Invited candidates experienced a yes or no viewing - Part 3

"Invited candidates experienced a "Yes/No" viewing" - Part 3

...how the assistant, whom he didn't know and didn't know whether he worked for the company, tried to approach his visitors, he couldn't really verify. His concerns soon arose when he read other people's reviews. He hadn't encountered an "issue" like this anywhere else. Providing the physical cards for a photo raised questions for the man. - - - A group of candidates had apparently made an appointment with the assistant of a housing association on a normal workday. The apartment block was fairly large, with a maximum height of three to four floors. The gallery was fitted with glass panels. Opposite, they saw similar apartments that weren't part of this new building. In addition to a regular staircase, the building had an elevator. The group of candidates were waiting early in the afternoon. A woman who arrived alone paused for a moment. She held a white envelope in her hand. A man who later approached her asked if she was the rental agency's consultant. The woman replied that she was merely acting as a "buddy." Someone she would personally assist would approach shortly and put them in contact with the employee. She gathered the necessary documents for this. Another older woman, standing a few meters away, was accompanied by her relative. Both moved slightly away from the couple as they chatted. A father, presumably of Turkish descent, held his daughter. He wore a company jacket with a large logo on the back. A moment later, a van was heard approaching, from which an older woman with a walker stepped out. The same woman with the envelope decided to walk over to help. A driver, who had gotten out earlier, held the side door open for her. He assumed the person was coming for his passenger and guided them out by hand. The woman led her client to the sidewalk until the consultant arrived at the agreed-upon time. Two candidates who met early that morning at another residential complex noticed they were the only ones there. That same morning, they walked back and forth. This building, like the other one, had a "closed lobby" with visible nameplates at the entrance. The man who approached, presumably leaving the parking lot, encountered the other man. He immediately looked to the side where a front door was located next to a small bicycle shed. With his hand, he pressed a button. He asked the other man if he was also there for the viewing. The latter nodded. He learned that no one else was there. He briefly walked to a shopping center to "bid his time." The same man rang the doorbell again. The two didn't notice that within a few minutes, a female assistant approached them. She briefly checked the parking meter's reading. Apparently, she wanted to double-check the time. She parked her car in the adjacent space. When she looked at her vehicle, she turned around and walked to the address where she had seen the two men. She smiled at them and told them she was rarely late. Then she stood in front of the entrance and turned the key in the door lock. In the stairwell, they immediately spotted an elevator. The assistant let them go first, then pressed the button for the correct floor. She then led them to another area, a gallery with only a few doors. Both above and below were similar corridors. When she opened the front door, she shrugged her handbag and took something out. In her hand, she held a folder. She leafed through it until she found the correct page. She said she'd experienced several "cases" where people didn't show up. Usually, she expected at least a few to be on the sidewalk.

Once inside, she opened the doors in the hallway, restroom, and living room. She asked them to explore the area. The room looked completely bare. In the living room, they saw a large window. They didn't open the balcony door, as the window provided a good view of the view. The assistant approached the candidates. While reviewing their information, she briefly explained the process. She didn't hesitate to tell them about her work as a consultant. She often had to add to the office system afterward that she sometimes regretted that someone couldn't be there for the viewing. She preferred that they cancel in time so that this was recorded. At the window, she looked at a page with the selected people. The man who had just viewed all the rooms wanted her to show him the meter cupboard. They discussed the topic of gas and electricity with her.

He looked in the meter cupboard and asked her about the removal of the gas meter. She said there was a rule about this. She couldn't really confirm whether a so-called smart meter was applicable. They preferred not to see the gas meter, but a more modern connection for electricity only. She told him that the monthly and other service charges were per apartment and not jointly. The tenant should consider this "per rented property" and that it wasn't shared with the rest of the block. From her explanation, he understood that this was the situation in this apartment, not what he thought. It sometimes varied from apartment to apartment. The other man listened to them. After inquiring, she decided to return to the living room. She wanted to know if the person (listed in order) was interested. She also asked the man who had inquired about the meter cupboard if he might be interested. He replied affirmatively that he didn't agree. He walked over to her. At the same time, she informed him that the other candidate had arrived a while earlier. He asked the other man if he was at the door yet. He was standing somewhere on the sidewalk with his cell phone in his hand as he walked toward the address after parking his car on the street. He told her that shouldn't be a problem. She looked at the two men, who wanted to know who approached the residential area first. The assistant assured them that the order of the list was correct. From her handbag, she took… <To be continued>

“Uitgenodigde kandidaten ervoeren een Ja en Neen optie bezichtiging” - Part 3

… hoe de assistent, die hij niet kende en ook niet wist of deze namens het bedrijf werkte, zijn bezoekers trachtte te benaderen, kon hij niet echt verifiëren. Zijn zorgen ontstonden al gauw toen hij de reviews van anderen las. Hij zou nergens een ‘issue’ als deze zijn tegengekomen. Het verstrekken van de fysieke kaarten voor een foto, leidde bij de man tot vraagtekens. - - - Een groepje kandidaten zou op een normale werkdag een afspraak met de assistent van een woningcorporatie hebben gemaakt. Het ‘blok’ van het appartement had een redelijk grote omvang met maximaal drie tot vier verdiepingen hoog. De gallerij was voorzien van glazen platen. Tegenover zag men soortgelijke appartementen die niet bij dit nieuwbouw hoorde. Naast een gewone trappenhal, had het pand een lift. Het groepje kandidaten stond bijtijds in de middag te wachten. Een vrouw die alleen arriveerde, stond even stil. Ze hield een witte enveloppe in haar hand. Een man die later dichter in haar buurt stapte, vroeg of zij de consulent van het verhuurbedrijf was. De vrouw antwoordde hem dat zij slechts als ‘buddy’ optrad. Zo meteen kon iemand naderen die zij persoonlijk begeleidde en deze in kontakt zou brengen met de medewerker. Daarvoor verzamelde ze de nodige documenten. Een andere oudere vrouw, die enkele meters bij haar vandaan stond, werd door haar familielid vergezeld. Beiden bewogen zich enigszins uit de buurt van het pratende stel. Een vermoedelijke vader met een Turkse achtergrond, hield zijn dochter vast. Hij droeg een bedrijfsjas waarop een groot logo op zijn rug stond afgebeeld. Evenlater hoorde men een busje aan komen rijden waaruit een oudere vrouw met een rollator stapte. Dezelfde vrouw met de enveloppe besloot naar haar toe te lopen om te helpen. Een chauffeur, die eerder uitstapte, hield voor haar de zijdeur open. Hij nam aan dat de persoon voor zijn passagier kwam en deze met de hand naar buiten leidde. De vrouw nam haar cliënt mee naar de stoep totdat de consulent op de afgesproken tijd verscheen. - - - Twee kandidaten die vroeg in de ochtend bij een ander wooncomplex elkaar troffen, merkten dat zij de enigen bleken te zijn. Diezelfde ochtend liepen zij wat heen en weer. Dit pand had evenals het andere gebouw, een ‘gesloten hal’ met zichtbare naamplaatjes bij de ingang. De man die kwam aanlopen en waarschijnlijk het parkeerterrein verliet, kwam de andere man tegen. Hij keek toen direkt naar de zijde waar een voordeur zich bevond naast een kleine fietsstalling. Met zijn hand drukte hij op een knop. Hij vroeg de ander of hij eveneens voor de bezichtiging kwam. Deze knikte. Hij vernam dat er geen andere aanwezigen waren. Voor een korte tijd liep hij nog naar een winkelcentrum om zijn ‘tijd af te wachten’. Dezelfde man belde nogeens aan. De twee hadden niet in de gaten dat binnen enkele minuten een vrouwelijke assistent hen benaderde. Zij keek daarvoor nog even naar de ‘stand’ van de parkeermeter. Kennelijk wilde zij de tijd nogeens voor zichzelf controleren. Haar auto parkeerde zij in het vak ernaast. Toen ze naar haar voertuig keek, draaide zij zich om en liep naar het adres waar ze de beide mannen had zien staan. Ze glimlachte naar hen en zei dat ze zelden te laat kwam. Vervolgens stond zij voor de ingang en deed ze de sleutel in het deurslot. In de trappenhal, zag men meteen een lift. De assistente liet hen voor gaan waarna zij op de knop naar de juiste etage drukte. Vervolgens leidde zij hen naar een ander gedeelte, een gallerij met een slechts aantal deuren. Zowel daarboven als eronder bevonden zich dezelfde soort gangpaden. Toen zij de voordeur opende, haalde ze haar handtas van haar schouder en pakte iets eruit. In haar hand hield ze een map vast. Daaruit bladerde ze totdat ze de correcte pagina gevonden had. Ze zei dat ze meermaals ‘zaken’ had meegemaakt waarbij men niet kwam opdagen. Meestal verwachtte zij dat er minstens een paar op de stoep stonden.

Eenmaal binnen, opende ze de deuren in de gang, toilet en woonkamer. Ze verzocht hen alvast de omgeving te verkennen. De ruimte zag er volledig kaal uit. In de woonkamer zagen zij een groot raam. De balkondeur werd niet door hen opengedaan. Via het deurraam kon men immers het uitzicht goed zien. De assistente liep naar de kandidaten toe. Tijdens het inzien van hun gegevens, vertelde ze kort hoe de gang van zaken was. Daarbij schroomde zij er niet voor hen te zeggen over haar werk als consulent. Dat zij het soms jammer vond dat men ‘er niet kon zijn’ bij de bezichting, moest zij vaker achteraf dit op kantoor in het systeem verwerken. Liever zag zij dat men zich tijdig afmeldde zodat dit werd vastgelegd. Bij het raam keek ze naar een pagina met de geselecteerde personen. De man die zojuist alle ruimtes had bekeken, wenste dat zij hem de meterkast liet zien. Samen met haar werd over het onderwerp ‘gas en elektra’ gepraat. Hij keek de meterkast in en vroeg haar hoe het eigenlijk met de verwijdering van de gasmeter zat. Ze zei dat er een regel hierover bestond. Niet echt kon zij alles bevestigen of een dergelijke zogeheten slimme meter van toepassing was. Men zag bij voorkeur niet de gasmeter, maar een modernere aansluiting voor uitsluitend elektra. Ze vertelde hem dat de maandelijkse en overige servicekosten per woning gebeurde en niet gezamenlijk. De huurder moest dit zien als ‘per gehuurd object’ en dat dit niet met de rest van het blok werd gedeeld. Uit haar verhaal begreep hij dat de situatie bij deze woning er nu eenmaal zo voor lag en niet zoals hij dacht. Dat verschilde weleens per appartement. De andere man luisterde met hen mee. Na het informeren, besloot zij naar de woonkamer terug te gaan. Zij wilde weten of degene die (in volgorde op de lijst vermeld), belangstelling had. Aan de man die haar informeerde over de meterkast, vroeg ze ook of hij eventueel interesse toonde. Deze zei met een bevestigend antwoord dat hij er niet mee instemde. Hij liep naar haar toe. Tegelijkertijd liet ze hem weten dat de andere kandidaat een tijd eerder arriveerde. Hij vroeg aan de andere man of hij al bij de deur aanwezig was. Deze stond ergens op de stoep met zijn mobiel telefoon in zijn hand toen hij in de richting van het adres liep nadat hij zijn auto in de straat had geparkeerd. Hij zei tegen haar dat dit geen issue mocht zijn. Zij keek naar de beide mannen die van elkaar wilden weten wie als eerst het woongebied benaderden. De assistente wist hen ervan te verzekeren dat de volgorde van de lijst goed zat. Uit haar handtas haalde ze … <Wordt vervolgd>

„Eingeladene Kandidaten erlebten eine Ja/Nein-Besichtigung“ – Teil 3

…wie die Assistentin, die er weder kannte noch wusste, ob sie für die Firma arbeitete, seine Besucher ansprach, konnte er nicht überprüfen. Seine Bedenken wuchsen, als er die Bewertungen anderer las. Ein solches Problem war ihm noch nie begegnet. Auch die Tatsache, dass die Visitenkarten für ein Foto verwendet wurden, warf Fragen auf. – Eine Gruppe von Kandidaten hatte offenbar an einem normalen Arbeitstag einen Termin mit der Assistentin einer Wohnungsbaugesellschaft vereinbart. Das Wohnhaus war recht groß, mit maximal drei bis vier Stockwerken. Der Ausstellungsraum war mit Glaswänden versehen. Gegenüber sahen sie ähnliche Wohnungen, die nicht zu diesem Neubau gehörten. Neben einem normalen Treppenhaus gab es auch einen Aufzug. Die Gruppe wartete am frühen Nachmittag. Eine allein angekommene Frau hielt kurz inne. Sie hielt einen weißen Umschlag in der Hand. Ein Mann, der sie später ansprach, fragte, ob sie die Beraterin der Vermietungsagentur sei. Die Frau antwortete, sie sei lediglich als Bekannte da. Jemand, dem sie persönlich helfen sollte, würde sich kurz darauf nähern und den Kontakt zum Mitarbeiter herstellen. Sie hatte die nötigen Unterlagen dafür bereitgelegt. Eine andere ältere Frau, die ein paar Meter entfernt stand, wurde von einem Verwandten begleitet. Beide entfernten sich etwas von dem Paar, während sie sich unterhielten. Ein Vater, vermutlich türkischer Abstammung, hielt seine Tochter im Arm. Er trug eine Firmenjacke mit einem großen Logo auf dem Rücken. Einen Moment später hörte man einen Lieferwagen herannahen, aus dem eine ältere Frau mit einem Rollator ausstieg. Dieselbe Frau mit dem Umschlag beschloss, hinzugehen und zu helfen. Ein Fahrer, der zuvor ausgestiegen war, hielt ihr die Seitentür auf. Er nahm an, dass die Person seinen Fahrgast abholte, und geleitete sie an der Hand hinaus. Die Frau führte ihren Klienten zum Bürgersteig, bis der Berater zur vereinbarten Zeit eintraf. Zwei Kandidaten, die sich am frühen Morgen in einer anderen Wohnanlage getroffen hatten, bemerkten, dass sie die Einzigen dort waren. Am selben Morgen gingen sie mehrmals hin und her. Dieses Gebäude hatte, wie das andere, eine Art „geschlossene Lobby“ mit sichtbaren Namensschildern am Eingang. Der Mann, der sich näherte und vermutlich den Parkplatz verließ, traf auf den anderen Mann. Er blickte sofort zur Seite, wo sich neben einem kleinen Fahrradschuppen eine Haustür befand. Mit der Hand drückte er einen Knopf. Er fragte den anderen Mann, ob er auch zur Besichtigung da sei. Dieser nickte. Er erfuhr, dass sonst niemand da war. Kurz darauf ging er zu einem Einkaufszentrum, um sich die Zeit zu vertreiben. Derselbe Mann klingelte erneut. Die beiden bemerkten nicht, wie wenige Minuten später eine Angestellte auf sie zukam. Sie warf einen kurzen Blick auf den Parkautomaten. Offenbar wollte sie die Uhrzeit noch einmal überprüfen. Sie parkte ihr Auto auf dem Nachbarplatz. Als sie ihr Fahrzeug betrachtete, drehte sie sich um und ging zu der Adresse, wo sie die beiden Männer gesehen hatte. Sie lächelte sie an und sagte, sie sei selten zu spät. Dann stellte sie sich vor den Eingang und schloss die Tür ab. Im Treppenhaus entdeckten sie sofort einen Aufzug. Die Angestellte ließ sie zuerst einsteigen und drückte dann den Knopf für das richtige Stockwerk. Anschließend führte sie sie in einen anderen Bereich, eine Galerie mit nur wenigen Türen. Sowohl oben als auch unten verliefen ähnliche Gänge. Als sie die Haustür öffnete, warf sie ihre Handtasche ab und holte etwas heraus. In ihrer Hand hielt sie eine Mappe. Sie blätterte darin, bis sie die richtige Seite gefunden hatte. Sie erzählte, dass sie schon einige Fälle erlebt habe, in denen Leute nicht erschienen seien. Normalerweise erwartete sie, dass zumindest ein paar auf dem Bürgersteig warteten. Drinnen öffnete sie die Türen zum Flur, zum Badezimmer und zum Wohnzimmer. Sie bat die Anwesenden, sich umzusehen. Der Raum wirkte völlig leer. Im Wohnzimmer fiel ihnen ein großes Fenster auf. Sie öffneten die Balkontür nicht, da man vom Fenster aus eine gute Aussicht hatte. Die Assistentin ging auf die Kandidaten zu. Während sie deren Unterlagen durchging, erklärte sie kurz den Ablauf. Sie erzählte ihnen auch von ihrer Arbeit als Beraterin. Oft musste sie im Nachhinein im Büro vermerken, dass sie es manchmal bedauerte, wenn jemand nicht zur Besichtigung kommen konnte. Sie zog es vor, wenn die Kandidaten rechtzeitig absagten, damit dies vermerkt wurde. Am Fenster betrachtete sie eine Seite mit den Namen der ausgewählten Personen. Der Mann, der sich gerade alle Zimmer angesehen hatte, bat sie, ihm den Zählerschrank zu zeigen. Sie unterhielten sich mit ihr über Gas und Strom. Er schaute in den Zählerschrank und fragte sie nach dem Ausbau des Gaszählers. Sie erklärte, dass es dazu eine Regelung gäbe. Sie konnte nicht genau sagen, ob ein sogenannter Smart Meter infrage käme. Sie wollten den Gaszähler lieber nicht sehen, sondern nur einen modernen Stromanschluss. Sie erklärte ihm, dass die monatlichen Nebenkosten pro Wohnung und nicht gemeinschaftlich anfallen. Der Mieter solle dies als „pro Mietobjekt“ betrachten und nicht als eine Aufteilung mit den anderen Bewohnern des Blocks. Aus ihrer Erklärung schloss er, dass dies die Situation in dieser Wohnung war, nicht wie er angenommen hatte. Manchmal variiere das von Wohnung zu Wohnung. Der andere Mann hörte ihnen zu. Nach ihren Nachfragen beschloss sie, ins Wohnzimmer zurückzukehren. Sie wollte wissen, ob die Person (der Reihe nach) interessiert sei. Sie fragte auch den Mann, der nach dem Zählerschrank gefragt hatte, ob er Interesse hätte. Er verneinte. Er ging zu ihr hinüber. Gleichzeitig informierte sie ihn, dass der andere Kandidat bereits vor einer Weile angekommen war. Er fragte den anderen Mann, ob er schon an der Tür sei. Er stand mit seinem Handy in der Hand auf dem Bürgersteig und ging, nachdem er sein Auto geparkt hatte, auf die Adresse zu. Er meinte, das sollte kein Problem sein. Sie sah die beiden Männer an, die wissen wollten, wer sich dem Wohngebiet zuerst genähert hatte. Die Assistentin versicherte ihnen, dass die Reihenfolge auf der Liste stimmte. Aus ihrer Handtasche holte sie… <Fortsetzung folgt>

