. Činilo se da su njegovi tekstovi na brzinu napisani "škrabotinama". Morala je malo zagladiti papir da vidi što je napisano. Dala mu je do znanja da je iz ****, blizu Limburga. To je mjesto gdje je voljela glazbu. Nije skrivala svoj "smijeh" dok je pričala svoju priču. Muškarac je rekao da ima nešto "umjetničko" u sebi. Divio se njezinom spontanom ponašanju. Nije mogla odgovoriti na sve što je pitao. Htjela je to zadržati za sebe. Objasnio joj je temu zbog koje je došao k njoj. Mjesto koje su planirali za novi sastanak bilo bi tiho. Muškarac je smatrao da bi razgovor bio prikladniji bez ljudi u blizini. Ometanja nisu bila dobrodošla. Nekoliko se puta u prošlosti dogodilo da su se ljudi približili, što je uzrokovalo višestruke prekide razgovora. Tema se mogla podijeliti samo ako je situacija dopuštala. Selidba je bila opcija, s obzirom na vrijeme koje je trebalo. Napuštanje stola i stolica koje su koristili imalo je svoje prednosti: traženje i pronalaženje boljeg "mjesta" bez daljnjeg ometanja. <Nastavak slijedi>

Violinista iz ********** sreo nepoznatog muškarca dok je čekao - 2. dio

Muškarac je odlučio da je ne prati, već se okrenuo prema izlazu. "Rukovanje" će vjerovatno biti posljednje sjećanje koje će doživjeti uživo. Kada se voz zaustavio, zahvalio joj se na razgovoru. Zatim su se oboje oprostili. Tog popodneva, kada je muškarac primio telefonski poziv od iste žene, odgovorio je na njena pitanja. Bio je to pozivni broj koji se lako može pronaći u svakom telefonskom imeniku. Muškarac je pokušao objasniti razlog svog prilaska i da je iznenađen što ga je uopšte kontaktirala. Nije mu bilo ništa novo što je morao više puta naglašavati svoju "metodu objašnjenja". Konkretno, sve se svodilo na to da ga je zavela zbog njene "trendovske odjeće" - crne kožne jakne, tamnih naočala, visokih špicastih čizama i svijetle kose. Izgledala je kao da nema više od 21 ili 23 godine. Njen izgled je bio razlog zašto je konačno napravio korak prema njoj. Istog dana, kada joj je prišao, činilo se da nije svjesna svoje okoline. Kao i uvijek, na peronu su čekali ljudi. Ako je bilo slobodnog mjesta, iskoristila ga je. Čekanje voza za nju je bila svakodnevna rutina. Redovno je sa sobom nosila svoju violinu, koja je bila pohranjena u posebno dizajniranoj kutiji. Futrolu za instrument je držala blizu sebe. To je bio njen studij, pravac kojim je žudjela da se bavi kao muzičarka. Žena je rekla da nije očekivala njegov pristup. Njene misli su očigledno bile negdje drugdje. Tokom njihovog telefonskog razgovora, žena je odlučila da ponovo nazove kasnije. U tom trenutku, željela je neke informacije i da sazna šta tačno podrazumijeva pod "namjerama". Nije vidjela razlog da održava dugoročan i trajan kontakt sa muškarcem. Najviše je pristala na jednokratni sastanak. Budući da bi se tema, ma koliko slučajna, odnosila na njena interesovanja, željela je samo ležeran razgovor. Šta god da je muškarac radio u slobodno vrijeme (jer su bili duboko uključeni), nije je zanimalo. Mogla je "nastaviti" sljedeći sastanak samo ako su nekako ozbiljni, a ne "brzo druženje" koje ne vodi nikuda. Bila je spremna da mu kaže više o svojoj strasti prema pravcu kojim je krenula. Mogao je dati početni podsticaj za sljedeći sastanak koji bi se održao na lokaciji koja bi oboma bila ugodna. Žena ga je nazvala analognim telefonom. Ležala je na kauču i razgovor je doživljavala kao nesmetan. Na kraju je ona odlučila da ga kontaktira. Željela je više informacija, koje su se mogle pročitati na papiru. Činilo se da su njegovi tekstovi bili napisani u žurbi i "škrabotinama". Morala je malo zagladiti papir da bi vidjela šta je napisano. Dala mu je do znanja da je iz ****, blizu Limburga. To je mjesto gdje je voljela muziku. Nije krila svoj "smijeh" dok je pričala svoju priču. Muškarac je rekao da ima nešto "umjetničko" u sebi. Divio se njenom spontanom ponašanju. Nije mogla odgovoriti na sve što je pitao. Željela je to zadržati za sebe. Objasnio joj je temu zbog koje je došao kod nje. Lokacija koju su planirali za novi sastanak bila bi tiha. Muškarac je smatrao da bi razgovor bio prikladniji bez ljudi u blizini. Ometanja nisu bila dobrodošla. Nekoliko puta u prošlosti se dogodilo da su se ljudi približili, što je uzrokovalo višestruke prekide razgovora. Tema se mogla podijeliti samo ako je situacija dozvoljavala. Selidba je bila opcija, s obzirom na vrijeme koje je bilo potrebno. Napuštanje stola i stolica koje su koristili imalo je svoje prednosti: traženje i pronalaženje boljeg "mjesta" bez daljnjeg ometanja. <Nastavak slijedi>

