Invited candidates experienced a yes or no option viewing - Part 4

"Invited candidates experienced a Yes/No option viewing" - Part 4

… this one was standing on the sidewalk somewhere, his cell phone in his hand, as he walked toward the address after parking his car on the street. He told her this shouldn't be an issue. She looked at the two men, who wanted to know who approached the residential area first. The assistant assured them the order of the list was correct. She took her cell phone from her handbag. She held a pen in her hand to write down the number provided. She wanted to know the man's exact number because she sometimes couldn't reach a candidate. Her work consisted mainly of recording the information provided during a viewing. Even though the recorded data was fully reflected in the system, a regular check for "current data" would be crucial. Simply sending a message sometimes proved insufficient. A certain "live contact" was essential for receiving a confirmation. The other man gestured to indicate he wasn't sure who would arrive first at the designated time. He assumed the system might be adapting to a "new approach," similar to the earlier discussion about arrivals. Those who were there (ahead of everyone else) were able to accept or decline the offer. He also understood this had to do with someone's position on the list. The assistant concluded her conversation with the two men. She promised to contact them if they made such a decision. She then walked to the front door and checked the meter cupboard door, making sure it was properly closed. She and the two men exited the house. While inserting the key into the lock, she chatted with them for a bit. She explained that a visitor who didn't show up for their appointment should actually cancel in advance. This saved her some time and effort. This had always become a fixed "rhythm" (as had her team) to keep the appointments scheduled in her diary. It was impossible to determine beforehand whether the offer would be successful. At the exit on the ground floor, she said goodbye to them. A woman standing outside with her back against a wall stared intently at her phone. The assistant asked her if she had received an invitation from the landlord, who shook her head. She replied that she worked in the building behind the apartment. Closing the door behind her, she walked toward her parked car. The employee standing in the gallery gave all visitors the opportunity to explore the surroundings at their leisure. The apartment had two rooms. The living room was said to be spacious with an "open" kitchen. Several candidates stood in a short line to give their names. A man of color, standing near her with another guest, insisted on seeing his ID. She told him to be patient as she was halfway through booting up her tablet. She said showing a document wasn't really necessary to view the information in her file, as the names were being loaded onto ID. For verification purposes, they were required to provide their surname and initials. A "wrong guess" or someone coming on behalf of someone else was generally not accepted. This was necessary to check the list of names by date and time. She held the program in her hand and scrolled down a few lines with her finger. Using the menu, she could select an item from a column and thus "unsubscribe" a specific candidate if they wanted to indicate this. Those present were required to indicate on the spot whether they were interested in the accommodation. They were asked to stay until everyone on the list actually showed up. Others who weren't interested were eventually able to leave the area. The woman with the walker stepped out of the hallway and walked into the living room. Her buddy accompanied her to the window. They looked outside, where it looked quite "green." Opposite this building, there was a wide view of other rows of balconies. One of them looked at the bare walls. In the gallery, the employee noticed a man immediately rejecting the offer. She listened to his message and told him he was "interested." Then she slid her finger across the screen to his registered name and opened a column. He interrupted her and corrected her about canceling his visit. She complied with his "wish" and tapped a field, making his name visible. He then stared at the name of the rental company he had noted earlier. The assistant confirmed his cancellation and wished him luck with his further search. She couldn't assure him whether a newer opportunity existed with this or another landlord. Meanwhile, other participants approached from the same aisle. Someone held a door at the back of… <To be continued>