"Os candidatos convidados vivenciaram uma visita de 'Sim/Não'" - Parte 3

...como a assistente, que não conhecia e sem saber se trabalhava para a empresa, tentou abordar os seus visitantes, não conseguiu verificar. As suas preocupações logo surgiram quando leu as avaliações de outras pessoas. Não tinha encontrado um "problema" como este em nenhum outro lugar. Fornecer os cartões físicos para a foto levantou dúvidas ao homem. - - - Um grupo de candidatos tinha aparentemente agendado uma visita com a assistente de uma associação de habitação num dia útil normal. O edifício de apartamentos era relativamente grande, com uma altura máxima de três a quatro andares. A galeria era revestida com painéis de vidro. Em frente, viram apartamentos semelhantes que não faziam parte deste novo edifício. Além de uma escadaria comum, o edifício tinha um elevador. O grupo de candidatos aguardava ao início da tarde. Uma mulher que chegou sozinha parou por momentos. Segurava um envelope branco na mão. Um homem que se aproximou dela perguntou-lhe depois se era a consultora da imobiliária. A mulher respondeu que estava apenas a atuar como "acompanhante". Logo depois, alguém que ela ajudaria pessoalmente aproximava-se e colocava-os em contacto com o funcionário. Ela reuniu os documentos necessários para tal. Uma outra senhora mais velha, a poucos metros de distância, estava acompanhada por um familiar. Ambos se afastaram um pouco do casal enquanto conversavam. Um pai, presumivelmente de ascendência turca, segurava a filha. Vestia um casaco da empresa com um grande logótipo nas costas. Um instante depois, ouviu-se uma carrinha a aproximar-se, da qual saiu uma senhora mais velha com um andarilho. A mesma mulher com o envelope decidiu ir até lá para ajudar. Um condutor, que tinha saído antes, segurou a porta lateral aberta para ela. Presumiu que a pessoa vinha buscar o seu passageiro e acompanhou-os até à saída. A mulher conduziu a sua cliente até ao passeio até que o consultor chegasse à hora combinada. Dois candidatos que se encontraram ao início dessa manhã noutro condomínio residencial perceberam que eram os únicos que ali se encontravam. Nessa mesma manhã, caminharam de um lado para o outro. Este edifício, assim como o outro, possuía um "hall de entrada fechado" com placas de identificação visíveis à entrada. O homem que se aproximou, presumivelmente vindo do parque de estacionamento, encontrou o outro homem. Olhou imediatamente para o lado, onde havia uma porta de entrada junto a um pequeno suporte para bicicletas. Com a mão, premiu um botão. Perguntou ao outro homem se também estava ali para a visita. Este assentiu. Percebeu que não havia mais ninguém. Caminhou rapidamente até um centro comercial para "esperar". O mesmo homem tocou novamente à campainha. Os dois não se aperceberam que, em poucos minutos, uma assistente se aproximou. Ela verificou rapidamente o parquímetro. Aparentemente, queria verificar o horário. Estacionou o carro no lugar ao lado. Ao olhar para o veículo, virou-se e caminhou até à morada onde tinha visto os dois homens. Sorriu-lhes e disse que raramente se atrasava. Assim, parou em frente à entrada e rodou a chave na fechadura. Na escada, avistaram de imediato um elevador. A assistente deixou-os passar primeiro e premiu o botão do piso correto. De seguida, conduziu-os a outra área, uma galeria com poucas portas. Tanto acima como abaixo, havia corredores semelhantes. Ao abrir a porta da frente, encolheu os ombros, tirou a mala e pegou em algo. Na mão, segurava uma pasta. Folheou-a até encontrar a página certa. Disse que já tinha presenciado vários "casos" em que as pessoas não tinham aparecido. Normalmente, esperava que pelo menos algumas estivessem no passeio.

Uma vez lá dentro, abriu as portas do corredor, da casa de banho e da sala de estar. Pediu-lhes que explorassem o local. O quarto parecia completamente vazio. Na sala de estar, viram uma grande janela. Não abriram a porta da varanda, pois a janela proporcionava uma boa vista. A assistente aproximou-se dos candidatos. Enquanto revia as suas informações, explicou brevemente o processo. Não hesitou em falar sobre o seu trabalho como consultora. Muitas vezes, precisava de acrescentar ao sistema do escritório, posteriormente, que por vezes lamentava que alguém não pudesse comparecer à visita. Preferia que cancelassem com antecedência para que isso ficasse registado. Na janela, olhou para uma página com os nomes das pessoas selecionadas. O homem que acabara de visitar todas as divisões queria que ela lhe mostrasse o armário do contador. Discutiram o tema do gás e da eletricidade com ela. Olhou para dentro do armário do contador e perguntou sobre a remoção do contador de gás. Ela disse que havia uma regra a esse respeito. Ela não pôde confirmar se um contador inteligente era aplicável. Preferiram não ver o contador de gás, mas sim uma ligação mais moderna apenas para a eletricidade. Ela explicou que as taxas mensais e outras despesas de serviço eram por apartamento e não conjuntas. O inquilino deveria considerar isso como "por imóvel arrendado" e que não era partilhado com o resto do prédio. Pela explicação dela, ele entendeu que era essa a situação naquele apartamento, e não o que pensava. Por vezes, variava de apartamento para apartamento. O outro homem ouviu-os. Depois de perguntar, ela decidiu voltar para a sala de estar. Ela queria saber se a pessoa (indicada por ordem) estava interessada. Ela também perguntou ao homem que lhe tinha perguntado sobre o armário do contador se estaria interessado. Respondeu afirmativamente que não concordava. Ele foi ter com ela. Ao mesmo tempo, ela informou-o que o outro candidato tinha chegado há pouco. Perguntou ao outro homem se já estava à porta. Estava parado algures no passeio com o telemóvel na mão, caminhando em direção à morada depois de estacionar o carro na rua. Disse-lhe que não haveria problema. Olhou para os dois homens, que queriam saber quem tinha chegado primeiro à zona residencial. A assistente garantiu-lhes que a ordem da lista estava correta. Da sua bolsa, ela tirou… <Continua>

"Los candidatos invitados experimentaron una visita de "Sí/No"" - Parte 3

...no pudo verificar cómo la asistente, a quien no conocía ni sabía si trabajaba para la empresa, intentó acercarse a sus visitantes. Sus preocupaciones surgieron pronto al leer las reseñas de otras personas. Nunca antes se había encontrado con un problema como este. Proporcionar las tarjetas físicas para una foto le generó dudas al hombre. - - - Al parecer, un grupo de candidatos había concertado una cita con la asistente de una asociación de viviendas en un día laborable normal. El bloque de apartamentos era bastante grande, con una altura máxima de tres a cuatro plantas. La galería estaba equipada con paneles de cristal. Enfrente, vieron apartamentos similares que no formaban parte de este nuevo edificio. Además de una escalera normal, el edificio contaba con ascensor. El grupo de candidatos esperaba a primera hora de la tarde. Una mujer que llegó sola se detuvo un momento. Tenía un sobre blanco en la mano. Un hombre que se acercó más tarde le preguntó si era la asesora de la agencia de alquiler. La mujer respondió que solo actuaba como "compañera". Alguien a quien ella asistiría personalmente se acercaría enseguida y los pondría en contacto con el empleado. Reunió la documentación necesaria para ello. Otra mujer mayor, de pie a pocos metros, iba acompañada de su familiar. Ambos se distanciaron ligeramente de la pareja mientras conversaban. Un padre, presumiblemente de ascendencia turca, sostenía a su hija. Llevaba una chaqueta de la empresa con un gran logotipo en la espalda. Un momento después, se oyó acercarse una furgoneta, de la que bajó una mujer mayor con un andador. La misma mujer del sobre decidió acercarse a ayudar. Un conductor, que había bajado antes, le abrió la puerta lateral. Supuso que venía a buscar a su acompañante y los guió hacia afuera de la mano. La mujer condujo a su cliente a la acera hasta que el asesor llegó a la hora acordada. Dos candidatos que se habían reunido temprano esa mañana en otro complejo residencial se dieron cuenta de que eran los únicos allí. Esa misma mañana, caminaron de un lado a otro. Este edificio, al igual que el otro, tenía un vestíbulo cerrado con placas visibles en la entrada. El hombre que se acercó, presumiblemente saliendo del aparcamiento, se encontró con el otro hombre. Inmediatamente miró hacia un lado, donde había una puerta principal junto a un pequeño cobertizo para bicicletas. Con la mano, presionó un botón. Le preguntó al otro hombre si también estaba allí para la visita. Este asintió. Se enteró de que no había nadie más. Caminó brevemente hasta un centro comercial para esperar un momento. El mismo hombre volvió a tocar el timbre. Los dos no se dieron cuenta de que, a los pocos minutos, una asistente se les acercó. Comprobó brevemente la lectura del parquímetro. Al parecer, quería volver a comprobar la hora. Aparcó su coche en la plaza de al lado. Al ver su vehículo, se dio la vuelta y caminó hacia la dirección donde había visto a los dos hombres. Les sonrió y les dijo que rara vez llegaba tarde. Luego se paró frente a la entrada y giró la llave en la cerradura. En el hueco de la escalera, inmediatamente vieron un ascensor. La asistente los dejó pasar primero y luego presionó el botón de la planta correcta. Después los condujo a otra zona, una galería con pocas puertas. Tanto arriba como abajo había pasillos similares. Al abrir la puerta principal, se encogió de hombros con el bolso y sacó algo. En la mano, sostenía una carpeta. La hojeó hasta encontrar la página correcta. Comentó que había tenido varios "casos" en los que la gente no se presentaba. Normalmente, esperaba que al menos algunos estuvieran en la acera. Una vez dentro, abrió las puertas del pasillo, el baño y la sala. Les pidió que exploraran la zona. La habitación parecía completamente vacía. En la sala, vieron una gran ventana. No abrieron la puerta del balcón, ya que la ventana ofrecía una buena vista. La asistente se acercó a los candidatos. Mientras revisaba su información, les explicó brevemente el proceso. No dudó en contarles sobre su trabajo como consultora. A menudo, después, tenía que añadir al sistema de la oficina que a veces lamentaba que alguien no pudiera estar presente en la visita. Prefería que cancelaran con tiempo para que quedara constancia. En la ventana, miró una página con las personas seleccionadas. El hombre que acababa de visitar todas las habitaciones quería que le mostrara el armario de contadores. Hablaron con ella sobre el tema del gas y la electricidad. Miró el armario de contadores y le preguntó sobre la retirada del contador de gas. Ella le explicó que había una normativa al respecto. No pudo confirmar si el llamado contador inteligente era aplicable. Preferían no ver el contador de gas, sino una conexión más moderna, solo para la electricidad. Ella le explicó que los gastos mensuales y otros servicios eran por apartamento y no conjuntos. El inquilino debía considerar esto como "por vivienda alquilada" y que no se compartía con el resto del bloque. Por su explicación, él comprendió que esa era la situación en este apartamento, no lo que él pensaba. A veces variaba de un apartamento a otro. El otro hombre los escuchó. Tras preguntar, ella decidió volver a la sala. Quería saber si la persona (mencionada en orden) estaba interesada. También le preguntó al hombre que había preguntado por el armario de contadores si podría estar interesado. Él respondió afirmativamente que no estaba de acuerdo. Se acercó a ella. Al mismo tiempo, ella le informó que el otro candidato había llegado un rato antes. Le preguntó al otro hombre si ya estaba en la puerta. Estaba parado en algún lugar de la acera con el celular en la mano mientras caminaba hacia la dirección después de estacionar su auto en la calle. Le dijo que no debería haber problema. Ella miró a los dos hombres, que querían saber quién se acercó primero a la zona residencial. La asistente les aseguró que el orden de la lista era correcto. De su bolso, sacó… <Continuará>

« Visite des candidats invités : un simple "oui/non" » - Partie 3

…il ne put vérifier comment l'assistante, qu'il ne connaissait pas et dont il ignorait si elle travaillait pour l'entreprise, avait abordé ses visiteurs. Ses inquiétudes s'accentuèrent lorsqu'il lut d'autres témoignages. Il n'avait jamais rencontré un tel problème ailleurs. Le fait de devoir fournir les cartes physiques pour une photo le laissa perplexe. — Un groupe de candidats avait apparemment pris rendez-vous avec l'assistante d'une association de logement social un jour ouvrable ordinaire. L'immeuble était assez grand, avec une hauteur maximale de trois à quatre étages. La galerie était équipée de panneaux de verre. En face, ils virent des appartements similaires qui ne faisaient pas partie de ce nouvel immeuble. Outre un escalier classique, l'immeuble disposait d'un ascenseur. Le groupe de candidats attendait en début d'après-midi. Une femme arrivée seule s'arrêta un instant. Elle tenait une enveloppe blanche à la main. Un homme qui l'aborda ensuite lui demanda si elle était conseillère pour l'agence immobilière. La femme répondit qu'elle agissait simplement en tant que « partenaire ». Une personne qu'elle assisterait personnellement s'approcherait bientôt et les mettrait en contact avec l'employé. Elle rassembla les documents nécessaires. Une autre femme âgée, se tenant à quelques mètres de là, était accompagnée d'un membre de sa famille. Toutes deux s'écartèrent légèrement du couple tout en discutant. Un père, probablement d'origine turque, tenait sa fille dans ses bras. Il portait une veste d'entreprise avec un grand logo dans le dos. Un instant plus tard, on entendit une camionnette approcher, d'où descendit une femme âgée avec un déambulateur. La même femme qui tenait l'enveloppe décida d'aller les aider. Un chauffeur, qui était descendu plus tôt, lui tint la portière ouverte. Il supposa que la personne venait chercher son passager et la guida vers la sortie. La femme accompagna sa cliente jusqu'au trottoir jusqu'à l'arrivée du consultant à l'heure convenue. Deux candidats qui s'étaient rencontrés tôt ce matin-là dans un autre complexe résidentiel remarquèrent qu'ils étaient les seuls présents. Ce même matin, ils avaient fait des allers-retours entre les deux bâtiments. Cet immeuble, comme l'autre, possédait un hall d'entrée fermé avec des plaques nominatives visibles à l'entrée. L'homme qui s'approchait, vraisemblablement en sortant du parking, croisa l'autre homme. Il regarda aussitôt sur le côté, où se trouvait une porte d'entrée à côté d'un petit abri à vélos. D'un geste de la main, il appuya sur un bouton. Il demanda à l'autre homme s'il était lui aussi là pour la visite. Ce dernier acquiesça. Il comprit qu'il n'y avait personne d'autre. Il se rendit brièvement dans un centre commercial pour « attendre ». Le même homme sonna de nouveau à la porte. Les deux hommes ne remarquèrent pas que quelques minutes plus tard, une employée s'approcha d'eux. Elle vérifia rapidement le parcmètre. Apparemment, elle voulait revérifier l'heure. Elle gara sa voiture sur la place voisine. Après avoir regardé son véhicule, elle fit demi-tour et se dirigea vers l'adresse où elle avait vu les deux hommes. Elle leur sourit et leur dit qu'elle était rarement en retard. Puis elle se plaça devant l'entrée et tourna la clé dans la serrure. Dans la cage d'escalier, ils aperçurent immédiatement un ascenseur. L'employée les laissa entrer en premier, puis appuya sur le bouton du bon étage. Elle les conduisit ensuite dans une autre pièce, une galerie ne comportant que quelques portes. Des couloirs similaires s'étendaient de part et d'autre. Lorsqu'elle ouvrit la porte d'entrée, elle haussa les épaules, prit son sac à main et en sortit quelque chose. Elle tenait un dossier qu'elle feuilleta jusqu'à trouver la bonne page. Elle expliqua avoir déjà eu affaire à plusieurs personnes qui ne s'étaient pas présentées. D'ordinaire, elle s'attendait à en trouver au moins quelques-unes sur le trottoir.

Une fois à l'intérieur, elle ouvrit les portes du couloir, des toilettes et du salon. Elle les invita à explorer les lieux. La pièce semblait complètement vide. Dans le salon, ils aperçurent une grande fenêtre. Ils n'ouvrirent pas la porte-fenêtre du balcon, car la vue depuis la fenêtre était déjà magnifique. L'assistante s'approcha des candidats. Tout en examinant leurs informations, elle leur expliqua brièvement la procédure. Elle n'hésita pas à leur parler de son travail de consultante. Elle devait souvent ajouter par la suite dans le système du bureau qu'elle regrettait parfois l'absence de certains candidats lors de la visite. Elle préférait qu'ils annulent à l'avance afin que cela soit consigné. À la fenêtre, elle regarda une page où figuraient les personnes sélectionnées. L'homme qui venait de visiter toutes les pièces lui demanda de lui montrer le placard à compteurs. Ils discutèrent avec elle du gaz et de l'électricité. Il jeta un coup d'œil dans le placard à compteurs et l'interrogea sur la suppression du compteur de gaz. Elle expliqua qu'il existait une règle à ce sujet. Elle ne pouvait pas vraiment confirmer si un compteur dit « intelligent » était applicable. Ils préféraient ne pas voir le compteur de gaz, mais un raccordement plus moderne, uniquement pour l'électricité. Elle lui précisa que les charges mensuelles et autres frais de service étaient par appartement et non collectifs. Le locataire devait considérer cela comme « par logement loué » et non comme un partage avec le reste de l'immeuble. Grâce à ses explications, il comprit que c'était la situation dans cet appartement, et non ce qu'il imaginait. Cela pouvait parfois varier d'un appartement à l'autre. L'autre homme les écouta. Après s'être renseignée, elle décida de retourner au salon. Elle voulut savoir si la personne mentionnée dans l'ordre était intéressée. Elle demanda également à l'homme qui s'était renseigné sur le placard à compteurs s'il serait intéressé. Il répondit par la négative. Il s'approcha d'elle. Au même moment, elle l'informa que l'autre candidat était arrivé un peu plus tôt. Il demanda à l'autre homme s'il était déjà à la porte. Il se tenait quelque part sur le trottoir, son téléphone portable à la main, en se dirigeant vers l'adresse après avoir garé sa voiture dans la rue. Il lui dit que cela ne devrait pas poser de problème. Elle regarda les deux hommes, qui voulaient savoir qui s'était présenté en premier dans le quartier résidentiel. L'assistante les assura que l'ordre de la liste était correct. De son sac à main, elle sortit… <À suivre>

"I candidati invitati hanno avuto una visione "Sì/No" - Parte 3

...non poteva verificare come l'assistente, che non conosceva e di cui non sapeva se lavorasse per l'azienda, cercasse di avvicinare i suoi visitatori. Le sue preoccupazioni emersero presto quando lesse le recensioni di altre persone. Non aveva mai riscontrato un "problema" del genere da nessun'altra parte. Fornire i biglietti da visita fisici per una foto sollevò delle domande nell'uomo. - - - Un gruppo di candidati aveva apparentemente fissato un appuntamento con l'assistente di un'associazione di edilizia popolare in un normale giorno lavorativo. Il condominio era piuttosto grande, con un'altezza massima di tre o quattro piani. La galleria era dotata di pannelli di vetro. Di fronte, vedevano appartamenti simili che non facevano parte di questo nuovo edificio. Oltre a una scala normale, l'edificio aveva un ascensore. Il gruppo di candidati stava aspettando nel primo pomeriggio. Una donna arrivata da sola si fermò per un attimo. Teneva in mano una busta bianca. Un uomo che in seguito le si avvicinò le chiese se fosse la consulente dell'agenzia immobiliare. La donna rispose che si stava semplicemente comportando da "amica". Qualcuno che avrebbe assistito personalmente si sarebbe avvicinato a breve e l'avrebbe messa in contatto con il dipendente. Raccolse i documenti necessari. Un'altra donna anziana, in piedi a pochi metri di distanza, era accompagnata da un parente. Entrambi si allontanarono leggermente dalla coppia mentre chiacchieravano. Un padre, presumibilmente di origine turca, teneva in braccio la figlia. Indossava una giacca aziendale con un grande logo sul retro. Un attimo dopo, si sentì avvicinarsi un furgone, da cui scese una donna anziana con un deambulatore. La stessa donna con la busta decise di avvicinarsi per aiutarla. Un autista, sceso prima, le tenne aperta la portiera laterale. Supponendo che la persona stesse venendo a prendere il suo passeggero, la accompagnò per mano fuori. La donna accompagnò il suo cliente sul marciapiede fino all'arrivo del consulente all'orario concordato. Due candidati che si erano incontrati quella mattina presto in un altro complesso residenziale notarono di essere gli unici presenti. Quella stessa mattina, fecero avanti e indietro. Questo edificio, come l'altro, aveva un "atrio chiuso" con targhette ben visibili all'ingresso. L'uomo che si era avvicinato, presumibilmente uscendo dal parcheggio, incontrò l'altro uomo. Guardò immediatamente di lato, dove si trovava un portone d'ingresso accanto a una piccola rimessa per biciclette. Con la mano, premette un pulsante. Chiese all'altro uomo se fosse lì anche lui per la visita. Quest'ultimo annuì. Scoprì che non c'era nessun altro. Si diresse brevemente verso un centro commerciale per "prendere tempo". Lo stesso uomo suonò di nuovo il campanello. I due non si accorsero che, dopo pochi minuti, un'assistente si avvicinò a loro. Controllò brevemente la lettura del parchimetro. A quanto pare, voleva ricontrollare l'ora. Parcheggiò la sua auto nello spazio adiacente. Quando guardò il suo veicolo, si voltò e si diresse verso l'indirizzo dove aveva visto i due uomini. Sorrise loro e disse che raramente era in ritardo. Poi si fermò davanti all'ingresso e girò la chiave nella serratura. Sulle scale, notarono subito un ascensore. L'assistente li fece passare per primi, poi premette il pulsante per il piano corretto. Poi li condusse in un'altra area, una galleria con poche porte. Sia sopra che sotto c'erano corridoi simili. Quando aprì la porta d'ingresso, alzò la borsa e tirò fuori qualcosa. In mano teneva una cartellina. La sfogliò finché non trovò la pagina giusta. Raccontò di aver avuto diversi "casi" in cui le persone non si erano presentate. Di solito, si aspettava che almeno alcune fossero sul marciapiede.

