Invited Candidates Experienced a yes or no - Part 2

"Invited candidates experienced a Yes/No option viewing" - Part 2

…she opened the balcony door and stood looking outside for a moment. From the bedroom, she saw that the paint on the ceiling hadn't been maintained recently. It had become discolored. After the man stepped out of the shower and the woman approached the employee, she asked him a few questions. She wanted to know if he could say anything about the chances of success. If he received everything in good order, and how things should proceed, she wanted confirmation. The employee stood up and looked at the screen. He informed her that she was indeed registered at the listed residential address. However, he told her that the registration "roughly" related to a private rental where she was known. He stepped closer to his screen to emphasize his words. He concluded that the woman was unfortunately not eligible due to the circumstances described. The woman didn't understand him. She wanted to know from him why her current residence was "in the way" of her visit to this new address. She believed there was no reason he refused her this opportunity. She began reading along with him. She couldn't figure out the reason for the rejection on the screen. The employee tried to explain the reason again. With his hand, he fully opened the screen. The man, who heard the two talking, stepped closer to them but suddenly waited until their conversation ended. Meanwhile, the woman shook her head. She assumed, however regretfully, that his "point" about a check apparently didn't meet such criteria. He stated this was the reason and thanked her for coming. He looked behind her where the man was waiting his turn. The woman said nothing further. She gradually walked away from him toward the exit. Just as the man also wanted a response, he replied that there was another candidate on the list. The apartment could only be rented if the other person accepted this offer. He couldn't confirm this. After a short while, a man, presumably of North African descent, arrived. The employee immediately checked the system. He told the same man that, after the new visitor had quickly explored the area, he had agreed to the accommodation. Unfortunately, he couldn't shake the guest's hand due to a slight cold. He pulled a handkerchief from his pocket. He regretted that he hadn't been selected. He also informed the other person that this was partly determined by a person's position and conditions in the index. He thanked the man for his visit. He held his laptop screen for a while longer. He wanted to review the information with the new candidate. Regarding a subsequent visit, he told the new candidate that this wasn't an option and that he would be notified. This other guest was standing at his table, near the kitchen, where he discussed the matter. During the next visit after the first, the assistant who had the man explore the area had mentioned that it could be even more difficult to find suitable housing below a certain income threshold. If it was above that threshold, there was a chance. He pointed out situations where "messages" were sent to members requesting a quick response. He nodded when the man asked if a block could follow if the appointment wasn't kept after several repeated attempts. Canceling or rescheduling the relevant date could easily be done on the website. This was necessary, he emphasized, for administrative reasons. He held his mobile phone to check if the man's provided dates were correct. Then he stood directly opposite him at a distance. He clearly informed the guest about providing information: he literally wanted to take a picture of a bank card with his phone if he was interested in the property. The assistant's attitude startled the man somewhat. He heard that he was doing this to ensure approval. Right from the start, even before the other candidate arrived (a man who was rather hastily exploring the area and declined the offer), the situation aroused suspicion. He stipulated that he needed to identify himself, as it was his "job" to "complete" the matter digitally. The man had seen the assistant, someone of Indian descent, approach him in the gallery. He was dressed in "company uniforms" and believed he was the contact person for the day. The front door was locked. An electronic device hung at the top of the door. Perhaps the assistant had to unlock it first to let his visitors in. - - - As a conversation ensued, the man felt he was asking for his information. The "necessity" of processing data during such a scheduling process was common in his case. The man had to think for a moment. After listening to his story, he realized this action was necessary for "adding" the so-called "pictured notes." After some hesitation, the man finally pulled out his physical card and handed it to the assistant. The assistant was standing with his back against the edge of the counter. He then held his phone close to the card. With his thumb, he clicked a button to take a picture. Besides this, the guest took his other documents out of his bag. Apparently, they weren't sure whether this would be permitted, as another candidate was expected to arrive. Halfway through, he announced that the person he was waiting for wasn't coming. He explained that this "waiting" would have to be taken into account within a few extra minutes. He couldn't leave before then, and the "provided information" was needed for the recording. When this happened, he raised his voice. He informed the assistant that they were "making room" to hear from the "absent person." The man would then be informed. This was a timeframe that had to pass before entering into a potential agreement. It wasn't until he was leaving the block that the man realized the assistant was asking for his documents. In the absence of the other candidate, he was asked about this. He therefore decided not to wait any longer. He searched for the name of this landlord on a review site. It turned out that dozens of users had expressed their dissatisfaction. The problems generally had one thing in common: support wasn't immediately available afterward, and the issues varied from person to person. He carefully read how former and existing tenants described their complaints. He couldn't really verify how the assistant, whom he didn't know and didn't know whether they worked for the company, tried to contact his visitors. His concerns soon arose when he read other people's reviews. He hadn't encountered an issue like this anywhere else. Providing the physical tickets for a photo raised questions for the man. <To be continued>

“Uitgenodigde kandidaten ervoeren een Ja en Neen optie bezichtiging” - Part 2

…. ze opende de balkondeur en stond even naar buiten te kijken. Aan het plafond zag zij via de slaapkamer dat de verf niet recent werd onderhouden. Het had een verkleurde oppervlakte gekregen. Nadat de man de douch uitstapte en de vrouw naar de medewerker toeliep, stelde ze hem enkele vragen. Zij wilde weten of hij iets kon zeggen over de kans van slagen. Als alles door hem in goede orde werd ontvangen en hoe het allemaal verder moest, verlangde zij naar een bevestiging. De medewerker stond van zijn plaats en keek naar het scherm. Hij liet haar weten dat zij qua inschrijving inderdaad op het genoemde woonadres geregistreerd stond. Echter, hij vertelde haar dat de inschrijving ‘ongeveer’ te maken had met een particulier verhuur waarbij men onder bekend stond. Hij stapte wat dichterbij zijn scherm om zijn woorden te benadrukken. Hij concludeerde dat de vrouw jammergenoeg niet in aanmerking kwam vanwege de beschreven omstandigheid. De vrouw begreep hem niet. Ze wilde van hem horen waarom haar huidig verblijf haar bezoek aan dit nieuwe adres ‘in de weg’ zat. Het kon volgens haar nimmer een ongegronde reden zijn dat hij haar deze gelegenheid weigerde. Ze begon samen met hem mee te lezen. Op het scherm kon zij zelf niets achterhalen door welke oorzaak de afwijzing geschiedde. De medewerker trachtte haar opnieuw over de reden nader toe te lichten. Met zijn hand klapte hij het scherm volledig open. De man die de twee hoorde praten stapte in hun buurt, maar wachtte plotseling totdat hun gesprek beëindigde. De vrouw schudde inmiddels met haar hoofd. Ze nam, hoe spijtig ook, van hem aan dat zijn ‘punt’ omtrent een check kennelijk niet aan een dergelijk criteria voldeed. Hij zei dat dit de reden was en dankte haar voor haar komst. Hij keek naar achteren waar de man op zijn beurt wachtte. De vrouw zei verder niets. Geleidelijk liep ze van hem vandaan richting de uitgang. Op het moment toen de man eveneens een reaktie wilde hebben, beantwoordde hij dat er nog een andere kandidaat op de lijst stond. Het appartement kon pas worden verhuurd mocht blijken dat de andere persoon met dit aanbod instemde. Een bevestiging kon hij niet geven. - - - Na een korte tijd, arriveerde een man met een vermoedelijk Noord-Afrikaanse afkomst. Meteen keek de medewerker in het systeem. Hij vertelde dezelfde man, nadat de nieuwe bezoeker snel de omgeving had gezien, akkoord is gegaan met de woonruimte. Hij kon helaas de betreffende gast geen hand geven vanwege een lichte verkoudheid. Uit zijn broekzak haalde hij een doek. Het speet hem dat de keuze niet op hem was gevallen. Overigens liet hij de ander weten dat dit mede werd bepaald aan hand van iemands positie en voorwaarden in de index. Hij dankte de man voor zijn bezoek. Met zijn hand hield hij het scherm van zijn laptop langer vast. Hij wilde graag met de nieuwe kandidaat de gegevens doornemen. Over een volgend bezoek zei hij tegen de nieuwe kandidaat dat dit niet aan de orde was en hij hierover werd bericht. Deze andere gast stond bij zijn tafel, de omgeving van de keuken, waar hij het een en ander besprak. - - - Bij het volgende bezoek: de assistent die de man de omgeving liet verkennen, had gezegd dat het nog moeilijker kon zijn om passende woonruimte te krijgen onder een bepaalde inkomensgrens. Ligt deze erboven, kon men rekenen op een kans. Hij duidde op situaties waarbij ‘berichten’ naar leden werden gestuurd met het verzoek snel te reageren. Hij knikte toen de man wilde weten of er een blokkade kon volgen bij het niet nakomen van de afspraak na enkele herhaalde pogingen. Eenvoudig afzeggen of de betreffende datum annuleren kon worden gedaan op de site. Dit was nodig om, zo benadrukte hij, administratieve redenen. Hij hield zijn mobiel telefoon vast om te kijken of de opgegeven data van de man klopte. Vervolgens ging hij op een afstand recht tegenover hem staan. Duidelijk informeerde hij de gast over het verstrekken van informatie: van een bankpas wenste hij letterlijk een foto met zijn telefoon te maken, indien hij interesse in de woning had. Vanwege de assistent zijn houding, schrok de man enigszins. Hij hoorde dat hij dit deed om er zeker van te zijn of men ermee akkoord ging. Al bij het begin en nog voordat de andere kandidaat arriveerde (een man die op een vrij haastige manier de omgeving bezichtigde en het aanbod afwees), zorgde de situatie voor argwaan. Het zich legitimeren stelde hij als voorwaarde omdat het zijn ‘taak’ was de zaak per digitaal ‘af te kunnen ronden’. De man had gezien dat de assistent, iemand met een Indiase roots, hem in de gallerij benaderde. Hij was gekleed in ‘bedrijfskleding’ en geloofde dat hij de kontaktpersoon was van de georganiseerde dag. De voordeur was op slot. Bovenaan de voordeur hing een electronisch apparaat. Wellicht dat de assistent deze eerst moest ontgrendelen om zijn bezoekers binnen te laten. - - - Toen er een gesprek volgde, kreeg de man het idee dat hij naar zijn gegevens verlangde. Het ‘nodige’ aan de verwerking van data bij zo’n inplanning kwam in zijn geval vaker voor. De man moest even nadenken. Bij het aanhoren van zijn verhaal zou deze handeling nodig zijn geweest bij het ‘toevoegen’ van de zogezegde ‘afgebeelde aantekeningen’. De man haalde na enige aarzeling alsnog zijn fysieke kaart tevoorschijn en overhandigde deze aan de assistent. Deze stond met zijn rug tegen het randje van het aanrecht. Vervolgens hield hij zijn telefoon dicht bij het exemplaar. Met zijn duim klikte hij op een knop om er een foto van te maken. Naast dit, haalde de gast zijn andere documenten uit zijn tas. Het schijnt dat men niet wist of dit ook werd toegestaan, aangezien de komst van nog een andere kandidaat werd verwacht. Halverwege zei hij dat de persoon waarop hij wachtte niet meer kwam. Daarvoor vertelde hij dat er rekening gehouden moest worden met dit ‘wachten’ binnen een tijd van een aantal extra minuten. Eerder kon hij niet vertrekken en waren de ‘verstrekte gegevens’ voor opname nodig. Toen dit gebeurde, hief hij vervolgens zijn stem. Hij deelde hem mede dat er ‘plaats’ werd gemaakt om nog iets van de ‘afwezige’ te kunnen vernemen. Daarna zou de man hierover zijn bericht. Een tijd die er ‘overheen’ moest gaan bij het aangaan van een mogelijke overeenkomst. - - - Bij het verlaten van het blok, had de man onderweg pas beseft dat de assistent naar zijn documenten vroeg. Bij de afwezigheid van de andere kandidaat werd hem hiernaar gevraagd. Het langer wachten liet hij dan ook ‘achterwege’. Op een reviewssite zocht hij naar de naam van deze verhuurder. Wat blijkt, tientallen gebruikers hadden hun onvrede bekendgemaakt. De problemen hadden in grote lijnen met één ding gemeen: op support kon men achteraf niet meteen rekenen en verschilden de ‘issues’ van persoon tot persoon. Aandachtig las hij de manieren waarop voormalige en bestaande huurders hun klachten omschreven. Hoe de assistent, die hij niet kende en ook niet wist of deze namens het bedrijf werkte, zijn bezoekers trachtte te benaderen, kon hij niet echt verifiëren. Zijn zorgen ontstond al gauw toen hij de reviews van anderen las. Hij zou nergens een ‘issue’ als deze zijn tegengekomen. Het verstrekken van de fysieke kaarten voor een foto, leidde bij de man tot vraagtekens. <Wordt vervolgd>

„Eingeladene Kandidaten erlebten eine Ja/Nein-Prüfung“ – Teil 2

…sie öffnete die Balkontür und blickte einen Moment hinaus. Vom Schlafzimmer aus sah sie, dass die Decke nicht frisch gestrichen war. Sie war verfärbt. Nachdem der Mann aus der Dusche gekommen war und die Frau auf den Mitarbeiter zugegangen war, stellte sie ihm einige Fragen. Sie wollte wissen, ob er etwas über die Erfolgsaussichten sagen könne. Wenn alles in Ordnung sei und wie es weitergehen solle, wollte sie eine Bestätigung. Der Mitarbeiter stand auf und sah auf den Bildschirm. Er teilte ihr mit, dass sie tatsächlich an der angegebenen Wohnadresse gemeldet sei. Allerdings erklärte er ihr, dass die Meldung „grob“ mit einer privaten Mietwohnung zusammenhänge, in der sie bekannt sei. Er trat näher an seinen Bildschirm heran, um seine Worte zu unterstreichen. Er schloss daraus, dass die Frau aufgrund der geschilderten Umstände leider nicht in Frage komme. Die Frau verstand ihn nicht. Sie wollte wissen, warum ihr jetziger Wohnsitz ihrem Besuch an dieser neuen Adresse im Wege stehe. Sie glaubte nicht, dass es einen Grund gab, warum er ihr diese Chance verweigerte. Sie begann, mit ihm mitzulesen. Sie konnte den Grund für die Ablehnung auf dem Bildschirm nicht erkennen. Der Angestellte versuchte, ihn ihr erneut zu erklären. Mit der Hand öffnete er den Bildschirm vollständig. Der Mann, der das Gespräch der beiden mitgehört hatte, trat näher, wartete aber plötzlich, bis sie fertig waren. Die Frau schüttelte derweil den Kopf. Sie nahm, wenn auch bedauernd, an, dass sein Argument bezüglich des Schecks offenbar nicht den Kriterien entsprach. Er bestätigte dies und bedankte sich für ihren Besuch. Er blickte hinter sich, wo der Mann auf seine Zusage wartete. Die Frau sagte nichts mehr. Langsam entfernte sie sich von ihm in Richtung Ausgang. Gerade als auch der Mann eine Antwort erwartete, erwiderte er, dass sich noch ein anderer Kandidat auf der Liste befinde. Die Wohnung könne nur vermietet werden, wenn diese Person das Angebot annehme. Er könne dies nicht bestätigen. Nach kurzer Zeit traf ein Mann ein, vermutlich nordafrikanischer Herkunft. Der Angestellte überprüfte sofort das System. Er teilte dem Mann mit, dass der neue Gast, nachdem er sich kurz in der Gegend umgesehen hatte, der Unterkunft zugestimmt habe. Leider könne er dem Gast aufgrund einer leichten Erkältung nicht die Hand geben. Er zog ein Taschentuch aus der Tasche. Er bedauerte, nicht ausgewählt worden zu sein. Er erklärte dem anderen Besucher, dass dies unter anderem von der Position und den Umständen im Bewerberverzeichnis abhänge. Er bedankte sich für den Besuch. Noch einen Moment lang hielt er den Laptop-Bildschirm vor sich. Er wollte die Informationen mit dem neuen Kandidaten besprechen. Bezüglich eines weiteren Besuchs teilte er dem neuen Kandidaten mit, dass dies nicht möglich sei und er benachrichtigt würde. Der andere Gast stand an seinem Tisch in der Nähe der Küche, wo er die Angelegenheit mit ihm besprach. Beim zweiten Besuch nach dem ersten erwähnte der Assistent, der den Mann bei der Erkundung der Gegend unterstützt hatte, dass es unterhalb einer bestimmten Einkommensgrenze noch schwieriger sein könne, eine geeignete Wohnung zu finden. Oberhalb dieser Grenze bestünden Chancen. Er wies auf Fälle hin, in denen Mitglieder um eine schnelle Antwort gebeten würden. Er nickte, als der Mann fragte, ob eine Sperrung erfolgen könne, falls der Termin nach mehreren Versuchen nicht wahrgenommen würde. Das Absagen oder Verschieben des betreffenden Datums sei problemlos über die Website möglich. Dies sei, betonte er, aus administrativen Gründen notwendig. Er überprüfte mit seinem Handy, ob die vom Mann angegebenen Daten korrekt waren. Dann stellte er sich ihm in einiger Entfernung direkt gegenüber. Er machte dem Gast unmissverständlich klar, dass er Informationen angeben müsse: Er wolle tatsächlich ein Foto seiner Bankkarte mit seinem Handy machen, falls er an der Immobilie interessiert sei. Die Haltung des Assistenten verunsicherte den Mann etwas. Er verstand, dass dies der Überprüfung der Genehmigung diene. Von Anfang an, noch bevor der andere Kandidat eintraf (ein Mann, der die Gegend eher hastig erkundete und das Angebot ablehnte), weckte die Situation Misstrauen. Er bestand darauf, sich auszuweisen, da es seine Aufgabe sei, die Angelegenheit digital zu erledigen. Der Mann hatte den Assistenten, einen Mann indischer Herkunft, in der Galerie auf sich zukommen sehen. Dieser trug Firmenuniform und hielt sich für den Ansprechpartner des Tages. Die Eingangstür war verschlossen. Über der Tür hing ein elektronisches Gerät. Vermutlich musste der Assistent sie erst aufschließen, um seine Besucher hereinzulassen. – Im Laufe des Gesprächs hatte der Mann das Gefühl, nach seinen Daten gefragt zu werden. Die Notwendigkeit, Daten während eines solchen Terminplanungsprozesses zu verarbeiten, war in seinem Fall üblich. Der Mann musste kurz nachdenken. Nachdem er sich seine Geschichte angehört hatte, begriff er, dass diese Handlung notwendig war, um die sogenannten „Bildnotizen“ hinzuzufügen. Nach kurzem Zögern zog der Mann schließlich seine Karte hervor und reichte sie dem Assistenten. Dieser stand mit dem Rücken an der Theke. Dann hielt er sein Handy nah an die Karte und drückte mit dem Daumen auf einen Knopf, um ein Foto zu machen. Außerdem holte der Gast seine anderen Dokumente aus der Tasche. Offenbar war man sich nicht sicher, ob das erlaubt sei, da noch ein weiterer Kandidat erwartet wurde. Nach der Hälfte der Zeit verkündete er, dass die Person, auf die er wartete, nicht kommen würde. Er erklärte, dass diese Wartezeit einige Minuten länger dauern würde. Er könne nicht vorher gehen, und die „bereitgestellten Informationen“ würden für die Aufzeichnung benötigt. Daraufhin wurde er lauter. Er teilte dem Assistenten mit, dass man Platz mache, um die „abwesende Person“ anzuhören. Der Mann würde dann informiert werden. Diese Zeitspanne musste vergehen, bevor ein potenzieller Vertrag zustande kommen konnte. Erst als er das Gebäude verließ, bemerkte der Mann, dass der Assistent nach seinen Dokumenten fragte. Da der andere Kandidat nicht da war, wurde er danach gefragt. Er beschloss daher, nicht länger zu warten. Er suchte den Namen des Vermieters auf einer Bewertungsseite. Es stellte sich heraus, dass Dutzende von Nutzern ihre Unzufriedenheit geäußert hatten. Die Probleme hatten im Allgemeinen eines gemeinsam: Im Anschluss war keine sofortige Unterstützung verfügbar, und die Schwierigkeiten variierten von Person zu Person. Er las aufmerksam die Beschwerden ehemaliger und aktueller Mieter. Er konnte nicht überprüfen, wie der ihm unbekannte Mitarbeiter, dessen Beschäftigungsverhältnis zum Unternehmen er nicht kannte, versucht hatte, seine Besucher zu kontaktieren. Seine Bedenken verstärkten sich, als er die Bewertungen anderer Mieter las. Ein solches Problem war ihm noch nie begegnet. Dass er die Tickets für ein Foto vorlegen musste, warf bei ihm Fragen auf. <Fortsetzung folgt>

"Os candidatos convidados experienciaram uma visualização com opção de Sim/Não" - Parte 2