“Uitgenodigde kandidaten ervoeren een Ja en Neen optie bezichtiging” - Part 4

… deze stond ergens op de stoep met zijn mobiel telefoon in zijn hand toen hij in de richting van het adres liep nadat hij zijn auto in de straat had geparkeerd. Hij zei tegen haar dat dit geen issue mocht zijn. Zij keek naar de beide mannen die van elkaar wilden weten wie als eerst het woongebied benaderde. De assistente wist hen ervan te verzekeren dat de volgorde van de lijst goed zat. Uit haar handtas haalde ze haar mobiel telefoon. Daarbij hield ze een pen in haar hand om het opgegeven nummer te noteren. Zij wilde van de man het exacte nummer weten omdat het weleens voorkwam dat zij een kandidaat niet kon bereiken. Haar werk bestond merendeels uit het vastleggen van de verstrekte gegevens tijdens een bezichtiging. Ook al werden de geregistreerde gegevens volledig in het systeem weergegeven, een gewoonlijke check op ‘actuele data’ zou cruciaal zijn. Het versturen van een bericht alleen, bleek soms niet voldoende te zijn. Belangrijk was een zeker ‘live kontakt’ voor het ontvangen van een bevestiging. De andere man maakte zijn gebaar om aan te geven dat hij niet precies wist wie er als eerst op de aangegeven tijd verscheen. Hij nam aan dat tegenwoordig het systeem mogelijk werd aangepast op een ‘nieuwe werkwijze’ zoals men het eerder had over het arriveren. Wie er stond (nog vóór de rest) slaagde erin het aanbod te accepteren of te weigeren. Hij begreep ook dat dit te maken had met iemands positie op de lijst. De assistente ronde haar gesprek met de beide mannen af. Zij beloofde met hen kontakt te onderhouden bij een dergelijke beslissing. Vervolgens liep ze naar de voordeur en controleerde de deur van de meterkast. Ze voelde eraan om deze goed te sluiten. Samen met de twee stapte ze uit de woning. Tijdens het steken van de sleutel in het deurslot, ‘babbelde’ ze met hen nog wat na. Ze zei dat een bezoeker, die niet op de afspraak kwam, eigenlijk zich tijdig moest afmelden. Dat scheelde voor haar enige tijd en inspanning. Altijd was dit (evenals haar team) een vast ‘ritme’ geworden om de ingeplande afspraken in haar agenda na te komen. Op voorhand kon men niet bepalen of het aanbod met succes kon worden afgehandeld. Bij de uitgang op de begane grond, nam ze van hen afscheid. Een vrouw die buiten met haar rug tegen een muur stond, keek gefocused naar haar telefoon. De assistente vroeg haar of zij een uitnodiging van de verhuurder had ontvangen. Deze schudde met haar hoofd. Ze antwoordde dat zij in het gebouw achter de flat werkte. Toen ze de deur achter zich dichtdeed, liep ze richting haar geparkeerde auto. - - - De medewerkster die in de gallerij stond, gaf alle bezoekers de gelegenheid om de omgeving op hun gemak te bekijken. Het appartement had twee kamers. De woonkamer zou ruim zijn ingericht met een ‘open’ keuken. Enkele kandidaten stonden in een korte rij om hun naam te noemen. Een getinte man die samen met een andere gast bij haar in de buurt stond, drong haar erop aan zijn identiteitskaart te zien. Ze zei tegen hem dat hij geduld moest hebben omdat zij halverwege haar tablet opstartte. Om in haar bestand naar de gegevens te kijken, was volgens haar het tonen van een document niet echt nodig, aangezien de namen op ID werden geladen. Ter controle moest men wel de achternaam en voorletters doorgeven. Bij een ‘verkeerde schatting’ of dat men kwam namens de ander, werd in de regel niet geaccepteerd. Dit was nodig om de lijst met namen op datum en tijd aan te vinken. Zij hield het programma in haar hand vast en scrolde met haar vinger een paar regels naar beneden. Via het menu kon ze een item uit een kolom kiezen en zo een bepaalde kandidaat op ‘afmelden’ zetten, wilde men dit aangeven. De aanwezigen