Una volta dentro, aprì le porte del corridoio, del bagno e del soggiorno. Chiese loro di esplorare la zona. La stanza sembrava completamente spoglia. Nel soggiorno, videro una grande finestra. Non aprirono la porta del balcone, poiché la finestra offriva una buona vista sul panorama. L'assistente si avvicinò ai candidati. Mentre esaminava le loro informazioni, spiegò brevemente la procedura. Non esitò a parlare loro del suo lavoro come consulente. Spesso doveva aggiungere al sistema di segreteria in seguito che a volte si rammaricava che qualcuno non potesse essere presente alla visita. Preferiva che annullassero in tempo, in modo che l'evento venisse registrato. Alla finestra, guardò una pagina con le persone selezionate. L'uomo che aveva appena visionato tutte le stanze voleva che gli mostrasse l'armadietto dei contatori. Discuterono con lei di gas ed elettricità. Guardò nell'armadietto dei contatori e le chiese della rimozione del contatore del gas. Lei rispose che c'era una regola in merito. Non poteva confermare se un cosiddetto contatore intelligente fosse applicabile. Preferivano non vedere il contatore del gas, ma un allaccio più moderno solo per l'elettricità. Gli disse che le spese mensili e gli altri costi condominiali erano per appartamento e non congiunti. L'inquilino avrebbe dovuto considerarli "per immobile in affitto" e che non erano condivisi con il resto del condominio. Dalla sua spiegazione, capì che questa era la situazione in quell'appartamento, non quella che pensava. A volte variava da appartamento ad appartamento. L'altro uomo li ascoltò. Dopo aver chiesto informazioni, lei decise di tornare in soggiorno. Voleva sapere se la persona (elencata in ordine) fosse interessata. Chiese anche all'uomo che aveva chiesto informazioni sull'armadietto dei contatori se potesse essere interessato. Lui rispose affermativamente di non essere d'accordo. Si avvicinò a lei. Nello stesso momento, lei lo informò che l'altro candidato era arrivato un po' prima. Lui chiese all'altro uomo se fosse già alla porta. Lui era fermo da qualche parte sul marciapiede con il cellulare in mano mentre camminava verso l'indirizzo dopo aver parcheggiato l'auto in strada. Le disse che non ci sarebbero stati problemi. Lei guardò i due uomini, che volevano sapere chi si fosse avvicinato per primo alla zona residenziale. L'assistente assicurò loro che l'ordine della lista era corretto. Dalla sua borsa, prese... <Continua>

«Οι προσκεκλημένοι υποψήφιοι βίωσαν μια θεατρική εμπειρία με «Ναι/Όχι»» - Μέρος 3

...πώς η βοηθός, την οποία δεν γνώριζε και δεν ήξερε αν εργαζόταν για την εταιρεία, προσπάθησε να πλησιάσει τους επισκέπτες του, δεν μπορούσε να το επαληθεύσει. Οι ανησυχίες του σύντομα προέκυψαν όταν διάβασε κριτικές άλλων ανθρώπων. Δεν είχε αντιμετωπίσει τέτοιο «πρόβλημα» πουθενά αλλού. Η παροχή των φυσικών καρτών για μια φωτογραφία έθεσε ερωτήματα στον άνδρα. - - - Μια ομάδα υποψηφίων προφανώς είχε κλείσει ραντεβού με τον βοηθό ενός στεγαστικού συλλόγου μια συνηθισμένη εργάσιμη ημέρα. Η πολυκατοικία ήταν αρκετά μεγάλη, με μέγιστο ύψος τρεις έως τέσσερις ορόφους. Η στοά ήταν εξοπλισμένη με γυάλινα πάνελ. Απέναντι, είδαν παρόμοια διαμερίσματα που δεν ήταν μέρος αυτού του νέου κτιρίου. Εκτός από μια κανονική σκάλα, το κτίριο είχε ανελκυστήρα. Η ομάδα των υποψηφίων περίμενε νωρίς το απόγευμα. Μια γυναίκα που έφτασε μόνη της σταμάτησε για μια στιγμή. Κρατούσε έναν λευκό φάκελο στο χέρι της. Ένας άνδρας που αργότερα την πλησίασε ρώτησε αν ήταν η σύμβουλος του γραφείου ενοικίασης. Η γυναίκα απάντησε ότι απλώς ενεργούσε ως «φίλη». Κάποιος που θα βοηθούσε προσωπικά θα πλησίαζε σύντομα και θα τους έφερε σε επαφή με την υπάλληλο. Συγκέντρωσε τα απαραίτητα έγγραφα για αυτό. Μια άλλη ηλικιωμένη γυναίκα, που στεκόταν λίγα μέτρα μακριά, συνοδευόταν από έναν συγγενή της. Και οι δύο απομακρύνθηκαν ελαφρώς από το ζευγάρι καθώς συνομιλούσαν. Ένας πατέρας, πιθανώς τουρκικής καταγωγής, κρατούσε την κόρη του. Φορούσε ένα σακάκι εταιρείας με ένα μεγάλο λογότυπο στο πίσω μέρος. Λίγο αργότερα, ακούστηκε ένα βαν να πλησιάζει, από το οποίο βγήκε μια ηλικιωμένη γυναίκα με ένα περιπατητήρα. Η ίδια γυναίκα με τον φάκελο αποφάσισε να περπατήσει για να βοηθήσει. Ένας οδηγός, που είχε βγει νωρίτερα, κράτησε την πλαϊνή πόρτα ανοιχτή για εκείνη. Υπέθεσε ότι το άτομο ερχόταν για τον επιβάτη του και τους οδήγησε έξω με το χέρι. Η γυναίκα οδήγησε την πελάτισσά της στο πεζοδρόμιο μέχρι να φτάσει ο σύμβουλος την συμφωνημένη ώρα. Δύο υποψήφιοι που συναντήθηκαν νωρίς το πρωί σε ένα άλλο συγκρότημα κατοικιών παρατήρησαν ότι ήταν οι μόνοι εκεί. Το ίδιο πρωί, περπάτησαν πέρα ​​δώθε. Αυτό το κτίριο, όπως και το άλλο, είχε ένα "κλειστό λόμπι" με ορατές πινακίδες στην είσοδο. Ο άντρας που πλησίασε, πιθανώς φεύγοντας από το πάρκινγκ, συνάντησε τον άλλο άντρα. Αμέσως κοίταξε προς την πλευρά όπου βρισκόταν μια μπροστινή πόρτα δίπλα σε ένα μικρό υπόστεγο ποδηλάτων. Με το χέρι του, πάτησε ένα κουμπί. Ρώτησε τον άλλο άντρα αν ήταν κι αυτός εκεί για την επίσκεψη. Ο τελευταίος έγνεψε καταφατικά. Έμαθε ότι δεν ήταν κανείς άλλος εκεί. Περπάτησε για λίγο μέχρι ένα εμπορικό κέντρο για να «προσθέσει την ώρα του». Ο ίδιος άντρας χτύπησε ξανά το κουδούνι. Οι δυο τους δεν πρόσεξαν ότι μέσα σε λίγα λεπτά, μια υπάλληλος τους πλησίασε. Έλεγξε για λίγο την ένδειξη του παρκόμετρου. Προφανώς, ήθελε να ελέγξει ξανά την ώρα. Πάρκαρε το αυτοκίνητό της στον διπλανό χώρο. Όταν κοίταξε το όχημά της, γύρισε και περπάτησε προς τη διεύθυνση όπου είχε δει τους δύο άντρες. Τους χαμογέλασε και τους είπε ότι σπάνια αργούσε. Στη συνέχεια, στάθηκε μπροστά στην είσοδο και γύρισε το κλειδί στην κλειδαριά της πόρτας. Στο κλιμακοστάσιο, εντόπισαν αμέσως ένα ασανσέρ. Η υπάλληλος τους άφησε πρώτα να φύγουν και μετά πάτησε το κουμπί για τον σωστό όροφο. Στη συνέχεια τους οδήγησε σε μια άλλη περιοχή, μια στοά με μόνο λίγες πόρτες. Τόσο πάνω όσο και κάτω υπήρχαν παρόμοιοι διάδρομοι. Όταν άνοιξε την μπροστινή πόρτα, σήκωσε την τσάντα της και έβγαλε κάτι. Στο χέρι της κρατούσε έναν φάκελο. Τον ξεφύλλισε μέχρι να βρει τη σωστή σελίδα. Είπε ότι είχε βιώσει αρκετές «περιπτώσεις» όπου οι άνθρωποι δεν εμφανίζονταν. Συνήθως, περίμενε τουλάχιστον λίγους να βρίσκονται στο πεζοδρόμιο.

Μόλις μπήκε μέσα, άνοιξε τις πόρτες στο διάδρομο, την τουαλέτα και το σαλόνι. Τους ζήτησε να εξερευνήσουν την περιοχή. Το δωμάτιο φαινόταν εντελώς άδειο. Στο σαλόνι, είδαν ένα μεγάλο παράθυρο. Δεν άνοιξαν την μπαλκονόπορτα, καθώς το παράθυρο προσέφερε καλή θέα. Η βοηθός πλησίασε τους υποψηφίους. Ενώ εξέταζε τα στοιχεία τους, εξήγησε σύντομα τη διαδικασία. Δεν δίστασε να τους πει για την εργασία της ως σύμβουλος. Συχνά έπρεπε να προσθέσει στο σύστημα γραφείου αργότερα ότι μερικές φορές μετάνιωνε που κάποιος δεν μπορούσε να είναι εκεί για την επίσκεψη. Προτιμούσε να ακυρώσουν εγκαίρως, ώστε αυτό να καταγραφεί. Στο παράθυρο, κοίταξε μια σελίδα με τα επιλεγμένα άτομα. Ο άντρας που μόλις είχε δει όλα τα δωμάτια ήθελε να του δείξει το ντουλάπι με τους μετρητές. Συζήτησαν μαζί της το θέμα του φυσικού αερίου και του ηλεκτρικού ρεύματος. Κοίταξε στο ντουλάπι με τους μετρητές και τη ρώτησε για την αφαίρεση του μετρητή αερίου. Είπε ότι υπήρχε ένας κανόνας σχετικά με αυτό. Δεν μπορούσε να επιβεβαιώσει με βεβαιότητα αν ήταν εφαρμόσιμος ένας λεγόμενος έξυπνος μετρητής. Προτιμούσαν να μην δουν τον μετρητή αερίου, αλλά μια πιο σύγχρονη σύνδεση μόνο για ηλεκτρικό ρεύμα. Του είπε ότι οι μηνιαίες και άλλες χρεώσεις υπηρεσιών ήταν ανά διαμέρισμα και όχι από κοινού. Ο ενοικιαστής θα έπρεπε να λάβει υπόψη αυτό το "ανά ενοικιαζόμενο ακίνητο" και ότι δεν μοιράζονταν με το υπόλοιπο κτίριο. Από την εξήγησή της, κατάλαβε ότι αυτή ήταν η κατάσταση σε αυτό το διαμέρισμα, όχι αυτό που νόμιζε. Μερικές φορές διέφερε από διαμέρισμα σε διαμέρισμα. Ο άλλος άντρας τους άκουσε. Αφού ρώτησε, αποφάσισε να επιστρέψει στο σαλόνι. Ήθελε να μάθει αν το άτομο (που αναφέρεται με τη σειρά) ενδιαφερόταν. Ρώτησε επίσης τον άντρα που είχε ρωτήσει για το ντουλάπι με τους μετρητές αν θα μπορούσε να ενδιαφερθεί. Απάντησε καταφατικά ότι δεν συμφωνούσε. Περπάτησε προς το μέρος της. Ταυτόχρονα, τον ενημέρωσε ότι ο άλλος υποψήφιος είχε φτάσει λίγο νωρίτερα. Ρώτησε τον άλλο άντρα αν ήταν ακόμα στην πόρτα. Στεκόταν κάπου στο πεζοδρόμιο με το κινητό του στο χέρι καθώς περπατούσε προς τη διεύθυνση αφού είχε παρκάρει το αυτοκίνητό του στον δρόμο. Της είπε ότι αυτό δεν θα έπρεπε να αποτελεί πρόβλημα. Κοίταξε τους δύο άντρες, οι οποίοι ήθελαν να μάθουν ποιος πλησίασε πρώτος στην κατοικημένη περιοχή. Η υπάλληλος τους διαβεβαίωσε ότι η σειρά της λίστας ήταν σωστή. Από την τσάντα της, έβγαλε... <Συνέχεια>

„Zaproszeni kandydaci uczestniczyli w spotkaniu „tak/nie” – część 3

…jak asystentka, której nie znał i nie wiedział, czy pracuje dla firmy, próbowała nawiązać kontakt z jego gośćmi, nie mógł tego do końca zweryfikować. Jego obawy szybko się pojawiły, gdy przeczytał opinie innych osób. Nigdzie indziej nie spotkał się z podobnym „problemem”. Dostarczenie fizycznych kart do zdjęcia wzbudziło w mężczyźnie wątpliwości. - - - Grupa kandydatów najwyraźniej umówiła się na spotkanie z asystentką spółdzielni mieszkaniowej w normalny dzień roboczy. Blok mieszkalny był dość duży, o maksymalnej wysokości trzech do czterech pięter. Galeria była przeszklona. Naprzeciwko zobaczyli podobne mieszkania, które nie były częścią tego nowego budynku. Oprócz standardowych schodów w budynku znajdowała się winda. Grupa kandydatów czekała wczesnym popołudniem. Kobieta, która przybyła sama, zatrzymała się na chwilę. Trzymała w ręku białą kopertę. Mężczyzna, który później do niej podszedł, zapytał, czy jest konsultantką agencji wynajmu. Kobieta odpowiedziała, że ​​po prostu występuje jako „koleżanka”. Osoba, której miała osobiście pomóc, wkrótce podeszła i skontaktowała ją z pracownicą. Zebrała niezbędne dokumenty. Inna starsza kobieta, stojąca kilka metrów dalej, była w towarzystwie krewnego. Oboje odsunęli się nieznacznie od pary, rozmawiając. Ojciec, prawdopodobnie tureckiego pochodzenia, trzymał córkę. Miał na sobie firmową kurtkę z dużym logo na plecach. Chwilę później usłyszeli nadjeżdżający samochód dostawczy, z którego wysiadła starsza kobieta z balkonikiem. Ta sama kobieta z kopertą postanowiła podejść i pomóc. Kierowca, który wysiadł wcześniej, przytrzymał jej boczne drzwi. Założył, że osoba idzie po pasażera i wyprowadził ich ręcznie. Kobieta wyprowadziła swoją klientkę na chodnik, aż konsultant pojawił się o umówionej godzinie. Dwie kandydatki, które spotkały się wcześnie rano w innym kompleksie mieszkalnym, zauważyły, że są tam same. Tego samego ranka chodziły tam i z powrotem. Ten budynek, podobnie jak poprzedni, miał „zamknięty hol” z widocznymi tabliczkami z nazwiskami przy wejściu. Mężczyzna, który podszedł, prawdopodobnie wychodząc z parkingu, natknął się na drugiego mężczyznę. Natychmiast spojrzał w bok, gdzie obok małej wiaty na rowery znajdowały się drzwi wejściowe. Dłonią nacisnął przycisk. Zapytał drugiego mężczyznę, czy on też jest na miejscu. Ten skinął głową. Dowiedział się, że nikogo innego tam nie ma. Poszedł na chwilę do centrum handlowego, żeby „zaczekać”. Ten sam mężczyzna ponownie zadzwonił do drzwi. Obaj nie zauważyli, że po kilku minutach podeszła do nich ekspedientka. Szybko sprawdziła stan parkomatu. Najwyraźniej chciała jeszcze raz sprawdzić godzinę. Zaparkowała samochód na sąsiednim miejscu. Kiedy spojrzała na swój pojazd, odwróciła się i poszła pod adres, pod którym widziała dwóch mężczyzn. Uśmiechnęła się do nich i powiedziała, że ​​rzadko się spóźnia. Następnie stanęła przed wejściem i przekręciła klucz w zamku. Na klatce schodowej natychmiast zauważyli windę. Ekspedientka pozwoliła im wejść, a następnie nacisnęła przycisk odpowiedniego piętra. Następnie zaprowadziła ich do innego pomieszczenia, galerii z zaledwie kilkoma drzwiami. Zarówno na górze, jak i na dole znajdowały się podobne korytarze. Kiedy otworzyła drzwi wejściowe, wzruszyła ramionami i coś wyjęła. W ręku trzymała teczkę. Przeglądała ją, aż znalazła właściwą stronę. Powiedziała, że ​​doświadczyła kilku „przypadków”, w których ludzie się nie pojawili. Zazwyczaj spodziewała się, że przynajmniej kilku będzie na chodniku. Gdy już była w środku, otworzyła drzwi do korytarza, toalety i salonu. Poprosiła ich o rozejrzenie się po okolicy. Pokój wyglądał na zupełnie pusty. W salonie zobaczyli duże okno. Nie otworzyli drzwi balkonowych, ponieważ okno zapewniało dobry widok. Asystentka podeszła do kandydatów. Przeglądając ich dane, krótko wyjaśniła im proces rekrutacji. Nie wahała się opowiedzieć im o swojej pracy jako konsultantka. Często musiała później dodawać do systemu biurowego, że czasami żałuje, że ktoś nie może być obecny na oględzinach. Wolała, żeby odwoływali wizytę na czas, żeby to zostało odnotowane. Przy oknie spojrzała na stronę z wybranymi osobami. Mężczyzna, który właśnie obejrzał wszystkie pokoje, chciał, żeby pokazała mu szafkę licznikową. Rozmawiali z nią o gazie i elektryczności. Zajrzał do szafki licznikowej i zapytał ją o usunięcie licznika gazu. Powiedziała, że ​​istnieje na to przepis. Nie mogła potwierdzić, czy tak zwany inteligentny licznik jest w ogóle możliwy. Woleli nie widzieć licznika gazu, a jedynie nowocześniejsze przyłącze elektryczne. Powiedziała mu, że miesięczne opłaty i inne opłaty eksploatacyjne są naliczane za mieszkanie, a nie łączone. Najemca powinien traktować to jako „za wynajmowaną nieruchomość” i że nie jest ono współdzielone z resztą bloku. Z jej wyjaśnień zrozumiał, że tak jest w tym mieszkaniu, a nie to, co on myśli. Czasami sytuacja różniła się w zależności od mieszkania. Drugi mężczyzna ich wysłuchał. Po zapytaniu postanowiła wrócić do salonu. Chciała wiedzieć, czy osoba (wymieniona w kolejności) jest zainteresowana. Zapytała również mężczyznę, który pytał o szafkę licznikową, czy byłby zainteresowany. Odpowiedział twierdząco, że się nie zgadza. Podszedł do niej. Jednocześnie poinformowała go, że drugi kandydat przyszedł chwilę wcześniej. Zapytał drugiego mężczyznę, czy jest już przy drzwiach. Stał gdzieś na chodniku z telefonem komórkowym w dłoni, idąc w kierunku adresu po zaparkowaniu samochodu na ulicy. Powiedział jej, że to nie powinno być problemem. Spojrzała na dwóch mężczyzn, którzy chcieli wiedzieć, kto pierwszy zbliża się do osiedla. Sprzedawczyni zapewniła ich, że kolejność na liście jest prawidłowa. Z torebki wyjęła… <Ciąg dalszy nastąpi>