...ela abriu a porta da varanda e ficou a olhar para fora por um instante. Do quarto, viu que a pintura do teto não tinha sido feita recentemente. Estava descolorada. Depois de o homem sair do duche e de a mulher se aproximar do funcionário, fez-lhe algumas perguntas. Queria saber se ele poderia dizer alguma coisa sobre as hipóteses de sucesso. Se tinha recebido tudo em ordem e como as coisas deveriam prosseguir, queria uma confirmação. O funcionário levantou-se e olhou para o ecrã. Informou-a de que estava, de facto, inscrita no endereço residencial listado. No entanto, disse-lhe que o registo se referia "aproximadamente" a um imóvel arrendado onde era conhecida. Aproximou-se do ecrã para enfatizar as suas palavras. Concluiu que, infelizmente, a mulher não era elegível devido às circunstâncias descritas. A mulher não o compreendeu. Queria saber porque é que a sua residência atual estava a "atrapalhar" a sua visita a este novo endereço. Ela acreditava que não havia razão para ele lhe negar essa oportunidade. Começou a ler juntamente com ele. Ela não conseguia perceber o motivo da rejeição no ecrã. O funcionário tentou explicar novamente. Com a mão, abriu completamente o ecrã. O homem, que ouvira a conversa dos dois, aproximou-se, mas parou abruptamente até que a conversa terminasse. Entretanto, a mulher abanou a cabeça. Presumiu, embora com pesar, que o seu argumento sobre a verificação aparentemente não cumpria os critérios. Afirmou que esse era o motivo e agradeceu a presença dela. Olhou para trás, onde o homem aguardava a sua vez. A mulher não disse mais nada. Afastou-se lentamente em direção à saída. Quando o homem também quis uma resposta, disse que havia outro candidato na lista. O apartamento só poderia ser arrendado se a outra pessoa aceitasse a oferta. Ele não pôde confirmar isso. Pouco depois, chegou um homem, presumivelmente de ascendência norte-africana. O funcionário verificou imediatamente o sistema. Disse ao homem que, após o novo visitante ter explorado rapidamente a área, tinha aceite o alojamento. Infelizmente, não pôde apertar a mão do hóspede devido a uma ligeira constipação. Tirou um lenço do bolso. Lamentou não ter sido selecionado. Informou também a outra pessoa que tal era parcialmente determinado pela posição e pelas condições do candidato no índice. Agradeceu a visita. Ficou a olhar para o ecrã do portátil por mais um tempo. Queria rever as informações com o novo candidato. Sobre uma possível visita posterior, disse ao novo candidato que tal não seria possível e que seria notificado. O outro convidado estava de pé à sua mesa, perto da cozinha, onde discutiu o assunto. Durante a visita seguinte à primeira, o assistente que acompanhou o homem na visita à zona referiu que poderia ser ainda mais difícil encontrar uma habitação adequada abaixo de um determinado limite de rendimentos. Acima desse limite, haveria uma hipótese. Apontou situações em que eram enviadas "mensagens" aos membros solicitando uma resposta rápida. Assentiu com a cabeça quando o homem perguntou se poderia ocorrer um bloqueio caso o agendamento não fosse cumprido após várias tentativas. Cancelar ou reagendar a data em questão poderia ser feito facilmente no site. Tal era necessário, enfatizou, por razões administrativas. Pegou no telemóvel para verificar se as datas fornecidas pelo homem estavam corretas. Em seguida, parou mesmo em frente a ele, a uma certa distância. Deixou claro ao visitante a necessidade de prestar informações: queria literalmente tirar uma fotografia ao cartão bancário com o telemóvel caso este se interessasse pelo imóvel. A atitude do assistente surpreendeu um pouco o homem. Entendeu que o assistente estava a fazer isso para garantir a aprovação. Desde o início, ainda antes da chegada do outro candidato (um homem que estava a explorar a zona à pressa e recusou a oferta), a situação suscitou suspeitas. Estipulou que precisava de se identificar, pois era seu "trabalho" "concluir" o assunto digitalmente. O homem viu o assistente, alguém de ascendência indiana, aproximá-lo na galeria. Estava vestido com "uniformes da empresa" e acreditava ser a pessoa de contacto do dia. A porta da frente estava trancada. Um dispositivo eletrónico estava pendurado na parte superior da porta. Talvez o assistente precisasse de a destrancar primeiro para deixar entrar os seus visitantes. — À medida que a conversa se desenrolava, o homem sentiu que lhe estavam a pedir as suas informações. A "necessidade" de processar dados durante um agendamento como este era comum no seu caso. O homem precisou de pensar por um momento. Depois de ouvir a sua história, percebeu que esta ação era necessária para "adicionar" as chamadas "notas com fotos". Após alguma hesitação, o homem pegou finalmente no seu cartão físico e entregou-o ao assistente. O assistente estava de costas para a borda do balcão. De seguida, aproximou o telemóvel do cartão. Com o polegar, clicou num botão para tirar uma fotografia. Além disso, o convidado tirou outros documentos da mala. Aparentemente, não tinham a certeza se tal seria permitido, pois era esperado outro candidato. A meio da conversa, anunciou que a pessoa que esperava não viria. Explicou que essa "espera" teria de ser tida em conta em alguns minutos extra. Não podia sair antes disso, e as "informações fornecidas" eram necessárias para a gravação. Quando isso aconteceu, elevou a voz. Informou o assistente que estavam a "abrir espaço" para ouvir a "pessoa ausente". O homem seria informado de seguida. Este era um prazo que precisava de ser respeitado antes de se chegar a um possível acordo. Foi apenas quando estava a sair do edifício que o homem se apercebeu que o atendente estava a pedir os seus documentos. Na ausência do outro candidato, foi questionado sobre isso. Por isso, decidiu não esperar mais. Pesquisou o nome do proprietário num site de avaliações. Descobriu que dezenas de utilizadores tinham manifestado a sua insatisfação. Os problemas tinham frequentemente algo em comum: o apoio não estava disponível imediatamente e as questões variavam de pessoa para pessoa. Leu atentamente como os ex-inquilinos e os atuais inquilinos descreviam as suas queixas. Não conseguiu verificar como é que o assistente, que não conhecia e não sabia se trabalhava para a empresa, tentou contactar os seus visitantes. As suas preocupações logo surgiram quando leu as avaliações de outras pessoas. Nunca tinha encontrado um problema como este em nenhum outro lugar. Fornecer os bilhetes físicos para uma foto gerou dúvidas ao homem. <Continua>

"Los candidatos invitados experimentaron una visita con opción de Sí/No" - Parte 2

...abrió la puerta del balcón y se quedó mirando afuera un momento. Desde el dormitorio, vio que la pintura del techo no había recibido mantenimiento recientemente. Se había descolorido. Después de que el hombre salió de la ducha y la mujer se acercó al empleado, le hizo algunas preguntas. Quería saber si podía decir algo sobre las posibilidades de éxito. Si recibía todo en orden y cómo debía proceder, quería confirmación. El empleado se levantó y miró la pantalla. Le informó que efectivamente estaba registrada en la dirección residencial indicada. Sin embargo, le dijo que el registro se relacionaba "aproximadamente" con un alquiler privado donde era conocida. Se acercó a la pantalla para enfatizar sus palabras. Concluyó que, lamentablemente, la mujer no cumplía los requisitos debido a las circunstancias descritas. La mujer no lo entendió. Quería saber por qué su residencia actual le impedía visitar esta nueva dirección. Creía que no había razón para que le negara esta oportunidad. Empezó a leer con él. No pudo descifrar el motivo del rechazo en la pantalla. El empleado intentó explicarlo de nuevo. Con la mano, abrió la pantalla por completo. El hombre, que los oyó hablar, se acercó, pero esperó de repente a que terminara la conversación. Mientras tanto, la mujer negó con la cabeza. Supuso, aunque con pesar, que su "argumento" sobre el cheque aparentemente no cumplía con esos criterios. Él explicó que ese era el motivo y le agradeció su presencia. Miró hacia atrás, donde el hombre esperaba su turno. La mujer no dijo nada más. Se alejó gradualmente hacia la salida. Justo cuando el hombre también quería una respuesta, respondió que había otro candidato en la lista. El apartamento solo se podía alquilar si la otra persona aceptaba la oferta. No pudo confirmarlo. Al poco rato, llegó un hombre, presumiblemente de ascendencia norteafricana. El empleado revisó el sistema de inmediato. Le dijo al mismo hombre que, después de que el nuevo visitante explorara rápidamente la zona, había aceptado el alojamiento. Lamentablemente, no pudo estrecharle la mano debido a un ligero resfriado. Sacó un pañuelo del bolsillo. Lamentó no haber sido seleccionado. También le informó que esto se debía en parte a la posición y las condiciones de cada persona en el índice. Le agradeció la visita. Sostuvo la pantalla de su portátil un rato más. Quería revisar la información con el nuevo candidato. Respecto a una visita posterior, le dijo que no era una opción y que se le notificaría. Este otro invitado estaba de pie junto a su mesa, cerca de la cocina, donde discutió el asunto. Durante la siguiente visita, el asistente que le había pedido al hombre que explorara la zona mencionó que podría ser aún más difícil encontrar una vivienda adecuada por debajo de cierto umbral de ingresos. Si la vivienda superaba ese umbral, existía la posibilidad. Señaló situaciones en las que se enviaban "mensajes" a los miembros solicitando una respuesta rápida. Asintió cuando el hombre preguntó si se podía bloquear la cita si no se cumplía tras varios intentos. Cancelar o reprogramar la fecha pertinente se podía hacer fácilmente a través de la página web. Esto era necesario, enfatizó, por razones administrativas. Sostuvo su teléfono móvil para comprobar si las fechas proporcionadas por el hombre eran correctas. Luego se situó justo frente a él, a cierta distancia. Le informó claramente sobre la necesidad de proporcionar información: literalmente quería sacar una foto de una tarjeta bancaria con su teléfono si estaba interesado en la propiedad. La actitud del asistente lo sobresaltó un poco. Escuchó que lo hacía para asegurarse la aprobación. Desde el principio, incluso antes de que llegara el otro candidato (un hombre que exploraba la zona con bastante prisa y rechazó la oferta), la situación despertó sospechas. Estipuló que necesitaba identificarse, ya que su "trabajo" era "completar" el asunto digitalmente. El hombre había visto al asistente, alguien de ascendencia india, acercarse a él en la galería. Vestía "uniformes de la empresa" y creía ser la persona de contacto del día. La puerta principal estaba cerrada. Un dispositivo electrónico colgaba en la parte superior. Quizás el asistente tuvo que abrirla primero para dejar entrar a sus visitantes. - - - Mientras se desarrollaba la conversación, el hombre sintió que le estaban pidiendo información. La "necesidad" de procesar datos durante un proceso de programación así era común en su caso. El hombre tuvo que pensar un momento. Tras escuchar su historia, se dio cuenta de que esta acción era necesaria para "añadir" las llamadas "notas con foto". Tras dudar un poco, el hombre finalmente sacó su tarjeta física y se la entregó al asistente. Este estaba de pie, con la espalda apoyada en el borde del mostrador. Entonces acercó su teléfono a la tarjeta. Con el pulgar, pulsó un botón para tomar una foto. Además, el huésped sacó sus otros documentos de su bolso. Al parecer, no estaban seguros de si se lo permitirían, ya que se esperaba la llegada de otro candidato. A mitad de la espera, anunció que la persona a la que esperaba no llegaría. Explicó que tendrían que tener en cuenta esta "espera" en unos minutos. No podía irse antes, y la "información proporcionada" era necesaria para la grabación. Al hacerlo, alzó la voz. Informó al asistente que estaban "haciendo espacio" para escuchar a la "persona ausente". El hombre sería informado. Este era un plazo que debía transcurrir antes de llegar a un posible acuerdo. No fue hasta que salió del bloque que el hombre se dio cuenta de que el asistente le estaba pidiendo sus documentos. Ante la ausencia del otro candidato, le preguntaron al respecto. Por lo tanto, decidió no esperar más. Buscó el nombre del propietario en una página web de reseñas. Resultó que decenas de usuarios habían expresado su insatisfacción. Los problemas generalmente tenían algo en común: el soporte no estaba disponible inmediatamente después, y los problemas variaban según la persona. Leyó atentamente cómo los inquilinos, antiguos y actuales, describían sus quejas. No pudo verificar cómo el asistente, a quien no conocía y no sabía si trabajaba para la empresa, intentaba contactar con sus visitantes. Sus preocupaciones surgieron pronto al leer las reseñas de otras personas. Nunca se había encontrado con un problema similar en ningún otro lugar. Proporcionar las entradas físicas para una foto le planteó preguntas al hombre. <Continuará>

« Les candidats invités ont pu visionner les documents avec une option Oui/Non » - Partie 2

…elle ouvrit la porte-fenêtre du balcon et resta un instant à regarder dehors. De sa chambre, elle constata que la peinture du plafond n'avait pas été refaite récemment. Elle était décolorée. Après que l'homme fut sorti de la douche et que la femme se fut approchée de l'employé, elle lui posa quelques questions. Elle voulait savoir s'il pouvait lui donner des informations sur ses chances de succès. Elle souhaitait une confirmation que son dossier était complet et connaître la procédure à suivre. L'employé se leva et regarda l'écran. Il l'informa qu'elle était bien enregistrée à l'adresse indiquée. Cependant, il précisa que l'enregistrement concernait « plus ou moins » une location privée où elle était connue. Il se rapprocha de son écran pour appuyer ses propos. Il conclut que, malheureusement, la femme n'était pas admissible compte tenu des circonstances décrites. La femme ne comprenait pas. Elle voulait savoir pourquoi son domicile actuel l'empêchait de se rendre à cette nouvelle adresse. Elle ne voyait aucune raison valable de lui refuser cette opportunité. Elle commença à lire en même temps que lui. Elle ne comprenait pas la raison du refus affiché à l'écran. L'employé tenta de lui expliquer à nouveau. D'un geste de la main, il ouvrit complètement l'écran. L'homme, qui les avait entendus parler, s'approcha, mais attendit soudain la fin de leur conversation. La femme secoua la tête. Elle supposa, non sans regret, que son argument concernant le chèque ne répondait apparemment pas aux critères. Il confirma que c'était la raison du refus et la remercia de sa visite. Il se retourna et regarda l'homme qui attendait son tour. La femme ne dit rien de plus et s'éloigna lentement vers la sortie. Alors que l'homme attendait lui aussi une réponse, il répondit qu'il y avait un autre candidat sur la liste. L'appartement ne pourrait être loué que si cette personne acceptait l'offre. Il ne pouvait le confirmer. Peu après, un homme, probablement d'origine nord-africaine, arriva. L'employé consulta immédiatement le système. Il informa l'homme qu'après que ce dernier eut rapidement visité les environs, il avait accepté le logement. Malheureusement, il ne pouvait lui serrer la main, car il était légèrement enrhumé. Il sortit un mouchoir de sa poche. Il regrettait de ne pas avoir été sélectionné. Il expliqua également à son interlocuteur que la sélection dépendait en partie de la position et des conditions de chaque personne dans le répertoire. Il le remercia de sa visite. Il resta un moment devant l'écran de son ordinateur portable, souhaitant examiner les informations avec le nouveau candidat. Concernant une visite ultérieure, il indiqua à ce dernier que ce n'était pas possible et qu'il serait prévenu. Son autre invité se tenait à sa table, près de la cuisine, où ils discutaient de la question. Lors de la visite suivante, l'assistant qui avait fait visiter le quartier à l'homme lui avait indiqué qu'il serait encore plus difficile de trouver un logement convenable en dessous d'un certain seuil de revenus. Au-dessus de ce seuil, il y avait une chance. Il avait évoqué des situations où des « messages » étaient envoyés aux membres pour exiger une réponse rapide. Il avait acquiescé lorsque l'homme avait demandé si un blocage pouvait être appliqué en cas de rendez-vous manqué après plusieurs tentatives. Annuler ou reporter la date était facile sur le site web. C'était nécessaire, avait-il insisté, pour des raisons administratives. Il avait vérifié sur son téléphone portable si les dates fournies par l'homme étaient correctes. Puis, il s'était placé face à lui, à distance. Il avait clairement indiqué au visiteur qu'il devait fournir des informations : il voulait littéralement photographier une carte bancaire avec son téléphone s'il était intéressé par le bien. L'attitude de l'assistant avait quelque peu surpris l'homme. Il avait compris qu'il agissait ainsi pour obtenir son accord. Dès le départ, avant même l'arrivée de l'autre candidat (un homme qui avait visité le quartier un peu précipitamment et avait décliné l'offre), la situation avait éveillé des soupçons. Il a précisé qu'il devait s'identifier, car sa « tâche » était de « finaliser » le dossier numériquement. L'homme avait vu l'assistant, un homme d'origine indienne, l'aborder dans la galerie. Ce dernier portait un uniforme de l'entreprise et pensait être son interlocuteur du jour. La porte d'entrée était verrouillée. Un appareil électronique était accroché en haut de la porte. L'assistant devait peut-être la déverrouiller pour laisser entrer son visiteur. — Au fil de la conversation, l'homme eut l'impression qu'on lui demandait ses informations. Le traitement des données lors de ce type de prise de rendez-vous était une pratique courante chez lui. L'homme réfléchit un instant. Après avoir écouté son récit, il comprit que cette action était nécessaire pour « ajouter » les fameuses « notes illustrées ». Après quelques hésitations, l'homme sortit finalement sa carte et la tendit à l'assistant. Ce dernier, dos au comptoir, approcha son téléphone de la carte et appuya sur un bouton pour prendre une photo. Par ailleurs, le visiteur sortit ses autres documents de son sac. Apparemment, on ignorait si cela serait autorisé, car un autre candidat était attendu. À mi-chemin, il annonça que la personne qu'il attendait ne viendrait pas. Il expliqua que cette « attente » serait prise en compte dans les quelques minutes qui suivraient. Il ne pouvait pas partir avant, et les « informations fournies » étaient nécessaires pour l'enregistrement. À ce moment-là, il éleva la voix. Il informa l'assistant qu'on « libérait de l'espace » pour entendre la « personne absente ». L'homme serait ensuite prévenu. Ce délai devait être respecté avant la conclusion d'un éventuel accord. Ce n'est qu'en quittant l'immeuble que l'homme réalisa que l'assistant lui demandait ses documents. En l'absence de l'autre candidat, on lui posa la question. Il décida donc de ne plus attendre. Il rechercha le nom de ce propriétaire sur un site d'avis. Il s'avéra que des dizaines d'utilisateurs avaient exprimé leur mécontentement. Les problèmes avaient généralement un point commun : l’assistance n’était pas disponible immédiatement et les difficultés variaient d’une personne à l’autre. Il lut attentivement les témoignages d’anciens et d’actuels locataires. Il ne pouvait pas vraiment vérifier comment l’assistant, qu’il ne connaissait pas et dont il ignorait s’il travaillait pour la société, avait tenté de contacter ses visiteurs. Ses inquiétudes s’accentuèrent lorsqu’il lut d’autres avis. Il n’avait jamais rencontré un tel problème ailleurs. Le fait de devoir fournir les billets physiques pour une photo éveilla des interrogations chez cet homme. <À suivre>