Hegedűs a **********-ból várakozás közben idegen férfival találkozott - 2. rész

A férfi úgy döntött, hogy nem követi, hanem a kijárat felé fordult. A „kézfogás” valószínűleg az utolsó emléke volt, amit személyesen átélt. Amikor a vonat megállt, megköszönte a beszélgetést. Aztán mindketten elbúcsúztak. Délután, amikor a férfi telefonhívást kapott ugyanattól a nőtől, válaszolt a kérdéseire. Ez egy körzetszám volt, amelyet könnyen megtalálhat bármelyik telefonkönyvben. A férfi megpróbálta elmagyarázni közeledésének okát, és hogy meglepődött, hogy a nő egyáltalán felvette vele a kapcsolatot. Nem volt újdonság számára, hogy ismételten hangsúlyoznia kellett a „magyarázat módszerét”. Konkrétan arra jutott, hogy a nő „trendi ruhái” – fekete bőrkabát, sötét szemüveg, magas, hegyes sarkú csizma és világos haja – miatt csábította el. Nem tűnt idősebbnek 21 vagy 23 évesnél. A külseje volt az oka annak, hogy végül egy lépést tett felé. Ugyanazon a napon, amikor odament hozzá, a nő látszólag mit sem vett észre a környezetéről. Mint mindig, most is emberek várakoztak a peronon. Ha volt szabad hely, kihasználta. A vonatra várakozás mindennapos rutin volt számára. Rendszeresen magánál hordta a hegedűjét, amelyet egy erre a célra tervezett tokban tároltak. A hangszertokot szorosan magához szorította. Ez volt a dolgozószobája, egy olyan irány, amelyet zenészként vágyott követni. A nő azt mondta, nem számított a közeledésére. Gondolatai nyilvánvalóan máshol jártak. Telefonbeszélgetésük során a nő úgy döntött, hogy később újra felhívja. Ezen a ponton szeretett volna némi információt, és megtudni, hogy pontosan mit jelentenek a „szándékok”. Nem látott okot arra, hogy hosszú távú és tartós kapcsolatot tartson fenn a férfival. Legfeljebb egy egyszeri találkozóba egyezett bele. Mivel a téma, bármennyire véletlen is volt, kapcsolódott az érdeklődési köréhez, csak egy kötetlen beszélgetésre vágyott. Bármit is csinált a férfi a szabadidejében (mivel mélyen elkötelezték magukat), nem érdekelte. Csak akkor „folytathatta” a további találkozót, ha valahogy komolyak voltak, ahelyett, hogy egy „gyors szocializálódással” zárkóztak volna el sehová. Hajlandó volt többet mesélni neki arról, hogy mennyire szenvedélyesen érdeklődik az iránt az irány iránt, amelyet választott. Ő adhatta meg a kezdőlökést a további találkozóhoz, amely mindkettejük számára kényelmes helyen zajlott. A nő analóg telefonon hívta fel. A kanapén feküdt, és zavartalanul élte át a beszélgetést. Végül ő döntött úgy, hogy felveszi vele a kapcsolatot. Több információt szeretett volna, amit a papírlapon is el lehetett olvasni. A férfi dalszövegei mintha sietve „firkákkal” lettek volna leírva. Kissé meg kellett simítania a papírt, hogy lássa, mi van írva. Tudatta vele, hogy ****-ből származik, Limburg közeléből. Ez az a hely, ahol imádja a zenét. Nem rejtette véka alá a „nevetését”, miközben elmesélte a történetét. A férfi azt mondta, hogy van benne valami „művészi”. Csodálta a spontán viselkedését. A nő nem tudott minden kérdésre válaszolni. Ezt megtartotta magának. Elmagyarázták neki a témát, amiért megkereste. Az új találkozó helyszíne csendes lett volna. A férfi úgy érezte, hogy a beszélgetés megfelelőbb lenne emberek nélkül. A zavaró tényezők nem voltak kívánatosak. A múltban többször is előfordult már, hogy emberek közeledtek, ami miatt a beszélgetés folyamatosan félbeszakadt. Egy témát csak akkor lehetett megosztani, ha a helyzet megengedte. A költözés is szóba jöhetett, tekintve a szükséges időt. Az asztal és a székek elhagyásának, amiket használtak, megvoltak az előnyei: jobb „helyet” kerestek és találtak további zavarás nélkül. <Folytatás következik>

Violonist din ********** întâlnește un bărbat ciudat în timp ce aștepta - Partea a 2-a

Bărbatul a decis să nu o urmeze, ci s-a întors spre ieșire. „Strângerea de mână” avea să fie probabil ultima amintire pe care o va trăi în persoană. Când trenul s-a oprit, i-a mulțumit pentru conversație. Apoi, amândoi și-au luat rămas bun. În acea după-amiază, când bărbatul a primit un telefon de la aceeași femeie, i-a răspuns la întrebări. Era un prefix ușor de găsit în orice carte de telefon. Bărbatul a încercat să explice motivul apropierii sale și că era surprins că ea îl contactase oricum. Nu era nimic nou pentru el faptul că trebuia să-și sublinieze în mod repetat „metoda de explicație”. Mai exact, totul se rezuma la faptul că fusese sedus de ea din cauza „hainilor ei la modă” - o jachetă de piele neagră, ochelari de soare, cizme înalte și ascuțite și părul ei deschis la culoare. Nu părea să aibă mai mult de 21 sau 23 de ani. Aspectul ei a fost motivul pentru care a făcut în sfârșit un pas spre ea. În aceeași zi, când s-a apropiat de ea, părea să nu fie conștientă de împrejurimi. Ca întotdeauna, erau oameni care așteptau pe peron. Dacă era un loc liber, profita de el. Așteptarea trenului era o rutină zilnică pentru ea. Își purta în mod regulat vioara, care era depozitată într-o cutie special concepută, cu ea. Ținea cutia instrumentului aproape de ea. Era biroul ei, o direcție pe care își dorea să o urmeze ca muziciană. Femeia a spus că nu se așteptase la abordarea lui. Gândurile ei erau, se pare, în altă parte. În timpul conversației lor telefonice, femeia a decis să o sune din nou mai târziu. În acel moment, își dorea niște informații și să afle exact ce se înțelegea prin „intenții”. Nu vedea niciun motiv să mențină un contact pe termen lung și durabil cu bărbatul. Cel mult, a fost de acord cu o singură întâlnire. Deoarece subiectul, oricât de coincidențial, ar fi avut legătură cu interesele ei, își dorea doar o conversație ocazională. Orice ar fi făcut bărbatul în timpul liber (pentru că erau profund implicați) nu o interesa. Putea „relua” o întâlnire ulterioară doar dacă erau cumva serioși, mai degrabă decât o „socializare rapidă” care nu ducea nicăieri. Era dispusă să-i spună mai multe despre pasiunea ei pentru direcția pe care o lua. El putea oferi impulsul inițial pentru ca următoarea întâlnire să aibă loc într-o locație confortabilă pentru amândoi. Femeia l-a sunat la un telefon analog. Stătea întinsă pe canapea și a experimentat conversația ca fiind nestingherită. În cele din urmă, ea a fost cea care a decis să-l contacteze. Își dorea mai multe informații, care puteau fi citite pe foaia de hârtie. Versurile cântecelor sale păreau a fi fost notate în grabă, cu „mâzgăleli”. A trebuit să netezească ușor hârtia pentru a vedea ce era scris. I-a spus că era din ****, lângă Limburg. Era locul unde iubea muzica. Nu și-a ascuns „râsul” în timp ce își povestea povestea. Bărbatul a spus că avea ceva „artistic” la ea. El i-a admirat comportamentul spontan. Nu putea răspunde la tot ce o întreba. Voia să păstreze asta pentru ea. Subiectul despre care venise la ea i-a fost explicat. Locația pe care o plănuiseră pentru o nouă întâlnire ar fi fost liniștită. Bărbatul a simțit că conversația ar fi fost mai potrivită fără oameni în jur. Distragerile erau nedorite. Se întâmplase de mai multe ori în trecut ca oamenii să se apropie, provocând întreruperi repetate ale conversației. Un subiect putea fi discutat doar dacă situația permitea. Mutarea era o opțiune, având în vedere timpul necesar. Părăsirea mesei și a scaunelor pe care le foloseau avea avantajele sale: căutarea și găsirea unui „loc” mai bun, fără alte întreruperi. <Va urma>