„Поканените кандидати преживяха оглед с „Да/Не“ - Част 3

...как асистентката, която не познаваше и не знаеше дали работи за компанията, се опита да се обърне към посетителите му, той не можа да провери. Притесненията му скоро се появиха, когато прочете отзиви на други хора. Не беше се сблъсквал с подобен „проблем“ никъде другаде. Предоставянето на физическите карти за снимка повдигна въпроси у мъжа. - - - Група кандидати очевидно си бяха уговорили среща с асистентката на жилищна асоциация в нормален работен ден. Жилищният блок беше доста голям, с максимална височина от три до четири етажа. Галерията беше оборудвана със стъклени панели. Отсреща видяха подобни апартаменти, които не бяха част от тази нова сграда. В допълнение към обикновеното стълбище, сградата имаше асансьор. Групата кандидати чакаха в началото на следобеда. Жена, която пристигна сама, се спря за момент. Тя държеше бял плик в ръка. Мъж, който по-късно се приближи до нея, я попита дали е консултант на агенцията за отдаване под наем. Жената отговори, че просто действа като „приятелка“. Някой, на когото тя лично щеше да помогне, щеше да се приближи скоро и да го свърже със служителя. Тя събра необходимите документи за това. Друга възрастна жена, застанала на няколко метра, беше придружена от свой роднина. И двамата се отдръпнаха леко от двойката, докато си разговаряха. Баща, вероятно от турски произход, държеше дъщеря си. Носеше фирмено яке с голямо лого на гърба. Миг по-късно се чу приближаващ се микробус, от който излезе възрастна жена с проходилка. Същата жена с плика реши да дойде пеша, за да помогне. Шофьор, който беше слязъл по-рано, ѝ задържа страничната врата. Той предположи, че човекът идва за пътника му и ги изведе за ръка. Жената поведе клиентката си до тротоара, докато консултантът пристигна в уговорения час. Двама кандидати, които се срещнаха рано същата сутрин в друг жилищен комплекс, забелязаха, че са единствените там. Същата сутрин те се разхождаха напред-назад. Тази сграда, както и другата, имаше „затворено фоайе“ с видими табели с имена на входа. Мъжът, който се приближи, вероятно напускайки паркинга, срещна другия мъж. Той веднага погледна настрани, където се намираше входна врата до малък навес за велосипеди. С ръка натисна бутон. Попита другия мъж дали и той е там за огледа. Последният кимна. Разбра, че няма никой друг. Той се разходи до търговски център, за да „избере времето си“. Същият мъж отново позвъни на вратата. Двамата не забелязаха, че след няколко минути към тях се приближи жена, която продаваше кола. Тя набързо провери показанията на паркомата. Очевидно искаше да провери отново часа. Паркира колата си на съседното място. Когато погледна превозното си средство, се обърна и тръгна към адреса, където беше видяла двамата мъже. Усмихна им се и им каза, че рядко закъснява. След това застана пред входа и завъртя ключа в ключалката на вратата. На стълбището веднага забелязаха асансьор. Продавачката ги пусна първи, след което натисна бутона за правилния етаж. След това ги поведе към друга зона, галерия само с няколко врати. И горе, и долу имаше подобни коридори. Когато отвори входната врата, тя сви рамене с чантата си и извади нещо. В ръката си държеше папка. Прелистваше я, докато не намери правилната страница. Каза, че е преживяла няколко „случая“, в които хора не са се появявали. Обикновено е очаквала поне няколко да са на тротоара.

След като влязоха вътре, тя отвори вратите в коридора, тоалетната и хола. Помоли ги да разгледат района. Стаята изглеждаше напълно празна. В хола видяха голям прозорец. Не отвориха балконската врата, тъй като прозорецът осигуряваше добра гледка. Асистентката се приближи до кандидатите. Докато преглеждаше информацията им, тя накратко обясни процеса. Не се поколеба да им разкаже за работата си като консултант. Често ѝ се налагаше да добавя към офис системата след това, че понякога съжалява, че някой не може да бъде там за огледа. Предпочиташе да отменят навреме, за да бъде записано това. На прозореца тя погледна страница с избраните хора. Мъжът, който току-що беше огледал всички стаи, поиска тя да му покаже шкафа с електромери. Обсъдиха с нея темата за газ и електричество. Той погледна в шкафа с газомера и я попита за премахването на газомера. Тя каза, че има правило за това. Не можеше да потвърди дали е приложим така нареченият интелигентен електромер. Те предпочитаха да не виждат газомера, а по-модерна връзка само за електричество. Тя му каза, че месечните и другите такси за обслужване са за апартамент, а не съвместно. Наемателят трябва да вземе предвид това „за нает имот“ и че не се споделя с останалата част от блока. От обяснението ѝ той разбра, че това е ситуацията в този апартамент, а не това, което той си мисли. Понякога тя варира от апартамент до апартамент. Другият мъж ги изслуша. След като попита, тя реши да се върне в хола. Искаше да знае дали човекът (посочен по ред) се интересува. Попита и мъжа, който се беше интересувал от шкафа с газомера, дали може да се интересува. Той отговори утвърдително, че не е съгласен. Отиде до нея. В същото време тя го информира, че другият кандидат е пристигнал малко по-рано. Той попита другия мъж дали вече е на вратата. Той стоеше някъде на тротоара с мобилния си телефон в ръка, докато вървеше към адреса, след като беше паркирал колата си на улицата. Каза ѝ, че това не би трябвало да е проблем. Тя погледна двамата мъже, които искаха да знаят кой пръв се е приближил до жилищния район. Продавачът ги увери, че редът в списъка е правилен. От чантата си тя извади… <Следва продължение>

„Pozvani kandidati doživjeli su "Da/Ne" pregled“ - 3. dio

...kako je asistentica, koju nije poznavao i nije znao radi li za tvrtku, pokušala prići njegovim posjetiteljima, nije mogao baš provjeriti. Njegova zabrinutost ubrzo se pojavila kada je pročitao recenzije drugih ljudi. Nigdje drugdje nije naišao na takav "problem". Davanje fizičkih kartica za fotografiju izazvalo je pitanja kod muškarca. - - - Grupa kandidata očito je dogovorila sastanak s asistenticom stambene udruge tijekom normalnog radnog dana. Stambena zgrada bila je prilično velika, s maksimalnom visinom od tri do četiri kata. Galerija je bila opremljena staklenim pločama. Nasuprot tome, vidjeli su slične stanove koji nisu bili dio ove nove zgrade. Osim običnog stubišta, zgrada je imala lift. Grupa kandidata čekala je rano poslijepodne. Žena koja je stigla sama na trenutak je zastala. U ruci je držala bijelu omotnicu. Muškarac koji joj je kasnije prišao pitao ju je je li konzultantica agencije za iznajmljivanje. Žena je odgovorila da se samo ponaša kao "prijateljica". Netko kome bi osobno pomogla ubrzo bi pristupio i spojio ih sa zaposlenikom. Prikupila je potrebne dokumente za to. Druga starija žena, koja je stajala nekoliko metara dalje, bila je u pratnji svog rođaka. Oboje su se lagano odmaknuli od para dok su razgovarali. Otac, vjerojatno turskog podrijetla, držao je svoju kćer. Nosio je tvrtku s velikim logotipom na leđima. Trenutak kasnije, čuo se dolazak kombija, iz kojeg je izašla starija žena s hodalicom. Ista žena s omotnicom odlučila je prošetati kako bi pomogla. Vozač, koji je ranije izašao, pridržao joj je bočna vrata. Pretpostavio je da osoba dolazi po njegovog suputnika i ručno ih je izveo van. Žena je povela svoju klijenticu na pločnik dok konzultant nije stigao u dogovoreno vrijeme. Dvoje kandidata koji su se rano tog jutra sastali u drugom stambenom kompleksu primijetili su da su tamo jedini. Istog jutra šetali su naprijed-natrag. Ova zgrada, kao i druga, imala je "zatvoreni predvorje" s vidljivim pločicama s imenima na ulazu. Muškarac koji je prišao, vjerojatno napuštajući parkiralište, susreo se s drugim muškarcem. Odmah je pogledao u stranu gdje su se nalazila ulazna vrata pored male šupe za bicikle. Rukom je pritisnuo gumb. Pitao je drugog muškarca je li i on tamo na razgledavanju. Potonji je kimnuo. Saznao je da nema nikoga drugog. Kratko je prošetao do trgovačkog centra kako bi "izlijedio svoje vrijeme". Isti muškarac ponovno je pozvonio na vrata. Njih dvoje nisu primijetili da im se u roku od nekoliko minuta približila asistentica. Kratko je provjerila očitanje parkirnog automata. Očito je htjela još jednom provjeriti vrijeme. Parkirala je automobil na susjednom mjestu. Kad je pogledala svoje vozilo, okrenula se i prošetala do adrese gdje je vidjela dvojicu muškaraca. Nasmiješila im se i rekla im da rijetko kasni. Zatim je stala ispred ulaza i okrenula ključ u bravi na vratima. U stubištu su odmah uočili lift. Asistentkinja ih je prvo pustila, a zatim pritisnula gumb za odgovarajući kat. Zatim ih je odvela u drugi prostor, galeriju sa samo nekoliko vrata. I gore i dolje bili su slični hodnici. Kad je otvorila ulazna vrata, slegnula je torbicom i nešto izvadila. U ruci je držala fascikl. Prelistavala ga je dok nije pronašla pravu stranicu. Rekla je da je doživjela nekoliko "slučajeva" u kojima se ljudi nisu pojavili. Obično je očekivala da će barem nekoliko njih biti na pločniku.

Jednom unutra, otvorila je vrata u hodniku, kupaonici i dnevnoj sobi. Zamolila ih je da istraže prostor. Soba je izgledala potpuno prazno. U dnevnoj sobi vidjeli su veliki prozor. Nisu otvorili balkonska vrata jer je prozor pružao dobar pogled. Asistentkinja je prišla kandidatima. Dok je pregledavala njihove podatke, ukratko im je objasnila postupak. Nije oklijevala ispričati im o svom radu konzultantica. Često je kasnije morala dodati u uredski sustav da ponekad žali što netko nije mogao biti tamo na pregledu. Više je voljela da otkažu na vrijeme kako bi se to zabilježilo. Na prozoru je pogledala stranicu s odabranim ljudima. Čovjek koji je upravo pregledao sve sobe želio je da mu pokaže ormarić s brojilima. S njom su razgovarali o temi plina i struje. Pogledao je u ormarić s plinskim brojilom i pitao je o uklanjanju plinskog brojila. Rekla je da o tome postoji pravilo. Nije mogla potvrditi je li primjenjivo takozvano pametno brojilo. Radije nisu htjeli vidjeti plinsko brojilo, već moderniji priključak samo za struju. Rekla mu je da su mjesečne i ostale naknade za usluge po stanu, a ne zajednički. Stanar bi to trebao uzeti u obzir "po unajmljenoj nekretnini" i da se ne dijeli s ostatkom bloka. Iz njezina objašnjenja shvatio je da je to situacija u ovom stanu, a ne ono što on misli. Ponekad se razlikuje od stana do stana. Drugi muškarac ih je saslušao. Nakon što se raspitao, odlučila se vratiti u dnevni boravak. Željela je znati je li osoba (navedena po redu) zainteresirana. Također je pitala muškarca koji se raspitivao o ormariću s plinskim brojilom je li možda zainteresiran. On je potvrdno odgovorio da se ne slaže. Prišao joj je. Istovremeno ga je obavijestila da je drugi kandidat stigao malo ranije. Pitao je drugog muškarca je li već na vratima. Stajao je negdje na pločniku s mobitelom u ruci dok je hodao prema adresi nakon što je parkirao automobil na ulici. Rekao joj je da to ne bi trebao biti problem. Pogledala je dvojicu muškaraca, koji su htjeli znati tko je prvi prišao stambenoj četvrti. Prodavac ih je uvjeravao da je redoslijed na popisu ispravan. Iz torbice je izvadila… <Nastavak slijedi>

"Pozvani kandidati su doživjeli "Da/Ne" pregled" - 3. dio

...kako je asistentica, koju nije poznavao i nije znao da li radi za kompaniju, pokušala prići njegovim posjetiocima, nije mogao zaista provjeriti. Njegova zabrinutost se ubrzo pojavila kada je pročitao recenzije drugih ljudi. Nigdje drugdje nije naišao na ovakav "problem". Davanje fizičkih kartica za fotografiju izazvalo je pitanja kod čovjeka. - - - Grupa kandidata je očigledno zakazala sastanak sa asistenticom stambene zadruge tokom normalnog radnog dana. Stambena zgrada je bila prilično velika, maksimalne visine od tri do četiri sprata. Galerija je bila opremljena staklenim panelima. Nasuprot tome, vidjeli su slične stanove koji nisu bili dio ove nove zgrade. Pored običnog stepeništa, zgrada je imala lift. Grupa kandidata je čekala rano poslijepodne. Žena koja je stigla sama zastala je na trenutak. Držala je bijelu kovertu u ruci. Muškarac koji joj je kasnije prišao pitao ju je da li je konsultantica agencije za iznajmljivanje. Žena je odgovorila da se samo ponaša kao "prijateljica". Neko kome bi lično pomogla ubrzo bi prišao i povezao ih sa zaposlenikom. Prikupila je potrebne dokumente za to. Druga starija žena, koja je stajala nekoliko metara dalje, bila je u pratnji svog rođaka. Oboje su se malo udaljili od para dok su razgovarali. Otac, vjerovatno turskog porijekla, držao je svoju kćerku. Nosio je kompanijsku jaknu s velikim logom na leđima. Trenutak kasnije, čulo se kako se približava kombi, iz kojeg je izašla starija žena s hodalicom. Ista žena s kovertom odlučila je prošetati da pomogne. Vozač, koji je ranije izašao, pridržao joj je bočna vrata. Pretpostavio je da osoba dolazi po njegovog putnika i ručno ih je izveo. Žena je povela svoju klijenticu na pločnik dok konsultant nije stigao u dogovoreno vrijeme. Dva kandidata koja su se rano tog jutra sastala u drugom stambenom kompleksu primijetila su da su jedini tamo. Istog jutra su šetali naprijed-nazad. Ova zgrada, kao i druga, imala je "zatvoreni hol" s vidljivim natpisima na ulazu. Muškarac koji je prišao, vjerovatno napuštajući parking, susreo se s drugim muškarcem. Odmah je pogledao u stranu gdje su se nalazila ulazna vrata pored male šupe za bicikle. Rukom je pritisnuo dugme. Pitao je drugog muškarca da li je i on tu zbog razgledanja. Ovaj je klimnuo glavom. Saznao je da niko drugi nije tamo. Kratko je prošetao do tržnog centra da "izvrši svoje vrijeme". Isti muškarac je ponovo pozvonio na vrata. Njih dvoje nisu primijetili da im se u roku od nekoliko minuta približila asistentica. Kratko je provjerila očitavanje parking automata. Očigledno je htjela još jednom provjeriti vrijeme. Parkirala je automobil na susjednom mjestu. Kada je pogledala svoje vozilo, okrenula se i prošetala do adrese gdje je vidjela dvojicu muškaraca. Osmjehnula im se i rekla im da rijetko kasni. Zatim je stala ispred ulaza i okrenula ključ u bravi na vratima. U stubištu su odmah uočili lift. Asistentkinja ih je prvo pustila, a zatim pritisnula dugme za odgovarajući sprat. Zatim ih je odvela u drugi prostor, galeriju sa samo nekoliko vrata. I gore i dolje bili su slični hodnici. Kada je otvorila ulazna vrata, slegnula je torbicom i nešto izvadila. U ruci je držala fasciklu. Prelistavala ju je dok nije pronašla pravu stranicu. Rekla je da je iskusila nekoliko "slučajeva" gdje se ljudi nisu pojavili. Obično je očekivala da će barem nekoliko njih biti na pločniku.