"I candidati invitati hanno avuto una visione con opzione Sì/No" - Parte 2

...aprì la porta-finestra del balcone e rimase a guardare fuori per un attimo. Dalla camera da letto, vide che la vernice del soffitto non era stata curata di recente. Si era scolorita. Dopo che l'uomo uscì dalla doccia e la donna si avvicinò all'impiegato, gli fece alcune domande. Voleva sapere se poteva dire qualcosa sulle possibilità di successo. Se avesse ricevuto tutto in ordine e come avrebbero dovuto procedere, voleva una conferma. L'impiegato si alzò e guardò lo schermo. La informò che era effettivamente registrata all'indirizzo di residenza indicato. Tuttavia, le disse che la registrazione si riferiva "grosso modo" a un affitto privato dove era conosciuta. Si avvicinò allo schermo per enfatizzare le sue parole. Concluse che la donna purtroppo non era idonea a causa delle circostanze descritte. La donna non lo capì. Voleva sapere da lui perché la sua attuale residenza fosse "d'intralcio" alla sua visita a questo nuovo indirizzo. Credeva che non ci fosse alcun motivo per cui lui le rifiutasse questa opportunità. Iniziò a leggere insieme a lui. Non riusciva a capire il motivo del rifiuto sullo schermo. L'impiegato cercò di spiegarglielo di nuovo. Con la mano, aprì completamente lo schermo. L'uomo, che aveva sentito i due parlare, si avvicinò a loro, ma improvvisamente attese che la conversazione terminasse. Nel frattempo, la donna scosse la testa. Suppose, seppur con rammarico, che la sua "osservazione" sull'assegno apparentemente non soddisfacesse tali criteri. Lui affermò che quello era il motivo e la ringraziò per essere venuta. Si guardò alle spalle, dove l'uomo stava aspettando il suo turno. La donna non disse altro. Si allontanò gradualmente da lui, dirigendosi verso l'uscita. Proprio mentre l'uomo voleva una risposta, rispose che c'era un altro candidato in lista. L'appartamento poteva essere affittato solo se l'altra persona avesse accettato l'offerta. Non poté confermarlo. Dopo poco, arrivò un uomo, presumibilmente di origine nordafricana. L'impiegato controllò immediatamente il sistema. Disse allo stesso uomo che, dopo che il nuovo visitatore aveva esplorato rapidamente la zona, aveva accettato l'alloggio. Purtroppo, non poteva stringere la mano all'ospite a causa di un leggero raffreddore. Tirò fuori un fazzoletto dalla tasca. Si rammaricò di non essere stato selezionato. Informò anche l'altra persona che ciò era in parte determinato dalla posizione e dalle condizioni di una persona nell'indice. Ringraziò l'uomo per la visita. Tenne lo schermo del suo portatile ancora per un po'. Voleva rivedere le informazioni con il nuovo candidato. Riguardo a una visita successiva, disse al nuovo candidato che non era un'opzione e che sarebbe stato avvisato. L'altro ospite era in piedi al suo tavolo, vicino alla cucina, dove discusse la questione. Durante la visita successiva alla prima, l'assistente che aveva fatto esplorare la zona all'uomo aveva accennato al fatto che poteva essere ancora più difficile trovare un alloggio adatto al di sotto di una certa soglia di reddito. Se il reddito era superiore a tale soglia, c'era una possibilità. Ha sottolineato le situazioni in cui venivano inviati "messaggi" ai membri richiedendo una risposta rapida. Ha annuito quando l'uomo ha chiesto se, se l'appuntamento non fosse stato rispettato dopo diversi tentativi, sarebbe stato possibile bloccarlo. Annullare o riprogrammare la data in questione poteva essere facilmente effettuato tramite il sito web. Ciò era necessario, ha sottolineato, per motivi amministrativi. Ha tenuto il cellulare in mano per verificare che le date fornite dall'uomo fossero corrette. Poi si è piazzato di fronte a lui, a una certa distanza. Ha chiaramente informato l'ospite di fornire informazioni: voleva letteralmente scattare una foto di una carta di credito con il telefono se fosse stato interessato all'immobile. L'atteggiamento dell'assistente ha un po' sorpreso l'uomo. Aveva capito che lo stava facendo per assicurarsi l'approvazione. Fin dall'inizio, ancor prima dell'arrivo dell'altro candidato (un uomo che stava esplorando la zona piuttosto frettolosamente e aveva rifiutato l'offerta), la situazione ha destato sospetti. Ha precisato che aveva bisogno di identificarsi, poiché era suo "lavoro" "completare" la pratica digitalmente. L'uomo aveva visto l'assistente, un uomo di origine indiana, avvicinarsi a lui nella galleria. Indossava la "divisa aziendale" e credeva di essere la persona di contatto per quel giorno. La porta d'ingresso era chiusa a chiave. Un dispositivo elettronico era appeso in cima alla porta. Forse l'assistente doveva prima sbloccarlo per far entrare i visitatori. - - - Mentre la conversazione proseguiva, l'uomo sentì di chiedere informazioni. La "necessità" di elaborare dati durante un simile processo di pianificazione era comune nel suo caso. L'uomo dovette riflettere per un attimo. Dopo aver ascoltato la sua storia, si rese conto che quell'azione era necessaria per "aggiungere" le cosiddette "note illustrate". Dopo qualche esitazione, l'uomo estrasse finalmente il suo biglietto da visita e lo porse all'assistente. L'assistente era in piedi con la schiena appoggiata al bordo del bancone. Poi avvicinò il telefono al biglietto da visita. Con il pollice, premette un pulsante per scattare una foto. Oltre a ciò, l'ospite tirò fuori dalla borsa gli altri documenti. A quanto pare, non erano sicuri che ciò fosse consentito, poiché era previsto l'arrivo di un altro candidato. A metà strada, annunciò che la persona che stava aspettando non si sarebbe presentata. Spiegò che questa "attesa" avrebbe dovuto essere presa in considerazione entro pochi minuti. Non poteva andarsene prima e le "informazioni fornite" erano necessarie per la registrazione. Quando ciò accadde, alzò la voce. Informò l'assistente che stavano "facendo spazio" per ascoltare la "persona assente". L'uomo sarebbe stato quindi informato. Questo era un lasso di tempo che doveva trascorrere prima di stipulare un potenziale accordo. Solo mentre usciva dall'isolato, l'uomo si rese conto che l'assistente gli stava chiedendo i documenti. In assenza dell'altro candidato, gli fu chiesto spiegazioni. Decise quindi di non aspettare oltre. Cercò il nome di questo proprietario su un sito di recensioni. Si scoprì che decine di utenti avevano espresso la loro insoddisfazione. I problemi avevano generalmente una cosa in comune: l'assistenza non era immediatamente disponibile in seguito e le problematiche variavano da persona a persona. Lesse attentamente come gli inquilini precedenti ed esistenti descrivevano i loro reclami. Non riuscì a verificare con certezza come l'assistente, che non conosceva e non sapeva se lavorasse per l'azienda, avesse cercato di contattare i suoi visitatori. Le sue preoccupazioni emersero presto quando lesse le recensioni di altre persone. Non aveva mai riscontrato un problema simile da nessun'altra parte. Fornire i biglietti cartacei per una foto sollevò delle domande nell'uomo. <Continua>

«Οι προσκεκλημένοι υποψήφιοι βίωσαν μια επιλογή Ναι/Όχι» - Μέρος 2

...άνοιξε την μπαλκονόπορτα και στάθηκε κοιτάζοντας έξω για μια στιγμή. Από την κρεβατοκάμαρα, είδε ότι το χρώμα στην οροφή δεν είχε συντηρηθεί πρόσφατα. Είχε ξεθωριάσει. Αφού ο άντρας βγήκε από το ντους και η γυναίκα πλησίασε τον υπάλληλο, του έκανε μερικές ερωτήσεις. Ήθελε να μάθει αν μπορούσε να πει κάτι για τις πιθανότητες επιτυχίας. Αν τα είχε λάβει όλα σε καλή τάξη και πώς θα έπρεπε να προχωρήσουν τα πράγματα, ήθελε επιβεβαίωση. Ο υπάλληλος σηκώθηκε και κοίταξε την οθόνη. Την ενημέρωσε ότι ήταν πράγματι εγγεγραμμένη στην καταχωρημένη διεύθυνση κατοικίας. Ωστόσο, της είπε ότι η εγγραφή αφορούσε «περίπου» ένα ιδιωτικό ενοικιαζόμενο σπίτι όπου ήταν γνωστή. Πλησίασε την οθόνη του για να τονίσει τα λόγια του. Κατέληξε στο συμπέρασμα ότι η γυναίκα δυστυχώς δεν ήταν επιλέξιμη λόγω των περιστάσεων που περιγράφηκαν. Η γυναίκα δεν τον κατάλαβε. Ήθελε να μάθει από αυτόν γιατί η τρέχουσα κατοικία της ήταν «εμπόδιο» στην επίσκεψή της σε αυτή τη νέα διεύθυνση. Πίστευε ότι δεν υπήρχε λόγος να της αρνηθεί αυτή την ευκαιρία. Άρχισε να διαβάζει μαζί του. Δεν μπορούσε να καταλάβει τον λόγο της απόρριψης στην οθόνη. Ο υπάλληλος προσπάθησε να εξηγήσει ξανά τον λόγο. Με το χέρι του, άνοιξε πλήρως την οθόνη. Ο άντρας, που άκουσε τους δύο να μιλάνε, πλησίασε κοντά τους, αλλά ξαφνικά περίμενε μέχρι να τελειώσει η συζήτησή τους. Εν τω μεταξύ, η γυναίκα κούνησε το κεφάλι της. Υπέθεσε, αν και με λύπη, ότι το «σημείωμά» του για μια επιταγή προφανώς δεν πληρούσε αυτά τα κριτήρια. Δήλωσε ότι αυτός ήταν ο λόγος και την ευχαρίστησε που ήρθε. Κοίταξε πίσω του, όπου ο άντρας περίμενε τη σειρά του. Η γυναίκα δεν είπε τίποτα άλλο. Σταδιακά απομακρύνθηκε από αυτόν προς την έξοδο. Ακριβώς τη στιγμή που ο άντρας ήθελε επίσης μια απάντηση, απάντησε ότι υπήρχε ένας άλλος υποψήφιος στη λίστα. Το διαμέρισμα μπορούσε να ενοικιαστεί μόνο αν το άλλο άτομο αποδεχόταν αυτήν την προσφορά. Δεν μπορούσε να το επιβεβαιώσει. Μετά από λίγο, έφτασε ένας άντρας, πιθανώς βορειοαφρικανικής καταγωγής. Ο υπάλληλος έλεγξε αμέσως το σύστημα. Είπε στον ίδιο άντρα ότι, αφού ο νέος επισκέπτης εξερεύνησε γρήγορα την περιοχή, είχε συμφωνήσει με τη διαμονή. Δυστυχώς, δεν μπορούσε να σφίξει το χέρι του επισκέπτη λόγω ενός ελαφρού κρυολογήματος. Έβγαλε ένα μαντήλι από την τσέπη του. Μετάνιωσε που δεν είχε επιλεγεί. Ενημέρωσε επίσης το άλλο άτομο ότι αυτό καθοριζόταν εν μέρει από τη θέση και τις συνθήκες ενός ατόμου στον κατάλογο. Ευχαρίστησε τον άντρα για την επίσκεψή του. Κράτησε την οθόνη του φορητού υπολογιστή του για λίγο ακόμα. Ήθελε να εξετάσει τις πληροφορίες με τον νέο υποψήφιο. Όσον αφορά μια επόμενη επίσκεψη, είπε στον νέο υποψήφιο ότι αυτό δεν ήταν εφικτό και ότι θα ειδοποιούνταν. Αυτός ο άλλος καλεσμένος στεκόταν στο τραπέζι του, κοντά στην κουζίνα, όπου συζήτησε το θέμα. Κατά την επόμενη επίσκεψη μετά την πρώτη, ο βοηθός που έβαλε τον άνδρα να εξερευνήσει την περιοχή ανέφερε ότι θα μπορούσε να είναι ακόμη πιο δύσκολο να βρεθεί κατάλληλη στέγη κάτω από ένα συγκεκριμένο όριο εισοδήματος. Αν ήταν πάνω από αυτό το όριο, υπήρχε πιθανότητα. Επεσήμανε περιπτώσεις όπου στέλνονταν «μηνύματα» στα μέλη ζητώντας γρήγορη απάντηση. Έγνεψε καταφατικά όταν ο άνδρας ρώτησε αν θα μπορούσε να ακολουθήσει μπλοκάρισμα εάν το ραντεβού δεν τηρούνταν μετά από αρκετές επαναλαμβανόμενες προσπάθειες. Η ακύρωση ή ο επαναπρογραμματισμός της σχετικής ημερομηνίας μπορούσε εύκολα να γίνει στον ιστότοπο. Αυτό ήταν απαραίτητο, τόνισε, για διοικητικούς λόγους. Κράτησε το κινητό του τηλέφωνο για να ελέγξει αν οι ημερομηνίες που παρείχε ο άνδρας ήταν σωστές. Στη συνέχεια, στάθηκε ακριβώς απέναντί ​​του σε απόσταση. Ενημέρωσε σαφώς τον επισκέπτη για την παροχή πληροφοριών: ήθελε κυριολεκτικά να τραβήξει μια φωτογραφία μιας τραπεζικής κάρτας με το τηλέφωνό του εάν ενδιαφερόταν για το ακίνητο. Η στάση του βοηθού τρόμαξε κάπως τον άνδρα. Άκουσε ότι το έκανε αυτό για να εξασφαλίσει την έγκριση. Από την αρχή κιόλας, πριν καν φτάσει ο άλλος υποψήφιος (ένας άνδρας που εξερευνούσε βιαστικά την περιοχή και απέρριψε την προσφορά), η κατάσταση προκάλεσε υποψίες. Δήλωσε ότι έπρεπε να ταυτοποιηθεί, καθώς ήταν «δουλειά» του να «ολοκληρώσει» το θέμα ψηφιακά. Ο άντρας είχε δει τον βοηθό, κάποιον ινδικής καταγωγής, να τον πλησιάζει στην γκαλερί. Ήταν ντυμένος με «στολές εταιρείας» και πίστευε ότι ήταν το άτομο επικοινωνίας για την ημέρα. Η μπροστινή πόρτα ήταν κλειδωμένη. Μια ηλεκτρονική συσκευή κρεμόταν στο πάνω μέρος της πόρτας. Ίσως ο βοηθός έπρεπε να την ξεκλειδώσει πρώτα για να αφήσει τους επισκέπτες του να μπουν. - - - Καθώς ακολούθησε μια συζήτηση, ο άντρας ένιωσε ότι ζητούσε τις πληροφορίες του. Η «αναγκαιότητα» της επεξεργασίας δεδομένων κατά τη διάρκεια μιας τέτοιας διαδικασίας προγραμματισμού ήταν συνηθισμένη στην περίπτωσή του. Ο άντρας έπρεπε να σκεφτεί για μια στιγμή. Αφού άκουσε την ιστορία του, συνειδητοποίησε ότι αυτή η ενέργεια ήταν απαραίτητη για την «προσθήκη» των λεγόμενων «εικονισμένων σημειώσεων». Μετά από κάποιο δισταγμό, ο άντρας τελικά έβγαλε την φυσική του κάρτα και την έδωσε στον βοηθό. Ο βοηθός στεκόταν με την πλάτη του στην άκρη του πάγκου. Στη συνέχεια κράτησε το τηλέφωνό του κοντά στην κάρτα. Με τον αντίχειρά του, πάτησε ένα κουμπί για να τραβήξει μια φωτογραφία. Εκτός από αυτό, ο επισκέπτης έβγαλε τα άλλα έγγραφά του από την τσάντα του. Προφανώς, δεν ήταν σίγουροι αν αυτό θα επιτρεπόταν, καθώς αναμενόταν να φτάσει ένας άλλος υποψήφιος. Στα μισά της διαδρομής, ανακοίνωσε ότι το άτομο που περίμενε δεν θα ερχόταν. Εξήγησε ότι αυτή η «αναμονή» θα έπρεπε να ληφθεί υπόψη μέσα σε λίγα επιπλέον λεπτά. Δεν μπορούσε να φύγει νωρίτερα και οι «παρεχόμενες πληροφορίες» ήταν απαραίτητες για την ηχογράφηση. Όταν συνέβη αυτό, ύψωσε τη φωνή του. Ενημέρωσε τον βοηθό ότι «έκαναν χώρο» για να ακούσουν το «απόν άτομο». Ο άνδρας θα ενημερωνόταν στη συνέχεια. Αυτό ήταν ένα χρονικό πλαίσιο που έπρεπε να περάσει πριν από τη σύναψη μιας πιθανής συμφωνίας. Μόνο όταν έφευγε από το κτίριο, ο άνδρας συνειδητοποίησε ότι ο βοηθός ζητούσε τα έγγραφά του. Ελλείψει του άλλου υποψηφίου, ρωτήθηκε γι' αυτό. Επομένως, αποφάσισε να μην περιμένει άλλο. Αναζήτησε το όνομα αυτού του ιδιοκτήτη σε έναν ιστότοπο κριτικών. Αποδείχθηκε ότι δεκάδες χρήστες είχαν εκφράσει τη δυσαρέσκειά τους. Τα προβλήματα γενικά είχαν ένα κοινό χαρακτηριστικό: η υποστήριξη δεν ήταν άμεσα διαθέσιμη μετά και τα ζητήματα διέφεραν από άτομο σε άτομο. Διάβασε προσεκτικά πώς περιέγραφαν τα παράπονά τους πρώην και υπάρχοντες ενοικιαστές. Δεν μπορούσε να επαληθεύσει πώς ο βοηθός, τον οποίο δεν γνώριζε και δεν ήξερε αν εργαζόταν για την εταιρεία, προσπάθησε να επικοινωνήσει με τους επισκέπτες του. Οι ανησυχίες του σύντομα προέκυψαν όταν διάβασε κριτικές άλλων ανθρώπων. Δεν είχε αντιμετωπίσει παρόμοιο πρόβλημα πουθενά αλλού. Η παροχή των φυσικών εισιτηρίων για μια φωτογραφία έθεσε ερωτήματα στον άνδρα. <Συνέχεια>

„Zaproszeni kandydaci uczestniczyli w rozmowie kwalifikacyjnej z odpowiedziami „tak/nie”” – Część 2

…otworzyła drzwi balkonowe i przez chwilę stała, patrząc na zewnątrz. Z sypialni zauważyła, że ​​farba na suficie nie była ostatnio konserwowana. Odbarwiła się. Gdy mężczyzna wyszedł spod prysznica, a kobieta podeszła do pracownika, zadała mu kilka pytań. Chciała wiedzieć, czy może coś powiedzieć o szansach powodzenia. Chciała uzyskać potwierdzenie, czy wszystko jest w porządku i jak powinno się to potoczyć. Pracownik wstał i spojrzał na ekran. Poinformował ją, że rzeczywiście jest zameldowana pod podanym adresem zamieszkania. Dodał jednak, że rejestracja „w przybliżeniu” dotyczy prywatnego wynajmu, gdzie jest znana. Podszedł bliżej ekranu, aby podkreślić swoje słowa. Doszedł do wniosku, że kobieta niestety nie kwalifikuje się do wizyty ze względu na opisane okoliczności. Kobieta go nie zrozumiała. Chciała się od niego dowiedzieć, dlaczego jej obecne miejsce zamieszkania „przeszkadza” w jej wizycie pod nowym adresem. Uważała, że ​​nie ma powodu, dla którego odmówiłby jej tej możliwości. Zaczęła czytać razem z nim. Nie mogła zrozumieć przyczyny odrzucenia na ekranie. Pracownik ponownie próbował wyjaśnić przyczynę. Dłonią całkowicie otworzył ekran. Mężczyzna, który słyszał ich rozmowę, podszedł bliżej, ale nagle zaczekał, aż rozmowa się skończy. Tymczasem kobieta pokręciła głową. Założyła, choć z żalem, że jego „punkt” o czeku najwyraźniej nie spełnia tych kryteriów. Stwierdził, że to jest powód i podziękował jej za przybycie. Spojrzał za siebie, gdzie mężczyzna czekał na swoją kolej. Kobieta nic więcej nie powiedziała. Stopniowo odeszła od niego w kierunku wyjścia. Gdy mężczyzna również chciał odpowiedzi, odpowiedział, że na liście jest inny kandydat. Mieszkanie można wynająć tylko wtedy, gdy ta druga osoba zaakceptuje tę ofertę. Nie mógł tego potwierdzić. Po chwili pojawił się mężczyzna, prawdopodobnie pochodzenia północnoafrykańskiego. Pracownik natychmiast sprawdził system. Powiedział temu samemu mężczyźnie, że po tym, jak nowy gość szybko rozejrzał się po okolicy, wyraził zgodę na zakwaterowanie. Niestety, z powodu lekkiego przeziębienia nie mógł uścisnąć dłoni gościa. Wyciągnął chusteczkę z kieszeni. Żałował, że nie został wybrany. Poinformował również drugą osobę, że częściowo zależało to od pozycji danej osoby i jej warunków w indeksie. Podziękował mężczyźnie za wizytę. Przytrzymał ekran laptopa jeszcze przez chwilę. Chciał omówić informacje z nowym kandydatem. Odnośnie kolejnej wizyty, powiedział nowemu kandydatowi, że nie ma takiej możliwości i że zostanie o tym powiadomiony. Ten drugi gość stał przy swoim stoliku, niedaleko kuchni, gdzie omawiał tę kwestię. Podczas kolejnej wizyty, asystent, który kazał mężczyźnie rozejrzeć się po okolicy, wspomniał, że znalezienie odpowiedniego mieszkania poniżej pewnego progu dochodowego może być jeszcze trudniejsze. Jeśli przekraczało ten próg, istniała szansa. Zwrócił uwagę na sytuacje, w których wysyłano „wiadomości” do członków z prośbą o szybką odpowiedź. Skinął głową, gdy mężczyzna zapytał, czy blok może dołączyć do niego, jeśli po kilku próbach nie udało się dotrzymać terminu. Anulowanie lub przełożenie terminu można było łatwo zrobić na stronie internetowej. Podkreślił, że było to konieczne ze względów administracyjnych. Uniósł telefon komórkowy, aby sprawdzić, czy podane przez mężczyznę daty są poprawne. Następnie stanął naprzeciwko niego w pewnej odległości. Wyraźnie poinformował gościa o podawaniu informacji: dosłownie chciał zrobić zdjęcie karty bankowej telefonem, jeśli był zainteresowany nieruchomością. Postawa asystenta nieco zaskoczyła mężczyznę. Usłyszał, że robi to, aby upewnić się co do akceptacji. Od samego początku, jeszcze przed przybyciem drugiego kandydata (mężczyzny, który dość pospiesznie rozglądał się po okolicy i odrzucił ofertę), sytuacja wzbudziła podejrzenia. Zastrzegł, że musi się zidentyfikować, ponieważ jego „obowiązkiem” jest „dokończenie” sprawy cyfrowo. Mężczyzna widział, jak asystent, osoba pochodzenia indyjskiego, podeszła do niego w galerii. Był ubrany w „mundury firmowe” i uważał się za osobę kontaktową na ten dzień. Drzwi wejściowe były zamknięte na klucz. U góry wisiało urządzenie elektroniczne. Być może asystent musiał je najpierw otworzyć, aby wpuścić gości. - - - Podczas rozmowy mężczyzna poczuł, że prosi o swoje dane. „Konieczność” przetwarzania danych podczas takiego procesu planowania była w jego przypadku powszechna. Mężczyzna musiał się chwilę zastanowić. Po wysłuchaniu jego opowieści zdał sobie sprawę, że czynność ta była konieczna do „dodania” tak zwanych „wizualnych notatek”. Po chwili wahania mężczyzna w końcu wyciągnął swoją fizyczną kartę i podał ją asystentowi. Asystent stał oparty plecami o krawędź blatu. Następnie zbliżył telefon do karty. Kciukiem nacisnął przycisk, aby zrobić zdjęcie. Poza tym gość wyjął z torby pozostałe dokumenty. Najwyraźniej nie byli pewni, czy to dozwolone, ponieważ spodziewano się przybycia innego kandydata. W połowie rozmowy oznajmił, że osoba, na którą czekał, nie przyjdzie. Wyjaśnił, że to „oczekiwanie” będzie musiało zostać uwzględnione w ciągu kilku dodatkowych minut. Nie mógł wyjść wcześniej, a „przekazane informacje” były potrzebne do nagrania. Kiedy to nastąpiło, podniósł głos. Poinformował asystenta, że ​​„robią miejsce” na rozmowę z „nieobecną osobą”. Mężczyzna zostanie wtedy poinformowany. Był to termin, który musiał upłynąć przed zawarciem potencjalnej umowy. Dopiero opuszczając blok, mężczyzna zdał sobie sprawę, że asystent prosi o dokumenty. Pod nieobecność drugiego kandydata, został o to zapytany. Postanowił więc nie czekać dłużej. Wyszukał nazwę tego wynajmującego na portalu z recenzjami. Okazało się, że dziesiątki użytkowników wyraziło swoje niezadowolenie. Problemy miały zazwyczaj jedną wspólną cechę: pomoc nie była dostępna od razu, a problemy różniły się w zależności od osoby. Uważnie przeczytał, jak byli i obecni lokatorzy opisywali swoje skargi. Nie mógł do końca zweryfikować, w jaki sposób asystent, którego nie znał i nie wiedział, czy pracuje dla firmy, próbował skontaktować się z jego gośćmi. Jego obawy szybko się pojawiły, gdy przeczytał opinie innych osób. Nigdzie indziej nie spotkał się z podobnym problemem. Dostarczenie fizycznych biletów do zdjęcia wywołało u mężczyzny pewne wątpliwości. <Ciąg dalszy nastąpi>