zouden ter plaatse moeten zeggen of zij interesse hadden in de woonruimte. Men werd gevraagd om te blijven totdat ieder, die op de lijst voorkwam, ook daadwerkelijk verscheen. Anderen bij geen belangstelling konden de omgeving uiteindelijk verlaten. De vrouw met de rollator stapte uit de gang en liep de woonkamer binnen. Haar Buddy-begeleider vergezelde haar naar het raam. Ze keken naar buiten waar het vrij ‘groen’ uitzag. Tegenover dit pand had men een groot uitzicht naar andere rijen balkons. Een van hen keek naar de kale muren. In de gallerij kreeg de medewerkster van een man door dat hij het aanbod direkt afwees. Ze luisterde naar zijn mededeling en vertelde hem dat hij ‘interesse’ toonde. Daarna schoof zij met haar vinger over het scherm naar zijn geregistreerde naam en opende een kolom. Hij onderbrak haar en corrigeerde haar met betrekking tot de afmelding van zijn bezoek. Ze ging met zijn ‘wens’ mee en tikte een veld aan waardoor zijn naam zichtbaar in beeld kwam. Hij staarde toen naar de naam van het verhuurbedrijf dat hij eerder opmerkte. De assistente bevestigde zijn afmelding en wenste hem verder succes met zijn verdere zoektocht. Ze kon hem niet verzekeren of een nieuwere kans bestond tussen deze of een andere verhuurder. Tussendoor naderden andere deelnemers via hetzelfde gangpad. Iemand hield een deur aan de achterzijde van … <Wordt vervolgd>