Kada su ušli unutra, otvorila je vrata u hodniku, toaletu i dnevnoj sobi. Zamolila ih je da istraže prostor. Soba je izgledala potpuno prazno. U dnevnoj sobi su vidjeli veliki prozor. Nisu otvorili balkonska vrata, jer je prozor pružao dobar pogled. Asistentkinja je prišla kandidatima. Dok je pregledavala njihove informacije, ukratko im je objasnila proces. Nije oklijevala da im ispriča o svom poslu konsultanta. Često je kasnije morala dodati u kancelarijski sistem da ponekad žali što neko nije mogao biti tamo na pregledu. Više je voljela da otkažu na vrijeme kako bi se to zabilježilo. Na prozoru je pogledala stranicu s odabranim ljudima. Čovjek koji je upravo pregledao sve sobe želio je da mu pokaže ormarić s brojilima. Razgovarali su s njom o temi plina i struje. Pogledao je u ormarić s brojilom i pitao je o uklanjanju plinomjera. Rekla je da postoji pravilo o tome. Nije mogla potvrditi da li se primjenjuje takozvano pametno brojilo. Radije nisu željeli vidjeti plinomjer, već moderniji priključak samo za struju. Rekla mu je da su mjesečne i ostale naknade za usluge po stanu, a ne zajednički. Stanar bi ovo trebao uzeti u obzir "po iznajmljenoj nekretnini" i da se ne dijeli s ostatkom bloka. Iz njenog objašnjenja, shvatio je da je to situacija u ovom stanu, a ne ono što on misli. Ponekad se razlikuje od stana do stana. Drugi muškarac ih je saslušao. Nakon što se raspitao, odlučila se vratiti u dnevnu sobu. Željela je znati da li je osoba (navedena po redu) zainteresirana. Također je pitala čovjeka koji se raspitivao o ormariću s brojilom da li bi mogao biti zainteresiran. On je potvrdno odgovorio da se ne slaže. Prišao joj je. Istovremeno ga je obavijestila da je drugi kandidat stigao neko vrijeme ranije. Pitao je drugog muškarca da li je već na vratima. Stajao je negdje na pločniku s mobitelom u ruci dok je hodao prema adresi nakon što je parkirao automobil na ulici. Rekao joj je da to ne bi trebao biti problem. Pogledala je dvojicu muškaraca, koji su htjeli znati ko je prvi prišao stambenoj četvrti. Prodavac ih je uvjerio da je redoslijed na listi ispravan. Iz torbice je izvadila… <Nastavak slijedi>

„A meghívott jelöltek „Igen/Nem” megtekintésben részesültek” - 3. rész

...hogy az asszisztens, akit nem ismert, és nem tudta, hogy a cégnél dolgozik-e, hogyan próbált megszólítani a látogatóit, azt nem igazán tudta ellenőrizni. Aggodalmai hamarosan felmerültek, amikor mások véleményét olvasta. Sehol máshol nem találkozott ilyen „problémával”. A fényképhez szükséges fizikai kártyák biztosítása kérdéseket vetett fel a férfiban. - - - Egy csoport jelölt látszólag egy átlagos munkanapon egyeztetett időpontot egy lakásszövetkezet asszisztensével. A társasház meglehetősen nagy volt, maximum három-négy emeletes belmagassággal. A galériát üvegpanelek borították. Szemben hasonló lakásokat láttak, amelyek nem voltak részei ennek az új épületnek. A szokásos lépcsőház mellett az épületben lift is volt. A jelöltek csoportja kora délután várakozott. Egy nő, aki egyedül érkezett, egy pillanatra megállt. Egy fehér borítékot tartott a kezében. Egy férfi, aki később odament hozzá, megkérdezte, hogy ő a bérbeadó cég tanácsadója-e. A nő azt válaszolta, hogy csak „haverként” viselkedik. Rövidesen odament valaki, akinek személyesen segített volna, és kapcsolatba hozta őket az alkalmazottal. Összegyűjtötte a szükséges dokumentumokat. Egy másik idősebb nő, aki néhány méterre állt, rokona kíséretében érkezett. Mindketten kissé eltávolodtak a pártól, miközben beszélgettek. Egy feltehetően török ​​származású apa tartotta a lányát. Egy nagy logóval a hátán díszített céges dzsekit viselt. Egy pillanattal később egy furgon közeledését hallották, amelyből egy idősebb nő lépett ki egy járókerettel. Ugyanaz a nő a borítékkal úgy döntött, hogy odamegy segíteni. Egy sofőr, aki korábban kiszállt, nyitva tartotta neki az oldalsó ajtót. Feltételezte, hogy a személy az utasáért jön, és kézen fogva kísérte ki. A nő a járdára vezette ügyfelét, amíg a tanácsadó meg nem érkezett a megbeszélt időpontban. Két jelölt, akik aznap kora reggel egy másik lakóparkban találkoztak, észrevették, hogy ők az egyetlenek ott. Ugyanazon a reggelen oda-vissza sétálgattak. Ebben az épületben, akárcsak a másikban, egy "zárt előcsarnok" volt, látható névtáblákkal a bejáratnál. A férfi, aki feltehetően a parkolóból kifelé indult, találkozott a másik férfival. Azonnal arra a oldalra nézett, ahol egy bejárati ajtó volt egy kis biciklitároló mellett. Megnyomott egy gombot. Megkérdezte a másik férfit, hogy ő is ott van-e a megtekintésen. Az utóbbi bólintott. Megtudta, hogy senki más nincs ott. Röviden elsétált egy bevásárlóközpontba, hogy „megérje az idejét”. Ugyanaz a férfi ismét becsöngetett. A két férfi nem vette észre, hogy néhány percen belül egy női eladó odalépett hozzájuk. Röviden ellenőrizte a parkolóóra állását. Nyilvánvalóan ellenőrizni akarta az időt. Leparkolta az autóját a szomszédos helyen. Amikor ránézett a járművére, megfordult és elindult arra a címre, ahol a két férfit látta. Rájuk mosolygott, és azt mondta, hogy ritkán késik. Aztán a bejárat előtt állt, és elfordította a kulcsot az ajtózárban. A lépcsőházban azonnal megláttak egy liftet. Az eladó először elengedte őket, majd megnyomta a megfelelő emelet gombját. Ezután egy másik területre vezette őket, egy galériára, ahol csak néhány ajtó volt. Felül és lent is hasonló folyosók voltak. Amikor kinyitotta a bejárati ajtót, megvonta a vállát a kézitáskájával, és kivett belőle valamit. A kezében egy mappát tartott. Addig lapozgatta, amíg meg nem találta a megfelelő oldalt. Azt mondta, több olyan „esetet” is tapasztalt már, amikor az emberek nem jelentek meg. Általában arra számított, hogy legalább néhányan a járdán lesznek.

Bent kinyitotta a folyosó, a mosdó és a nappali ajtaját. Megkérte őket, hogy fedezzék fel a környéket. A szoba teljesen üresnek tűnt. A nappaliban egy nagy ablakot láttak. Nem nyitották ki az erkélyajtót, mivel az ablakból jó kilátás nyílt. Az asszisztens odament a jelöltekhez. Miközben áttekintette az adataikat, röviden elmagyarázta a folyamatot. Nem habozott mesélni nekik tanácsadói munkájáról. Utána gyakran hozzá kellett tennie az irodai rendszernek, hogy néha sajnálja, ha valaki nem tudott ott lenni a megtekintésen. Jobban szerette volna, ha időben lemondják, hogy ezt rögzítsék. Az ablaknál megnézett egy oldalt a kiválasztott emberekkel. A férfi, aki az összes szobát megtekintette, azt akarta, hogy megmutassa neki a mérőszekrényt. A gázról és az elektromosságról beszélgettek vele. Belenézett a mérőszekrénybe, és megkérdezte a nőtől a gázóra eltávolítását. A nő azt mondta, hogy erre van egy szabály. Nem igazán tudta megerősíteni, hogy alkalmazható-e az úgynevezett okosmérő. Jobban szerették volna, ha nem látják a gázórát, hanem egy modernebb, csak az áramhoz való csatlakozást. Azt mondta neki, hogy a havi és egyéb közüzemi díjak lakásonként értendők, nem pedig együttesen. A bérlőnek ezt "bérelt ingatlanonként" kellene figyelembe vennie, és hogy ez nem oszlik meg a ház többi részével. A nő magyarázatából megértette, hogy ebben a lakásban ez a helyzet, nem az, amire gondol. Néha lakásonként változik. A másik férfi meghallgatta őket. Miután érdeklődött, a nő úgy döntött, hogy visszamegy a nappaliba. Tudni akarta, hogy az illető (sorrendben felsorolva) érdeklődik-e. Azt a férfit is megkérdezte, aki a mérőszekrényről érdeklődött, hogy esetleg érdeklődne-e. A férfi igenlően válaszolt, hogy nem ért egyet. Odament hozzá. Ugyanakkor a nő tájékoztatta, hogy a másik jelölt egy idővel korábban érkezett. Megkérdezte a másik férfit, hogy az ajtóban van-e már. Valahol a járdán állt, kezében a mobiltelefonjával, miközben a cím felé sétált, miután leparkolta az autóját az utcán. Azt mondta neki, hogy ennek nem szabadna gondot okoznia. A nő a két férfira nézett, akik tudni akarták, ki közeledett először a lakóövezethez. Az eladó biztosította őket, hogy a lista sorrendje helyes. A kézitáskájából elővett… <Folytatás következik>

„Candidații invitați au avut parte de o vizionare de tip «Da/Nu»” - Partea 3

...nu a putut verifica cum asistenta, pe care nu o cunoștea și nu știa dacă lucra pentru companie, a încercat să se apropie de vizitatorii săi. Îngrijorările sale au apărut curând când a citit recenziile altor persoane. Nu mai întâlnise o „problemă” de acest gen nicăieri altundeva. Furnizarea cardurilor fizice pentru o fotografie i-a ridicat întrebări bărbatului. - - - Un grup de candidați își făcuse aparent o programare cu asistentul unei asociații de locuințe într-o zi lucrătoare obișnuită. Blocul de apartamente era destul de mare, cu o înălțime maximă de trei până la patru etaje. Galeria era prevăzută cu panouri de sticlă. În fața lor, au văzut apartamente similare care nu făceau parte din această clădire nouă. Pe lângă o scară obișnuită, clădirea avea un lift. Grupul de candidați aștepta la începutul după-amiezii. O femeie care a sosit singură s-a oprit o clipă. Ținea un plic alb în mână. Un bărbat care s-a apropiat ulterior de ea a întrebat-o dacă este consultantul agenției de închirieri. Femeia a răspuns că se comporta doar ca o „prieten”. Cineva pe care îl va ajuta personal se va apropia în scurt timp și îl va pune în legătură cu angajatul. Ea a adunat documentele necesare pentru aceasta. O altă femeie mai în vârstă, care stătea la câțiva metri distanță, era însoțită de o rudă. Amândoi s-au îndepărtat ușor de cuplu în timp ce discutau. Un tată, probabil de origine turcă, își ținea fiica în brațe. Purta o jachetă a companiei cu un logo mare pe spate. Un moment mai târziu, s-a auzit apropiindu-se o dubă, din care a coborât o femeie mai în vârstă cu un cadru de mers. Aceeași femeie cu plicul a decis să meargă să o ajute. Un șofer, care coborâse mai devreme, i-a ținut portiera laterală deschisă. A presupus că persoana venea după pasagerul său și i-a condus afară de mână. Femeia și-a condus clienta pe trotuar până când consultantul a sosit la ora convenită. Doi candidați care s-au întâlnit în acea dimineață devreme la un alt complex rezidențial au observat că erau singurii acolo. În aceeași dimineață, au mers înainte și înapoi. Această clădire, la fel ca cealaltă, avea un „hol închis” cu plăcuțe de nume vizibile la intrare. Bărbatul care s-a apropiat, probabil ieșind din parcare, l-a întâlnit pe celălalt bărbat. S-a uitat imediat în lateral, unde se afla o ușă de la intrare, lângă un mic șopron pentru biciclete. Cu mâna, a apăsat un buton. L-a întrebat pe celălalt bărbat dacă era și el acolo pentru vizionare. Acesta din urmă a dat din cap. A aflat că nu mai era nimeni altcineva acolo. S-a dus scurt la un centru comercial pentru a „încerca să-și facă o ofertă”. Același bărbat a sunat din nou la ușă. Cei doi nu au observat că, în câteva minute, o asistentă s-a apropiat de ei. A verificat scurt indicația parcometrului. Se pare că voia să verifice din nou ora. Și-a parcat mașina în spațiul alăturat. Când s-a uitat la vehiculul ei, s-a întors și a mers la adresa unde îi văzuse pe cei doi bărbați. Le-a zâmbit și le-a spus că rareori întârzia. Apoi s-a oprit în fața intrării și a întors cheia în broască. Pe casa scărilor, au observat imediat un lift. Asistenta i-a lăsat să meargă mai întâi, apoi a apăsat butonul pentru etajul corect. Apoi i-a condus într-o altă zonă, o galerie cu doar câteva uși. Atât deasupra, cât și dedesubt erau coridoare similare. Când a deschis ușa din față, și-a ridicat geanta din umeri și a scos ceva. În mână ținea un dosar. L-a răsfoit până a găsit pagina corectă. A spus că avusese mai multe „cazuri” în care oamenii nu au apărut. De obicei, se aștepta ca cel puțin câțiva să fie pe trotuar.

Odată intrată, a deschis ușile de la hol, toaletă și sufragerie. Le-a cerut să exploreze zona. Camera părea complet goală. În sufragerie, au văzut o fereastră mare. Nu au deschis ușa balconului, deoarece fereastra oferea o vedere bună asupra peisajului. Asistenta s-a apropiat de candidați. În timp ce le revizuia informațiile, le-a explicat pe scurt procesul. Nu a ezitat să le povestească despre munca ei de consultant. Deseori trebuia să adauge ulterior în sistemul de birou că uneori regreta că cineva nu putea fi prezent la vizionare. A preferat ca aceștia să anuleze la timp, astfel încât acest lucru să fie înregistrat. La fereastră, s-a uitat la o pagină cu persoanele selectate. Bărbatul care tocmai vizionase toate camerele voia ca ea să-i arate dulapul cu contoare. Au discutat cu ea despre gaz și electricitate.

S-a uitat în dulapul cu contoare și a întrebat-o despre scoaterea contorului de gaz. Ea a spus că există o regulă în acest sens. Nu a putut confirma cu adevărat dacă un așa-numit contor inteligent era aplicabil. Ei preferau să nu vadă contorul de gaz, ci o conexiune mai modernă doar pentru electricitate. Ea i-a spus că taxele lunare și alte taxe de serviciu erau per apartament și nu comune. Chiriașul ar trebui să ia în considerare acest lucru „per proprietate închiriată” și că nu era împărțit cu restul blocului. Din explicațiile ei, el a înțeles că aceasta era situația în acest apartament, nu ceea ce credea el. Uneori varia de la apartament la apartament. Celălalt bărbat i-a ascultat. După ce s-a interesat, ea a decis să se întoarcă în sufragerie. Voia să știe dacă persoana (enumerată în ordine) era interesată. De asemenea, l-a întrebat pe bărbatul care se interesase de dulapul cu contoare dacă ar putea fi interesat. El a răspuns afirmativ că nu este de acord. S-a dus la ea. În același timp, ea l-a informat că celălalt candidat sosise cu puțin timp mai devreme. L-a întrebat pe celălalt bărbat dacă era deja la ușă. Stătea undeva pe trotuar cu telefonul mobil în mână în timp ce mergea spre adresă după ce își parcase mașina pe stradă. I-a spus că nu ar trebui să fie o problemă. Ea s-a uitat la cei doi bărbați, care voiau să știe cine a ajuns primul în zona rezidențială. Asistenta i-a asigurat că ordinea listei era corectă. Din geantă, a scos... <Va urma>

„Pozvaní kandidáti zažili prohlídku „Ano/Ne““ - 3. část

...jak se asistentka, kterou neznal a nevěděl, zda pro firmu pracuje, snažila oslovit jeho návštěvníky, si nemohl ověřit. Jeho obavy brzy narostly, když si přečetl recenze jiných lidí. S takovým „problémem“ se nikde jinde nesetkal. Poskytnutí fyzických karet pro fotografování vyvolalo u muže otázky. - - - Skupina kandidátů si zřejmě domluvila schůzku s asistentkou bytového družstva v běžný pracovní den. Bytový dům byl poměrně velký, s maximální výškou tři až čtyři patra. Galerie byla vybavena skleněnými panely. Naproti viděli podobné byty, které nebyly součástí této nové budovy. Kromě běžného schodiště měla budova výtah. Skupina kandidátů čekala brzy odpoledne. Žena, která dorazila sama, se na chvíli zastavila. V ruce držela bílou obálku. Muž, který k ní později přistoupil, se zeptal, zda je konzultantkou nájemní kanceláře. Žena odpověděla, že se chová jen jako „kamarádka“. Někdo, komu by osobně pomohla, by se brzy přiblížil a spojil by ho se zaměstnancem. Shromáždila k tomu potřebné dokumenty. Další starší žena, stojící o několik metrů dál, byla v doprovodu svého příbuzného. Oba se od páru při rozhovoru mírně vzdálili. Otec, pravděpodobně tureckého původu, držel svou dceru. Měl na sobě firemní bundu s velkým logem na zádech. O chvíli později se ozvala příjezd dodávky, ze které vystoupila starší žena s chodítkem. Tatáž žena s obálkou se rozhodla jít na pomoc. Řidič, který dříve vystoupil, jí podržel boční dveře. Předpokládal, že si osoba jde pro svého spolujezdce, a za ruku je vyvedl ven. Žena vedla svou klientku na chodník, dokud konzultant nedorazil v domluvený čas. Dva kandidáti, kteří se brzy ráno setkali v jiném rezidenčním komplexu, si všimli, že tam byli sami. Téhož rána se procházeli sem a tam. Tato budova, stejně jako ta druhá, měla „uzavřenou vstupní halu“ s viditelnými jmenovkami u vchodu. Muž, který se přiblížil, pravděpodobně odcházel z parkoviště, se setkal s druhým mužem. Okamžitě se podíval stranou, kde se vedle malé kolárny nacházely vchodové dveře. Rukou stiskl tlačítko. Zeptal se druhého muže, jestli si je také prohlédnout. Ten přikývl. Dozvěděl se, že tam nikdo jiný není. Chvíli se prošel k nákupnímu centru, aby si „vypůjčil čas“. Tentýž muž znovu zazvonil u dveří. Oba si nevšimli, že za pár minut k nim přistoupila prodavačka. Krátce zkontrolovala parkovací automat. Zřejmě si chtěla ověřit čas. Zaparkovala auto na sousedním místě. Když se podívala na své vozidlo, otočila se a šla na adresu, kde oba muže viděla. Usmála se na ně a řekla jim, že se zřídka opozdí. Pak se postavila před vchod a otočila klíčem v zámku. Na schodišti okamžitě zahlédli výtah. Prodavačka je pustila první a pak stiskla tlačítko správného patra. Poté je zavedla do další oblasti, galerie s jen několika dveřmi. Nahoře i dole byly podobné chodby. Když otevřela vchodové dveře, pokrčila rameny kabelkou a něco vytáhla. V ruce držela složku. Listovala v ní, dokud nenašla správnou stránku. Řekla, že zažila několik „případů“, kdy se lidé neukázali. Obvykle očekávala, že alespoň pár jich bude na chodníku.