„Поканените кандидати преживяха преглед с опция „Да/Не“ - Част 2

…тя отвори вратата на балкона и за момент погледна навън. От спалнята видя, че боята на тавана не е била поддържана напоследък. Беше се обезцветила. След като мъжът излезе от душа и жената се приближи до служителя, тя му зададе няколко въпроса. Искаше да знае дали може да каже нещо за шансовете за успех. Ако получи всичко наред и как трябва да продължат нещата, тя поиска потвърждение. Служителят стана и погледна екрана. Той я информира, че наистина е регистрирана на посочения адрес. Той обаче ѝ каза, че регистрацията „приблизително“ се отнася до частен имот под наем, където е позната. Той се приближи до екрана си, за да подчертае думите си. Заключи, че жената за съжаление не отговаря на условията поради описаните обстоятелства. Жената не го разбра. Искаше да знае от него защо настоящото ѝ местожителство е „на пътя“ на посещението ѝ на този нов адрес. Тя вярваше, че няма причина да ѝ откаже тази възможност. Тя започна да чете заедно с него. Тя не можа да разбере причината за отказа на екрана. Служителят се опита да обясни отново. С ръка той отвори напълно екрана. Мъжът, който чу двамата да говорят, пристъпи по-близо до тях, но изведнъж изчака разговорът им да приключи. Междувременно жената поклати глава. Тя предположи, макар и със съжаление, че неговият „аргумент“ за проверка очевидно не отговаря на тези критерии. Той заяви, че това е причината и ѝ благодари, че е дошла. Погледна зад себе си, където мъжът чакаше реда си. Жената не каза нищо повече. Тя бавно се отдалечи от него към изхода. Точно когато мъжът също поиска отговор, той отговори, че в списъка има друг кандидат. Апартаментът може да бъде нает само ако другият човек приеме тази оферта. Той не можа да потвърди това. След кратко време пристигна мъж, вероятно от северноафрикански произход. Служителят веднага провери системата. Той каза на същия мъж, че след като новият посетител бързо е разгледал района, се е съгласил с настаняването. За съжаление, не е могъл да се ръкува с госта поради лека настинка. Той извади носна кърпичка от джоба си. Той съжали, че не е бил избран. Той също така информира другия човек, че това отчасти се определя от позицията на човека и условията в индекса. Благодари на мъжа за посещението. Задържа екрана на лаптопа си още известно време. Искаше да прегледа информацията с новия кандидат. Относно последващо посещение, той каза на новия кандидат, че това не е опция и че ще бъде уведомен. Този друг гост стоеше на масата му, близо до кухнята, където обсъждаше въпроса. По време на следващото посещение след първото, асистентът, който накара мъжа да проучи района, спомена, че може да е още по-трудно да се намери подходящо жилище под определен праг на доходите. Ако е над този праг, има шанс. Той посочи ситуации, в които до членовете се изпращат „съобщения“ с искане за бърз отговор. Той кимна, когато мъжът попита дали може да последва блокиране, ако срещата не бъде спазена след няколко многократни опита. Отмяната или пренасрочването на съответната дата може лесно да се направи на уебсайта. Това е необходимо, подчерта той, по административни причини. Той държеше мобилния си телефон, за да провери дали предоставените от мъжа дати са верни. След това застана точно срещу него на разстояние. Той ясно информира госта за предоставянето на информация: буквално искаше да снима банкова карта с телефона си, ако се интересува от имота. Отношението на асистента донякъде стресна мъжа. Той чу, че прави това, за да си осигури одобрение. Още от самото начало, още преди да пристигне другият кандидат (мъж, който доста набързо проучваше района и отказа офертата), ситуацията предизвика подозрение. Той уточни, че трябва да се легитимира, тъй като негова „работа“ е да „завърши“ въпроса дигитално. Мъжът беше видял асистента, човек от индийски произход, да се приближава до него в галерията. Той беше облечен в „фирмени униформи“ и вярваше, че е лицето за контакт за деня. Входната врата беше заключена. Електронно устройство висеше в горната част на вратата. Може би асистентът трябваше първо да я отключи, за да пусне посетителите си. - - - Докато се водеше разговор, мъжът почувства, че иска информация за него. „Необходимостта“ от обработка на данни по време на подобен процес на планиране беше често срещана в неговия случай. Мъжът трябваше да помисли за момент. След като изслуша историята му, осъзна, че това действие е необходимо за „добавяне“ на така наречените „снимкови бележки“. След известно колебание мъжът най-накрая извади физическата си карта и я подаде на асистента. Асистентът стоеше с гръб към ръба на плота. След това той държеше телефона си близо до картата. С палец натисна бутон, за да направи снимка. Освен това гостът извади и другите си документи от чантата си. Очевидно не са били сигурни дали това ще бъде разрешено, тъй като се е очаквало да пристигне друг кандидат. По средата на разговора той обяви, че човекът, когото чака, няма да дойде. Обясни, че това „чакане“ ще трябва да се вземе предвид в рамките на няколко допълнителни минути. Не можел да си тръгне преди това и „предоставената информация“ е била необходима за записа. Когато това се случило, той повишил тон. Информирал асистента, че „освобождават място“, за да чуят „отсъстващото лице“. След това мъжът щял да бъде информиран. Това бил срок, който трябвало да изтече, преди да се сключи потенциално споразумение. Едва когато напускал блока, мъжът осъзнал, че асистентът иска документите му. При отсъствието на другия кандидат бил попитан за това. Затова решил да не чака повече. Той потърсил името на този наемодател в сайт за отзиви. Оказало се, че десетки потребители са изразили недоволството си. Проблемите като цяло имали едно общо нещо: поддръжката не била веднага достъпна след това и проблемите варирали от човек на човек. Той внимателно прочел как бивши и настоящи наематели описвали оплакванията си. Той не можеше да потвърди как асистентът, когото не познаваше и не знаеше дали работи за компанията, се е опитал да се свърже с посетителите му. Притесненията му скоро се появиха, когато прочете отзивите на други хора. Не беше се сблъсквал с подобен проблем никъде другаде. Предоставянето на физически билети за снимка повдигна въпроси у мъжа. <Следва продължение>

„Pozvani kandidati su imali priliku odgovoriti s Da/Ne“ - 2. dio

…otvorila je balkonska vrata i na trenutak zastala gledajući van. Iz spavaće sobe vidjela je da boja na stropu nije nedavno održavana. Izblijedila je. Nakon što je muškarac izašao iz tuša, a žena prišla zaposleniku, postavila mu je nekoliko pitanja. Željela je znati može li išta reći o izgledima za uspjeh. Ako sve primi u redu i kako bi se stvari trebale odvijati, željela je potvrdu. Zaposlenica je ustala i pogledala u ekran. Obavijestio ju je da je doista prijavljena na navedenoj adresi stanovanja. Međutim, rekao joj je da se prijava „otprilike“ odnosi na privatni najam gdje je poznata. Približio se ekranu kako bi naglasio svoje riječi. Zaključio je da žena nažalost nije podobna zbog opisanih okolnosti. Žena ga nije razumjela. Željela je od njega znati zašto joj je trenutno prebivalište „smetalo“ u posjetu ovoj novoj adresi. Vjerovala je da nema razloga da joj odbije ovu priliku. Počela je čitati zajedno s njim. Nije mogla shvatiti razlog odbijanja na ekranu. Zaposlenik je pokušao ponovno objasniti razlog. Rukom je potpuno otvorio ekran. Muškarac, koji je čuo njih dvoje kako razgovaraju, prišao im je bliže, ali je odjednom pričekao da njihov razgovor završi. U međuvremenu, žena je odmahnula glavom. Pretpostavila je, makar sa žaljenjem, da njegova "poanta" o čeku očito ne zadovoljava takve kriterije. Izjavio je da je to razlog i zahvalio joj što je došla. Pogledao je iza sebe gdje je muškarac čekao svoj red. Žena nije ništa više rekla. Postupno se udaljavala od njega prema izlazu. Baš kad je i muškarac želio odgovor, odgovorio je da na popisu postoji još jedan kandidat. Stan se može iznajmiti samo ako druga osoba prihvati ovu ponudu. To nije mogao potvrditi. Nakon kratkog vremena stigao je muškarac, vjerojatno sjevernoafričkog podrijetla. Zaposlenik je odmah provjerio sustav. Rekao je istom muškarcu da je, nakon što je novi posjetitelj brzo istražio područje, pristao na smještaj. Nažalost, nije se mogao rukovati s gostom zbog blage prehlade. Iz džepa je izvukao maramicu. Žalio je što nije izabran. Također je obavijestio drugu osobu da je to djelomično određeno položajem osobe i uvjetima u indeksu. Zahvalio je čovjeku na posjetu. Još je neko vrijeme držao ekran svog laptopa. Želio je pregledati informacije s novim kandidatom. Što se tiče sljedećeg posjeta, rekao je novom kandidatu da to nije opcija i da će biti obaviješten. Ovaj drugi gost stajao je za njegovim stolom, blizu kuhinje, gdje je raspravljao o toj temi. Tijekom sljedećeg posjeta nakon prvog, asistent koji je poslao muškarca da istraži područje spomenuo je da bi moglo biti još teže pronaći odgovarajući smještaj ispod određenog praga prihoda. Ako je bio iznad tog praga, postojala je šansa. Istaknuo je situacije u kojima su članovima poslane "poruke" s zahtjevom za brzi odgovor. Klimnuo je glavom kada je muškarac pitao može li uslijediti blokada ako se termin ne zadrži nakon nekoliko ponovljenih pokušaja. Otkazivanje ili promjena termina za određeni datum lako se može obaviti na web stranici. To je bilo potrebno, naglasio je, iz administrativnih razloga. Držao je mobitel kako bi provjerio jesu li datumi koje je muškarac naveo točni. Zatim je stao točno nasuprot njemu na distanci. Jasno je obavijestio gosta o davanju informacija: doslovno je htio telefonom fotografirati bankovnu karticu ako je zainteresiran za nekretninu. Stav asistenta pomalo je iznenadio muškarca. Čuo je da to radi kako bi osigurao odobrenje. Od samog početka, čak i prije nego što je stigao drugi kandidat (muškarac koji je prilično žurno istraživao područje i odbio ponudu), situacija je izazvala sumnju. Uvjetovao je da se mora identificirati, jer mu je "posao" digitalno "dovršiti" stvar. Muškarac je vidio asistenta, nekoga indijskog podrijetla, kako mu prilazi u galeriji. Bio je odjeven u "uniforme tvrtke" i vjerovao je da je on kontakt osoba za taj dan. Ulazna vrata bila su zaključana. Elektronički uređaj visio je na vrhu vrata. Možda ih je asistent prvo morao otključati kako bi pustio posjetitelje unutra. - - - Kako je uslijedio razgovor, muškarac je osjetio da traži njegove podatke. "Nužda" obrade podataka tijekom takvog procesa zakazivanja bila je uobičajena u njegovom slučaju. Muškarac je morao trenutak razmisliti. Nakon što je saslušao njegovu priču, shvatio je da je ta radnja potrebna za "dodavanje" takozvanih "slikovnih bilješki". Nakon nekog oklijevanja, muškarac je konačno izvukao svoju fizičku karticu i predao je asistentu. Asistent je stajao leđima naslonjen na rub pulta. Zatim je prislonio telefon uz karticu. Palcem je pritisnuo gumb za fotografiranje. Osim toga, gost je iz torbe izvadio i ostale dokumente. Očito nisu bili sigurni hoće li to biti dopušteno, jer se očekivao dolazak drugog kandidata. Na pola puta objavio je da osoba koju čeka ne dolazi. Objasnio je da će se ovo "čekanje" morati uzeti u obzir unutar nekoliko dodatnih minuta. Nije mogao otići prije toga, a "dostavljene informacije" bile su potrebne za snimanje. Kad se to dogodilo, povisio je glas. Obavijestio je asistenta da "prave mjesta" kako bi čuli "odsutnu osobu". Muškarac bi tada bio obaviješten. To je bio vremenski okvir koji je morao proći prije sklapanja potencijalnog sporazuma. Tek kada je napuštao zgradu, muškarac je shvatio da asistent traži njegove dokumente. U odsutnosti drugog kandidata, pitali su ga o tome. Stoga je odlučio više ne čekati. Potražio je ime ovog stanodavca na web stranici za recenzije. Pokazalo se da su deseci korisnika izrazili svoje nezadovoljstvo. Problemi su općenito imali jednu zajedničku stvar: podrška nije bila odmah dostupna nakon toga, a problemi su se razlikovali od osobe do osobe. Pažljivo je pročitao kako bivši i postojeći stanari opisuju svoje pritužbe. Nije mogao točno provjeriti kako je asistent, kojeg nije poznavao i nije znao radi li za tvrtku, pokušao kontaktirati njegove posjetitelje. Njegova zabrinutost ubrzo se pojavila kada je pročitao recenzije drugih ljudi. Nigdje drugdje nije naišao na takav problem. Davanje fizičkih ulaznica za fotografiranje izazvalo je pitanja kod čovjeka. <Nastavak slijedi>

"Pozvani kandidati su imali priliku da odgovore Da/Ne" - 2. dio

…otvorila je balkonska vrata i na trenutak zastala gledajući van. Iz spavaće sobe vidjela je da boja na plafonu nije nedavno održavana. Izblijedila je. Nakon što je muškarac izašao iz tuša, a žena prišla zaposleniku, postavila mu je nekoliko pitanja. Željela je znati može li išta reći o šansama za uspjeh. Željela je potvrdu ako sve primi u redu i kako bi se stvari trebale odvijati. Zaposlenik je ustao i pogledao u ekran. Obavijestio ju je da je zaista prijavljena na navedenoj adresi stanovanja. Međutim, rekao joj je da se prijava "otprilike" odnosi na privatni najam gdje je poznata. Približio se ekranu kako bi naglasio svoje riječi. Zaključio je da žena nažalost nije ispunjavala uslove zbog opisanih okolnosti. Žena ga nije razumjela. Željela je od njega znati zašto joj je trenutno prebivalište "smetalo" u posjeti ovoj novoj adresi. Vjerovala je da nema razloga da joj odbije ovu priliku. Počela je čitati zajedno s njim. Nije mogla shvatiti razlog odbijanja na ekranu. Zaposlenik je pokušao ponovo objasniti razlog. Rukom je potpuno otvorio ekran. Muškarac, koji je čuo njih dvoje kako razgovaraju, prišao im je bliže, ali je iznenada pričekao da se njihov razgovor završi. U međuvremenu, žena je odmahnula glavom. Pretpostavila je, makar sa žaljenjem, da njegova "poenta" o čeku očigledno ne ispunjava takve kriterije. Naveo je da je to razlog i zahvalio joj se što je došla. Pogledao je iza sebe gdje je muškarac čekao svoj red. Žena nije ništa više rekla. Postepeno se udaljavala od njega prema izlazu. Baš kada je i muškarac želio odgovor, odgovorio je da na listi postoji još jedan kandidat. Stan se može iznajmiti samo ako druga osoba prihvati ovu ponudu. Nije mogao to potvrditi. Nakon kratkog vremena, stigao je muškarac, vjerovatno sjevernoafričkog porijekla. Zaposlenik je odmah provjerio sistem. Rekao je istom čovjeku da je, nakon što je novi posjetilac brzo istražio područje, pristao na smještaj. Nažalost, nije se mogao rukovati s gostom zbog blage prehlade. Iz džepa je izvukao maramicu. Žalio je što nije izabran. Također je obavijestio drugu osobu da je to djelimično određeno nečijim položajem i uslovima u indeksu. Zahvalio se čovjeku na posjeti. Još je neko vrijeme držao ekran svog laptopa. Želio je pregledati informacije s novim kandidatom. U vezi s narednom posjetom, rekao je novom kandidatu da to nije opcija i da će biti obaviješten. Ovaj drugi gost stajao je za njegovim stolom, blizu kuhinje, gdje je razgovarao o toj temi. Tokom sljedeće posjete nakon prve, asistent koji je poslao muškarca da istraži područje spomenuo je da bi moglo biti još teže pronaći odgovarajući smještaj ispod određenog praga prihoda. Ako je bio iznad tog praga, postojala je šansa. Istakao je situacije u kojima su članovima poslane "poruke" sa zahtjevom za brzi odgovor. Klimnuo je glavom kada je muškarac pitao da li može uslijediti blokada ako se termin ne zakaže nakon nekoliko ponovljenih pokušaja. Otkazivanje ili promjena termina za određeni datum moglo se lako obaviti na web stranici. To je bilo neophodno, naglasio je, iz administrativnih razloga. Držao je svoj mobilni telefon kako bi provjerio da li su datumi koje je muškarac naveo tačni. Zatim je stao direktno nasuprot njega na distanci. Jasno je obavijestio gosta o davanju informacija: doslovno je želio da telefonom fotografiše bankovnu karticu ako je zainteresovan za nekretninu. Stav asistenta je pomalo iznenadio muškarca. Čuo je da to radi kako bi osigurao odobrenje. Od samog početka, čak i prije nego što je stigao drugi kandidat (čovjek koji je prilično žurno istraživao područje i odbio ponudu), situacija je izazvala sumnju. Naveo je da se mora identificirati, jer je njegov "posao" da "završi" stvar digitalno. Čovjek je vidio asistenta, nekoga indijskog porijekla, kako mu prilazi u galeriji. Bio je odjeven u "uniforme kompanije" i vjerovao je da je on kontakt osoba za taj dan. Ulazna vrata su bila zaključana. Elektronski uređaj visio je na vrhu vrata. Možda je asistent prvo morao da ih otključa da bi pustio posjetioce unutra. - - - Kako je uslijedio razgovor, čovjek je osjetio da traži njegove podatke. "Potreba" za obradom podataka tokom takvog procesa zakazivanja bila je uobičajena u njegovom slučaju. Čovjek je morao trenutak razmisliti. Nakon što je saslušao njegovu priču, shvatio je da je ova radnja neophodna za "dodavanje" takozvanih "slikovnih bilješki". Nakon kraćeg oklijevanja, čovjek je konačno izvukao svoju fizičku karticu i predao je asistentu. Asistent je stajao leđima naslonjen na rub pulta. Zatim je prislonio telefon uz karticu. Palcem je pritisnuo dugme da bi snimio sliku. Osim toga, gost je izvadio i ostale dokumente iz torbe. Očigledno, nisu bili sigurni da li će to biti dozvoljeno, jer se očekivao dolazak drugog kandidata. Na pola puta, objavio je da osoba koju čeka neće doći. Objasnio je da će se ovo "čekanje" morati uzeti u obzir u roku od nekoliko dodatnih minuta. Nije mogao otići prije toga, a "dostavljene informacije" su bile potrebne za snimanje. Kada se to dogodilo, podigao je glas. Obavijestio je asistenta da "prave mjesta" da čuju "odsutnu osobu". Muškarac bi tada bio obaviješten. Ovo je bio vremenski okvir koji je morao proći prije sklapanja potencijalnog sporazuma. Tek kada je napuštao zgradu, čovjek je shvatio da asistent traži njegove dokumente. U odsustvu drugog kandidata, pitan je o tome. Stoga je odlučio da više ne čeka. Potražio je ime ovog stanodavca na web stranici za recenzije. Ispostavilo se da su desetine korisnika izrazile svoje nezadovoljstvo. Problemi su uglavnom imali jednu zajedničku stvar: podrška nije bila odmah dostupna nakon toga, a problemi su se razlikovali od osobe do osobe. Pažljivo je pročitao kako bivši i postojeći stanari opisuju svoje pritužbe. Nije mogao zaista potvrditi kako je asistent, kojeg nije poznavao i nije znao da li radi za kompaniju, pokušao kontaktirati njegove posjetioce. Njegova zabrinutost se ubrzo pojavila kada je pročitao recenzije drugih ljudi. Nigdje drugdje se nije susreo s ovakvim problemom. Davanje fizičkih ulaznica za fotografiranje izazvalo je pitanja kod čovjeka. <Nastavak slijedi>