Houslista z ********** potkal při čekání cizího muže - 2. část

Muž se rozhodl, že ji nebude následovat, ale otočil se k východu. „Podání ruky“ bude pravděpodobně jeho poslední vzpomínkou na osobní život. Když vlak zastavil, poděkoval jí za rozhovor. Pak se oba rozloučili. Když muž odpoledne přijal telefonát od téže ženy, odpověděl na její otázky. Byla to předvolba, kterou lze snadno najít v každém telefonním seznamu. Muž se snažil vysvětlit důvod svého přístupu a to, že ho překvapilo, že ho vůbec kontaktovala. Nebylo pro něj nic nového, že musel opakovaně zdůrazňovat svou „metodu vysvětlování“. Konkrétně se to scvrklo na to, že ho sváděla kvůli jejímu „trendy oblečení“ – černé kožené bundě, tmavým brýlím, vysokým špičatým botám a světlým vlasům. Nevypadala starší než na 21 nebo 23 let. Její vzhled byl důvodem, proč k ní konečně udělal krok. Téhož dne, když k ní přistoupil, zdálo se, že si nevšímá svého okolí. Jako vždy na nástupišti čekali lidé. Pokud bylo volné místo, využila ho. Čekání na vlak pro ni bylo každodenní rutinou. Pravidelně s sebou nosila housle, které byly uložené ve speciálně navrženém pouzdře. Pouzdro na nástroj držela blízko u sebe. Byla to její pracovna, směr, kterým se jako hudebnice toužila věnovat. Žena řekla, že jeho příchod nečekala. Její myšlenky byly zřejmě jinde. Během jejich telefonického rozhovoru se žena rozhodla zavolat později. V tu chvíli chtěla nějaké informace a zjistit, co přesně se myslí „záměry“. Neviděla důvod k udržování dlouhodobého a trvalého kontaktu s mužem. Nanejvýš souhlasila s jednorázovým setkáním. Protože téma, jakkoli náhodné, se týkalo jejích zájmů, chtěla jen nezávazný rozhovor. Ať už muž dělal cokoli ve svém volném čase (protože byli hluboce zapojení), nezajímalo ji to. Následné setkání mohla „obnovit“, pouze pokud by to bylo nějak vážné, spíše než „rychlé setkání“, které by nikam nevedlo. Byla ochotna mu říct více o své vášni pro směr, kterým se ubírala. Mohl dát počáteční impuls pro následnou schůzku na místě, které by se oběma líbilo. Žena mu zavolala analogovým telefonem. Ležela na gauči a konverzaci vnímala nerušeně. Nakonec to byla ona, kdo se rozhodl ho kontaktovat. Chtěla více informací, které si mohla přečíst na papíře. Jeho texty jako by byly narychlo načmárané „čmáranicemi“. Musela papír trochu nahladit, aby viděla, co je napsáno. Dala mu vědět, že pochází z ****, poblíž Limburgu. Bylo to místo, kde milovala hudbu. Neskrývala svůj „smích“, když vyprávěla svůj příběh. Muž řekl, že v sobě má něco „uměleckého“. Obdivoval její spontánní chování. Nedokázala odpovědět na všechno, na co se zeptal. Chtěla si to nechat pro sebe. Vysvětlil jí téma, kvůli kterému za ní přišel. Místo, které si naplánovali pro novou schůzku, mělo být klidné. Muž měl pocit, že konverzace by byla vhodnější bez lidí kolem. Rozptylování nebylo vítáno. V minulosti se už několikrát stalo, že se k nim lidé přiblížili, což způsobilo opakované přerušení konverzace. O tématu se dalo mluvit pouze tehdy, pokud to situace dovolovala. Stěhování bylo vzhledem k časově náročné době možností. Opuštění stolu a židlí, které používali, mělo své výhody: hledání a nalezení lepšího „místa“ bez dalšího rušení. <Pokračování bude nadáno>

Huslista z ********** stretol počas čakania cudzieho muža - 2. časť

Muž sa rozhodol, že ju nebude nasledovať, ale otočil sa k východu. „Podanie ruky“ bude pravdepodobne poslednou spomienkou, ktorú zažije osobne. Keď vlak zastavil, poďakoval jej za rozhovor. Potom sa obaja rozlúčili. Keď mužovi zavolala tá istá žena, odpovedal na jej otázky. Bola to predvoľba, ktorú ľahko nájdete v každom telefónnom zozname. Muž sa snažil vysvetliť dôvod svojho príchodu a to, že ho prekvapilo, že ho aj tak kontaktovala. Nebolo pre neho ničím novým, že musel opakovane zdôrazňovať svoju „metódu vysvetľovania“. Konkrétne sa to zredukovalo na to, že ho zviedla kvôli jej „trendovému oblečeniu“ – čiernej koženej bunde, tmavým okuliarom, vysokým špicatým čižmám a svetlým vlasom. Nevyzerala staršia ako 21 alebo 23 rokov. Jej vzhľad bol dôvodom, prečo k nej konečne urobil krok. V ten istý deň, keď sa k nej priblížil, zdalo sa, že si nevšíma okolie. Ako vždy, na nástupišti čakali ľudia. Ak bolo voľné miesto, využila ho. Čakanie na vlak bolo pre ňu každodennou rutinou. Pravidelne nosila so sebou husle, ktoré mala uložené v špeciálne navrhnutom puzdre. Puzdro na nástroj držala blízko pri sebe. Bola to jej štúdium, smer, ktorým sa ako hudobníčka túžila venovať. Žena povedala, že jeho príchod nečakala. Jej myšlienky boli zrejme niekde inde. Počas ich telefonického rozhovoru sa žena rozhodla zavolať neskôr. V tom momente chcela získať nejaké informácie a zistiť, čo presne sa myslí pod pojmom „zámery“. Nevidela dôvod udržiavať s mužom dlhodobý a trvalý kontakt. Nanajvýš súhlasila s jednorazovým stretnutím. Keďže téma, hoci náhodná, sa týkala jej záujmov, chcela len neformálny rozhovor. Čokoľvek muž robil vo svojom voľnom čase (pretože boli hlboko zapojení), nezaujímalo ju. Následné stretnutie mohla „obnoviť“ iba vtedy, ak by to bolo nejako vážne, a nie „rýchle stretnutie“, ktoré by nikam neviedlo. Bola ochotná mu povedať viac o svojej vášni pre smer, ktorým sa uberala. Mohol dať počiatočný impulz pre následné stretnutie na mieste, ktoré by sa im obom páčilo. Žena mu zavolala analógovým telefónom. Ležala na gauči a rozhovor vnímala nerušene. Nakoniec to bola ona, ktorá sa rozhodla kontaktovať ho. Chcela viac informácií, ktoré sa dali prečítať na papieri. Jeho texty akoby boli napísané narýchlo „čmáranicami“. Musela papier mierne vyhladiť, aby videla, čo je napísané. Dala mu vedieť, že pochádza z ****, neďaleko Limburgu. Bolo to miesto, kde milovala hudbu. Neskrývala svoj „smiech“, keď rozprávala svoj príbeh. Muž povedal, že má v sebe niečo „umelecké“. Obdivoval jej spontánne správanie. Nedokázala odpovedať na všetko, na čo sa pýtal. Chcela si to nechať pre seba. Vysvetlil jej tému, ohľadom ktorej za ňou prišiel. Miesto, ktoré si naplánovali na nové stretnutie, malo byť tiché. Muž mal pocit, že rozhovor by bol vhodnejší bez ľudí okolo. Rozptýlenie nebolo vítané. V minulosti sa už niekoľkokrát stalo, že sa ľudia priblížili, čo spôsobilo opakované prerušenie konverzácie. O téme sa dalo hovoriť iba vtedy, ak to situácia dovoľovala. Presťahovanie sa bolo vzhľadom na čas potrebný na riešenie možné. Opustenie stola a stoličiek, ktoré používali, malo svoje výhody: hľadanie a nájdenie lepšieho „miesta“ bez ďalšieho rušenia. <Pokračovanie nabudúce>