Uvnitř otevřela dveře na chodbě, toaletě a v obývacím pokoji. Požádala je, aby prozkoumali prostor. Místnost vypadala úplně prázdná. V obývacím pokoji uviděli velké okno. Neotevřeli balkonové dveře, protože z okna byl dobrý výhled. Asistentka přistoupila ke kandidátům. Při kontrole jejich informací jim stručně vysvětlila postup. Neváhala jim vyprávět o své práci konzultantky. Často musela později do kancelářského systému dodat, že někdy lituje, že se někdo nemohl zúčastnit prohlídky. Dala přednost tomu, aby se včas zrušili, aby se to zaznamenalo. U okna se podívala na stránku s vybranými lidmi. Muž, který si právě prohlédl všechny místnosti, chtěl, aby mu ukázala elektroměrovou skříň. Diskutovali s ní o tématu plynu a elektřiny. Nahlédl do rozvaděče s plynoměrem a zeptal se jí na odstranění plynoměru. Řekla, že na to existuje pravidlo. Nemohla přesně potvrdit, zda se na něj vztahuje tzv. inteligentní měřič. Raději by nechtěli vidět plynoměr, ale modernější přípojku pouze na elektřinu. Řekla mu, že měsíční a další poplatky za služby se účtují za byt, nikoli společně. Nájemník by to měl brát v úvahu „za pronajatou nemovitost“ a že se o ni nedělí se zbytkem bloku. Z jejího vysvětlení pochopil, že tohle je situace v tomto bytě, ne to, co si myslí. Někdy se to byt od bytu liší. Druhý muž je vyslechl. Po dotazu se rozhodla vrátit do obývacího pokoje. Chtěla vědět, zda má daná osoba (uvedená v pořadí) zájem. Zeptala se také muže, který se ptal na rozvaděč, zda by mohl mít zájem. Odpověděl kladně, že nesouhlasí. Přešel k ní. Zároveň ho informovala, že druhý kandidát dorazil o chvíli dříve. Zeptal se druhého muže, zda už je u dveří. Stál někde na chodníku s mobilem v ruce a šel k dané adrese poté, co zaparkoval auto na ulici. Řekl jí, že by to neměl být problém. Podívala se na dva muže, kteří chtěli vědět, kdo se k obytné zóně přiblížil jako první. Prodavačka je ujistila, že pořadí v seznamu je správné. Z kabelky vytáhla… <Pokračování bude nahlášeno>

„Pozvaní kandidáti zažili prehliadku „Áno/Nie““ - 3. časť

...ako sa asistentka, ktorú nepoznal a nevedel, či pracuje pre spoločnosť, snažila osloviť jeho návštevníkov, nevedel si overiť. Jeho obavy sa čoskoro objavili, keď si prečítal recenzie iných ľudí. S takýmto „problémom“ sa nikde inde nestretol. Poskytnutie fyzických kariet na fotografovanie vyvolalo u muža otázky. - - - Skupina kandidátov si zrejme dohodla stretnutie s asistentkou bytového družstva v bežný pracovný deň. Bytový dom bol pomerne veľký, s maximálnou výškou tri až štyri poschodia. Galéria bola vybavená sklenenými panelmi. Oproti nim videli podobné byty, ktoré neboli súčasťou tejto novej budovy. Okrem bežného schodiska mala budova aj výťah. Skupina kandidátov čakala skoro popoludní. Žena, ktorá prišla sama, sa na chvíľu zastavila. V ruke držala bielu obálku. Muž, ktorý k nej neskôr pristúpil, sa jej spýtal, či je konzultantkou prenajímateľskej agentúry. Žena odpovedala, že sa správa len ako „kamarátka“. Niekto, komu by osobne pomohla, by sa čoskoro priblížil a spojil by ho so zamestnancom. Zhromaždila na to potrebné dokumenty. Ďalšia staršia žena, ktorá stála pár metrov od nej, bola v sprievode svojho príbuzného. Obaja sa od páru mierne vzdialili, zatiaľ čo sa rozprávali. Otec, pravdepodobne tureckého pôvodu, držal svoju dcéru v náručí. Mal na sebe firemnú bundu s veľkým logom na zadnej strane. O chvíľu neskôr bolo počuť prichádzať dodávku, z ktorej vystúpila staršia žena s chodítkom. Tá istá žena s obálkou sa rozhodla prejsť, aby jej pomohla. Vodič, ktorý predtým vystúpil, jej podržal bočné dvere. Predpokladal, že si ide po svojho spolujazdca, a za ruku ich vyviedol von. Žena viedla svoju klientku na chodník, kým v dohodnutom čase neprišla konzultantka. Dvaja kandidáti, ktorí sa stretli skoro ráno v inom rezidenčnom komplexe, si všimli, že tam boli sami. V to isté ráno sa prechádzali tam a späť. Táto budova, rovnako ako tá druhá, mala „uzavretú vstupnú halu“ s viditeľnými menovkami pri vchode. Muž, ktorý sa priblížil, pravdepodobne odchádzajúc z parkoviska, stretol druhého muža. Okamžite sa pozrel na stranu, kde sa nachádzali vchodové dvere vedľa malej prístrešky na bicykle. Rukou stlačil tlačidlo. Spýtal sa druhého muža, či si ich tiež prišiel pozrieť. Ten prikývol. Dozvedel sa, že tam nikto iný nie je. Krátko sa prešiel do nákupného centra, aby si „vypýtal čas“. Ten istý muž znova zazvonil pri dverách. Obaja si nevšimli, že o pár minút k nim prišla asistentka. Stručne skontrolovala parkovací automat. Zrejme si chcela overiť čas. Zaparkovala auto na susednom mieste. Keď sa pozrela na svoje vozidlo, otočila sa a prešla na adresu, kde videla oboch mužov. Usmiala sa na nich a povedala im, že zriedka mešká. Potom sa postavila pred vchod a otočila kľúčom v zámke dverí. Na schodisku okamžite zbadali výťah. Asistentka ich pustila najprv a potom stlačila tlačidlo správneho poschodia. Potom ich zaviedla do inej oblasti, galérie s len niekoľkými dverami. Hore aj dole boli podobné chodby. Keď otvorila vchodové dvere, pokrčila plecami kabelku a niečo vybrala. V ruke držala priečinok. Listovala v ňom, kým nenašla správnu stranu. Povedala, že zažila niekoľko „prípadov“, keď sa ľudia neukázali. Zvyčajne očakávala, že aspoň niekoľko z nich bude na chodníku.

Keď vošli dnu, otvorila dvere na chodbe, toalete a v obývačke. Požiadala ich, aby preskúmali okolie. Miestnosť vyzerala úplne prázdna. V obývačke uvideli veľké okno. Neotvorili balkónové dvere, pretože okno poskytovalo dobrý výhľad. Asistentka pristúpila ku kandidátom. Pri kontrole ich informácií im stručne vysvetlila postup. Neváhala im povedať o svojej práci konzultantky. Často musela neskôr do kancelárskeho systému dodať, že niekedy ľutuje, že sa niekto nemohol zúčastniť obhliadky. Uprednostnila, aby obhliadku včas zrušili, aby sa to zaznamenalo. Pri okne si pozrela stranu s vybranými ľuďmi. Muž, ktorý si práve prezrel všetky izby, chcel, aby mu ukázala skrinku s meračmi. Diskutovali s ňou o téme plynu a elektriny. Pozrel sa do skrinky s meračom a spýtal sa jej na odstránenie plynomeru. Povedala, že na to existuje pravidlo. Nevedela presne potvrdiť, či sa na to vzťahuje takzvaný inteligentný merač. Radšej nechceli vidieť plynomer, ale modernejšie pripojenie iba na elektrinu. Povedala mu, že mesačné a iné poplatky za služby sa účtujú za byt a nie spoločne. Nájomník by to mal brať do úvahy „za prenajatý majetok“ a že sa oň nedelí so zvyškom bloku. Z jej vysvetlenia pochopil, že takáto je situácia v tomto byte, nie to, čo si myslí. Niekedy sa to líši od bytu k bytu. Druhý muž ich počúval. Po opýtaní sa rozhodla vrátiť do obývačky. Chcela vedieť, či má osoba (uvedená v poradí) záujem. Spýtala sa aj muža, ktorý sa informoval o skrinke s meračom, či by nemal záujem. Odpovedal kladne, že nesúhlasí. Prešiel k nej. Zároveň ho informovala, že druhý kandidát prišiel o chvíľu skôr. Spýtal sa druhého muža, či už je pri dverách. Stál niekde na chodníku s mobilom v ruke a kráčal k adrese po tom, čo zaparkoval auto na ulici. Povedal jej, že by to nemal byť problém. Pozrela sa na dvoch mužov, ktorí chceli vedieť, kto sa ako prvý priblížil k obytnej zóne. Asistentka ich uistila, že poradie v zozname je správne. Z kabelky vybrala… <Pokračovanie nabudúce>

„Povabljeni kandidati so doživeli ogled z „da/ne““ – 3. del

... kako je asistentka, ki je ni poznal in ni vedel, ali dela za podjetje, poskušala pristopiti k njegovim obiskovalcem, ni mogel zares preveriti. Njegovi pomisleki so se kmalu pojavili, ko je prebral ocene drugih ljudi. S takšno „težavo“ se ni srečal nikjer drugje. Predložitev fizičnih kartic za fotografiranje je moškemu sprožila vprašanja. - - - Skupina kandidatov se je očitno dogovorila za sestanek s asistentko stanovanjskega združenja na običajen delovni dan. Stanovanjski blok je bil precej velik, z največjo višino od treh do štirih nadstropij. Galerija je bila opremljena s steklenimi ploščami. Nasproti so videli podobna stanovanja, ki niso bila del te nove stavbe. Poleg običajnega stopnišča je imela stavba tudi dvigalo. Skupina kandidatov je čakala zgodaj popoldne. Ženska, ki je prišla sama, se je za trenutek ustavila. V roki je držala belo ovojnico. Moški, ki se ji je kasneje približal, jo je vprašal, ali je svetovalka agencije za najem. Ženska je odgovorila, da je le „prijateljica“. Nekdo, ki mu bo osebno pomagala, bi kmalu pristopil in ga povezal z zaposlenim. Za to je zbrala potrebne dokumente. Nekaj ​​metrov stran je stala še ena starejša ženska, ki jo je spremljala njena sorodnica. Oba sta se med klepetom nekoliko odmaknila od para. Oče, domnevno turškega rodu, je držal hčerko. Nosil je službeno jakno z velikim logotipom na hrbtu. Trenutek kasneje se je zaslišalo približevanje kombija, iz katerega je izstopila starejša ženska s hoduljico. Ista ženska s kuverto se je odločila, da bo stopila na pomoč. Voznik, ki je prej izstopil, ji je pridržal stranska vrata. Predvideval je, da oseba prihaja po njegovega sopotnika, in ju je ročno pospremil ven. Ženska je stranko peljala na pločnik, dokler svetovalec ni prispel ob dogovorjeni uri. Dva kandidata, ki sta se zgodaj zjutraj srečala v drugem stanovanjskem kompleksu, sta opazila, da sta tam edina. Istega jutra sta se sprehajala sem ter tja. Ta stavba je imela, tako kot druga, "zaprto avlo" z vidnimi tablicami z imeni na vhodu. Moški, ki se je približal, domnevno zapuščajoč parkirišče, je srečal drugega moškega. Takoj je pogledal na stran, kjer so bila vhodna vrata poleg majhne kolesarnice. Z roko je pritisnil gumb. Vprašal je drugega moškega, če je tudi on tam na ogledu. Slednji je prikimal. Izvedel je, da tam ni nikogar drugega. Na kratko se je sprehodil do nakupovalnega središča, da bi "izbral svoj čas". Isti moški je ponovno pozvonil. Nista opazila, da se jima je čez nekaj minut približala prodajalka. Na hitro je preverila odčitek parkirnega avtomata. Očitno je želela še enkrat preveriti uro. Avto je parkirala na sosednjem mestu. Ko je pogledala svoje vozilo, se je obrnila in odšla do naslova, kjer je videla oba moška. Nasmehnila se jima je in jima povedala, da redko zamuja. Nato se je postavila pred vhod in obrnila ključ v ključavnici. Na stopnišču sta takoj opazila dvigalo. Prodajalka ju je najprej spustila, nato pa pritisnila gumb za pravilno nadstropje. Nato ju je odpeljala v drug prostor, galerijo z le nekaj vrati. Zgoraj in spodaj sta bila podobna hodnika. Ko je odprla vhodna vrata, je skomignila s torbico in nekaj vzela ven. V roki je držala mapo. Listala jo je, dokler ni našla prave strani. Povedala je, da je doživela že več "primerov", ko se ljudje niso pojavili. Običajno je pričakovala, da jih bo vsaj nekaj na pločniku.

Ko so bili notri, je odprla vrata na hodniku, v stranišču in dnevni sobi. Prosila jih je, naj raziščejo okolico. Soba je bila videti popolnoma prazna. V dnevni sobi so zagledali veliko okno. Balkonskih vrat niso odprli, saj je okno ponujalo dober razgled. Asistentka je pristopila h kandidatoma. Med pregledovanjem njihovih podatkov jim je na kratko razložila postopek. Brez oklevanja jim je povedala o svojem delu svetovalke. Pogosto je morala pozneje v pisarniški sistem dodati, da včasih obžaluje, da se nekdo ni mogel udeležiti ogleda. Raje je imela, da pravočasno odpovesta ogled, da se to zabeleži. Pri oknu si je ogledala stran z izbranimi ljudmi. Moški, ki si je pravkar ogledal vse sobe, je želel, da mu pokaže omarico z števci. Z njo sta se pogovarjala o plinu in elektriki. Pogledal je v omaro s števcem in jo vprašal o odstranitvi plinskega števca. Rekla je, da o tem obstaja pravilo. Ni mogla zares potrditi, ali je primeren tako imenovani pametni števec. Raje niso videli plinskega števca, temveč sodobnejši priključek samo za elektriko. Povedala mu je, da se mesečni stroški in drugi stroški storitev obračunavajo na stanovanje in ne skupno. Najemnik bi moral to upoštevati "na najeto nepremičnino" in da si je ne deli s preostalimi stanovalci bloka. Iz njene razlage je razumel, da je to stanje v tem stanovanju, ne pa to, kar si je mislil. Včasih se razlikuje od stanovanja do stanovanja. Drugi moški jih je poslušal. Po povpraševanju se je odločila, da se vrne v dnevno sobo. Želela je vedeti, ali osebo (navedeno po vrstnem redu) zanima. Vprašala je tudi moškega, ki je povpraševal o omarici s števcem, ali bi ga morda zanimalo. Pritrdilno je odgovoril, da se ne strinja. Stopil je k njej. Hkrati ga je obvestila, da je drugi kandidat prišel že nekaj časa prej. Vprašal je drugega moškega, ali je že pri vratih. Stal je nekje na pločniku z mobilnim telefonom v roki, ko je hodil proti naslovu, potem ko je parkiral avto na ulici. Povedal ji je, da to ne bi smel biti problem. Pogledala je oba moška, ​​ki sta želela vedeti, kdo se je prvi približal stanovanjskemu naselju. Prodajalka ju je zagotovila, da je vrstni red na seznamu pravilen. Iz torbice je vzela ... <Nadaljevanje sledi>

«Հրավիրված թեկնածուները ունեցան «Այո/Ոչ» դիտում» - Մաս 3

...ինչպես օգնականը, որին նա չգիտեր և չգիտեր, թե արդյոք աշխատում է ընկերությունում, փորձում էր մոտենալ իր այցելուներին, նա իրականում չէր կարող ստուգել։ Նրա մտահոգությունները շուտով առաջացան, երբ նա կարդաց այլ մարդկանց ակնարկները։ Նա նման «խնդիր» չէր հանդիպել որևէ այլ տեղ։ Լուսանկարի համար ֆիզիկական քարտեր տրամադրելը հարցեր առաջացրեց տղամարդու մոտ։ - - - Թեկնածուների մի խումբ, ըստ երևույթին, սովորական աշխատանքային օրը հանդիպում էր նշանակել բնակարանային ասոցիացիայի օգնականի հետ։ Բնակարանային շենքը բավականին մեծ էր՝ առավելագույնը երեքից չորս հարկ բարձրությամբ։ Պատկերասրահը հագեցած էր ապակե վահանակներով։ Հակառակ կողմում նրանք տեսան նմանատիպ բնակարաններ, որոնք այս նոր շենքի մաս չէին կազմում։ Սովորական աստիճաններից բացի, շենքն ուներ վերելակ։ Թեկնածուների խումբը սպասում էր վաղ կեսօրին։ Մի կին, որը մենակ էր ժամանել, մի պահ կանգ առավ։ Նա ձեռքում սպիտակ ծրար էր պահում։ Ավելի ուշ նրան մոտեցած մի տղամարդ հարցրեց, թե արդյոք նա վարձակալության գործակալության խորհրդատուն է։ Կինը պատասխանեց, որ ինքը պարզապես «ընկերուհի» է։ Մեկը, որին նա անձամբ պետք է օգներ, շուտով կմոտենար և կապ կհաստատեր աշխատակցի հետ։ Նա հավաքեց դրա համար անհրաժեշտ փաստաթղթերը։ Մի քանի մետր հեռավորության վրա կանգնած մեկ այլ տարեց կնոջ ուղեկցում էր իր ազգականը։ Երկուսն էլ մի փոքր հեռացան զույգից, մինչ նրանք զրուցում էին։ Հայրը, ենթադրաբար թուրքական ծագումով, գրկել էր դստերը։ Նա կրում էր ընկերության բաճկոն՝ մեջքին մեծ լոգոտիպով։ Մի պահ անց լսվեց մոտեցող միկրոավտոբուսի ձայն, որից դուրս եկավ քայլակով տարեց կին։ Նույն կինը՝ ծրարը ձեռքին, որոշեց մոտենալ օգնելու։ Վարորդը, որն ավելի վաղ դուրս էր եկել, բաց պահեց կողքի դուռը նրա համար։ Նա ենթադրեց, որ անձը գալիս է իր ուղևորի հետևից և ձեռքով դուրս տարավ նրանց։ Կինը իր հաճախորդին տարավ մայթ, մինչև խորհրդատուն հասավ պայմանավորված ժամին։ Երկու թեկնածուներ, որոնք այդ առավոտյան վաղ հանդիպել էին մեկ այլ բնակելի համալիրում, նկատեցին, որ իրենք միակն են այնտեղ։ Նույն առավոտյան նրանք քայլում էին առաջ-ետ։ Այս շենքը, ինչպես մյուսը, ուներ «փակ նախասրահ»՝ մուտքի մոտ տեսանելի անվանական ցուցանակներով։ Մոտեցած տղամարդը, ենթադրաբար դուրս գալով կայանատեղիից, հանդիպեց մյուս տղամարդուն։ Նա անմիջապես նայեց այն կողմը, որտեղ փոքրիկ հեծանիվի պահեստի կողքին մուտքի դուռ կար։ Ձեռքով սեղմեց կոճակը։ Հարցրեց մյուս տղամարդուն, թե արդյոք ինքն էլ է այնտեղ դիտելու համար։ Վերջինս գլխով արեց։ Իմացավ, որ այնտեղ ուրիշ ոչ ոք չկա։ Նա կարճ քայլեց դեպի առևտրի կենտրոն՝ «ժամանակ շահելու» համար։ Նույն տղամարդը կրկին զանգեց դռան զանգը։ Երկուսը չնկատեցին, որ մի քանի րոպե անց նրանց մոտեցավ մի կին օգնական։ Նա կարճ ստուգեց կայանատեղիի ցուցմունքը։ Պարզվում է՝ ուզում էր կրկնակի ստուգել ժամանակը։ Նա մեքենան կայանեց հարակից տարածքում։ Երբ նա նայեց իր մեքենային, շրջվեց և քայլեց դեպի այն հասցեն, որտեղ տեսել էր երկու տղամարդկանց։ Նա ժպտաց նրանց և ասաց, որ հազվադեպ է ուշանում։ Ապա կանգնեց մուտքի առջև և բանալին շրջեց դռան կողպեքի մեջ։ Աստիճանավանդակում նրանք անմիջապես նկատեցին վերելակ։ Օգնականը նախ բաց թողեց նրանց, ապա սեղմեց համապատասխան հարկի կոճակը։ Այնուհետև նա տարավ նրանց մեկ այլ տարածք՝ մի պատկերասրահ, որն ուներ ընդամենը մի քանի դուռ։ Վերևում և ներքևում նմանատիպ միջանցքներ կային։ Երբ նա բացեց մուտքի դուռը, թոթվեց ձեռքի պայուսակը և ինչ-որ բան հանեց։ Նա ձեռքում պահում էր մի թղթապանակ։ Նա թերթեց այն, մինչև գտավ ճիշտ էջը։ Նա ասաց, որ մի քանի «դեպքեր» է ունեցել, երբ մարդիկ չեն հայտնվել։ Սովորաբար նա սպասում էր, որ առնվազն մի քանիսը կլինեն մայթեզրին։