„Eingeladene Kandidaten erlebten eine Ja/Nein-Besichtigung“ – Teil 4

… dieser Mann stand irgendwo auf dem Bürgersteig, sein Handy in der Hand, während er, nachdem er sein Auto geparkt hatte, auf die Adresse zuging. Er meinte, das sei kein Problem. Sie sah die beiden Männer an, die wissen wollten, wer zuerst im Wohngebiet angekommen war. Die Assistentin versicherte ihnen, die Reihenfolge auf der Liste sei korrekt. Sie holte ihr Handy aus der Handtasche. Sie hielt einen Stift in der Hand, um die angegebene Nummer zu notieren. Sie wollte die genaue Nummer des Mannes wissen, da sie manchmal einen Kandidaten nicht erreichen konnte. Ihre Arbeit bestand hauptsächlich darin, die während einer Besichtigung gemachten Angaben zu erfassen. Obwohl die erfassten Daten vollständig im System gespeichert wurden, war eine regelmäßige Überprüfung der Aktualität unerlässlich. Eine einfache Nachricht reichte manchmal nicht aus. Ein persönlicher Kontakt war notwendig, um eine Bestätigung zu erhalten. Der andere Mann gestikulierte, um anzudeuten, dass er sich nicht sicher war, wer zuerst zur vereinbarten Zeit eintreffen würde. Er vermutete, das System passe sich möglicherweise an ein neues Verfahren an, ähnlich wie bei der vorherigen Diskussion über die Ankunftszeiten. Diejenigen, die als Erste da waren, konnten das Angebot annehmen oder ablehnen. Ihm war auch klar, dass dies mit der Position auf der Liste zusammenhing. Die Assistentin beendete ihr Gespräch mit den beiden Männern. Sie versprach, sich zu melden, falls sie sich entscheiden sollten. Dann ging sie zur Haustür und überprüfte den Zählerschrank, um sicherzustellen, dass er richtig geschlossen war. Sie und die beiden Männer verließen das Haus. Während sie den Schlüssel ins Schloss steckte, unterhielt sie sich noch kurz mit ihnen. Sie erklärte, dass ein Besucher, der nicht zu seinem Termin erscheint, diesen vorher absagen sollte. Das sparte ihr Zeit und Mühe. Es hatte sich für sie (wie auch für ihr Team) zu einer festen Routine entwickelt, die Termine in ihrem Kalender einzuhalten. Es war unmöglich, vorherzusagen, ob das Angebot Erfolg haben würde. Am Ausgang im Erdgeschoss verabschiedete sie sich von ihnen. Eine Frau, die draußen mit dem Rücken an der Wand stand, starrte konzentriert auf ihr Handy. Die Assistentin fragte sie, ob sie eine Einladung vom Vermieter erhalten habe. Sie schüttelte den Kopf. Sie antwortete, dass sie im Gebäude hinter der Wohnung arbeite. Sie schloss die Tür hinter sich und ging zu ihrem geparkten Auto. Die Angestellte in der Galerie gab allen Besuchern die Möglichkeit, sich in Ruhe umzusehen. Die Wohnung hatte zwei Zimmer. Das Wohnzimmer sollte geräumig sein und über eine offene Küche verfügen. Mehrere Bewerber stellten sich kurz an, um ihre Namen anzugeben. Ein Mann mit dunkler Hautfarbe, der mit einem anderen Gast in ihrer Nähe stand, bestand darauf, seinen Ausweis zu sehen. Sie bat ihn um Geduld, da sie gerade ihr Tablet hochfuhr. Sie erklärte, dass die Vorlage eines Dokuments nicht unbedingt nötig sei, um die Informationen in ihrer Akte einzusehen, da die Namen bereits auf die Ausweise geladen würden. Zur Überprüfung mussten sie ihren Nachnamen und ihre Initialen angeben. Falsche Angaben oder das Erscheinen im Namen einer anderen Person wurden in der Regel nicht akzeptiert. Dies war notwendig, um die Namensliste nach Datum und Uhrzeit zu überprüfen. Sie hielt das Programm in der Hand und scrollte mit dem Finger einige Zeilen nach unten. Über das Menü konnte sie einen Eintrag in einer Spalte auswählen und so einen bestimmten Bewerber abmelden, falls gewünscht. Die Anwesenden mussten direkt angeben, ob sie an der Unterkunft interessiert waren. Sie wurden gebeten, so lange zu bleiben, bis alle auf der Liste tatsächlich erschienen waren. Diejenigen, die kein Interesse hatten, konnten schließlich den Bereich verlassen. Die Frau mit dem Rollator trat aus dem Flur und ging ins Wohnzimmer. Ihr Begleiter begleitete sie zum Fenster. Sie schauten hinaus, wo es recht grün aussah. Gegenüber diesem Gebäude bot sich ein weiter Blick auf weitere Balkonreihen. Einer der Balkone betrachtete die kahlen Wände. In der Galerie bemerkte die Angestellte einen Mann, der das Angebot sofort ablehnte. Sie hörte sich seine Nachricht an und sagte ihm, er sei „interessiert“. Dann wischte sie mit dem Finger über den Bildschirm zu seinem registrierten Namen und öffnete eine Spalte. Er unterbrach sie und korrigierte sie bezüglich der Stornierung seines Besuchs. Sie entsprach seinem Wunsch und tippte auf ein Feld, wodurch sein Name sichtbar wurde. Er starrte auf den Namen der Vermietungsfirma, den er zuvor notiert hatte. Die Angestellte bestätigte seine Stornierung und wünschte ihm viel Glück bei seiner weiteren Suche. Sie konnte ihm nicht versichern, ob es bei diesem oder einem anderen Vermieter eine neue Möglichkeit gab. Inzwischen kamen weitere Teilnehmer aus demselben Gang. Jemand hielt eine Tür hinten auf… <Fortsetzung folgt>