Violinist iz ********** je med čakanjem srečal neznanega moškega - 2. del

Moški se je odločil, da ji ne bo sledil, ampak se je obrnil proti izhodu. "Stisk roke" bi bil verjetno zadnji spomin, ki ga bo doživel v živo. Ko se je vlak ustavil, se ji je zahvalil za pogovor. Nato sta se oba poslovila. Tisto popoldne, ko je moški prejel telefonski klic iste ženske, je odgovoril na njena vprašanja. To je bila območna koda, ki jo je zlahka najti v vsakem telefonskem imeniku. Moški je poskušal razložiti razlog za svoj pristop in da je presenečen, da ga je sploh kontaktirala. Nič novega mu ni bilo, da je moral vedno znova poudarjati svojo "metodo razlage". Natančneje, vse se je skrčilo na to, da ga je zapeljala zaradi njenih "trendovskih oblačil" - črne usnjene jakne, temnih očal, visokih špičastih škornjev in svetlih las. Ni bila videti starejša od 21 ali 23 let. Njen videz je bil razlog, da je končno naredil korak proti njej. Istega dne, ko se ji je približal, se je zdelo, da ni pozorna na okolico. Kot vedno so na peronu čakali ljudje. Če je bil prost sedež, ga je izkoristila. Čakanje na vlak je bila zanjo vsakdanja rutina. Redno je s seboj nosila svojo violino, ki je bila shranjena v posebej zasnovanem kovčku. Kovček za instrument je držala blizu sebe. To je bil njen študij, smer, ki si jo je kot glasbenica želela uresničevati. Ženska je povedala, da ni pričakovala njegovega pristopa. Njene misli so bile očitno drugje. Med telefonskim pogovorom se je ženska odločila, da ga bo poklicala pozneje. Takrat je želela nekaj informacij in izvedeti, kaj točno pomenijo "nameni". Ni videla razloga za ohranjanje dolgoročnega in trajnega stika z moškim. Kvečjemu se je strinjala z enkratnim srečanjem. Ker bi se tema, pa čeprav naključna, nanašala na njene interese, si je želela le neformalnega pogovora. Karkoli je moški počel v svojem prostem času (ker sta bila globoko vpletena), je ni zanimalo. Nadaljnje srečanje bi lahko "nadaljevala" le, če bi bila nekako resna, ne pa "hitro druženje", ki ne bi vodilo nikamor. Bila mu je pripravljena povedati več o svoji strasti do smeri, ki jo je ubrala. Lahko bi dal začetni zagon za nadaljnje srečanje na lokaciji, ki bi se obema zdela udobna. Ženska ga je poklicala po analognem telefonu. Ležala je na kavču in pogovor je doživljala neovirano. Na koncu se je ona odločila, da ga bo kontaktirala. Želela je več informacij, ki jih je lahko prebrala na listu papirja. Zdelo se je, kot da je bilo njegovo besedilo napisano v naglih "čačkah". Papir je morala rahlo zgladiti, da je videla, kaj je napisano. Dala mu je vedeti, da je iz ****, blizu Limburga. To je kraj, kjer je oboževala glasbo. Med pripovedovanjem svoje zgodbe ni skrivala "smeha". Moški je rekel, da ima nekaj "umetniškega" na sebi. Občudoval je njeno spontano vedenje. Ni mogla odgovoriti na vse, kar jo je vprašal. To je želela obdržati zase. Pojasnil ji je temo, zaradi katere je prišel k njej. Lokacija, ki sta jo načrtovala za novo srečanje, bi bila tiha. Moški je menil, da bi bil pogovor bolj primeren brez ljudi v bližini. Motnje niso bile dobrodošle. V preteklosti se je že večkrat zgodilo, da so se ljudje približali, zaradi česar je bil pogovor večkrat prekinjen. O temi se je lahko razpravljalo le, če so razmere to dopuščale. Selitev je bila glede na čas, ki je bil potreben, možnost. Zapustitev mize in stolov, ki so jih uporabljali, je imela svoje prednosti: iskanje in najdba boljšega "prostora" brez nadaljnjih motenj. <Nadaljevanje sledi>