„A meghívott jelöltek igen/nem választási lehetőséget kaptak” – 2. rész

…kinyitotta az erkélyajtót, és egy pillanatra kinézett. A hálószobából látta, hogy a mennyezet festékét az utóbbi időben nem karbantartották. Elszíneződött. Miután a férfi kilépett a zuhanyzóból, és a nő odament az alkalmazotthoz, feltett neki néhány kérdést. Tudni akarta, hogy tud-e valamit mondani a siker esélyeiről. Ha mindent rendben kap, és arról, hogyan folytatódnak a dolgok, megerősítést szeretett volna. Az alkalmazott felállt, és a képernyőre nézett. Tájékoztatta, hogy valóban a megadott lakcímen van bejelentkezve. Azt azonban elmondta, hogy a regisztráció „nagyjából” egy magánbérlésre vonatkozik, ahol ismerik. Közelebb lépett a képernyőhöz, hogy nyomatékot adjon szavainak. Arra a következtetésre jutott, hogy a nő sajnos a leírt körülmények miatt nem jogosult. A nő nem értette. Tudni akarta tőle, hogy jelenlegi lakhelye miért „akadályozza” az új címre való látogatását. Úgy vélte, nincs ok arra, hogy a férfi megtagadja tőle ezt a lehetőséget. Elkezdett vele együtt olvasni. Nem tudta kitalálni a képernyőn megjelenő elutasítás okát. Az alkalmazott újra megpróbálta elmagyarázni az okot. Kezével teljesen kinyitotta a képernyőt. A férfi, aki hallotta a beszélgetést, közelebb lépett hozzájuk, de hirtelen megvárta, amíg véget ér a beszélgetésük. Eközben a nő megrázta a fejét. Sajnálattal feltételezte, hogy a csekkel kapcsolatos „érve” látszólag nem felel meg ezeknek a kritériumoknak. Kijelentette, hogy ez az ok, és megköszönte, hogy eljött. Hátranézett, ahol a férfi a sorára várt. A nő nem szólt többet. Fokozatosan eltávolodott tőle a kijárat felé. Épp amikor a férfi is választ szeretett volna kapni, azt válaszolta, hogy van egy másik jelölt a listán. A lakást csak akkor lehet kiadni, ha a másik személy elfogadja ezt az ajánlatot. Ezt nem tudta megerősíteni. Rövid idő múlva megérkezett egy férfi, feltehetően észak-afrikai származású. Az alkalmazott azonnal ellenőrizte a rendszert. Közölte ugyanennek a férfinak, hogy miután az új látogató gyorsan felfedezte a környéket, beleegyezett a szállásba. Sajnos enyhe megfázása miatt nem tudott kezet fogni a vendéggel. Előhúzott egy zsebkendőt a zsebéből. Sajnálta, hogy nem őt választották ki. Azt is közölte a másik személlyel, hogy ezt részben az illető pozíciója és a ranglistán elfoglalt helyzete határozza meg. Megköszönte a férfinak a látogatást. Még egy ideig a laptop képernyőjét tartotta a kezében. Szerette volna átnézni az információkat az új jelölttel. Egy későbbi látogatással kapcsolatban közölte az új jelölttel, hogy ez nem lehetséges, és hogy értesíteni fogják. A másik vendég az asztalánál állt, a konyha közelében, ahol megbeszélte az ügyet. Az első utáni következő látogatás során az asszisztens, aki a férfit a környék felfedezéséhez küldte, megemlítette, hogy egy bizonyos jövedelmi küszöb alatt még nehezebb lehet megfelelő lakást találni. Ha e küszöb felett volt, akkor volt esély. Rámutatott olyan helyzetekre, amikor "üzeneteket" küldtek a tagoknak, amelyekben gyors választ kértek. Bólintott, amikor a férfi megkérdezte, hogy következhet-e blokkolás, ha a találkozót többszöri próbálkozás után sem tartják meg. Az adott dátum lemondása vagy átütemezése könnyen megtörténhetett a weboldalon. Hangsúlyozta, hogy erre adminisztratív okokból volt szükség. Fogta a mobiltelefonját, hogy ellenőrizze, helyesek-e a férfi által megadott dátumok. Ezután távolabb állt vele szemben. Világosan tájékoztatta a vendéget az információadásról: szó szerint egy bankkártyát akart lefényképezni a telefonjával, ha érdekli az ingatlan. Az asszisztens viselkedése némileg meglepte a férfit. Hallotta, hogy ezt a jóváhagyás biztosítása érdekében teszi. Már a legelejétől fogva, még mielőtt a másik jelölt (egy férfi, aki meglehetősen sietősen fedezte fel a környéket, és elutasította az ajánlatot) megérkezett volna, a helyzet gyanút keltett. Kikötötte, hogy azonosítania kell magát, mivel az ő „feladata” az ügy digitális „lezárása”. A férfi látta, hogy az asszisztens, egy indiai származású személy, közeledik hozzá a galériában. „Céges egyenruhát” viselt, és azt hitte, hogy ő a napi kapcsolattartó személy. A bejárati ajtó zárva volt. Egy elektronikus eszköz lógott az ajtó tetején. Talán az asszisztensnek először ki kellett nyitnia, hogy beengedje a látogatóit. - - - Ahogy beszélgetés alakult ki, a férfi úgy érezte, hogy az adatait kéri. Az adatfeldolgozás „szükségessége” egy ilyen ütemezési folyamat során gyakori volt az esetében. A férfinak egy pillanatig gondolkodnia kellett. Miután meghallgatta a történetét, rájött, hogy ez a művelet az úgynevezett „képes jegyzetek” „hozzáadásához” szükséges. Némi habozás után a férfi végül elővette a fizikai kártyáját, és átnyújtotta az asszisztensnek. Az asszisztens a pult szélének támaszkodva állt. Ezután a telefonját a kártyához közel tartotta. Hüvelykujjával egy gombra kattintott, hogy fényképet készítsen. Emellett a vendég elővette a többi dokumentumát is a táskájából. Nyilvánvalóan nem voltak biztosak benne, hogy ezt engedélyezik-e, mivel egy másik jelölt érkezését várták. A beszélgetés felénél bejelentette, hogy a várt személy nem érkezik. Elmagyarázta, hogy ezt a „várakozást” néhány perccel később figyelembe kell venni. Addig nem mehetett el, és a „megadott információkra” szükség volt a felvételhez. Amikor ez megtörtént, felemelte a hangját. Tájékoztatta az asszisztenst, hogy „helyet csinálnak” a „távollévő személy” meghallgatására. A férfit ezután tájékoztatják. Ennek az időtartamnak el kellett telnie, mielőtt potenciális megállapodást kötnének. Csak amikor elhagyta a házat, vette észre a férfi, hogy az asszisztens a dokumentumait kéri. A másik jelölt távollétében megkérdezték erről. Ezért úgy döntött, hogy nem vár tovább. Egy értékelő oldalon rákeresett a bérbeadó nevére. Kiderült, hogy több tucat felhasználó fejezte ki elégedetlenségét. A problémáknak általában egy közös vonásuk volt: a támogatás nem volt azonnal elérhető a megbeszélés után, és a kérdések személyenként eltérőek voltak. Figyelmesen elolvasta, hogy a korábbi és a meglévő bérlők hogyan írták le panaszaikat. Nem igazán tudta ellenőrizni, hogy az asszisztens, akit nem ismert, és azt sem tudta, hogy a cégnél dolgozik-e, hogyan próbálta meg felvenni a kapcsolatot a látogatóival. Hamarosan aggályai merültek fel, amikor mások értékeléseit olvasta. Sehol máshol nem találkozott ehhez hasonló problémával. A jegyek fizikai formában történő biztosítása egy fényképhez kérdéseket vetett fel a férfiban. <Folytatás következik>

„Candidații invitați au avut parte de o vizionare cu opțiunea Da/Nu” - Partea a 2-a

…a deschis ușa balconului și a rămas o clipă privind afară. Din dormitor, a văzut că vopseaua de pe tavan nu fusese întreținută recent. Se decolorase. După ce bărbatul a ieșit din duș și femeia s-a apropiat de angajat, ea i-a pus câteva întrebări. Voia să știe dacă putea spune ceva despre șansele de succes. Dacă primea totul în ordine și cum ar trebui să decurgă lucrurile, dorea confirmare. Angajata s-a ridicat și s-a uitat la ecran. El a informat-o că era într-adevăr înregistrată la adresa de domiciliu menționată. Cu toate acestea, i-a spus că înregistrarea se referea „aproximativ” la o închiriere privată unde era cunoscută. S-a apropiat de ecranul său pentru a-și sublinia cuvintele. A concluzionat că, din păcate, femeia nu era eligibilă din cauza circumstanțelor descrise. Femeia nu l-a înțeles. Voia să știe de la el de ce reședința ei actuală „îi stătea în cale” în vizita la această nouă adresă. Ea credea că nu exista niciun motiv pentru care el să-i refuze această oportunitate. A început să citească împreună cu el. Nu-și putea da seama de motivul respingerii de pe ecran. Angajatul a încercat să explice din nou motivul. Cu mâna, a deschis complet ecranul. Bărbatul, care îi auzea pe cei doi vorbind, s-a apropiat de ei, dar a așteptat brusc până când conversația lor s-a terminat. Între timp, femeia a clătinat din cap. A presupus, deși cu regret, că „argumentul” lui despre un cec nu îndeplinea aparent aceste criterii. El a declarat că acesta era motivul și i-a mulțumit că a venit. S-a uitat în spatele lui, unde bărbatul își aștepta rândul. Femeia nu a mai spus nimic. S-a îndepărtat treptat de el spre ieșire. Tocmai când bărbatul dorea și el un răspuns, acesta a răspuns că mai era un candidat pe listă. Apartamentul putea fi închiriat doar dacă cealaltă persoană accepta această ofertă. Nu a putut confirma acest lucru. După scurt timp, a sosit un bărbat, probabil de origine nord-africană. Angajatul a verificat imediat sistemul. I-a spus aceluiași bărbat că, după ce noul vizitator explorase rapid zona, fusese de acord cu cazarea. Din păcate, nu a putut strânge mâna oaspetelui din cauza unei ușoare răceli. A scos o batistă din buzunar. A regretat că nu fusese selectat. De asemenea, a informat-o pe cealaltă persoană că acest lucru era determinat parțial de poziția și condițiile persoanei în index. I-a mulțumit bărbatului pentru vizită. Și-a ținut ecranul laptopului în mână încă o vreme. Dorea să revizuiască informațiile cu noul candidat. În ceea ce privește o vizită ulterioară, i-a spus noului candidat că aceasta nu era o opțiune și că va fi anunțat. Celălalt oaspete stătea la masa lui, lângă bucătărie, unde a discutat problema. În timpul următoarei vizite după prima, asistentul care îl pusese pe bărbat să exploreze zona menționase că ar putea fi și mai dificil să găsești o locuință potrivită sub un anumit prag de venit. Dacă acesta era peste acel prag, exista o șansă. El a subliniat situațiile în care membrilor li se trimiteau „mesaje” solicitând un răspuns rapid. A dat din cap când bărbatul a întrebat dacă poate urma un blocaj dacă programarea nu era respectată după mai multe încercări repetate. Anularea sau reprogramarea datei relevante se putea face cu ușurință pe site. Acest lucru era necesar, a subliniat el, din motive administrative. Și-a ținut telefonul mobil pentru a verifica dacă datele furnizate de bărbat erau corecte. Apoi s-a poziționat direct vizavi de el, la distanță. L-a informat clar pe oaspete despre furnizarea de informații: voia literalmente să facă o poză a unui card bancar cu telefonul dacă era interesat de proprietate. Atitudinea asistentului l-a speriat oarecum pe bărbat. A auzit că făcea acest lucru pentru a asigura aprobarea. Încă de la început, chiar înainte de sosirea celuilalt candidat (un bărbat care explora destul de grăbit zona și a refuzat oferta), situația a stârnit suspiciuni. El a precizat că trebuie să se identifice, deoarece era „sarcina” lui să „finalizeze” problema digital. Bărbatul îl văzuse pe asistent, cineva de origine indiană, apropiindu-se de el în galerie. Era îmbrăcat în „uniforme de companie” și credea că era persoana de contact pentru ziua respectivă. Ușa de la intrare era încuiată. Un dispozitiv electronic atârna în partea de sus a ușii. Poate că asistentul trebuia să-l descuie mai întâi pentru a-și lăsa vizitatorii să intre. - - - În timp ce a urmat o conversație, bărbatul a simțit că îi cere informațiile. „Necesitatea” procesării datelor în timpul unui astfel de proces de programare era comună în cazul său. Bărbatul a trebuit să se gândească un moment. După ce i-a ascultat povestea, și-a dat seama că această acțiune era necesară pentru „adăugarea” așa-numitelor „bilețete ilustrate”. După o oarecare ezitare, bărbatul a scos în cele din urmă cardul său fizic și l-a înmânat asistentului. Asistentul stătea cu spatele lipit de marginea tejghelei. Apoi și-a ținut telefonul aproape de card. Cu degetul mare, a apăsat pe un buton pentru a face o fotografie. Pe lângă asta, oaspetele și-a scos celelalte documente din geantă. Se pare că nu erau siguri dacă acest lucru va fi permis, deoarece se aștepta sosirea unui alt candidat. La jumătatea conversației, a anunțat că persoana pe care o aștepta nu va veni. A explicat că această „așteptare” va trebui luată în considerare în câteva minute suplimentare. Nu putea pleca înainte de acest moment, iar „informațiile furnizate” erau necesare pentru înregistrare. Când s-a întâmplat acest lucru, și-a ridicat vocea. L-a informat pe asistent că „faceau loc” pentru a-l auzi pe „persoana absentă”. Bărbatul va fi apoi informat. Acesta era un interval de timp care trebuia să treacă înainte de a se încheia un potențial acord. Abia când a părăsit blocul, bărbatul și-a dat seama că asistentul îi cerea documentele. În absența celuilalt candidat, a fost întrebat despre acest lucru. Prin urmare, a decis să nu mai aștepte. A căutat numele acestui proprietar pe un site de recenzii. S-a dovedit că zeci de utilizatori își exprimaseră nemulțumirea. Problemele aveau, în general, un lucru în comun: asistența nu era disponibilă imediat după aceea, iar problemele variau de la o persoană la alta. A citit cu atenție modul în care foștii și actualii chiriași își descriau plângerile. Nu putea verifica cu adevărat cum asistentul, pe care nu-l cunoștea și nu știa dacă lucra pentru companie, încerca să-și contacteze vizitatorii. Îngrijorările sale au apărut curând când a citit recenziile altor persoane. Nu mai întâlnise o problemă de acest gen nicăieri altundeva. Furnizarea biletelor fizice pentru o fotografie i-a stârnit semne de întrebare bărbatului. <Va urma>

„Pozvaní kandidáti zažili prohlídku s možností Ano/Ne“ - 2. část

…otevřela balkonové dveře a chvíli se dívala ven. Z ložnice viděla, že barva na stropě nebyla v poslední době udržována. Zbledla. Poté, co muž vyšel ze sprchy a žena se přiblížila k zaměstnanci, položila mu několik otázek. Chtěla vědět, zda může něco říct o šancích na úspěch. Pokud obdrží vše v pořádku a jak by se věci měly vyvíjet, chtěla potvrzení. Zaměstnanec vstal a podíval se na obrazovku. Informoval ji, že je skutečně registrována na uvedené adrese bydliště. Řekl jí však, že registrace se „zhruba“ vztahuje k soukromému pronájmu, kde je známá. Přistoupil blíž k obrazovce, aby zdůraznil svá slova. Došel k závěru, že žena bohužel není způsobilá vzhledem k popsaným okolnostem. Žena mu nerozuměla. Chtěla se od něj dozvědět, proč jí její současné bydliště „brání“ v návštěvě této nové adresy. Věřila, že neexistuje důvod, proč by jí tuto příležitost odmítl. Začala číst spolu s ním. Nedokázala zjistit důvod odmítnutí na obrazovce. Zaměstnanec se jí ho znovu pokusil vysvětlit. Rukou obrazovku zcela otevřel. Muž, který oba slyšel mluvit, k nim přistoupil blíž, ale náhle počkal, až jejich rozhovor skončí. Žena mezitím zavrtěla hlavou. S lítostí se domnívala, že jeho „názor“ na šek zřejmě tato kritéria nesplňuje. Uvedl, že to byl důvod, a poděkoval jí za příchod. Ohlédl se za sebe, kde muž čekal na svou řadu. Žena už nic neřekla. Postupně od něj odcházela k východu. Zrovna když muž také chtěl odpověď, odpověděl, že na seznamu je další kandidát. Byt lze pronajmout pouze v případě, že druhá osoba tuto nabídku přijme. To nemohl potvrdit. Po krátké chvíli dorazil muž, pravděpodobně severoafrického původu. Zaměstnanec okamžitě zkontroloval systém. Řekl mu, že poté, co si nový návštěvník rychle prohlédl okolí, s ubytováním souhlasil. Bohužel si s hostem nemohl kvůli mírnému nachlazení potřást rukou. Vytáhl z kapsy kapesník. Litoval, že nebyl vybrán. Také informoval druhou osobu, že to částečně určuje její pozice a podmínky v rejstříku. Poděkoval muži za návštěvu. Chvíli držel obrazovku notebooku v ruce. Chtěl si s novým kandidátem projít informace. Ohledně další návštěvy mu řekl, že to nepřipadá v úvahu a že bude informován. Tento druhý host stál u jeho stolu poblíž kuchyně, kde o této záležitosti diskutoval. Během další návštěvy po první se asistent, který nechal muže prozkoumat oblast, zmínil, že by mohlo být ještě obtížnější najít vhodné bydlení pod určitou hranicí příjmu. Pokud by bylo nad touto hranicí, šance by existovala. Poukázal na situace, kdy byly členům zasílány „zprávy“ s žádostí o rychlou odpověď. Přikývl, když se muž zeptal, zda by mohla následovat blokace, pokud by schůzka nebyla po několika opakovaných pokusech dodržena. Zrušení nebo změna termínu by se dala snadno provést na webových stránkách. To bylo nutné, zdůraznil, z administrativních důvodů. Zvedl mobilní telefon, aby zkontroloval, zda jsou mužem poskytnuté termíny správné. Pak se postavil přímo naproti němu v dálce. Jasně hosta informoval o poskytování informací: doslova chtěl vyfotit telefonem bankovní kartu, pokud by měl o nemovitost zájem. Přístup asistenta muže poněkud zaskočil. Slyšel, že to dělá proto, aby si zajistil schválení. Hned od začátku, ještě než dorazil druhý kandidát (muž, který oblast poměrně spěšně prozkoumával a nabídku odmítl), situace vzbudila podezření. Podmínil, že se musí identifikovat, protože jeho „úkolem“ je „dokončit“ záležitost digitálně. Muž viděl, jak k němu v galerii přistupuje asistent, někdo indického původu. Byl oblečen ve „firemních uniformách“ a myslel si, že je kontaktní osobou pro daný den. Vchodové dveře byly zamčené. Nahoře na dveřích viselo elektronické zařízení. Asistent je musel nejdříve odemknout, aby mohl vpustit návštěvníky dovnitř. - - - Jak následoval rozhovor, muž měl pocit, že se ptá na jeho informace. „Nutnost“ zpracování dat během takového plánovacího procesu byla v jeho případě běžná. Muž musel chvíli přemýšlet. Poté, co si vyslechl jeho příběh, si uvědomil, že tato akce je nezbytná pro „přidání“ takzvaných „obrázkových poznámek“. Po krátkém váhání muž konečně vytáhl svou fyzickou kartu a podal ji asistentovi. Asistent stál zády opřený o okraj pultu. Pak si přiložil telefon k kartě. Palcem stiskl tlačítko pro pořízení fotografie. Kromě toho host vyndal z tašky další dokumenty. Zřejmě si nebyli jisti, zda to bude povoleno, protože se očekával příchod dalšího kandidáta. V polovině oznámil, že osoba, na kterou čekal, nepřijde. Vysvětlil, že toto „čekání“ bude muset být zohledněno během několika minut navíc. Dříve nemohl odejít a „poskytnuté informace“ byly potřeba pro nahrávání. Když se tak stalo, zvýšil hlas. Informoval asistenta, že „uvolňují místo“, aby si mohli vyslechnout „nepřítomnou osobu“. Muž bude poté informován. Toto byla lhůta, která musela uplynout před uzavřením potenciální dohody. Až když odcházel z bloku, uvědomil si muž, že asistent po něm žádá dokumenty. Vzhledem k nepřítomnosti druhého kandidáta byl na to dotázán. Proto se rozhodl, že už nebude déle čekat. Vyhledal jméno tohoto pronajímatele na webu s recenzemi. Ukázalo se, že desítky uživatelů vyjádřily svou nespokojenost. Problémy měly obecně jednu společnou věc: podpora nebyla ihned po příjezdu k dispozici a problémy se lišily člověk od člověka. Pečlivě si přečetl, jak bývalí i stávající nájemníci popisovali své stížnosti. Nedokázal si ověřit, jak se asistent, kterého neznal a nevěděl, zda pro firmu pracuje, pokoušel kontaktovat jeho návštěvníky. Jeho obavy se brzy objevily, když si přečetl recenze jiných lidí. S takovým problémem se nikde jinde nesetkal. Poskytnutí fyzických vstupenek na fotografování vyvolalo u muže otázky. <Pokračování nabude>