"Os candidatos convidados vivenciaram uma visita com opção de Sim/Não" - Parte 4

...este estava parado no passeio, com o telemóvel na mão, a caminhar em direção à morada após estacionar o carro na rua. Ele disse-lhe que isso não deveria ser um problema. Olhou para os dois homens, que queriam saber quem tinha chegado primeiro à zona residencial. A assistente garantiu que a ordem da lista estava correta. Ela tirou o telemóvel da bolsa. Segurava uma caneta para anotar o número fornecido. Queria saber o número exato do homem porque por vezes não conseguia contactar um candidato. O seu trabalho consistia principalmente em registar as informações fornecidas durante a visita. Mesmo que os dados registados fossem totalmente refletidos no sistema, uma verificação regular dos "dados atuais" seria crucial. Simplesmente enviar uma mensagem por vezes mostrava-se insuficiente. Um "contacto presencial" era essencial para receber uma confirmação. O outro homem gesticulou, indicando que não tinha a certeza de quem chegaria primeiro à hora marcada. Supôs que o sistema poderia estar a adaptar-se a uma "nova abordagem", semelhante à discussão anterior sobre as chegadas. Aqueles que estavam presentes (antes de todos os outros) puderam aceitar ou recusar a oferta. Compreendeu também que isso tinha a ver com a posição de cada um na lista. A assistente terminou a conversa com os dois homens. Ela prometeu contactá-los caso tomassem uma decisão. De seguida, caminhou até à porta da frente e verificou a porta do armário do contador, certificando-se de que estava bem fechada. Ela e os dois homens saíram de casa. Enquanto colocava a chave na fechadura, conversou um pouco com eles. Explicou que um visitante que não comparecesse ao compromisso deveria cancelar com antecedência. Isso poupava-lhe tempo e esforço. Este procedimento já se tinha tornado um "ritmo" fixo (assim como para a sua equipa) para manter os compromissos agendados na sua agenda. Era impossível determinar antecipadamente se a oferta seria aceite. À saída do rés-do-chão, ela despediu-se deles. Uma mulher parada no exterior, de costas para a parede, olhava atentamente para o telemóvel. A assistente perguntou-lhe se tinha recebido um convite do proprietário, ao que abanou a cabeça negativamente. Ela respondeu que trabalhava no prédio atrás do apartamento. Fechando a porta atrás de si, caminhou em direção ao seu carro estacionado. O funcionário que estava na galeria deu a todos os visitantes a oportunidade de explorar os arredores à vontade. O apartamento tinha dois quartos. A sala de estar era descrita como espaçosa, com uma cozinha "aberta". Vários candidatos formaram uma pequena fila para informar os seus nomes. Um homem negro, que estava perto dela com outro convidado, insistiu em ver a sua identidade. Ela pediu-lhe que tivesse paciência, pois estava no meio do arranque do tablet. Ela disse que mostrar um documento não era realmente necessário para visualizar as informações no seu processo, uma vez que os nomes estavam a ser carregados nos documentos de identidade. Para efeitos de verificação, precisavam de fornecer o apelido e as iniciais. Um "palpite errado" ou alguém vir em nome de outra pessoa não era geralmente aceite. Isto era necessário para verificar a lista de nomes por data e hora. Segurava o programa na mão e fez rolar o ecrã algumas linhas para baixo com o dedo. Utilizando o menu, ela podia selecionar um item de uma coluna e, assim, "cancelar a candidatura" de um candidato específico, caso este o quisesse indicar. Os presentes precisavam de indicar na hora se tinham interesse no alojamento. Foi-lhes pedido que permanecessem até que todos os elementos da lista comparecessem. Outros que não estavam interessados ​​​​eventualmente conseguiram sair da área. A mulher com o andarilho saiu do corredor e entrou na sala de estar. O seu amigo acompanhou-a até a janela. Olharam para fora, onde tudo parecia bastante "verde". Em frente ao edifício, havia uma ampla vista de outras filas de varandas. Um deles olhou para as paredes nuas. Na galeria, a funcionária reparou num homem a rejeitar imediatamente a oferta. Ela ouviu a mensagem dele e disse que ele estava "interessado". Assim, deslizou o dedo pelo ecrã até ao nome registado dele e abriu uma coluna. Interrompeu-a e corrigiu-a sobre o cancelamento da visita. Ela atendeu ao seu "pedido" e tocou num campo, tornando o seu nome visível. Olhou então fixamente para o nome da imobiliária que tinha anotado anteriormente. A assistente confirmou o cancelamento e desejou-lhe boa sorte na sua futura busca. Ela não podia garantir se havia alguma outra oportunidade com este ou outro proprietário. Entretanto, outros participantes aproximaram-se pelo mesmo corredor. Alguém segurava uma porta ao fundo de… <Continua>