**********-ից ջութակահարը սպասելիս հանդիպեց անծանոթ տղամարդու - Մաս 2

Տղամարդը որոշեց չհետևել նրան, բայց շրջվեց դեպի ելքը: «Ձեռքսեղմումը», հավանաբար, կլիներ նրա վերջին հիշողությունը անձամբ: Երբ գնացքը կանգ առավ, նա շնորհակալություն հայտնեց նրան զրույցի համար: Ապա նրանք երկուսն էլ հրաժեշտ տվեցին: Այդ օրը, երբ տղամարդը զանգ ստացավ նույն կնոջից, նա պատասխանեց նրա հարցերին: Դա քաղաքի կոդ էր, որը հեշտությամբ կարելի է գտնել ցանկացած հեռախոսագրքում: Տղամարդը փորձեց բացատրել իր մոտենալու պատճառը և այն, որ զարմացած էր, որ նա այնուամենայնիվ կապվել էր իր հետ: Նրա համար նորություն չէր, որ նա ստիպված էր բազմիցս շեշտել իր «բացատրության մեթոդը»: Մասնավորապես, ամեն ինչ հանգեցրեց նրան, որ նա գայթակղվեց նրանով նրա «նորաձև հագուստի»՝ սև կաշվե բաճկոնի, մուգ ակնոցների, բարձր, սրածայր կոշիկների և բաց գույնի մազերի պատճառով: Նա 21 կամ 23 տարեկանից մեծ չէր թվում: Նրա արտաքին տեսքն էր պատճառը, որ նա վերջապես մի քայլ արեց դեպի իրեն: Նույն օրը, երբ նա մոտեցավ նրան, նա, կարծես, անտեղյակ էր շրջապատից: Ինչպես միշտ, հարթակում մարդիկ էին սպասում: Եթե ​​տեղ ազատ էր լինում, նա օգտվում էր դրանից։ Գնացքին սպասելը նրա համար ամենօրյա ռեժիմ էր։ Նա պարբերաբար իր հետ էր տանում իր ջութակը, որը պահվում էր հատուկ նախատեսված պատյանի մեջ։ Նա գործիքի պատյանը պահում էր իր մոտ։ Դա նրա աշխատասենյակն էր՝ մի ուղղություն, որը նա ցանկանում էր շարունակել որպես երաժիշտ։ Կինն ասաց, որ չէր սպասում նրա մոտենալուն։ Նրա մտքերը, ըստ երևույթին, այլուր էին։ Հեռախոսազրույցի ընթացքում կինը որոշեց ավելի ուշ կրկին զանգահարել։ Այդ պահին նա ցանկանում էր որոշ տեղեկություններ ստանալ և պարզել, թե ճիշտ ինչ է նշանակում «մտադրություններ»։ Նա ոչ մի պատճառ չէր տեսնում տղամարդու հետ երկարատև և երկարատև կապ պահպանելու համար։ Առավելագույնը, նա համաձայնվեց մեկանգամյա հանդիպման։ Քանի որ թեման, որքան էլ պատահական լիներ, կկապվեր իր հետաքրքրությունների հետ, նա ցանկանում էր միայն պատահական զրույց։ Ինչ էլ որ տղամարդն աներ իր ազատ ժամանակով (քանի որ նրանք խորապես ներգրավված էին), նրան չէր հետաքրքրում։ Նա կարող էր «վերսկսել» հետագա հանդիպումը միայն այն դեպքում, եթե նրանք ինչ-որ կերպ լուրջ լինեին, այլ ոչ թե «արագ շփվել», որը ոչ մի տեղ չէր տանում։ Նա պատրաստ էր նրան ավելին պատմել իր կրքի մասին իր ընտրած ուղղության նկատմամբ։ Նա կարող էր նախնական խթան հանդիսանալ հետագա հանդիպման համար, որը տեղի կունենար երկուսի համար էլ հարմարավետ վայրում։ Կինը զանգահարեց նրան անալոգային հեռախոսով։ Նա պառկած էր բազմոցին և զրույցը ընկալեց անարգել։ Ի վերջո, հենց նա որոշեց կապվել նրա հետ։ Նա ցանկանում էր ավելի շատ տեղեկություններ, որոնք կարելի էր կարդալ թղթի վրա։ Նրա երգերի տեքստը, կարծես, գրված էր շտապ «գրություններով»։ Նա ստիպված էր մի փոքր հարթեցնել թուղթը, որպեսզի տեսնի, թե ինչ է գրված։ Նա նրան տեղեկացրեց, որ ինքը Լիմբուրգի մոտ գտնվող **** քաղաքից է։ Դա այն վայրն էր, որտեղ նա սիրում էր երաժշտությունը։ Նա չթաքցրեց իր «ծիծաղը», երբ պատմում էր իր պատմությունը։ Տղամարդն ասաց, որ նա իր մեջ ինչ-որ «գեղարվեստական» բան ունի։ Նա հիանում էր նրա ինքնաբուխ վարքով։ Նա չէր կարող պատասխանել նրա բոլոր հարցերին։ Նա ուզում էր դա պահել իր մտքում։ Նրան բացատրվեց այն թեման, որի մասին նա եկել էր նրա մոտ։ Նոր հանդիպման համար նախատեսված վայրը կլիներ հանգիստ։ Տղամարդը զգաց, որ զրույցն ավելի հարմար կլինի առանց շրջապատի մարդկանց։ Շեղումները անցանկալի էին։ Անցյալում մի քանի անգամ պատահել էր, որ մարդիկ մոտեցել էին, ինչի պատճառով զրույցը բազմիցս ընդհատվել էր։ Թեման կարելի էր քննարկել միայն այն դեպքում, եթե իրավիճակը թույլ էր տալիս։ Տեղափոխվելը տարբերակ էր՝ հաշվի առնելով դրա տևողությունը։ Օգտագործվող սեղանն ու աթոռները թողնելն ուներ իր առավելությունները՝ փնտրել և գտնել ավելի լավ «տեղ»՝ առանց հետագա խափանումների։ <Շարունակությունը>