„Pozvaní kandidáti zažili prehliadku s možnosťou odpovede Áno/Nie“ – 2. časť

…otvorila balkónové dvere a chvíľu sa zastavila a pozerala von. Zo spálne videla, že farba na strope nebola v poslednej dobe udržiavaná. Zmenila farbu. Keď muž vyšiel zo sprchy a žena pristúpila k zamestnancovi, položila mu niekoľko otázok. Chcela vedieť, či môže povedať niečo o šanciach na úspech. Ak dostane všetko v poriadku a ako by mali veci pokračovať, chcela potvrdenie. Zamestnanec vstal a pozrel sa na obrazovku. Informoval ju, že je skutočne registrovaná na uvedenej adrese bydliska. Povedal jej však, že registrácia sa „zhruba“ týka súkromného prenájmu, kde ju poznajú. Pristúpil bližšie k obrazovke, aby zdôraznil svoje slová. Dospel k záveru, že žena bohužiaľ nie je oprávnená vzhľadom na opísané okolnosti. Žena mu nerozumela. Chcela od neho vedieť, prečo jej súčasné bydlisko „prekáža“ v návšteve tejto novej adresy. Verila, že neexistuje dôvod, prečo by jej túto príležitosť odmietol. Začala čítať spolu s ním. Nevedela prísť na dôvod odmietnutia na obrazovke. Zamestnanec sa jej ho znova pokúsil vysvetliť. Rukou úplne otvoril obrazovku. Muž, ktorý ich počul rozprávať, pristúpil k nim bližšie, ale zrazu počkal, kým sa ich rozhovor neskončí. Medzitým žena pokrútila hlavou. S poľutovaním predpokladala, že jeho „názor“ ohľadom šeku zrejme nespĺňa takéto kritériá. Uviedol, že to bol dôvod, a poďakoval jej za príchod. Pozrel sa za seba, kde muž čakal na rad. Žena už nič nepovedala. Postupne od neho odišla k východu. Práve keď muž tiež chcel odpoveď, odpovedal, že na zozname je ďalší kandidát. Byt sa môže prenajať iba v prípade, že druhá osoba túto ponuku prijme. Nevedel to potvrdiť. Po krátkej chvíli prišiel muž, pravdepodobne severoafrického pôvodu. Zamestnanec okamžite skontroloval systém. Povedal tomu istému mužovi, že po tom, čo si nový návštevník rýchlo prezrel okolie, súhlasil s ubytovaním. Bohužiaľ, nemohol hosťovi podať ruku kvôli miernemu prechladnutiu. Vytiahol z vrecka vreckovku. Ľutoval, že nebol vybraný. Tiež informoval druhú osobu, že to čiastočne závisí od pozície osoby a jej podmienok v indexe. Poďakoval sa mužovi za návštevu. Chvíľu držal obrazovku notebooku v ruke. Chcel si s novým kandidátom prebrať informácie. Ohľadom ďalšej návštevy mu povedal, že to nie je možné a že bude informovaný. Tento druhý hosť stál pri jeho stole, blízko kuchyne, kde o tejto záležitosti diskutoval. Počas nasledujúcej návštevy po prvej asistent, ktorý nechal muža preskúmať oblasť, spomenul, že nájsť vhodné bývanie pod určitou hranicou príjmu by mohlo byť ešte ťažšie. Ak by bolo nad touto hranicou, šanca by existovala. Poukázal na situácie, keď boli členom posielané „správy“ so žiadosťou o rýchlu odpoveď. Prikývol, keď sa muž opýtal, či by mohlo nasledovať zablokovanie, ak by sa stretnutie po niekoľkých opakovaných pokusoch nedodržalo. Zrušenie alebo zmena termínu príslušného termínu sa dala ľahko vykonať na webovej stránke. Zdôraznil, že to bolo potrebné z administratívnych dôvodov. Držal mobilný telefón, aby skontroloval, či sú mužom poskytnuté dátumy správne. Potom sa postavil priamo oproti nemu z diaľky. Jasne hosťa informoval o poskytovaní informácií: doslova chcel odfotiť bankovú kartu telefónom, ak by mal o nehnuteľnosť záujem. Postoj asistenta muža trochu zaskočil. Počul, že to robí preto, aby si zabezpečil schválenie. Hneď od začiatku, ešte predtým, ako prišiel druhý kandidát (muž, ktorý pomerne narýchlo preskúmaval oblasť a ponuku odmietol), situácia vzbudila podozrenie. Podpísal, že sa musí identifikovať, pretože jeho „úlohou“ je „dokončiť“ záležitosť digitálne. Muž videl, ako k nemu v galérii prichádza asistent, niekto indického pôvodu. Bol oblečený v „firemných uniformách“ a myslel si, že je kontaktnou osobou na daný deň. Vchodové dvere boli zamknuté. Na vrchu dverí viselo elektronické zariadenie. Asistent ich musel najprv odomknúť, aby vpustil návštevníkov. - - - Ako nasledoval rozhovor, muž mal pocit, že sa pýta na svoje informácie. „Nevyhnutnosť“ spracovania údajov počas takéhoto plánovacieho procesu bola v jeho prípade bežná. Muž musel chvíľu premýšľať. Po vypočutí si jeho príbehu si uvedomil, že tento krok je potrebný na „pridanie“ takzvaných „obrázkových poznámok“. Po určitom váhaní muž konečne vytiahol svoju fyzickú kartu a podal ju asistentovi. Asistent stál chrbtom opretý o okraj pultu. Potom priložil telefón k karte. Palcom stlačil tlačidlo, aby urobil fotografiu. Okrem toho hosť vybral z tašky ďalšie dokumenty. Zrejme si neboli istí, či im to bude povolené, pretože sa očakával príchod iného kandidáta. V polovici oznámil, že osoba, na ktorú čakal, nepríde. Vysvetlil, že toto „čakanie“ bude musieť byť zohľadnené v priebehu niekoľkých minút navyše. Predtým nemohol odísť a „poskytnuté informácie“ boli potrebné na nahrávanie. Keď sa tak stalo, zvýšil hlas. Informoval asistenta, že „uvoľňujú miesto“, aby si mohli vypočuť „neprítomnú osobu“. Muž bude potom informovaný. Toto bol časový rámec, ktorý musel uplynúť pred uzavretím potenciálnej dohody. Až keď odchádzal z bloku, si muž uvedomil, že asistent ho žiada o dokumenty. V neprítomnosti druhého kandidáta sa ho na to opýtali. Preto sa rozhodol, že už nebude čakať. Vyhľadal meno tohto prenajímateľa na stránke s recenziami. Ukázalo sa, že desiatky používateľov vyjadrili svoju nespokojnosť. Problémy mali vo všeobecnosti jednu spoločnú vec: podpora nebola okamžite dostupná a problémy sa líšili od človeka k človeku. Pozorne si prečítal, ako bývalí a súčasní nájomníci opisovali svoje sťažnosti. Nevedel presne overiť, ako sa asistent, ktorého nepoznal a nevedel, či pre spoločnosť pracuje, snažil kontaktovať jeho návštevníkov. Jeho obavy sa čoskoro objavili, keď si prečítal recenzie iných ľudí. S podobným problémom sa nikde inde nestretol. Poskytnutie fyzických lístkov na fotografovanie vyvolalo u muža otázky. <Pokračovanie nabudúce>

„Povabljeni kandidati so imeli možnost odgovarjanja z Da/Ne“ – 2. del

…odprla je balkonska vrata in za trenutek pogledala ven. Iz spalnice je videla, da barva na stropu v zadnjem času ni bila vzdrževana. Razbarvala se je. Ko je moški stopil izpod tuša in se je ženska približala zaposlenemu, mu je postavila nekaj vprašanj. Želela je vedeti, ali lahko kaj pove o možnostih za uspeh. Če bo prejel vse v redu in kako naj bi se stvari nadaljevale, je želela potrditev. Zaposleni je vstal in pogledal zaslon. Obvestil jo je, da je res prijavljena na navedenem naslovu prebivališča. Vendar ji je povedal, da se prijava „približno“ nanaša na zasebno najemniško stanovanje, kjer jo poznajo. Stopil je bližje k zaslonu, da bi poudaril svoje besede. Sklenil je, da ženska zaradi opisanih okoliščin žal ni upravičena. Ženska ga ni razumela. Želela je od njega izvedeti, zakaj ji je njeno trenutno prebivališče „oviralo“ obisk tega novega naslova. Menila je, da ni razloga, da bi ji zavrnil to priložnost. Začela je brati skupaj z njim. Na zaslonu ni mogla ugotoviti razloga za zavrnitev. Zaposleni je poskušal ponovno razložiti razlog. Z roko je popolnoma odprl zaslon. Moški, ki je slišal pogovor, se je približal jima, a nenadoma počakal, da se pogovor konča. Medtem je ženska zmajala z glavo. Z obžalovanjem je domnevala, da njegova "točka" o čeku očitno ne izpolnjuje teh meril. Povedal je, da je to razlog, in se ji zahvalil za prihod. Pogledal je za seboj, kjer je moški čakal na vrsto. Ženska ni rekla ničesar več. Postopoma se je od njega oddaljila proti izhodu. Ravno ko je moški želel odgovor, je odgovoril, da je na seznamu še en kandidat. Stanovanje je mogoče najeti le, če druga oseba sprejme to ponudbo. Tega ni mogel potrditi. Čez nekaj časa je prišel moški, domnevno severnoafriškega porekla. Zaposleni je takoj preveril sistem. Istemu moškemu je povedal, da se je po hitrem ogledu okolice strinjal z nastanitvijo. Žal se zaradi rahlega prehlada ni mogel rokovati z gostom. Iz žepa je potegnil robec. Obžaloval je, da ni bil izbran. Drugo osebo je tudi obvestil, da je to delno odvisno od položaja osebe in njenih pogojev v indeksu. Zahvalil se je moškemu za obisk. Nekaj ​​časa je držal zaslon prenosnika. Želel je pregledati informacije z novim kandidatom. Glede naslednjega obiska je novemu kandidatu povedal, da to ni možnost in da bo o tem obveščen. Ta drugi gost je stal za njegovo mizo, blizu kuhinje, kjer sta razpravljala o zadevi. Med naslednjim obiskom po prvem je asistent, ki je moškemu naročil, naj razišče območje, omenil, da je lahko še težje najti primerno stanovanje pod določenim dohodkovnim pragom. Če je bilo stanovanje nad tem pragom, je obstajala možnost. Opozoril je na situacije, ko so bila članom poslana "sporočila" z zahtevo po hitrem odgovoru. Prikimal je, ko je moški vprašal, ali lahko sledi blokada, če sestanek po več ponovljenih poskusih ni bil opravljen. Preklic ali prestavitev ustreznega datuma je bilo mogoče enostavno storiti na spletni strani. To je bilo potrebno, je poudaril, iz administrativnih razlogov. Držal je mobilni telefon, da bi preveril, ali so moški navedeni datumi pravilni. Nato je stal neposredno nasproti njega na daljavo. Gosta je jasno obvestil o posredovanju informacij: dobesedno je želel s telefonom fotografirati bančno kartico, če ga nepremičnina zanima. Asistentov odnos je moškega nekoliko presenetil. Slišal je, da to počne, da bi si zagotovil odobritev. Že od samega začetka, še preden je prišel drugi kandidat (moški, ki je precej naglo raziskoval območje in je ponudbo zavrnil), je situacija vzbudila sum. Pogojil je, da se mora identificirati, saj je njegova "naloga", da zadevo "dokonča" digitalno. Moški je videl prodajalca, nekoga indijskega rodu, kako se mu je približal v galeriji. Oblečen je bil v "uniforme podjetja" in je verjel, da je kontaktna oseba za ta dan. Vhodna vrata so bila zaklenjena. Na vrhu vrat je visela elektronska naprava. Morda jo je moral prodajalec najprej odkleniti, da je lahko spustil obiskovalce noter. - - - Med pogovorom je moški začutil, da sprašuje po njegovih podatkih. "Nujnost" obdelave podatkov med takim postopkom razporejanja je bila v njegovem primeru običajna. Moški je moral za trenutek razmisliti. Ko je poslušal njegovo zgodbo, je spoznal, da je to dejanje potrebno za "dodajanje" tako imenovanih "slik zapiskov". Po nekaj oklevanja je moški končno izvlekel svojo fizično kartico in jo izročil prodajalcu. Prodajalec je stal s hrbtom naslonjen na rob pulta. Nato je telefon držal blizu kartice. S palcem je pritisnil gumb za fotografiranje. Poleg tega je gost iz torbe vzel še druge dokumente. Očitno niso bili prepričani, ali bo to dovoljeno, saj naj bi prišel drug kandidat. Na polovici je sporočil, da oseba, na katero je čakal, ne bo prišla. Pojasnil je, da bo treba to "čakanje" upoštevati v nekaj dodatnih minutah. Pred tem ni mogel oditi in da so bile "posredovane informacije" potrebne za snemanje. Ko se je to zgodilo, je dvignil glas. Prodavača je obvestil, da "sproščajo prostor", da bi slišali "odsotno osebo". Moškega bodo nato obvestili. To je bil časovni okvir, ki je moral preteči pred sklenitvijo morebitnega dogovora. Šele ko je zapuščal blok, je moški ugotovil, da prodajalec sprašuje po njegovih dokumentih. Ker drugega kandidata ni bilo, so ga o tem vprašali. Zato se je odločil, da ne bo več čakal. Ime tega najemodajalca je poiskal na spletni strani z ocenami. Izkazalo se je, da je svoje nezadovoljstvo izrazilo več deset uporabnikov. Težave so imele na splošno eno skupno stvar: podpora ni bila takoj na voljo, težave pa so se razlikovale od osebe do osebe. Pozorno je prebral, kako so nekdanji in obstoječi najemniki opisali svoje pritožbe. Ni mogel zares preveriti, kako je prodajalec, ki ga ni poznal in ni vedel, ali dela za podjetje, poskušal stopiti v stik z njegovimi obiskovalci. Njegovi pomisleki so se kmalu pojavili, ko je prebral ocene drugih ljudi. S takšno težavo se ni srečal nikjer drugje. Predložitev fizičnih vstopnic za fotografiranje je moškemu vzbudila vprašanja. <Nadaljevanje sledi>