Մտնելով ներս՝ նա բացեց միջանցքի, զուգարանի և հյուրասենյակի դռները։ Նա խնդրեց նրանց ուսումնասիրել տարածքը։ Սենյակը լիովին դատարկ էր թվում։ Հյուրասենյակում նրանք տեսան մեծ պատուհան։ Նրանք չբացեցին պատշգամբի դուռը, քանի որ պատուհանից լավ տեսարան էր բացվում։ Օգնականը մոտեցավ թեկնածուներին։ Նրանց տեղեկությունները վերանայելիս նա համառոտ բացատրեց գործընթացը։ Նա չհապաղեց պատմել նրանց խորհրդատուի իր աշխատանքի մասին։ Հետագայում նա հաճախ ստիպված էր լինում գրասենյակային համակարգում ավելացնել այն, ինչը երբեմն ափսոսում էր, որ ինչ-որ մեկը չէր կարող այնտեղ լինել դիտման համար։ Նա նախընտրում էր, որ նրանք ժամանակին չեղարկեն, որպեսզի դա գրանցվի։ Պատուհանի մոտ նա նայեց ընտրված մարդկանց հետ էջը։ Տղամարդը, որը հենց նոր դիտել էր բոլոր սենյակները, ուզում էր, որ նա իրեն ցույց տա հաշվիչի պահարանը։ Նրանք նրա հետ քննարկեցին գազի և էլեկտրաէներգիայի թեման։ Նա նայեց հաշվիչի պահարանին և հարցրեց նրան գազի հաշվիչի հանման մասին: Նա ասաց, որ այս մասին կանոն կա: Նա չէր կարող հաստատել, թե արդյոք այսպես կոչված խելացի հաշվիչը կիրառելի է: Նրանք նախընտրում էին չտեսնել գազի հաշվիչը, այլ տեսնել ավելի ժամանակակից միացում միայն էլեկտրաէներգիայի համար: Նա ասաց նրան, որ ամսական և այլ ծառայությունների վճարները հաշվարկվում են բնակարանի համար, այլ ոչ թե համատեղ: Վարձակալը պետք է հաշվի առնի այս «վարձակալված գույքի համար» և որ այն չի կիսվում շենքի մնացած մասի հետ: Նրա բացատրությունից նա հասկացավ, որ սա այս բնակարանի իրավիճակն է, այլ ոչ թե այն, ինչ նա կարծում է: Երբեմն այն տարբերվում էր բնակարանից բնակարան: Մյուս տղամարդը լսեց նրանց: Հարցնելուց հետո նա որոշեց վերադառնալ հյուրասենյակ: Նա ուզում էր իմանալ, թե արդյոք անձը (նշված հերթականությամբ) հետաքրքրված է: Նա նաև հարցրեց հաշվիչի պահարանի մասին հարցրած տղամարդուն, թե արդյոք նա կարող է հետաքրքրված լինել: Նա դրական պատասխանեց, որ համաձայն չէ: Նա մոտեցավ նրան: Միևնույն ժամանակ, նա տեղեկացրեց նրան, որ մյուս թեկնածուն մի փոքր ավելի վաղ էր ժամանել: Նա հարցրեց մյուս տղամարդուն, թե արդյոք նա դեռ դռան մոտ է: Նա կանգնած էր մայթեզրի վրա՝ ձեռքին բջջային հեռախոսը, երբ քայլում էր դեպի հասցեն՝ փողոցում մեքենան կայանելուց հետո։ Նա ասաց, որ դա խնդիր չպետք է լինի։ Կինը նայեց երկու տղամարդկանց, ովքեր ուզում էին իմանալ, թե ով է առաջինը մոտեցել բնակելի թաղամասին։ Աշխատակիցը վստահեցրեց նրանց, որ ցուցակի հերթականությունը ճիշտ է։ Նա իր ձեռքի պայուսակից հանեց… <Շարունակությունը>

„Boðnir umsækjendur upplifðu „Já/Nei“ skoðun“ - 3. hluti

...hvernig aðstoðarmaðurinn, sem hann þekkti ekki og vissi ekki hvort hún vann fyrir fyrirtækið, reyndi að nálgast gesti hans, gat hann ekki staðfest. Áhyggjur hans vöknuðu fljótt þegar hann las umsagnir annarra. Hann hafði ekki rekist á „vandamál“ eins og þetta annars staðar. Að útvega kortin fyrir myndatöku vakti spurningar hjá manninum. - - - Hópur umsækjenda hafði greinilega bókað tíma hjá aðstoðarmanni húsnæðisfélags á venjulegum vinnudegi. Íbúðablokkin var nokkuð stór, með hámarkshæð þriggja til fjögurra hæða. Svalirnar voru með glerplötum. Á móti sáu þeir svipaðar íbúðir sem voru ekki hluti af þessari nýju byggingu. Auk venjulegs stiga var lyfta í byggingunni. Hópur umsækjenda beið snemma síðdegis. Kona sem kom ein þagnaði andartak. Hún hélt á hvítum umslagi í hendinni. Maður sem síðar nálgaðist hana spurði hvort hún væri ráðgjafi leigumiðlunarinnar. Konan svaraði að hún væri bara að hegða sér sem „félagi“. Einhver sem hún myndi aðstoða persónulega myndi nálgast innan skamms og koma þeim í samband við starfsmanninn. Hún safnaði saman nauðsynlegum skjölum fyrir þetta. Önnur eldri kona, sem stóð nokkrum metrum frá, var í fylgd með ættingja sínum. Báðar færðust örlítið frá parinu á meðan þau spjölluðu saman. Faðir, líklega af tyrkneskum uppruna, hélt á dóttur sinni. Hann var í fyrirtækjajakka með stóru merki að aftan. Stuttu síðar heyrðist sendibíll nálgast og eldri kona með göngugrind steig út úr honum. Sama konan með umslagið ákvað að ganga til að hjálpa. Bílstjóri, sem hafði farið út fyrr, hélt hliðarhurðinni opinni fyrir hana. Hann gerði ráð fyrir að viðkomandi væri að koma eftir farþega sínum og leiddi þá út með höndunum. Konan leiddi viðskiptavin sinn út á gangstéttina þar til ráðgjafinn kom á umsömdum tíma. Tveir umsækjendur sem hittust snemma þennan morgun í annarri íbúðarbyggingu tóku eftir því að þeir voru einir þar. Sama morgun gengu þeir fram og til baka. Þessi bygging, eins og hin, hafði „lokað anddyri“ með sýnilegum nafnspjöldum við innganginn. Maðurinn sem nálgaðist, líklega að fara af bílastæðinu, rakst á hinn manninn. Hann leit strax til hliðar þar sem aðaldyr voru við hliðina á litlu hjólageymslu. Hann ýtti á takka með hendinni. Hann spurði hinn manninn hvort hann væri líka þar til að skoða. Sá síðarnefndi kinkaði kolli. Hann komst að því að enginn annar var þar. Hann gekk stuttlega að verslunarmiðstöð til að „bjóða sér tíma“. Sami maðurinn hringdi dyrabjöllunni aftur. Þau tvö tóku ekki eftir því að innan fárra mínútna nálgaðist kvenkyns afgreiðslukona þau. Hún athugaði stuttlega bílastæðamælinn. Greinilega vildi hún athuga tímann tvisvar. Hún lagði bílnum sínum í stæðinu við hliðina. Þegar hún leit á bílinn sinn sneri hún sér við og gekk að heimilisfanginu þar sem hún hafði séð mennina tvo. Hún brosti til þeirra og sagði þeim að hún væri sjaldan sein. Síðan stóð hún fyrir framan innganginn og sneri lyklinum í hurðarlásinum. Í stigahúsinu sáu þau strax lyftu. Afgreiðslukonan lét þau fara fyrst og ýtti síðan á takkann fyrir rétta hæðina. Hún leiddi þau síðan á annað svæði, svalir með aðeins fáum hurðum. Bæði fyrir ofan og neðan voru svipaðir gangar. Þegar hún opnaði útidyrnar yppti hún öxlum í handtöskunni sinni og tók eitthvað upp. Í hendinni hélt hún á möppu. Hún blaðaði í gegnum hana þar til hún fann réttu síðuna. Hún sagðist hafa upplifað nokkur „tilvik“ þar sem fólk mætti ​​ekki. Venjulega bjóst hún við að minnsta kosti nokkrum á gangstéttinni.

Þegar inn var komið opnaði hún dyrnar að ganginum, baðherberginu og stofunni. Hún bað þau að skoða svæðið. Herbergið leit alveg tómt út. Í stofunni sáu þau stóran glugga. Þau opnuðu ekki svalahurðina, þar sem glugginn gaf gott útsýni. Aðstoðarmaðurinn nálgaðist umsækjendurna. Þegar hún fór yfir upplýsingar þeirra útskýrði hún stuttlega ferlið. Hún hikaði ekki við að segja þeim frá starfi sínu sem ráðgjafi. Hún þurfti oft að bæta við í skrifstofukerfinu eftir á að hún hefði stundum séð eftir því að einhver gæti ekki verið viðstaddur skoðunina. Hún vildi helst að þeir afbókuðu tímanlega svo að þetta væri skráð. Við gluggann leit hún á síðu með völdum einstaklingum. Maðurinn sem hafði nýlega skoðað öll herbergin vildi að hún sýndi honum mæliskápinn. Þau ræddu við hana um gas og rafmagn. Hann leit í mæliskápinn og spurði hana um fjarlægingu gasmælisins. Hún sagði að það væri regla um þetta. Hún gat ekki staðfest hvort svokallaður snjallmælir ætti við. Þau vildu helst ekki sjá gasmælinn, heldur nútímalegri tengingu eingöngu fyrir rafmagn. Hún sagði honum að mánaðargjöld og önnur þjónustugjöld væru á íbúð en ekki sameiginleg. Leigjandinn ætti að líta á þetta „á leigueign“ og að það væri ekki sameiginlegt með restinni af lóðinni. Af útskýringu hennar skildi hann að þetta væri staðan í þessari íbúð, ekki það sem hann hélt. Það var stundum mismunandi eftir íbúðum. Hinn maðurinn hlustaði á þá. Eftir að hafa spurt ákvað hún að fara aftur inn í stofuna. Hún vildi vita hvort viðkomandi (talinn upp í röð) hefði áhuga. Hún spurði einnig manninn sem hafði spurt um mæliskápinn hvort hann gæti haft áhuga. Hann svaraði játandi að hann væri ekki sammála. Hann gekk til hennar. Á sama tíma upplýsti hún hann um að hinn umsækjandinn hefði komið nokkru fyrr. Hann spurði hinn manninn hvort hann væri kominn við dyrnar. Hann stóð einhvers staðar á gangstéttinni með farsímann sinn í hendinni þegar hann gekk í átt að heimilisfanginu eftir að hafa lagt bílnum sínum á götunni. Hann sagði henni að það ætti ekki að vera vandamál. Hún horfði á mennina tvo, sem vildu vita hvor þeirra nálgaðist íbúðahverfið fyrst. Afgreiðslumaðurinn fullvissaði þá um að röðin á listanum væri rétt. Úr handtöskunni sinni tók hún… <Framhald á dagskrá>

"Inbjudna kandidater upplevde en "Ja/Nej"-visning" - Del 3

...hur assistenten, som han inte kände och inte visste om hon arbetade för företaget, försökte närma sig hans besökare, kunde han inte riktigt verifiera. Hans oro uppstod snart när han läste andras recensioner. Han hade inte stött på ett liknande "problem" någon annanstans. Att tillhandahålla de fysiska korten för ett foto väckte frågor hos mannen. - - - En grupp kandidater hade tydligen bokat tid med assistenten på en bostadsrättsförening en vanlig arbetsdag. Lägenhetshuset var ganska stort, med en maximal höjd på tre till fyra våningar. Galleriet var utrustat med glaspaneler. Mittemot såg de liknande lägenheter som inte ingick i denna nya byggnad. Förutom en vanlig trappa hade byggnaden en hiss. Gruppen kandidater väntade tidigt på eftermiddagen. En kvinna som anlände ensam pausade en stund. Hon höll ett vitt kuvert i handen. En man som senare närmade sig henne frågade om hon var uthyrningsföretagets konsult. Kvinnan svarade att hon bara agerade som en "kompis". Någon som hon personligen skulle assistera skulle inom kort komma fram och sätta dem i kontakt med den anställde. Hon samlade ihop de nödvändiga dokumenten för detta. En annan äldre kvinna, som stod några meter bort, åtföljdes av sin släkting. Båda flyttade sig något bort från paret medan de pratade. En far, förmodligen av turkisk härkomst, höll sin dotter. Han bar en företagsjacka med en stor logotyp på ryggen. En stund senare hördes en skåpbil närma sig, varifrån en äldre kvinna med rullator klev ut. Samma kvinna med kuvertet bestämde sig för att gå över för att hjälpa till. En chaufför, som hade gått ut tidigare, höll sidodörren öppen åt henne. Han antog att personen kom efter hans passagerare och ledde dem ut för hand. Kvinnan ledde sin klient till trottoaren tills konsulten anlände vid den överenskomna tiden. Två kandidater som möttes tidigt samma morgon i ett annat bostadskomplex märkte att de var de enda där. Samma morgon gick de fram och tillbaka. Denna byggnad, liksom den andra, hade en "sluten lobby" med synliga namnskyltar vid ingången. Mannen som närmade sig, förmodligen lämnande parkeringen, stötte på den andra mannen. Han tittade omedelbart åt sidan där en ytterdörr låg bredvid ett litet cykelskjul. Med handen tryckte han på en knapp. Han frågade den andra mannen om han också var där för visningen. Den senare nickade. Han fick veta att ingen annan var där. Han gick kort till ett köpcentrum för att "bjuda sin tid". Samma man ringde på dörrklockan igen. De två märkte inte att inom några minuter kom en kvinnlig assistent fram till dem. Hon kontrollerade kort parkeringsautomatens avläsning. Tydligen ville hon dubbelkolla tiden. Hon parkerade sin bil i den intilliggande platsen. När hon tittade på sitt fordon vände hon sig om och gick till adressen där hon hade sett de två männen. Hon log mot dem och sa att hon sällan var sen. Sedan ställde hon sig framför entrén och vred om nyckeln i dörrlåset. I trapphuset fick de omedelbart syn på en hiss. Assistenten släppte dem först och tryckte sedan på knappen för rätt våning. Hon ledde dem sedan till ett annat område, ett galleri med bara några få dörrar. Både ovanför och nedanför fanns liknande korridorer. När hon öppnade ytterdörren ryckte hon på axlarna på handväskan och tog fram något. I handen höll hon en mapp. Hon bläddrade igenom den tills hon hittade rätt sida. Hon sa att hon hade upplevt flera "fall" där folk inte dök upp. Vanligtvis förväntade hon sig att åtminstone några skulle vara på trottoaren.

Väl inne öppnade hon dörrarna till hallen, toaletten och vardagsrummet. Hon bad dem utforska området. Rummet såg helt tomt ut. I vardagsrummet såg de ett stort fönster. De öppnade inte balkongdörren, eftersom fönstret gav en bra utsikt över utsikten. Assistenten gick fram till kandidaterna. Medan hon granskade deras information förklarade hon kortfattat processen. Hon tvekade inte att berätta om sitt arbete som konsult. Hon var ofta tvungen att lägga till i kontorssystemet efteråt att hon ibland ångrade att någon inte kunde vara där för visningen. Hon föredrog att de avbokade i tid så att detta registrerades. Vid fönstret tittade hon på en sida med de utvalda personerna. Mannen som just hade tittat på alla rum ville att hon skulle visa honom mätarskåpet. De diskuterade ämnet gas och elektricitet med henne. Han tittade i mätarskåpet och frågade henne om borttagningen av gasmätaren. Hon sa att det fanns en regel om detta. Hon kunde inte riktigt bekräfta om en så kallad smart mätare var tillämplig. De föredrog att inte se gasmätaren, utan en modernare anslutning endast för el. Hon berättade för honom att de månatliga och andra serviceavgifterna var per lägenhet och inte gemensamt. Hyresgästen skulle räkna med detta "per hyrd fastighet" och att det inte delade den med resten av kvarteret. Av hennes förklaring förstod han att detta var situationen i den här lägenheten, inte vad han trodde. Det varierade ibland från lägenhet till lägenhet. Den andre mannen lyssnade på dem. Efter att ha frågat bestämde hon sig för att återvända till vardagsrummet. Hon ville veta om personen (listad i ordning) var intresserad. Hon frågade också mannen som hade frågat om mätarskåpet om han kunde vara intresserad. Han svarade jakande att han inte höll med. Han gick fram till henne. Samtidigt informerade hon honom om att den andra kandidaten hade anlänt ett tag tidigare. Han frågade den andre mannen om han var vid dörren än. Han stod någonstans på trottoaren med sin mobiltelefon i handen när han gick mot adressen efter att ha parkerat sin bil på gatan. Han sa att det inte borde vara ett problem. Hon tittade på de två männen, som ville veta vem som närmade sig bostadsområdet först. Assistenten försäkrade dem om att ordningen på listan var korrekt. Ur sin handväska tog hon… <Fortsättning följer>