Fiðluleikari frá ********** hitti undarlegan mann á meðan hann beið - 2. hluti

Maðurinn ákvað að fylgja henni ekki heldur sneri sér að útgönguleiðinni. „Handbandið“ yrði líklega síðasta minningin sem hann upplifði í eigin persónu. Þegar lestin stoppaði þakkaði hann henni fyrir samtalið. Síðan kvöddust þau bæði. Síðdegis, þegar maðurinn fékk símtal frá sömu konunni, svaraði hann spurningum hennar. Það var svæðisnúmer sem auðvelt væri að finna í hvaða símaskrá sem er. Maðurinn reyndi að útskýra ástæðuna fyrir nálgun sinni og að hann hefði verið hissa á að hún hefði haft samband við hann samt. Það var ekkert nýtt fyrir hann að hann þurfti ítrekað að leggja áherslu á „útskýringaraðferð sína“. Nánar tiltekið snerist það um að hann lét tæla sig af henni vegna „tískulegra föta“ hennar - svarts leðurjakka, dökkra gleraugna, hárra, oddhvössra stígvéla og ljóss hárs. Hún leit ekki út fyrir að vera eldri en 21 eða 23 ára. Útlit hennar var ástæðan fyrir því að hann steig loksins skref í átt að henni. Sama dag, þegar hann nálgaðist hana, virtist hún ómeðvituð um umhverfi sitt. Eins og alltaf var fólk að bíða á perróninum. Ef sæti var laust nýtti hún sér það. Að bíða eftir lestinni var daglegur rútína fyrir hana. Hún bar reglulega fiðluna sína, sem var geymd í sérhönnuðu tösku, með sér. Hún hélt hljóðfæratöskunni nálægt sér. Þetta var vinnustofan hennar, stefna sem hún þráði að stefna að sem tónlistarmaður. Konan sagðist ekki hafa búist við að hann kæmi. Hugsanir hennar höfðu greinilega verið annars staðar. Í símtali þeirra ákvað konan að hringja aftur síðar. Á þeim tímapunkti vildi hún fá upplýsingar og komast að því nákvæmlega hvað væri átt við með „fyrirætlunum“. Hún sá enga ástæðu til að viðhalda langtíma og varanlegu sambandi við manninn. Í mesta lagi samþykkti hún að hittast einu sinni. Þar sem efnið, hversu tilviljunarkennt sem það væri, myndi tengjast áhugamálum hennar, vildi hún aðeins spjalla afslappað. Hvað sem maðurinn gerði í frítíma sínum (því þau voru djúpt tengd) hafði hún engan áhuga á. Hún gat aðeins „tekið upp“ eftirfylgnifund ef þau væru einhvern veginn alvarleg, frekar en „fljótleg félagsskaparviðtöl“ sem leiddu hvergi. Hún var tilbúin að segja honum meira frá ástríðu sinni fyrir þeirri stefnu sem hún var að taka. Hann gat veitt upphafshvötina að framhaldsfundinum á stað sem þeim báðum fannst þægilegur. Konan hringdi í hann í síma. Hún lá í sófanum og upplifði samtalið sem óhindrað. Að lokum var það hún sem ákvað að hafa samband við hann. Hún vildi fá frekari upplýsingar, sem hægt var að lesa á blaðið. Textarnir hans virtust hafa verið skrifaðir niður í hraðskreiðum „krotum“. Hún þurfti að slétta blaðið örlítið til að sjá hvað stóð. Hún lét hann vita að hún væri frá ****, nálægt Limburg. Það var staðurinn þar sem hún elskaði tónlist. Hún faldi ekki „hláturinn“ sinn þegar hún sagði sögu sína. Maðurinn sagði að hún hefði eitthvað „listrænt“ við sig. Hann dáðist að sjálfsprottinni framkomu hennar. Hún gat ekki svarað öllu sem hann spurði um. Hún vildi halda því út af fyrir sig. Henni var útskýrt fyrir henni hvað hann hafði leitað til hennar um. Staðsetningin sem þau höfðu skipulagt fyrir nýjan fund hefði verið róleg. Manninum fannst samtalið henta betur án fólks í kring. Truflanir voru óvelkomnar. Það hafði gerst nokkrum sinnum áður að fólk hefði komið nálægt og valdið því að samtalið hefði verið rofið ítrekað. Aðeins var hægt að ræða umræðuefni ef aðstæður leyfðu. Að færa sig var möguleiki, miðað við þann tíma sem það tók. Að yfirgefa borðið og stólana sem þau voru að nota hafði sína kosti: að leita að og finna betri „stað“ án frekari truflana. <Framhald á dagskrá>

Violinist från ********** mötte främmande man medan han väntade - Del 2

Mannen bestämde sig för att inte följa efter henne, utan vände sig mot utgången. "Handslaget" skulle förmodligen bli det sista minnet han upplevde personligen. När tåget stannade tackade han henne för samtalet. Sedan sa de båda adjö. Samma eftermiddag, när mannen fick ett telefonsamtal från samma kvinna, svarade han på hennes frågor. Det var ett riktnummer som lätt kunde hittas i vilken telefonkatalog som helst. Mannen försökte förklara anledningen till sitt närmande och att han var förvånad över att hon ändå hade kontaktat honom. Det var inget nytt för honom att han upprepade gånger var tvungen att betona sin "förklaringsmetod". Mer specifikt kokade det ner till att han blev förförd av henne på grund av hennes "trendiga kläder" – en svart skinnjacka, mörka glasögon, höga spetsiga stövlar och hennes ljusa hår. Hon såg inte äldre ut än 21 eller 23. Hennes utseende var anledningen till att han äntligen tog ett steg mot henne. Samma dag, när han närmade sig henne, verkade hon omedveten om sin omgivning. Som alltid fanns det människor som väntade på perrongen. Om en plats fanns tillgänglig, utnyttjade hon den. Att vänta på tåget var en vardag för henne. Hon bar regelbundet med sig sin fiol, som förvarades i ett specialdesignat fodral. Hon höll instrumentfodralet nära sig. Det var hennes arbetsrum, en riktning hon längtade efter att följa som musiker. Kvinnan sa att hon inte hade förväntat sig hans närmande. Hennes tankar hade tydligen varit någon annanstans. Under deras telefonsamtal bestämde sig kvinnan för att ringa igen senare. Vid den tidpunkten ville hon ha lite information och ta reda på exakt vad som menades med "avsikter". Hon såg ingen anledning att upprätthålla långvarig och varaktig kontakt med mannen. Som mest gick hon med på ett engångsmöte. Eftersom ämnet, hur tillfälligt det än var, skulle relatera till hennes intressen, ville hon bara ha ett avslappnat samtal. Vad mannen än gjorde med sin fritid (eftersom de var djupt involverade) hade inget intresse för henne. Hon kunde bara "återuppta" ett uppföljningsmöte om de på något sätt var seriösa, snarare än ett "snabbt umgänge" som inte ledde någonstans. Hon var villig att berätta mer om sin passion för den riktning hon tog. Han kunde ge den första impulsen till att uppföljningsmötet skulle äga rum på en plats som kändes bekväm för dem båda. Kvinnan ringde honom på en analog telefon. Hon låg i soffan och upplevde samtalet som obehindrat. I slutändan var det hon som bestämde sig för att kontakta honom. Hon ville ha mer information, vilket kunde läsas på papperslappen. Hans texter verkade ha skrivits ner i hastiga "klottrar". Hon var tvungen att släta lite på pappret för att se vad som stod skrivet. Hon lät honom veta att hon var från ****, nära Limburg. Det var platsen där hon älskade musik. Hon dolde inte sitt "skratt" när hon berättade sin historia. Mannen sa att hon hade något "konstnärligt" över sig. Han beundrade hennes spontana uppträdande. Hon kunde inte svara på allt han frågade. Hon ville hålla det för sig själv. Ämnet han hade kommit till henne om förklarades för henne. Platsen de hade planerat för ett nytt möte skulle ha varit tyst. Mannen tyckte att samtalet skulle vara mer lämpligt utan människor i närheten. Distraktioner var ovälkomna. Det hade hänt flera gånger tidigare att folk hade kommit nära, vilket orsakat att samtalet upprepade gånger avbröts. Ett ämne kunde bara delas om situationen tillät. Att flytta var ett alternativ, med tanke på den tid det tog. Att lämna bordet och stolarna de använde hade sina fördelar: att söka efter och hitta en bättre "plats" utan ytterligare störningar. <Fortsättning följer>