"Los candidatos invitados experimentaron una visita con opción de Sí/No" - Parte 4

… este estaba de pie en la acera, con el móvil en la mano, mientras caminaba hacia la dirección después de aparcar el coche en la calle. Le dijo que no debería ser un problema. Ella miró a los dos hombres, que querían saber quién se acercaba primero a la zona residencial. La asistente les aseguró que el orden de la lista era correcto. Sacó el móvil del bolso. Sostuvo un bolígrafo para anotar el número proporcionado. Quería saber el número exacto del hombre porque a veces no podía contactar con un candidato. Su trabajo consistía principalmente en registrar la información proporcionada durante una visita. Aunque los datos registrados se reflejaban completamente en el sistema, una comprobación regular de los "datos actuales" era crucial. A veces, simplemente enviar un mensaje no era suficiente. Un "contacto en vivo" era esencial para recibir una confirmación. El otro hombre hizo un gesto para indicar que no estaba seguro de quién llegaría primero a la hora señalada. Supuso que el sistema podría estar adaptándose a un "nuevo enfoque", similar a la conversación anterior sobre las llegadas. Quienes estaban allí (antes que los demás) podían aceptar o rechazar la oferta. Él también entendía que esto tenía que ver con la posición de cada uno en la lista. La asistente concluyó su conversación con los dos hombres. Prometió contactarlos si tomaban esa decisión. Luego se dirigió a la puerta principal y revisó la puerta del armario de contadores, asegurándose de que estuviera bien cerrada. Ella y los dos hombres salieron de la casa. Mientras introducía la llave en la cerradura, conversó un rato con ellos. Les explicó que si un visitante no se presentaba a su cita, debía cancelarla con antelación. Esto le ahorraba tiempo y esfuerzo. Mantener las citas programadas en su agenda se había convertido en un "ritmo" fijo (al igual que su equipo). Era imposible predecir de antemano si la oferta prosperaría. Al salir de la planta baja, se despidió de ellos. Una mujer, de pie afuera, con la espalda apoyada en la pared, miraba fijamente su teléfono. La asistente le preguntó si había recibido una invitación del casero, quien negó con la cabeza. Ella respondió que trabajaba en el edificio de atrás del apartamento. Cerrando la puerta tras ella, caminó hacia su coche aparcado. El empleado que estaba en la galería ofreció a todos los visitantes la oportunidad de explorar los alrededores a su antojo. El apartamento tenía dos habitaciones. Se decía que el salón era espacioso, con una cocina abierta. Varios candidatos formaban una pequeña fila para dar sus nombres. Un hombre negro, de pie junto a ella con otro huésped, insistió en ver su identificación. Ella le pidió paciencia, ya que estaba a punto de encender su tableta. Explicó que no era necesario mostrar un documento para ver la información de su expediente, ya que los nombres se estaban cargando en la identificación. Para verificar, debían proporcionar su apellido e iniciales. Generalmente no se aceptaba una "suposición errónea" ni que alguien viniera en nombre de otra persona. Esto era necesario para comprobar la lista de nombres por fecha y hora. Sostuvo el programa en la mano y se desplazó unas líneas hacia abajo con el dedo. Usando el menú, podía seleccionar un elemento de una columna y así "dar de baja" a un candidato específico si así lo deseaban. Los presentes debían indicar en el momento si estaban interesados ​​en el alojamiento. Se les pidió que se quedaran hasta que todos los de la lista aparecieran. Otros que no estaban interesados ​​finalmente pudieron abandonar la zona. La mujer con el andador salió del pasillo y entró en la sala. Su amiga la acompañó hasta la ventana. Miraron afuera, donde se veía bastante "verde". Frente a este edificio, había una amplia vista de otras filas de balcones. Uno de ellos observó las paredes desnudas. En la galería, la empleada notó que un hombre rechazaba la oferta de inmediato. Escuchó su mensaje y le dijo que estaba "interesado". Luego deslizó el dedo por la pantalla hasta su nombre registrado y abrió una columna. Él la interrumpió y la corrigió por cancelar su visita. Ella cumplió su "deseo" y tocó un campo, haciendo visible su nombre. Entonces él se quedó mirando el nombre de la compañía de alquiler que había anotado antes. La asistente confirmó su cancelación y le deseó suerte en su búsqueda. No pudo asegurarle si existía una nueva oportunidad con este u otro propietario. Mientras tanto, otros participantes se acercaron desde el mismo pasillo. Alguien sostenía una puerta al fondo de... <Continuará>