"Inviterte kandidater opplevde en "Ja/Nei"-visning" - Del 3

...hvordan assistenten, som han ikke kjente og ikke visste om hun jobbet for selskapet, prøvde å henvende seg til de besøkende, kunne han ikke egentlig bekrefte. Bekymringene hans oppsto snart da han leste andres anmeldelser. Han hadde ikke opplevd et lignende "problem" noe annet sted. Å gi de fysiske kortene for et bilde reiste spørsmål hos mannen. - - - En gruppe kandidater hadde tydeligvis avtalt en avtale med assistenten i et boligbyggelag på en vanlig arbeidsdag. Leilighetsblokken var ganske stor, med en maksimal høyde på tre til fire etasjer. Galleriet var utstyrt med glasspaneler. Motsatt så de lignende leiligheter som ikke var en del av denne nye bygningen. I tillegg til en vanlig trapp hadde bygningen en heis. Gruppen av kandidater ventet tidlig på ettermiddagen. En kvinne som ankom alene stoppet opp et øyeblikk. Hun holdt en hvit konvolutt i hånden. En mann som senere henvendte seg til henne spurte om hun var utleiebyråets konsulent. Kvinnen svarte at hun bare opptrådte som en "kompis". Noen hun personlig skulle hjelpe ville komme snart og sette dem i kontakt med den ansatte. Hun samlet de nødvendige dokumentene for dette. En annen eldre kvinne, som sto noen meter unna, var i følge med sin slektning. Begge flyttet seg litt unna paret mens de pratet. En far, antagelig av tyrkisk avstamning, holdt datteren sin. Han hadde på seg en firmajakke med en stor logo på ryggen. Et øyeblikk senere hørtes en varebil nærme seg, hvorfra en eldre kvinne med rullator steg ut. Den samme kvinnen med konvolutten bestemte seg for å gå bort for å hjelpe. En sjåfør, som hadde gått ut tidligere, holdt sidedøren åpen for henne. Han antok at personen kom for passasjeren sin og ledet dem ut for hånd. Kvinnen ledet klienten sin til fortauet til konsulenten kom til avtalt tid. To kandidater som møttes tidlig den morgenen i et annet boligkompleks, la merke til at de var de eneste der. Samme morgen gikk de frem og tilbake. Denne bygningen, i likhet med den andre, hadde en "lukket lobby" med synlige navneskilt ved inngangen. Mannen som kom bort, antagelig da han forlot parkeringsplassen, møtte den andre mannen. Han så umiddelbart til siden der en inngangsdør var plassert ved siden av et lite sykkelskur. Med hånden trykket han på en knapp. Han spurte den andre mannen om han også var der for visningen. Sistnevnte nikket. Han fikk vite at ingen andre var der. Han gikk kort til et kjøpesenter for å «by sin tid». Den samme mannen ringte på døren igjen. De to la ikke merke til at en kvinnelig assistent kom bort til dem i løpet av få minutter. Hun sjekket kort parkeringsmåleren. Tilsynelatende ville hun dobbeltsjekke tiden. Hun parkerte bilen sin på den tilstøtende plassen. Da hun så på kjøretøyet sitt, snudde hun seg og gikk til adressen der hun hadde sett de to mennene. Hun smilte til dem og fortalte dem at hun sjelden var forsinket. Så stilte hun seg foran inngangen og vred om nøkkelen i dørlåsen. I trappeoppgangen fikk de umiddelbart øye på en heis. Assistenten slapp dem av først, deretter trykket hun på knappen for riktig etasje. Deretter ledet hun dem til et annet område, et galleri med bare noen få dører. Både over og under var det lignende korridorer. Da hun åpnet inngangsdøren, trakk hun på skuldrene og tok noe ut. I hånden holdt hun en mappe. Hun bladde gjennom den til hun fant riktig side. Hun sa at hun hadde opplevd flere «tilfeller» der folk ikke møtte opp. Vanligvis forventet hun at minst noen skulle være på fortauet.

Da de var inne, åpnet hun dørene i gangen, toalettet og stuen. Hun ba dem utforske området. Rommet så helt tomt ut. I stuen så de et stort vindu. De åpnet ikke balkongdøren, da vinduet ga god utsikt. Assistenten gikk bort til kandidatene. Mens hun gjennomgikk informasjonen deres, forklarte hun kort prosessen. Hun nølte ikke med å fortelle dem om arbeidet sitt som konsulent. Hun måtte ofte legge til i kontorsystemet etterpå at hun noen ganger angret på at noen ikke kunne være der for visningen. Hun foretrakk at de avbestilte i tide slik at dette ble registrert. Ved vinduet så hun på en side med de utvalgte personene. Mannen som nettopp hadde sett på alle rommene, ville at hun skulle vise ham målerskapet. De diskuterte temaet gass og elektrisitet med henne. Han kikket i målerskapet og spurte henne om fjerning av gassmåleren. Hun sa at det fantes en regel om dette. Hun kunne ikke helt bekrefte om en såkalt smartmåler var aktuelt. De foretrakk å ikke se gassmåleren, men en mer moderne tilkobling kun for strøm. Hun fortalte ham at de månedlige og andre serviceavgiftene var per leilighet og ikke felles. Leietakeren burde vurdere dette «per leid eiendom» og at det ikke deles med resten av kvartalet. Ut fra forklaringen hennes forsto han at dette var situasjonen i denne leiligheten, ikke hva han trodde. Det varierte noen ganger fra leilighet til leilighet. Den andre mannen lyttet til dem. Etter å ha spurt bestemte hun seg for å gå tilbake til stuen. Hun ville vite om personen (oppført i rekkefølge) var interessert. Hun spurte også mannen som hadde spurt om målerskapet om han kunne være interessert. Han svarte bekreftende at han ikke var enig. Han gikk bort til henne. Samtidig informerte hun ham om at den andre kandidaten hadde kommet en stund tidligere. Han spurte den andre mannen om han var ved døren ennå. Han sto et sted på fortauet med mobiltelefonen i hånden mens han gikk mot adressen etter å ha parkert bilen sin på gaten. Han sa at det ikke skulle være et problem. Hun så på de to mennene, som ville vite hvem som kom først til boligområdet. Assistenten forsikret dem om at rekkefølgen på listen var riktig. Fra vesken hennes tok hun… <Fortsettelse følger>

"Inviterede kandidater oplevede en "Ja/Nej"-visning" - Del 3

...hvordan assistenten, som han ikke kendte og ikke vidste, om hun arbejdede for virksomheden, forsøgte at henvende sig til hans besøgende, kunne han ikke rigtigt bekræfte. Hans bekymringer opstod hurtigt, da han læste andres anmeldelser. Han havde ikke stødt på et "problem" som dette andre steder. At give de fysiske kort til et foto rejste spørgsmål hos manden. - - - En gruppe kandidater havde tilsyneladende lavet en aftale med assistenten fra en boligforening på en normal arbejdsdag. Lejlighedsblokken var ret stor med en maksimal højde på tre til fire etager. Galleriet var udstyret med glaspaneler. Overfor så de lignende lejligheder, der ikke var en del af denne nye bygning. Udover en almindelig trappe havde bygningen en elevator. Gruppen af ​​kandidater ventede tidligt på eftermiddagen. En kvinde, der ankom alene, holdt en pause et øjeblik. Hun holdt en hvid kuvert i hånden. En mand, der senere henvendte sig til hende, spurgte, om hun var udlejningsbureauets konsulent. Kvinden svarede, at hun blot optrådte som en "ven". En person, hun personligt ville hjælpe, ville komme hen og sætte dem i kontakt med medarbejderen. Hun samlede de nødvendige dokumenter til dette. En anden ældre kvinde, der stod få meter væk, var ledsaget af sin slægtning. Begge bevægede sig lidt væk fra parret, mens de snakkede. En far, formodentlig af tyrkisk afstamning, holdt sin datter. Han havde en firmajakke på med et stort logo på ryggen. Et øjeblik senere hørtes en varevogn nærme sig, hvorfra en ældre kvinde med en rollator steg ud. Den samme kvinde med kuverten besluttede at gå hen for at hjælpe. En chauffør, der var steget ud tidligere, holdt sidedøren åben for hende. Han antog, at personen kom efter sin passager, og førte dem ud manuelt. Kvinden førte sin klient ud på fortovet, indtil konsulenten ankom til det aftalte tidspunkt. To kandidater, der mødtes tidligt samme morgen i et andet boligkompleks, bemærkede, at de var de eneste der. Samme morgen gik de frem og tilbage. Denne bygning havde, ligesom den anden, en "lukket lobby" med synlige navneskilte ved indgangen. Manden, der nærmede sig, formodentlig idet han forlod parkeringspladsen, mødte den anden mand. Han kiggede straks til siden, hvor en hoveddør var placeret ved siden af ​​et lille cykelskur. Med hånden trykkede han på en knap. Han spurgte den anden mand, om han også var der til fremvisningen. Sidstnævnte nikkede. Han fandt ud af, at der ikke var andre der. Han gik kort hen til et indkøbscenter for at "give sin tid". Den samme mand ringede på døren igen. De to bemærkede ikke, at en kvindelig assistent henvendte sig til dem inden for et par minutter. Hun tjekkede kort parkeringsmålerens aflæsning. Tilsyneladende ville hun dobbelttjekke tiden. Hun parkerede sin bil på den tilstødende plads. Da hun kiggede på sit køretøj, vendte hun sig om og gik til den adresse, hvor hun havde set de to mænd. Hun smilede til dem og fortalte dem, at hun sjældent var for sent. Så stillede hun sig foran indgangen og drejede nøglen i dørlåsen. I trappeopgangen fik de straks øje på en elevator. Assistenten lod dem gå først og trykkede derefter på knappen for den rigtige etage. Hun førte dem derefter til et andet område, et galleri med kun få døre. Både ovenpå og nedenunder var der lignende gange. Da hun åbnede hoveddøren, trak hun på sin håndtaske og tog noget frem. I hånden holdt hun en mappe. Hun bladrede igennem den, indtil hun fandt den rigtige side. Hun sagde, at hun havde oplevet flere "tilfælde", hvor folk ikke dukkede op. Normalt forventede hun, at mindst et par stykker var på fortovet.

Da de var indenfor, åbnede hun dørene i gangen, toilettet og stuen. Hun bad dem om at udforske området. Værelset så helt tomt ud. I stuen så de et stort vindue. De åbnede ikke altandøren, da vinduet gav et godt udsyn. Assistenten henvendte sig til kandidaterne. Mens hun gennemgik deres oplysninger, forklarede hun kort processen. Hun tøvede ikke med at fortælle dem om sit arbejde som konsulent. Hun måtte ofte efterfølgende tilføje til kontorsystemet, at hun nogle gange beklagede, at nogen ikke kunne være der til fremvisningen. Hun foretrak, at de aflyste i tide, så dette blev registreret. Ved vinduet kiggede hun på en side med de udvalgte personer. Manden, der lige havde set alle værelserne, ville have hende til at vise ham målerskabet. De diskuterede emnet gas og elektricitet med hende. Han kiggede i målerskabet og spurgte hende om fjernelse af gasmåleren. Hun sagde, at der var en regel om dette. Hun kunne ikke rigtig bekræfte, om en såkaldt smart måler var relevant. De foretrak ikke at se gasmåleren, men en mere moderne tilslutning kun til elektricitet. Hun fortalte ham, at de månedlige og andre servicegebyrer var pr. lejlighed og ikke samlet. Lejeren skulle betragte dette som "pr. lejet ejendom", og at det ikke deles med resten af ​​blokken. Ud fra hendes forklaring forstod han, at dette var situationen i denne lejlighed, ikke hvad han troede. Det varierede nogle gange fra lejlighed til lejlighed. Den anden mand lyttede til dem. Efter at have spurgt besluttede hun at gå tilbage til stuen. Hun ville vide, om personen (anført i rækkefølge) var interesseret. Hun spurgte også manden, der havde spurgt om målerskabet, om han måske var interesseret. Han svarede bekræftende, at han ikke var enig. Han gik hen til hende. Samtidig informerede hun ham om, at den anden kandidat var ankommet et stykke tid tidligere. Han spurgte den anden mand, om han var ved døren endnu. Han stod et sted på fortovet med sin mobiltelefon i hånden, mens han gik mod adressen efter at have parkeret sin bil på gaden. Han fortalte hende, at det ikke burde være et problem. Hun kiggede på de to mænd, som ville vide, hvem der først var kommet hen til boligområdet. Ekspedienten forsikrede dem om, at rækkefølgen på listen var korrekt. Fra sin håndtaske tog hun… <Fortsættes>

"Kutsutut ehdokkaat kokivat kyllä/ei-esittelyn" - Osa 3

...kuinka avustaja, jota hän ei tuntenut eikä tiennyt, työskentelikö hän yrityksessä, yritti lähestyä hänen vierailijoitaan, hän ei pystynyt oikein varmistamaan. Hänen huolensa heräsivät pian, kun hän luki muiden ihmisten arvosteluja. Hän ei ollut kohdannut tällaista "ongelmaa" missään muualla. Fyysisten korttien toimittaminen valokuvaa varten herätti kysymyksiä miehessä. - - - Ryhmä ehdokkaita oli ilmeisesti sopinut tapaamisen asunto-osakeyhtiön avustajan kanssa tavallisena työpäivänä. Kerrostalo oli melko suuri, korkeintaan kolmesta neljään kerrosta. Parvekkeella oli lasipaneelit. Vastapäätä he näkivät samanlaisia ​​asuntoja, jotka eivät olleet osa tätä uutta rakennusta. Tavallisen portaikon lisäksi rakennuksessa oli hissi. Ehdokasryhmä odotti aikaisin iltapäivällä. Yksin saapunut nainen pysähtyi hetkeksi. Hänellä oli valkoinen kirjekuori kädessään. Myöhemmin häntä lähestynyt mies kysyi, oliko hän vuokrausyrityksen konsultti. Nainen vastasi, että hän toimi vain "kaverina". Joku, jota hän henkilökohtaisesti avustaisi, lähestyisi pian ja yhdistäisi heidät työntekijään. Hän keräsi tarvittavat asiakirjat tätä varten. Muutaman metrin päässä seisova vanhempi nainen oli sukulaisensa seurassa. Molemmat siirtyivät hieman kauemmas pariskunnasta heidän jutellessaan. Isä, oletettavasti turkkilaista syntyperää, piteli tytärtään. Hänellä oli yrityksen takki, jossa oli suuri logo selässä. Hetkeä myöhemmin kuultiin pakettiauton lähestyvän, josta nousi ulos vanhempi nainen rollaattorin kanssa. Sama nainen kirjekuoren kanssa päätti kävellä auttamaan. Aiemmin autosta noussut kuljettaja piti sivuovea auki hänelle. Hän oletti henkilön tulevan matkustajaansa hakemaan ja ohjasi heidät ulos käsin. Nainen johdatti asiakkaansa jalkakäytävälle, kunnes konsultti saapui sovittuun aikaan. Kaksi ehdokasta, jotka tapasivat aikaisin samana aamuna toisessa asuinrakennuksessa, huomasivat olevansa ainoat siellä. Samana aamuna he kävelivät edestakaisin. Tässä rakennuksessa, kuten toisessakin, oli "suljettu aula", jonka sisäänkäynnillä oli näkyviä nimikylttejä. Lähestyneeseen miehen, joka oletettavasti poistui parkkipaikalta, kohtasi toisen miehen. Hän katsoi heti sivulle, missä pienen polkupyörävaraston vieressä oli etuovi. Hän painoi kädellään nappia. Hän kysyi toiselta mieheltä, oliko tämäkin paikalla. Jälkimmäinen nyökkäsi. Hän sai tietää, ettei siellä ollut ketään muuta. Hän käveli lyhyesti ostoskeskukseen "odottaakseen aikaansa". Sama mies soitti ovikelloa uudelleen. Kaksikko ei huomannut, että muutaman minuutin kuluttua naispuolinen avustaja lähestyi heitä. Hän tarkisti hetken pysäköintimittarin lukeman. Ilmeisesti hän halusi tarkistaa ajan. Hän pysäköi autonsa viereiseen tilaan. Katsottuaan autoaan hän kääntyi ympäri ja käveli osoitteeseen, jossa hän oli nähnyt kaksi miestä. Hän hymyili heille ja kertoi olevansa harvoin myöhässä. Sitten hän seisoi sisäänkäynnin edessä ja käänsi avainta oven lukossa. Porraskäytävässä he huomasivat heti hissin. Avustaja päästi heidät menemään ensin ja painoi sitten oikean kerroksen nappia. Sitten hän johdatti heidät toiseen tilaan, parvekkeelle, jossa oli vain muutama ovi. Sekä ylä- että alapuolella oli samanlaisia ​​käytäviä. Avatessaan etuoven hän kohautti käsilaukkuaan ja otti sieltä jotakin. Kädessään hän piteli kansiota. Hän selaili sitä, kunnes löysi oikean sivun. Hän kertoi kokeneensa useita "tapauksia", joissa ihmisiä ei ollut ilmestynyt paikalle. Yleensä hän odotti jalkakäytävällä olevan ainakin muutaman.

Sisään päästyään hän avasi ovet käytävään, vessaan ja olohuoneeseen. Hän pyysi heitä tutkimaan aluetta. Huone näytti täysin tyhjältä. Olohuoneessa he näkivät suuren ikkunan. He eivät avanneet parvekkeen ovea, koska ikkunasta oli hyvä näköala. Avustaja lähestyi ehdokkaita. Käydessään heidän tietojaan läpi hän selitti lyhyesti prosessin. Hän ei epäröinyt kertoa heille työstään konsulttina. Hänen täytyi usein lisätä toimistojärjestelmään jälkikäteen, että hän joskus katui, ettei joku päässyt paikalle esittelyssä. Hän toivoi, että he peruuttaisivat esittelyn ajoissa, jotta tämä tallennettaisiin. Ikkunalla hän katsoi sivua, jossa oli valitut ihmiset. Mies, joka oli juuri katsonut kaikki huoneet, halusi hänen näyttävän hänelle mittarikaapin. He keskustelivat hänen kanssaan kaasusta ja sähköstä. Hän katsoi mittarikaappiin ja kysyi vaimolta kaasumittarin poistamisesta. Vaimo sanoi, että tästä oli sääntö. Hän ei oikeastaan ​​osannut vahvistaa, oliko niin sanottu älymittari sovellettavissa. He eivät mieluummin halunneet nähdä kaasumittaria, vaan nykyaikaisemman sähköliitännän. Vaimo kertoi hänelle, että kuukausittaiset ja muut palvelumaksut olivat asuntokohtaisia ​​eivätkä yhteisiä. Vuokralaisen tulisi ottaa tämä huomioon "vuokra-asuntokohtaisesti" ja että sitä ei jaeta muun talon kanssa. Vaimon selityksestä mies ymmärsi, että tilanne oli tässä asunnossa tämä, ei se, mitä hän luuli. Se vaihteli joskus asunnosta toiseen. Toinen mies kuunteli heitä. Tiedustelujen jälkeen vaimo päätti palata olohuoneeseen. Hän halusi tietää, oliko henkilö (lueteltu järjestyksessä) kiinnostunut. Hän kysyi myös mittarikaapista tiedustelleelta mieheltä, olisiko tämä kiinnostunut. Mies vastasi myöntävästi, ettei ollut samaa mieltä. Mies käveli vaimon luo. Samaan aikaan vaimo ilmoitti, että toinen ehdokas oli saapunut jonkin aikaa aiemmin. Mies kysyi toiselta mieheltä, oliko tämä jo ovella. Hän seisoi jossain jalkakäytävällä kännykkä kädessään kävellessään kohti osoitetta pysäköityään autonsa kadulle. Hän sanoi naiselle, ettei sen pitäisi olla ongelma. Nainen katsoi kahta miestä, jotka halusivat tietää, kumpi lähestyi asuinaluetta ensin. Avustaja vakuutti heille, että listan järjestys oli oikea. Hän otti käsilaukustaan… <Jatkuu>