Fiolinist fra ********** møtte fremmed mann mens han ventet - Del 2

Mannen bestemte seg for ikke å følge etter henne, men snudde seg mot utgangen. «Håndtrykket» ville sannsynligvis være det siste minnet han opplevde personlig. Da toget stoppet, takket han henne for samtalen. Så sa de begge farvel. Den ettermiddagen, da mannen mottok en telefon fra den samme kvinnen, svarte han på spørsmålene hennes. Det var et retningsnummer som lett kunne finnes i enhver telefonkatalog. Mannen prøvde å forklare årsaken til at han nærmet seg, og at han var overrasket over at hun likevel hadde kontaktet ham. Det var ikke noe nytt for ham at han gjentatte ganger måtte understreke sin «forklaringsmetode». Mer spesifikt kokte det ned til at han ble forført av henne på grunn av hennes «trendyklær» – en svart skinnjakke, mørke briller, høye, spisse støvler og hennes lyse hår. Hun så ikke eldre ut enn 21 eller 23. Utseendet hennes var grunnen til at han endelig tok et skritt mot henne. Samme dag, da han nærmet seg henne, virket hun uvitende om omgivelsene. Som alltid var det folk som ventet på plattformen. Hvis det var et sete ledig, benyttet hun seg av det. Å vente på toget var en hverdagsrutine for henne. Hun bar regelmessig med seg fiolinen sin, som var oppbevart i et spesialdesignet etui. Hun holdt instrumentet tett inntil seg. Det var hennes arbeidsrom, en retning hun lengtet etter å forfølge som musiker. Kvinnen sa at hun ikke hadde forventet at han skulle komme. Tankene hennes hadde tydeligvis vært andre steder. Under telefonsamtalen bestemte kvinnen seg for å ringe igjen senere. På det tidspunktet ville hun ha litt informasjon og finne ut nøyaktig hva som mentes med «intensjoner». Hun så ingen grunn til å opprettholde langvarig og varig kontakt med mannen. På det meste gikk hun med på et engangsmøte. Fordi emnet, uansett hvor tilfeldig det var, ville være relatert til hennes interesser, ønsket hun bare en uformell samtale. Uansett hva mannen gjorde med fritiden sin (fordi de var dypt involvert) var det ingen interesse for henne. Hun kunne bare «gjenoppta» et oppfølgingsmøte hvis de på en eller annen måte var seriøse, snarere enn en «kjapp sosialisering» som ikke førte noen vei. Hun var villig til å fortelle ham mer om sin lidenskap for retningen hun tok. Han kunne gi den første drivkraften til at oppfølgingsmøtet skulle finne sted på et sted som føltes komfortabelt for dem begge. Kvinnen ringte ham på en analog telefon. Hun lå på sofaen og opplevde samtalen som uhindret. Til syvende og sist var det hun som bestemte seg for å kontakte ham. Hun ville ha mer informasjon, som kunne leses på arket. Tekstene hans så ut til å være notert ned i hastige «kladder». Hun måtte glatte litt ut arket for å se hva som sto skrevet. Hun lot ham få vite at hun var fra ****, nær Limburg. Det var stedet hvor hun elsket musikk. Hun skjulte ikke «latteren» sin mens hun fortalte historien sin. Mannen sa at hun hadde noe «kunstnerisk» ved seg. Han beundret hennes spontane oppførsel. Hun kunne ikke svare på alt han spurte om. Hun ville holde det for seg selv. Temaet han hadde kommet til henne om ble forklart for henne. Stedet de hadde planlagt for et nytt møte ville ha vært stille. Mannen følte at samtalen ville være mer passende uten folk i nærheten. Distraksjoner var uvelkomne. Det hadde skjedd flere ganger tidligere at folk hadde kommet nær, noe som førte til at samtalen gjentatte ganger ble avbrutt. Et tema kunne bare deles hvis situasjonen tillot det. Flytting var et alternativ, gitt tiden det tok. Å forlate bordet og stolene de brukte hadde sine fordeler: å søke etter og finne et bedre «sted» uten ytterligere forstyrrelser. <Fortsettelse følger>

Violinist fra ********** mødte en fremmed mand, mens han ventede - Del 2

Manden besluttede sig for ikke at følge efter hende, men vendte sig mod udgangen. "Håndtrykket" ville sandsynligvis være det sidste minde, han oplevede personligt. Da toget stoppede, takkede han hende for samtalen. Så sagde de begge farvel. Den eftermiddag, da manden modtog et telefonopkald fra den samme kvinde, besvarede han hendes spørgsmål. Det var et områdenummer, der let kunne findes i enhver telefonbog. Manden forsøgte at forklare årsagen til sin tilgang, og at han var overrasket over, at hun alligevel havde kontaktet ham. Det var ikke noget nyt for ham, at han gentagne gange måtte understrege sin "forklaringsmetode". Helt konkret gik det ud på, at han blev forført af hende på grund af hendes "trendy tøj" - en sort læderjakke, mørke briller, høje, spidse støvler og hendes lyse hår. Hun så ikke ud til at være ældre end 21 eller 23. Hendes udseende var grunden til, at han endelig tog et skridt i retning af hende. Samme dag, da han nærmede sig hende, virkede hun uvidende om sine omgivelser. Som altid var der mennesker, der ventede på perronen. Hvis der var en plads ledig, benyttede hun sig af den. At vente på toget var en hverdagsrutine for hende. Hun bar regelmæssigt sin violin, som var opbevaret i et specialdesignet etui, med sig. Hun holdt instrumentetui tæt ind til sig. Det var hendes arbejdsværelse, en retning hun længtes efter at forfølge som musiker. Kvinden sagde, at hun ikke havde forventet hans tilnærmelse. Hendes tanker havde tilsyneladende været et andet sted. Under deres telefonsamtale besluttede kvinden at ringe igen senere. På det tidspunkt ville hun have nogle oplysninger og finde ud af præcis, hvad der mentes med "intentioner". Hun så ingen grund til at opretholde langvarig og varig kontakt med manden. Højst indvilligede hun i et engangsmøde. Fordi emnet, uanset hvor tilfældigt det var, ville relatere til hendes interesser, ønskede hun kun en afslappet samtale. Uanset hvad manden foretog sig i sin fritid (fordi de var dybt involverede), havde det ingen interesse for hende. Hun kunne kun "genoptage" et opfølgende møde, hvis de på en eller anden måde var seriøse, snarere end et "hurtigt socialt samvær", der ikke førte nogen steder. Hun var villig til at fortælle ham mere om sin passion for den retning, hun tog. Han kunne give den indledende impuls til, at det opfølgende møde kunne finde sted på et sted, der føltes behageligt for dem begge. Kvinden ringede til ham på en analog telefon. Hun lå på sofaen og oplevede samtalen som uhindret. I sidste ende var det hende, der besluttede at kontakte ham. Hun ønskede mere information, som kunne læses på papiret. Hans tekster syntes at være skrevet ned i hastige "kruseduller". Hun måtte glatte papiret lidt ud for at se, hvad der stod. Hun lod ham vide, at hun var fra ****, nær Limburg. Det var stedet, hvor hun elskede musik. Hun skjulte ikke sin "latter", da hun fortalte sin historie. Manden sagde, at hun havde noget "kunstnerisk" over sig. Han beundrede hendes spontane opførsel. Hun kunne ikke svare på alt, hvad han spurgte om. Hun ville holde det for sig selv. Emnet, han var kommet til hende om, blev forklaret for hende. Stedet, de havde planlagt til et nyt møde, ville have været stille. Manden følte, at samtalen ville være mere passende uden mennesker i nærheden. Distraktioner var uvelkomne. Det var sket flere gange tidligere, at folk var kommet tæt på, hvilket havde forårsaget, at samtalen gentagne gange blev afbrudt. Et emne kunne kun deles, hvis situationen tillod det. Flytning var en mulighed, givet den tid det tog. At forlade bordet og stolene, de brugte, havde sine fordele: at søge efter og finde et bedre "sted" uden yderligere forstyrrelser. <Fortsættes>