«Հրավիրված թեկնածուները ունեցան Այո/Ոչ տարբերակի դիտում» - Մաս 2

…նա բացեց պատշգամբի դուռը և մի պահ կանգ առավ՝ նայելով դուրս։ Ննջասենյակից նա տեսավ, որ առաստաղի ներկը վերջերս չէր պահպանվել։ Այն գունաթափվել էր։ Երբ տղամարդը դուրս եկավ ցնցուղից, և կինը մոտեցավ աշխատակցին, նա մի քանի հարց տվեց նրան։ Նա ուզում էր իմանալ, թե արդյոք նա կարող է ինչ-որ բան ասել հաջողության հավանականության մասին։ Եթե նա ամեն ինչ կարգին ստանար, և թե ինչպես պետք է ընթանան գործերը, նա ուզում էր հաստատում։ Աշխատակիցը վեր կացավ և նայեց էկրանին։ Նա տեղեկացրեց նրան, որ ինքը իսկապես գրանցված է նշված բնակության հասցեում։ Սակայն նա ասաց նրան, որ գրանցումը «մոտավորապես» վերաբերում է մասնավոր վարձակալության, որտեղ նա ծանոթ էր։ Նա մոտեցավ իր էկրանին՝ իր խոսքերը ընդգծելու համար։ Նա եզրակացրեց, որ կինը, ցավոք, չի համապատասխանում նկարագրված հանգամանքներին։ Կինը չհասկացավ նրան։ Նա ուզում էր նրանից իմանալ, թե ինչու է իր ներկայիս բնակության վայրը «խանգարում» իր այցելությանը այս նոր հասցե։ Նա կարծում էր, որ չկա որևէ պատճառ, որ նա մերժի իրեն այս հնարավորությունը։ Նա սկսեց կարդալ նրա հետ միասին։ Նա չէր կարողանում հասկանալ մերժման պատճառը էկրանին։ Աշխատակիցը կրկին փորձեց բացատրել պատճառը։ Ձեռքով նա ամբողջությամբ բացեց էկրանը։ Տղամարդը, որը լսում էր երկուսի զրույցը, մոտեցավ նրանց, բայց հանկարծ սպասեց մինչև նրանց զրույցն ավարտվի։ Մինչդեռ կինը գլխով արեց։ Նա ենթադրեց, թեև ափսոսանքով, որ նրա «միտքը» չեկի մասին, ակնհայտորեն, չի համապատասխանում այդ չափանիշներին։ Նա նշեց, որ սա է պատճառը և շնորհակալություն հայտնեց նրան գալու համար։ Նա նայեց իր ետևը, որտեղ տղամարդը սպասում էր իր հերթին։ Կինը ոչինչ չասաց։ Նա աստիճանաբար հեռացավ նրանից դեպի ելքը։ Հենց որ տղամարդը նույնպես պատասխան էր ուզում, նա պատասխանեց, որ ցուցակում կա մեկ այլ թեկնածու։ Բնակարանը կարող է վարձակալվել միայն այն դեպքում, եթե մյուս անձը ընդունի այս առաջարկը։ Նա չկարողացավ հաստատել դա։ Կարճ ժամանակ անց ժամանեց մի տղամարդ, ենթադրաբար հյուսիսաֆրիկյան ծագումով։ Աշխատակիցը անմիջապես ստուգեց համակարգը։ Նա նույն տղամարդուն ասաց, որ նոր այցելուն տարածքը արագ ուսումնասիրելուց հետո համաձայնել է բնակության վայրի հետ։ Դժբախտաբար, նա չէր կարողացել ձեռք սեղմել հյուրի հետ թեթև մրսածության պատճառով։ Նա թաշկինակ հանեց գրպանից։ Նա ափսոսաց, որ չի ընտրվել։ Նա նաև տեղեկացրեց մյուս անձին, որ դա մասամբ պայմանավորված է անձի դիրքով և պայմաններով ցուցակում։ Նա շնորհակալություն հայտնեց տղամարդուն այցելության համար։ Նա մի որոշ ժամանակ էլ բռնեց իր նոութբուքի էկրանը։ Նա ցանկանում էր վերանայել տեղեկատվությունը նոր թեկնածուի հետ։ Հետագա այցելության վերաբերյալ նա ասաց նոր թեկնածուին, որ դա հնարավոր չէ, և որ իրեն կտեղեկացնեն։ Այս մյուս հյուրը կանգնած էր իր սեղանի մոտ՝ խոհանոցի մոտ, որտեղ նա քննարկեց այդ հարցը։ Առաջինից հետո հաջորդ այցելության ժամանակ օգնականը, որը տղամարդուն ուղարկել էր տարածքը ուսումնասիրելու, նշել էր, որ որոշակի եկամտի շեմից ցածր համապատասխան բնակարան գտնելը կարող է նույնիսկ ավելի դժվար լինել: Եթե այն այդ շեմից բարձր լիներ, հավանականություն կար: Նա մատնանշեց այն իրավիճակները, երբ անդամներին «հաղորդագրություններ» էին ուղարկվում՝ արագ արձագանք խնդրելով: Նա գլխով արեց, երբ տղամարդը հարցրեց, թե արդյոք կարող է արգելափակում լինել, եթե հանդիպումը չպահպանվի մի քանի կրկնվող փորձերից հետո: Համապատասխան ամսաթիվը չեղարկելը կամ տեղափոխելը հեշտությամբ կարելի էր անել կայքում: Սա անհրաժեշտ էր, ընդգծեց նա, վարչական պատճառներով: Նա բռնեց իր բջջային հեռախոսը՝ ստուգելու համար, թե արդյոք տղամարդու տրամադրած ամսաթվերը ճիշտ են: Այնուհետև նա կանգնեց ուղիղ նրա դիմաց՝ հեռավորության վրա: Նա հստակ տեղեկացրեց հյուրին տեղեկատվություն տրամադրելու մասին. նա բառացիորեն ուզում էր իր հեռախոսով լուսանկարել բանկային քարտը, եթե հետաքրքրված լիներ անշարժ գույքով: Օգնականի վերաբերմունքը որոշ չափով վախեցրեց տղամարդուն: Նա լսեց, որ նա դա անում է հավանությունն ապահովելու համար: Հենց սկզբից, նույնիսկ մինչև մյուս թեկնածուի ժամանումը (մարդ, որը բավականին շտապում էր տարածքը ուսումնասիրել և մերժել էր առաջարկը), իրավիճակը կասկածներ առաջացրեց: Նա պայման տվեց, որ պետք է ներկայանա, քանի որ իր «գործն» էր հարցը թվային եղանակով «ավարտել»։ Տղամարդը տեսել էր, թե ինչպես է հնդկական ծագում ունեցող օգնականը մոտենում իրեն պատկերասրահում։ Նա հագել էր «ընկերության համազգեստ» և կարծում էր, որ ինքը օրվա կոնտակտային անձն է։ Մուտքի դուռը փակ էր։ Դռան վերևում կախված էր էլեկտրոնային սարք։ Հնարավոր է՝ օգնականը նախ պետք է այն բացի, որպեսզի այցելուներին ներս թողնի։ - - - Զրույցի ընթացքում տղամարդը զգաց, որ հարցնում է իր տեղեկությունները։ Նման ժամանակացույց կազմելու գործընթացում տվյալների մշակման «անհրաժեշտությունը» տարածված էր նրա դեպքում։ Տղամարդը մի պահ մտածեց։ Նրա պատմությունը լսելուց հետո նա հասկացավ, որ այս գործողությունը անհրաժեշտ է այսպես կոչված «նկարազարդ նշումները» «ավելացնելու» համար։ Որոշ տատանվելուց հետո տղամարդը վերջապես հանեց իր ֆիզիկական քարտը և տվեց օգնականին։ Օգնականը կանգնած էր մեջքը հենած դրամարկղի եզրին։ Այնուհետև նա հեռախոսը մոտեցրեց քարտին։ Բթամատով սեղմեց կոճակը՝ լուսանկարելու համար։ Բացի այդ, հյուրը պայուսակից հանեց իր մյուս փաստաթղթերը։ Պարզվում է, որ նրանք վստահ չէին, թե արդյոք դա թույլատրվելու է, քանի որ սպասվում էր մեկ այլ թեկնածուի ժամանումը։ Կես ճանապարհին նա հայտարարեց, որ իր սպասած անձը չի գալու։ Նա բացատրեց, որ այս «սպասումը» պետք է հաշվի առնվի մի քանի լրացուցիչ րոպեների ընթացքում։ Նա չէր կարող մինչ այդ հեռանալ, և «տրամադրված տեղեկատվությունը» անհրաժեշտ էր ձայնագրության համար։ Երբ դա տեղի ունեցավ, նա բարձրացրեց ձայնը։ Նա տեղեկացրեց օգնականին, որ նրանք «տեղ են ազատում» «բացակայող անձից» լսելու համար։ Այնուհետև տղամարդուն կտեղեկացնեին։ Սա այն ժամանակահատվածն էր, որը պետք է անցներ հնարավոր համաձայնագրի կնքումից առաջ։ Միայն շենքից դուրս գալուց հետո տղամարդը հասկացավ, որ օգնականը խնդրում է իր փաստաթղթերը։ Մյուս թեկնածուի բացակայության դեպքում նրան հարցրին այդ մասին։ Հետևաբար, նա որոշեց այլևս չսպասել։ Նա այս տանտիրոջ անունը փնտրեց ակնարկների կայքում։ Պարզվեց, որ տասնյակ օգտատերեր արտահայտել էին իրենց դժգոհությունը։ Խնդիրները, ընդհանուր առմամբ, մեկ ընդհանուր բան ունեին. աջակցությունը անմիջապես հասանելի չէր դրանից հետո, և խնդիրները տարբերվում էին մարդուց մարդ։ Նա ուշադիր կարդաց, թե ինչպես են նախկին և ներկա վարձակալները նկարագրում իրենց բողոքները։ Նա իրականում չկարողացավ ստուգել, ​​թե ինչպես է օգնականը, որին նա չէր ճանաչում և չգիտեր՝ աշխատում է արդյոք ընկերությունում, փորձել կապ հաստատել իր այցելուների հետ։ Նրա մտահոգությունները շուտով առաջացան, երբ նա կարդաց այլ մարդկանց կարծիքները։ Նա նման խնդրի չէր հանդիպել ոչ մի այլ տեղ։ Լուսանկարի համար ֆիզիկական տոմսեր տրամադրելը հարցեր առաջացրեց տղամարդու մոտ։ <Շարունակությունը>

„Boðnir umsækjendur upplifðu já/nei valmöguleika“ - 2. hluti

…hún opnaði svaladyrnar og stóð og horfði út um stund. Úr svefnherberginu sá hún að málningin á loftinu hafði ekki verið viðhaldið nýlega. Hún hafði misst litinn. Eftir að maðurinn steig út úr sturtunni og konan nálgaðist starfsmanninn spurði hún hann nokkurra spurninga. Hún vildi vita hvort hann gæti sagt eitthvað um líkurnar á árangri. Ef hann hefði fengið allt í lagi og hvernig hlutirnir ættu að halda áfram vildi hún fá staðfestingu. Starfsmaðurinn stóð upp og horfði á skjáinn. Hann upplýsti hana um að hún væri í raun skráð á skráða heimilisfangið. Hins vegar sagði hann henni að skráningin tengdist „í grófum dráttum“ einkaleiguhúsnæði þar sem hún væri þekkt. Hann steig nær skjánum sínum til að leggja áherslu á orð sín. Hann komst að þeirri niðurstöðu að konan væri því miður ekki gjaldgeng vegna aðstæðna sem lýst var. Konan skildi hann ekki. Hún vildi vita frá honum hvers vegna núverandi heimilisfang hennar væri „í vegi“ fyrir heimsókn hennar á þetta nýja heimilisfang. Hún taldi að það væri engin ástæða fyrir því að hann neitaði henni um þetta tækifæri. Hún byrjaði að lesa með honum. Hún gat ekki fundið út ástæðuna fyrir höfnuninni á skjánum. Starfsmaðurinn reyndi að útskýra ástæðuna aftur. Hann opnaði skjáinn alveg með hendinni. Maðurinn, sem heyrði þau tvö tala saman, færði sig nær þeim en beið skyndilega þar til samtali þeirra lauk. Á meðan hristi konan höfuðið. Hún gerði ráð fyrir, þó með eftirsjá, að „atriðið“ hans um ávísun uppfyllti greinilega ekki þessi skilyrði. Hann sagði að þetta væri ástæðan og þakkaði henni fyrir komuna. Hann leit um öxl þar sem maðurinn beið eftir að koma sér. Konan sagði ekkert meira. Hún gekk hægt frá honum í átt að útgöngunum. Rétt þegar maðurinn vildi líka fá svar, svaraði hann að það væri annar umsækjandi á listanum. Íbúðina gæti aðeins verið leigð ef hinn aðilinn samþykkti þetta tilboð. Hann gat ekki staðfest það. Eftir stutta stund kom maður, líklega af norðurafrískum uppruna. Starfsmaðurinn athugaði strax kerfið. Hann sagði sama manni að eftir að nýi gesturinn hefði fljótt kannað svæðið hefði hann samþykkt gistingu. Því miður gat hann ekki tekið í hönd gestsins vegna vægs kvefs. Hann dró vasaklút upp úr vasanum. Hann harmaði að hafa ekki verið valinn. Hann upplýsti hinn aðilann einnig um að þetta réðist að hluta til af stöðu og aðstæðum viðkomandi í listanum. Hann þakkaði manninum fyrir komuna. Hann hélt á fartölvuskjánum sínum um stund í viðbót. Hann vildi fara yfir upplýsingarnar með nýja frambjóðandanum. Varðandi síðari heimsókn sagði hann nýja frambjóðandanum að þetta kæmi ekki til greina og að hann yrði látinn vita. Þessi hinn gestur stóð við borð hans, nálægt eldhúsinu, þar sem hann ræddi málið. Í næstu heimsókn eftir þá fyrstu hafði aðstoðarmaðurinn, sem fékk manninn til að skoða svæðið, nefnt að það gæti reynst enn erfiðara að finna hentugt húsnæði undir ákveðnum tekjumörkum. Ef tekjumörk væru yfir þeim mörkum væru líkur á því. Hann benti á aðstæður þar sem „skilaboð“ væru send til félagsmanna þar sem óskað var eftir skjótum svörum. Hann kinkaði kolli þegar maðurinn spurði hvort hægt væri að loka fyrir tíma ef ekki væri staðið við tímann eftir nokkrar ítrekaðar tilraunir. Að aflýsa eða breyta viðkomandi dagsetningu væri auðvelt að gera á vefsíðunni. Þetta var nauðsynlegt, lagði hann áherslu á, af stjórnsýsluástæðum. Hann hélt á farsímanum sínum til að athuga hvort dagsetningar mannsins væru réttar. Síðan stóð hann beint á móti honum í fjarlægð. Hann upplýsti gestinn skýrt um að veita upplýsingar: hann vildi bókstaflega taka mynd af bankakorti með símanum sínum ef hann hefði áhuga á eigninni. Framkoma aðstoðarmannsins kom manninum nokkuð á óvart. Hann heyrði að hann væri að gera þetta til að tryggja samþykki. Strax í upphafi, jafnvel áður en hinn umsækjandinn kom (maður sem var frekar fljótur að skoða svæðið og hafnaði tilboðinu), vakti aðstæðurnar grunsemdir. Hann tók fram að hann þyrfti að gefa upp persónuskilríki, þar sem það væri hans „starf“ að „klára“ málið stafrænt. Maðurinn hafði séð aðstoðarmanninn, einhvern af indverskum uppruna, nálgast sig í galleríinu. Hann var klæddur í „fyrirtækisbúninga“ og taldi sig vera tengiliðinn þann daginn. Aðaldyrnar voru læstar. Rafrænt tæki hékk efst á hurðinni. Kannski þurfti aðstoðarmaðurinn að opna þær fyrst til að hleypa gestum sínum inn. - - - Þegar samtal hófst fannst maðurinn vera að biðja um upplýsingar sínar. „Nauðsynin“ að vinna úr gögnum við slíkt tímasetningarferli var algeng í hans tilfelli. Maðurinn þurfti að hugsa sig um andartak. Eftir að hafa hlustað á sögu hans áttaði hann sig á því að þessi aðgerð var nauðsynleg til að „bæta við“ svokölluðum „myndaskýringum“. Eftir nokkra hik dró maðurinn loksins upp líkamlegt kort sitt og rétti það aðstoðarmanninum. Aðstoðarmaðurinn stóð með bakið upp að brún afgreiðsluborðsins. Hann hélt síðan símanum sínum nálægt kortinu. Með þumalfingrinum smellti hann á takka til að taka mynd. Auk þessa tók gesturinn önnur skjöl sín úr töskunni sinni. Greinilega voru þeir ekki vissir um hvort þetta yrði leyft, þar sem annar umsækjandi var væntanlegur. Í miðjum klíðum tilkynnti hann að sá sem hann beið eftir kæmi ekki. Hann útskýrði að þessi „bið“ þyrfti að taka tillit til innan fárra mínútna í viðbót. Hann gæti ekki farið fyrr en þá og að „upplýsingarnar sem hann gaf“ væru nauðsynlegar fyrir upptökuna. Þegar þetta gerðist hækkaði hann röddina. Hann tilkynnti aðstoðarmanninum að þeir væru að „rýma pláss“ til að heyra frá „fjarverandi aðilanum“. Manninum yrði þá tilkynnt um það. Þetta var tími sem þurfti að líða áður en hægt væri að ganga til hugsanlegs samnings. Það var ekki fyrr en hann var að fara úr hverfinu að maðurinn áttaði sig á því að aðstoðarmaðurinn væri að biðja um skjöl hans. Í fjarveru hins umsækjandans var hann spurður út í þetta. Hann ákvað því að bíða ekki lengur. Hann leitaði að nafni þessa leigusala á umsagnavef. Það kom í ljós að tugir notenda höfðu lýst óánægju sinni. Vandamálin áttu yfirleitt eitt sameiginlegt: stuðningur var ekki tiltækur strax á eftir og málin voru mismunandi eftir einstaklingum. Hann las vandlega hvernig fyrrverandi og núverandi leigjendur lýstu kvörtunum sínum. Hann gat ekki staðfest hvernig afgreiðslumaðurinn, sem hann þekkti ekki og vissi ekki hvort hann ynni fyrir fyrirtækið, reyndi að hafa samband við gesti hans. Áhyggjur hans vöknuðu fljótt þegar hann las umsagnir annarra. Hann hafði ekki rekist á vandamál eins og þetta annars staðar. Að afhenda miðana fyrir myndatöku vakti spurningar hjá manninum. <Framhald á dagskrá>

"Inbjudna kandidater upplevde ett Ja/Nej-alternativ" - Del 2

…hon öppnade balkongdörren och stod och tittade ut en stund. Från sovrummet såg hon att färgen i taket inte hade underhållits nyligen. Den hade missfärgats. Efter att mannen klev ut ur duschen och kvinnan närmade sig den anställde ställde hon honom några frågor. Hon ville veta om han kunde säga något om chanserna att lyckas. Om han fick allt i god ordning och hur saker och ting skulle gå vidare ville hon ha bekräftelse. Den anställde reste sig upp och tittade på skärmen. Han informerade henne om att hon verkligen var folkbokförd på den angivna bostadsadressen. Han berättade dock för henne att registreringen "ungefär" gällde en privat hyresbostad där hon var känd. Han gick närmare sin skärm för att betona sina ord. Han drog slutsatsen att kvinnan tyvärr inte var berättigad på grund av de beskrivna omständigheterna. Kvinnan förstod honom inte. Hon ville veta av honom varför hennes nuvarande bostad var "i vägen" för hennes besök på denna nya adress. Hon trodde att det inte fanns någon anledning till att han vägrade henne denna möjlighet. Hon började läsa med honom. Hon kunde inte lista ut orsaken till avslaget på skärmen. Den anställde försökte förklara orsaken igen. Med handen öppnade han skärmen helt. Mannen, som hört de två prata, gick närmare dem men väntade plötsligt tills deras samtal var slut. Under tiden skakade kvinnan på huvudet. Hon antog, dock beklagande, att hans "poäng" om en check tydligen inte uppfyllde dessa kriterier. Han uppgav att detta var anledningen och tackade henne för att hon kom. Han tittade bakom sig där mannen väntade på sin tur. Kvinnan sa inget mer. Hon gick gradvis bort från honom mot utgången. Precis som mannen också ville ha ett svar svarade han att det fanns en annan kandidat på listan. Lägenheten kunde bara hyras om den andra personen accepterade detta erbjudande. Han kunde inte bekräfta detta. Efter en kort stund anlände en man, förmodligen av nordafrikansk härkomst. Den anställde kontrollerade omedelbart systemet. Han berättade för samma man att han, efter att den nya besökaren snabbt hade utforskat området, hade gått med på boendet. Tyvärr kunde han inte skaka gästens hand på grund av en lätt förkylning. Han drog fram en näsduk ur fickan. Han beklagade att han inte hade blivit utvald. Han informerade också den andra personen om att detta delvis berodde på personens position och omständigheter i indexet. Han tackade mannen för besöket. Han höll sin laptopskärm en stund till. Han ville gå igenom informationen med den nya kandidaten. Angående ett senare besök sa han till den nya kandidaten att detta inte var ett alternativ och att han skulle bli underrättad. Den andra gästen stod vid hans bord, nära köket, där han diskuterade saken. Under nästa besök efter det första hade assistenten som låtit mannen utforska området nämnt att det kunde vara ännu svårare att hitta lämplig bostad under en viss inkomstgräns. Om det låg över den gränsen fanns det en chans. Han påpekade situationer där "meddelanden" skickades till medlemmar med begäran om ett snabbt svar. Han nickade när mannen frågade om en blockering kunde följa om mötet inte hölls efter flera upprepade försök. Att avboka eller omboka det aktuella datumet kunde enkelt göras på webbplatsen. Detta var nödvändigt, betonade han, av administrativa skäl. Han höll sin mobiltelefon för att kontrollera om mannens angivna datum stämde. Sedan stod han mitt emot honom på avstånd. Han informerade tydligt gästen om att lämna information: han ville bokstavligen ta en bild av ett bankkort med sin telefon om han var intresserad av bostaden. Assistentens attityd förvånade mannen något. Han hörde att han gjorde detta för att säkerställa godkännande. Redan från början, redan innan den andra kandidaten anlände (en man som ganska hastigt utforskade området och avböjde erbjudandet), väckte situationen misstankar. Han bestämde att han behövde identifiera sig, eftersom det var hans "jobb" att "slutföra" ärendet digitalt. Mannen hade sett assistenten, någon av indisk härkomst, närma sig honom i galleriet. Han var klädd i "företagsuniformer" och trodde att han var kontaktpersonen för dagen. Ytterdörren var låst. En elektronisk apparat hängde högst upp på dörren. Kanske var assistenten tvungen att låsa upp den först för att släppa in sina besökare. - - - När ett samtal följde kände mannen att han bad om sin information. "Nödvändigheten" av att bearbeta data under en sådan schemaläggningsprocess var vanlig i hans fall. Mannen var tvungen att tänka en stund. Efter att ha lyssnat på hans berättelse insåg han att denna åtgärd var nödvändig för att "lägga till" de så kallade "bildanteckningarna". Efter en viss tvekan drog mannen slutligen fram sitt fysiska kort och räckte det till assistenten. Assistenten stod med ryggen mot kanten av disken. Han höll sedan sin telefon nära kortet. Med tummen klickade han på en knapp för att ta en bild. Utöver detta tog gästen fram sina andra dokument ur sin väska. Tydligen var de osäkra på om detta skulle tillåtas, eftersom en annan kandidat förväntades anlända. Halvvägs meddelade han att personen han väntade på inte skulle komma. Han förklarade att denna "väntan" skulle behöva beaktas inom några extra minuter. Han kunde inte gå innan dess, och den "lämnade informationen" behövdes för inspelningen. När detta hände höjde han rösten. Han informerade assistenten om att de "gjorde plats" för att höra från den "frånvarande personen". Mannen skulle då informeras. Detta var en tidsram som måste passera innan ett potentiellt avtal kunde ingicks. Det var inte förrän han lämnade kvarteret som mannen insåg att assistenten bad om hans dokument. I den andra kandidatens frånvaro tillfrågades han om detta. Han bestämde sig därför för att inte vänta längre. Han sökte efter namnet på denna hyresvärd på en recensionssajt. Det visade sig att dussintals användare hade uttryckt sitt missnöje. Problemen hade i allmänhet en sak gemensamt: supporten var inte omedelbart tillgänglig efteråt, och problemen varierade från person till person. Han läste noggrant hur tidigare och befintliga hyresgäster beskrev sina klagomål. Han kunde inte riktigt bekräfta hur assistenten, som han inte kände och inte visste om de arbetade för företaget, försökte kontakta hans besökare. Hans oro uppstod snart när han läste andras recensioner. Han hade inte stött på ett liknande problem någon annanstans. Att han tillhandahöll de fysiska biljetterna för ett foto väckte frågor hos mannen. <Fortsättning följer>