« Visite avec option Oui/Non pour les candidats invités » - Partie 4

… Celui-ci se tenait quelque part sur le trottoir, son téléphone portable à la main, se dirigeant vers l'adresse après avoir garé sa voiture. Il lui dit que cela ne devrait pas poser de problème. Elle regarda les deux hommes, qui voulaient savoir qui était arrivé en premier dans le quartier résidentiel. L'assistante les assura que l'ordre de la liste était correct. Elle sortit son téléphone portable de son sac à main. Elle tenait un stylo pour noter le numéro fourni. Elle voulait connaître le numéro exact de l'homme car il lui arrivait de ne pas pouvoir joindre un candidat. Son travail consistait principalement à enregistrer les informations fournies lors d'une visite. Même si les données enregistrées étaient intégralement reflétées dans le système, une vérification régulière des « données à jour » était cruciale. L'envoi d'un simple message s'avérait parfois insuffisant. Un « contact direct » était indispensable pour recevoir une confirmation. L'autre homme fit un geste pour indiquer qu'il n'était pas sûr de qui arriverait en premier à l'heure prévue. Il supposa que le système était peut-être en train de s'adapter à une « nouvelle approche », similaire à la discussion précédente concernant les arrivées. Ceux qui étaient arrivés en premier pouvaient accepter ou refuser l'offre. Il comprit également que cela dépendait de la position de chacun sur la liste. L'assistante termina sa conversation avec les deux hommes. Elle leur promit de les recontacter s'ils prenaient une telle décision. Elle se dirigea ensuite vers la porte d'entrée et vérifia que la porte du compteur était bien fermée. Elle et les deux hommes sortirent de la maison. Tout en insérant la clé dans la serrure, elle discuta un peu avec eux. Elle leur expliqua qu'un visiteur qui ne se présentait pas à son rendez-vous devait annuler à l'avance. Cela lui faisait gagner du temps et de l'énergie. C'était devenu une habitude (pour toute son équipe) de gérer les rendez-vous dans son agenda. Il était impossible de savoir à l'avance si l'offre serait acceptée. Arrivée à la sortie au rez-de-chaussée, elle leur dit au revoir. Une femme, dos au mur, fixait intensément son téléphone. L'assistante lui demanda si elle avait reçu une invitation du propriétaire ; elle fit non de la tête. Elle répondit qu'elle travaillait dans l'immeuble derrière l'appartement. Après avoir refermé la porte, elle se dirigea vers sa voiture garée. L'employée, présente dans la galerie, laissait aux visiteurs la possibilité d'explorer les lieux à leur guise. L'appartement comportait deux pièces. Le salon était décrit comme spacieux, avec une cuisine ouverte. Plusieurs candidats faisaient la queue pour s'inscrire. Un homme de couleur, près d'elle avec un autre visiteur, insista pour voir sa pièce d'identité. Elle lui demanda de patienter, car elle était en train de démarrer sa tablette. Elle expliqua qu'il n'était pas vraiment nécessaire de présenter un document pour consulter les informations de son dossier, les noms étant automatiquement enregistrés sur la carte d'identité. À des fins de vérification, il leur était demandé de fournir leur nom et leurs initiales. Les réponses erronées ou les personnes se présentant pour le compte d'autrui étaient généralement refusées. Cette procédure était nécessaire pour vérifier la liste des noms par date et heure. Elle tenait le logiciel en main et fit défiler quelques lignes du doigt. Grâce au menu, elle pouvait sélectionner un élément dans une colonne et ainsi « désinscrire » un candidat si celui-ci le souhaitait. Les personnes présentes devaient indiquer sur-le-champ si elles étaient intéressées par le logement. On leur a demandé de rester jusqu'à ce que toutes les personnes figurant sur la liste soient effectivement présentes. D'autres, non intéressés, finirent par quitter les lieux. La femme avec son déambulateur sortit du couloir et entra dans le salon. Son ami l'accompagna jusqu'à la fenêtre. Ils regardèrent dehors : le paysage était verdoyant. En face de cet immeuble, une large vue s'ouvrait sur d'autres rangées de balcons. L'un d'eux contemplait les murs nus. Dans la galerie, l'employée remarqua un homme qui refusait immédiatement l'offre. Elle écouta son message et lui confirma son intérêt. Puis, elle fit glisser son doigt sur l'écran jusqu'à son nom et ouvrit une colonne. Il l'interrompit et la corrigea au sujet de l'annulation de sa visite. Elle accéda à sa demande et appuya sur un champ, rendant son nom visible. Il fixa alors le nom de l'agence de location qu'il avait noté plus tôt. L'assistante confirma son annulation et lui souhaita bonne chance dans ses recherches. Elle ne pouvait lui garantir qu'une autre opportunité se présenterait, que ce soit chez ce propriétaire ou ailleurs. Pendant ce temps, d'autres participants arrivèrent par la même allée. Quelqu'un tenait une porte au fond… <À suivre>