Viulisti **********-junasta tapasi oudon miehen odottaessaan - Osa 2

Mies päätti olla seuraamatta naista, vaan kääntyi uloskäyntiä kohti. "Kättely" olisi luultavasti viimeinen muisto, jonka hän koki henkilökohtaisesti. Kun juna pysähtyi, hän kiitti naista keskustelusta. Sitten he molemmat sanoivat hyvästit. Sinä iltapäivänä, kun mies sai puhelun samalta naiselta, hän vastasi tämän kysymyksiin. Suuntanumero löytyi helposti mistä tahansa puhelinluettelosta. Mies yritti selittää lähestymisensä syytä ja sitä, että hän oli yllättynyt siitä, että nainen oli ottanut häneen yhteyttä. Hänelle ei ollut mitään uutta, että hänen täytyi toistuvasti korostaa "selitysmenetelmäänsä". Tarkemmin sanottuna kyse oli siitä, että nainen vietteli hänet "trendikkäiden vaatteidensa" vuoksi – mustan nahkatakin, tummien lasien, korkeiden teräväkärkisten saappaiden ja vaaleiden hiusten vuoksi. Nainen näytti korkeintaan 21- tai 23-vuotiaalta. Hänen ulkonäkönsä oli syy siihen, miksi mies lopulta otti askeleen häntä kohti. Samana päivänä, kun hän lähestyi naista, tämä näytti olevan täysin tietämätön ympäristöstään. Kuten aina, laiturilla odotti ihmisiä. Jos istumapaikka oli vapaana, hän käytti sitä hyväkseen. Junan odottaminen oli hänelle arkipäivää. Hän kantoi säännöllisesti mukanaan viuluaan, jota säilytettiin erityisesti suunnitellussa kotelossa. Hän piti soitinkoteloa lähellään. Se oli hänen työhuoneensa, suunta, johon hän kaipasi muusikkona. Nainen sanoi, ettei ollut odottanut miehen lähestymistapaa. Hänen ajatuksensa olivat ilmeisesti olleet muualla. Puhelinkeskustelunsa aikana nainen päätti soittaa myöhemmin uudelleen. Siinä vaiheessa hän halusi lisätietoja ja selvittää tarkalleen, mitä "aikomuksilla" tarkoitettiin. Hän ei nähnyt mitään syytä ylläpitää pitkäaikaista ja pysyvää yhteyttä miehen kanssa. Korkeintaan hän suostui kertaluontoiseen tapaamiseen. Koska aihe, vaikka kuinka sattumanvarainen, liittyisi hänen kiinnostuksen kohteisiinsa, hän halusi vain satunnaisen keskustelun. Mitä tahansa mies tekikään vapaa-ajallaan (koska he olivat syvästi mukana), se ei kiinnostanut häntä. Hän voisi "jatkaa" seurantatapaamista vain, jos he olisivat jollain tavalla vakavia, eikä vain "nopeaa seurustelua", joka ei johtaisi mihinkään. Hän oli halukas kertomaan miehelle lisää intohimostaan ​​​​suuntaa kohtaan, jota hän oli valitsemassa. Hän voisi antaa alkusysäyksen jatkotapaamiselle paikassa, joka tuntui molemmille sopivalta. Nainen soitti hänelle analogisella puhelimella. Hän makasi sohvalla ja koki keskustelun esteettömänä. Lopulta hän päätti ottaa yhteyttä häneen. Hän halusi lisätietoja, jotka olisi voitu lukea paperilta. Hänen sanoituksensa näyttivät olevan kirjoitettu hätäisesti "raapustusten" avulla. Hänen täytyi silittää paperia hieman nähdäkseen, mitä oli kirjoitettu. Hän kertoi miehelle olevansa kotoisin ****:stä, läheltä Limburgia. Se oli paikka, jossa hän rakasti musiikkia. Hän ei peitellyt "nauruaan" kertoessaan tarinaansa. Mies sanoi, että hänellä oli jotain "taiteellista". Mies ihaili hänen spontaania olemustaan. Nainen ei pystynyt vastaamaan kaikkeen, mitä mies kysyi. Hän halusi pitää sen omana tietonaan. Hänelle selitettiin aihe, josta mies oli tullut hänen luokseen. Paikka, johon he olivat suunnitelleet uuden tapaamisen, olisi ollut hiljainen. Miehen mielestä keskustelu olisi sopivampi ilman ihmisiä. Häiriötekijät eivät olleet tervetulleita. Useita kertoja aiemmin oli käynyt niin, että ihmiset olivat tulleet lähelle ja keskustelu keskeytyi toistuvasti. Aihetta voitiin jakaa vain, jos tilanne sen salli. Muutto oli yksi vaihtoehto, ottaen huomioon siihen kuluneen ajan. Käytössä olevan pöydän ja tuolien jättämisellä oli omat etunsa: paremman "paikan" etsiminen ja löytäminen ilman lisähäiriöitä. <Jatkuu myöhemmin>