"Inviterte kandidater opplevde et ja/nei-alternativ" - Del 2

...hun åpnet balkongdøren og sto og så ut et øyeblikk. Fra soverommet så hun at malingen i taket ikke hadde blitt vedlikeholdt nylig. Den var blitt misfarget. Etter at mannen kom ut av dusjen og kvinnen nærmet seg den ansatte, stilte hun ham noen spørsmål. Hun ville vite om han kunne si noe om sjansene for å lykkes. Hvis han hadde mottatt alt i orden, og hvordan ting skulle gå videre, ville hun ha bekreftelse. Den ansatte reiste seg og så på skjermen. Han informerte henne om at hun faktisk var registrert på den oppførte bostedsadressen. Han fortalte henne imidlertid at registreringen "omtrent" gjaldt en privat utleie hvor hun var kjent. Han gikk nærmere skjermen for å understreke ordene sine. Han konkluderte med at kvinnen dessverre ikke var kvalifisert på grunn av de beskrevne omstendighetene. Kvinnen forsto ham ikke. Hun ville vite fra ham hvorfor hennes nåværende bolig var "i veien" for besøket hennes til denne nye adressen. Hun mente det ikke var noen grunn til at han nektet henne denne muligheten. Hun begynte å lese sammen med ham. Hun klarte ikke å finne ut årsaken til avslaget på skjermen. Den ansatte prøvde å forklare årsaken igjen. Med hånden åpnet han skjermen helt. Mannen, som hørte de to snakke, gikk nærmere dem, men ventet plutselig til samtalen var over. I mellomtiden ristet kvinnen på hodet. Hun antok, om enn beklagelig, at hans «poeng» om en sjekk tilsynelatende ikke oppfylte slike kriterier. Han oppga at dette var årsaken og takket henne for at hun kom. Han så seg bak der mannen ventet på sin tur. Kvinnen sa ikke noe mer. Hun gikk gradvis bort fra ham mot utgangen. Akkurat idet mannen også ville ha et svar, svarte han at det var en annen kandidat på listen. Leiligheten kunne bare leies ut hvis den andre personen aksepterte dette tilbudet. Han kunne ikke bekrefte dette. Etter en kort stund ankom en mann, antagelig av nordafrikansk avstamning. Den ansatte sjekket umiddelbart systemet. Han fortalte den samme mannen at etter at den nye besøkende raskt hadde utforsket området, hadde han sagt ja til overnattingen. Dessverre kunne han ikke håndhilse på gjesten på grunn av en lett forkjølelse. Han dro et lommetørkle opp av lommen. Han angret på at han ikke hadde blitt valgt. Han informerte også den andre personen om at dette delvis var bestemt av en persons posisjon og forhold i indeksen. Han takket mannen for besøket. Han holdt den bærbare datamaskinskjermen sin en stund til. Han ville gjennomgå informasjonen med den nye kandidaten. Angående et senere besøk, fortalte han den nye kandidaten at dette ikke var et alternativ, og at han ville bli varslet. Denne andre gjesten sto ved bordet hans, nær kjøkkenet, hvor han diskuterte saken. Under det neste besøket etter det første, nevnte assistenten som hadde fått mannen til å utforske området at det kunne være enda vanskeligere å finne passende bolig under en viss inntektsgrense. Hvis det var over denne terskelen, var det en mulighet. Han pekte på situasjoner der det ble sendt «meldinger» til medlemmer med forespørsel om raskt svar. Han nikket da mannen spurte om en blokkering kunne følge hvis avtalen ikke ble holdt etter flere gjentatte forsøk. Avbestilling eller omlegging av den aktuelle datoen kunne enkelt gjøres på nettsiden. Dette var nødvendig, understreket han, av administrative årsaker. Han holdt mobiltelefonen sin for å sjekke om mannens oppgitte datoer var riktige. Så sto han rett overfor ham på avstand. Han informerte gjesten tydelig om å gi informasjon: han ville bokstavelig talt ta et bilde av et bankkort med telefonen sin hvis han var interessert i eiendommen. Assistentens holdning skremte mannen noe. Han hørte at han gjorde dette for å sikre godkjenning. Helt fra starten av, selv før den andre kandidaten ankom (en mann som ganske raskt utforsket området og takket nei til tilbudet), vekket situasjonen mistanke. Han betinget seg at han måtte identifisere seg, ettersom det var hans «jobb» å «fullføre» saken digitalt. Mannen hadde sett assistenten, en person av indisk avstamning, komme bort til ham i galleriet. Han var kledd i «firmauniformer» og trodde han var kontaktpersonen for dagen. Inngangsdøren var låst. En elektronisk enhet hang øverst på døren. Kanskje assistenten måtte låse den opp først for å slippe inn besøkende. - - - Etter hvert som en samtale fulgte, følte mannen at han ba om informasjonen sin. «Nødvendigheten» av å behandle data under en slik planleggingsprosess var vanlig i hans tilfelle. Mannen måtte tenke seg om et øyeblikk. Etter å ha lyttet til historien hans, innså han at denne handlingen var nødvendig for å «legge til» de såkalte «bildenotatene». Etter litt nøling dro mannen endelig frem sitt fysiske kort og ga det til assistenten. Assistenten sto med ryggen mot kanten av disken. Deretter holdt han telefonen sin nær kortet. Med tommelen klikket han på en knapp for å ta et bilde. I tillegg til dette tok gjesten sine andre dokumenter ut av vesken. Tilsynelatende var de ikke sikre på om dette ville bli tillatt, ettersom en annen kandidat var forventet å ankomme. Halvveis annonserte han at personen han ventet på ikke kom. Han forklarte at denne «ventingen» måtte tas i betraktning innen noen få ekstra minutter. Han kunne ikke dra før det, og den «oppgitte informasjonen» var nødvendig for opptaket. Da dette skjedde, hevet han stemmen. Han informerte assistenten om at de «gjorde plass» for å høre fra den «fraværende personen». Mannen ville da bli informert. Dette var en tidsramme som måtte gå før en potensiell avtale kunne inngås. Det var ikke før han forlot kvartalet at mannen innså at assistenten ba om dokumentene hans. I den andre kandidatens fravær ble han spurt om dette. Han bestemte seg derfor for ikke å vente lenger. Han søkte etter navnet på denne utleieren på en anmeldelsesside. Det viste seg at dusinvis av brukere hadde uttrykt sin misnøye. Problemene hadde generelt én ting til felles: støtte var ikke umiddelbart tilgjengelig etterpå, og problemene varierte fra person til person. Han leste nøye hvordan tidligere og eksisterende leietakere beskrev klagene sine. Han kunne ikke helt bekrefte hvordan assistenten, som han ikke kjente og ikke visste om de jobbet for selskapet, prøvde å kontakte de besøkende. Bekymringene hans oppsto snart da han leste andres anmeldelser. Han hadde ikke opplevd et lignende problem noe annet sted. Det at han ga ut de fysiske billettene til et bilde, reiste spørsmål hos mannen. <Fortsettelse følger>

"Inviterede kandidater oplevede en ja/nej-mulighed" - Del 2

…hun åbnede altandøren og stod et øjeblik og kiggede ud. Fra soveværelset så hun, at malingen på loftet ikke var blevet vedligeholdt for nylig. Den var blevet misfarvet. Efter manden var trådt ud af bruseren, og kvinden henvendte sig til medarbejderen, stillede hun ham et par spørgsmål. Hun ville vide, om han kunne sige noget om chancerne for succes. Hvis han havde modtaget alt i orden, og hvordan tingene skulle forløbe, ville hun have bekræftelse. Medarbejderen rejste sig og kiggede på skærmen. Han informerede hende om, at hun faktisk var registreret på den angivne bopælsadresse. Han fortalte hende dog, at registreringen "omtrent" vedrørte en privat udlejningsejendom, hvor hun var kendt. Han trådte tættere på sin skærm for at understrege sine ord. Han konkluderede, at kvinden desværre ikke var berettiget på grund af de beskrevne omstændigheder. Kvinden forstod ham ikke. Hun ville vide af ham, hvorfor hendes nuværende bopæl var "i vejen" for hendes besøg på denne nye adresse. Hun mente, at der ikke var nogen grund til, at han nægtede hende denne mulighed. Hun begyndte at læse med. Hun kunne ikke finde ud af årsagen til afvisningen på skærmen. Medarbejderen forsøgte at forklare årsagen igen. Med hånden åbnede han skærmen helt. Manden, der havde hørt de to tale, trådte tættere på dem, men ventede pludselig, indtil deres samtale var slut. I mellemtiden rystede kvinden på hovedet. Hun antog, dog beklageligt, at hans "pointe" om en check tilsyneladende ikke opfyldte disse kriterier. Han sagde, at dette var årsagen, og takkede hende for at komme. Han kiggede sig om, hvor manden ventede på sin tur. Kvinden sagde ikke yderligere. Hun gik gradvist væk fra ham mod udgangen. Lige da manden også ønskede et svar, svarede han, at der var en anden kandidat på listen. Lejligheden kunne kun lejes, hvis den anden person accepterede dette tilbud. Han kunne ikke bekræfte dette. Efter kort tid ankom en mand, formodentlig af nordafrikansk afstamning. Medarbejderen tjekkede straks systemet. Han fortalte den samme mand, at efter at den nye gæst hurtigt havde udforsket området, havde han accepteret indkvarteringen. Desværre kunne han ikke ryste gæstens hånd på grund af en let forkølelse. Han trak et lommetørklæde op af lommen. Han beklagede, at han ikke var blevet valgt. Han informerede også den anden person om, at dette delvist var bestemt af en persons position og forhold i indekset. Han takkede manden for hans besøg. Han holdt sin bærbare computerskærm lidt længere. Han ville gennemgå oplysningerne med den nye kandidat. Med hensyn til et senere besøg fortalte han den nye kandidat, at dette ikke var en mulighed, og at han ville blive underrettet. Denne anden gæst stod ved hans bord, nær køkkenet, hvor han diskuterede sagen. Under det næste besøg efter det første havde den assistent, der havde fået manden til at udforske området, nævnt, at det kunne være endnu vanskeligere at finde en passende bolig under en vis indkomstgrænse. Hvis den var over denne grænse, var der en chance. Han påpegede situationer, hvor der blev sendt "beskeder" til medlemmer med anmodning om et hurtigt svar. Han nikkede, da manden spurgte, om en blokering kunne følge, hvis aftalen ikke blev overholdt efter flere gentagne forsøg. Aflysning eller ændring af den relevante dato kunne nemt gøres på hjemmesiden. Dette var nødvendigt, understregede han, af administrative årsager. Han holdt sin mobiltelefon for at kontrollere, om mandens oplyste datoer var korrekte. Derefter stod han lige over for ham på afstand. Han informerede tydeligt gæsten om at give oplysninger: han ville bogstaveligt talt tage et billede af et bankkort med sin telefon, hvis han var interesseret i ejendommen. Assistentens opførsel forskrækkede manden noget. Han hørte, at han gjorde dette for at sikre godkendelse. Lige fra starten, selv før den anden kandidat ankom (en mand, der ret hastigt udforskede området og afslog tilbuddet), vakte situationen mistanke. Han betingede sig, at han skulle identificere sig, da det var hans "job" at "fuldføre" sagen digitalt. Manden havde set assistenten, en person af indisk afstamning, henvende sig til ham i galleriet. Han var klædt i "firmauniformer" og troede, at han var dagens kontaktperson. Hoveddøren var låst. En elektronisk enhed hang øverst på døren. Måske var assistenten nødt til at låse den op først for at lukke sine besøgende ind. - - - Da en samtale fulgte, følte manden, at han bad om sine oplysninger. "Nødvendigheden" af at behandle data under en sådan planlægningsproces var almindelig i hans tilfælde. Manden måtte tænke sig om et øjeblik. Efter at have lyttet til hans historie, indså han, at denne handling var nødvendig for at "tilføje" de såkaldte "billednoter". Efter en vis tøven trak manden endelig sit fysiske kort frem og gav det til assistenten. Assistenten stod med ryggen mod kanten af ​​disken. Han holdt derefter sin telefon tæt på kortet. Med tommelfingeren klikkede han på en knap for at tage et billede. Derudover tog gæsten sine andre dokumenter ud af sin taske. Tilsyneladende var de ikke sikre på, om dette ville blive tilladt, da en anden kandidat forventedes at ankomme. Halvvejs meddelte han, at den person, han ventede på, ikke ville komme. Han forklarede, at denne "venten" skulle tages i betragtning inden for et par ekstra minutter. Han kunne ikke gå før da, og de "givne oplysninger" var nødvendige til optagelsen. Da dette skete, hævede han stemmen. Han informerede udlejeren om, at de "gjorde plads" til at høre fra den "fraværende person". Manden ville derefter blive informeret. Dette var en tidsramme, der skulle gå, før en potentiel aftale kunne indgås. Det var først, da han forlod blokken, at manden indså, at udlejeren bad om hans dokumenter. I den anden kandidats fravær blev han spurgt om dette. Han besluttede derfor ikke at vente længere. Han søgte efter navnet på denne udlejer på en anmeldelsesside. Det viste sig, at snesevis af brugere havde udtrykt deres utilfredshed. Problemerne havde generelt én ting til fælles: support var ikke umiddelbart tilgængelig bagefter, og problemerne varierede fra person til person. Han læste omhyggeligt, hvordan tidligere og eksisterende lejere beskrev deres klager. Han kunne ikke rigtigt bekræfte, hvordan assistenten, som han ikke kendte og ikke vidste, om de arbejdede for virksomheden, forsøgte at kontakte hans besøgende. Hans bekymringer opstod hurtigt, da han læste andres anmeldelser. Han havde ikke stødt på et lignende problem andre steder. At han udleverede de fysiske billetter til et foto rejste spørgsmål hos manden. <Fortsættes>

"Kutsutuille hakijoille tarjottiin kyllä/ei-vaihtoehtoja" - Osa 2

…hän avasi parvekkeen oven ja seisoi hetken katsellen ulos. Makuuhuoneesta hän näki, että katon maalipintaa ei ollut huollettu viime aikoina. Se oli haalistunut. Kun mies oli astunut ulos suihkusta ja nainen lähestyi työntekijää, hän kysyi tältä muutaman kysymyksen. Hän halusi tietää, voisiko tämä sanoa mitään onnistumisen mahdollisuuksista. Jos hän saisi kaiken hyvässä kunnossa ja miten asioiden tulisi edetä, hän halusi vahvistuksen. Työntekijä nousi seisomaan ja katsoi näyttöä. Hän ilmoitti, että nainen oli todellakin rekisteröitynyt ilmoitettuun asuinosoitteeseen. Hän kuitenkin kertoi, että rekisteröinti liittyi "suunnilleen" yksityiseen vuokra-asuntoon, jossa hänet tunnettiin. Hän astui lähemmäs näyttöä korostaakseen sanojaan. Hän päätteli, että nainen ei valitettavasti ollut oikeutettu kuvattujen olosuhteiden vuoksi. Nainen ei ymmärtänyt häntä. Hän halusi tietää mieheltä, miksi hänen nykyinen asuinpaikkansa oli "tiellä" hänen vierailulleen tässä uudessa osoitteessa. Hän uskoi, ettei hänellä ollut mitään syytä kieltäytyä tästä tilaisuudesta. Hän alkoi lukea hänen kanssaan. Hän ei saanut selville hylkäyksen syytä näytöltä. Työntekijä yritti selittää syyn uudelleen. Hän avasi kädellään näytön kokonaan. Mies, joka kuuli kahden keskustelun, astui lähemmäs heitä, mutta odotti yhtäkkiä keskustelun päättymistä. Samaan aikaan nainen pudisti päätään. Hän oletti, vaikkakin katumuksella, että miehen "väite" sekistä ei ilmeisesti täyttänyt kriteerejä. Mies totesi, että tämä oli syy, ja kiitti naista tulosta. Hän katsoi taakseen, missä mies odotti vuoroaan. Nainen ei sanonut enempää. Hän käveli vähitellen poispäin miehestä kohti uloskäyntiä. Juuri kun mies halusi myös vastausta, hän vastasi, että listalla oli toinenkin ehdokas. Asunto voitaisiin vuokrata vain, jos toinen henkilö hyväksyisi tämän tarjouksen. Hän ei voinut vahvistaa tätä. Hetken kuluttua paikalle saapui mies, oletettavasti pohjoisafrikkalaista alkuperää. Työntekijä tarkisti välittömästi järjestelmän. Hän kertoi samalle miehelle, että tutkittuaan nopeasti aluetta, tämä oli suostunut majoitukseen. Valitettavasti hän ei voinut kättellä vierasta lievän flunssan vuoksi. Hän veti taskustaan ​​nenäliinan. Hän pahoitteli, ettei häntä ollut valittu. Hän myös ilmoitti toiselle henkilölle, että tämä riippui osittain henkilön asemasta ja ehdoista hakemistossa. Hän kiitti miestä vierailusta. Hän piteli kannettavan tietokoneensa näyttöä vielä hetken. Hän halusi käydä tiedot läpi uuden ehdokkaan kanssa. Myöhemmästä käynnistä hän kertoi uudelle ehdokkaalle, ettei se ollut vaihtoehto ja että hänelle ilmoitettaisiin asiasta. Tämä toinen vieras seisoi hänen pöydässään lähellä keittiötä, jossa hän keskusteli asiasta. Seuraavalla käynnillä ensimmäisen käynnin jälkeen avustaja, joka oli pyytänyt miestä tutustumaan alueeseen, oli maininnut, että sopivan asunnon löytäminen tietyn tulorajan alapuolella voisi olla vielä vaikeampaa. Jos tuloraja olisi ylittänyt tuon rajan, mahdollisuus olisi ollut olemassa. Hän huomautti tilanteista, joissa jäsenille lähetettiin "viestejä", joissa pyydettiin nopeaa vastausta. Hän nyökkäsi, kun mies kysyi, voisiko tapaamisen keskeyttää, jos tapaamista ei useiden toistuvien yritysten jälkeen saavutettaisi. Kyseisen päivämäärän peruminen tai siirtäminen olisi helposti mahdollista verkkosivustolla. Tämä oli tarpeen, hän korosti, hallinnollisista syistä. Hän piti matkapuhelintaan tarkistaakseen, olivatko miehen antamat päivämäärät oikein. Sitten hän seisoi suoraan vastapäätä etäällä. Hän ilmoitti selvästi vieraalle tietojen antamisesta: hän halusi kirjaimellisesti ottaa kuvan pankkikortista puhelimellaan, jos hän olisi kiinnostunut asunnosta. Avustajan asenne säikäytti miestä jonkin verran. Hän kuuli, että tämä teki tämän varmistaakseen hyväksynnän. Heti alusta alkaen, jo ennen toisen ehdokkaan (miehen, joka tutki aluetta melko hätäisesti ja hylkäsi tarjouksen) saapumista, tilanne herätti epäilyksiä. Hän määräsi, että hänen oli tunnistettava itsensä, koska hänen "työnsä" oli "viimeistellä" asia digitaalisesti. Mies oli nähnyt intialaistaustaisen avustajan lähestyvän häntä galleriassa. Hän oli pukeutunut "yrityksen univormuihin" ja uskoi olevansa päivän yhteyshenkilö. Etuovi oli lukossa. Oven yläosassa roikkui elektroninen laite. Ehkä avustajan piti ensin avata se päästääkseen vieraansa sisään. - - - Keskustelun alkaessa mies tunsi pyytävänsä tietojaan. Tietojen käsittelyn "välttämättömyys" tällaisen aikataulutusprosessin aikana oli yleistä hänen tapauksessaan. Miehen täytyi miettiä hetken. Kuunneltuaan miehen tarinaa hän tajusi, että tämä oli tarpeen niin sanottujen "kuvallisten muistiinpanojen" "lisäämiseksi". Epäröityään hetken mies veti lopulta esiin fyysisen korttinsa ja ojensi sen avustajalle. Avustaja seisoi selkä tiskin reunaa vasten. Sitten hän piti puhelintaan lähellä korttia. Peukalollaan hän painoi painiketta ottaakseen kuvan. Tämän lisäksi vieras otti muut asiakirjansa laukustaan. Ilmeisesti he eivät olleet varmoja, sallittaisiinko tämä, koska toisen ehdokkaan odotettiin saapuvan. Puolivälissä puhelua hän ilmoitti, että hänen odottamansa henkilö ei tulisi. Hän selitti, että tämä "odottaminen" olisi otettava huomioon muutaman lisäminuutin kuluessa. Hän ei voinut lähteä ennen sitä, ja "annetut tiedot" tarvittiin nauhoitusta varten. Kun näin tapahtui, hän korotti ääntään. Hän ilmoitti avustajalle, että he "tekevät tilaa" kuullakseen "poissaolevaa henkilöä". Miehelle ilmoitettaisiin sitten asiasta. Tämä oli aikaraja, joka oli kuluttava ennen mahdollisen sopimuksen tekemistä. Vasta poistuessaan talosta mies tajusi, että avustaja pyysi hänen asiakirjojaan. Toisen ehdokkaan poissa ollessa häneltä kysyttiin tästä. Siksi hän päätti olla odottamatta enää. Hän etsi tämän vuokranantajan nimeä arvostelusivustolta. Kävi ilmi, että kymmenet käyttäjät olivat ilmaisseet tyytymättömyytensä. Ongelmilla oli yleensä yksi yhteinen asia: tukea ei ollut saatavilla heti jälkikäteen, ja ongelmat vaihtelivat henkilöstä toiseen. Hän luki huolellisesti, miten entiset ja nykyiset vuokralaiset kuvailivat valituksiaan. Hän ei pystynyt varmuudella varmistamaan, miten avustaja, jota hän ei tuntenut eikä tiennyt, työskentelivätkö he yrityksessä, yritti ottaa yhteyttä hänen vierailijoihinsa. Hänen huolensa heräsivät pian, kun hän luki muiden ihmisten arvosteluja. Hän ei ollut kohdannut tällaista ongelmaa missään muualla. Fyysisten lippujen tarjoaminen valokuvaa varten herätti kysymyksiä miehessä. <Jatkuu myöhemmin>