"I candidati invitati hanno avuto una visione con risposta Sì/No" - Parte 4

… questo era in piedi da qualche parte sul marciapiede, con il cellulare in mano, mentre camminava verso l'indirizzo dopo aver parcheggiato l'auto in strada. Le disse che non avrebbe dovuto essere un problema. Guardò i due uomini, che volevano sapere chi si fosse avvicinato per primo alla zona residenziale. L'assistente assicurò loro che l'ordine della lista era corretto. Prese il cellulare dalla borsa. Teneva una penna in mano per scrivere il numero fornito. Voleva sapere il numero esatto dell'uomo perché a volte non riusciva a contattare un candidato. Il suo lavoro consisteva principalmente nel registrare le informazioni fornite durante una visione. Anche se i dati registrati erano pienamente riflessi nel sistema, un controllo regolare dei "dati aggiornati" sarebbe stato fondamentale. Il semplice invio di un messaggio a volte si rivelava insufficiente. Un certo "contatto in tempo reale" era essenziale per ricevere una conferma. L'altro uomo fece un gesto per indicare che non era sicuro di chi sarebbe arrivato per primo all'orario stabilito. Supponeva che il sistema si stesse adattando a un "nuovo approccio", simile alla precedente discussione sugli arrivi. Chi era presente (prima di tutti gli altri) poteva accettare o rifiutare l'offerta. Aveva anche capito che questo dipendeva dalla posizione di qualcuno in lista. L'assistente concluse la conversazione con i due uomini. Promise di contattarli se avessero preso una decisione del genere. Poi si diresse verso la porta d'ingresso e controllò lo sportello dell'armadietto del contatore, assicurandosi che fosse ben chiuso. Lei e i due uomini uscirono di casa. Mentre infilava la chiave nella serratura, chiacchierò un po' con loro. Spiegò che un visitatore che non si presentava all'appuntamento avrebbe dovuto disdire in anticipo. Questo le fece risparmiare tempo e fatica. Era sempre diventato un "ritmo" fisso (come lo era stato per il suo team) per mantenere gli appuntamenti programmati in agenda. Era impossibile prevedere in anticipo se l'offerta avrebbe avuto successo. All'uscita al piano terra, li salutò. Una donna in piedi fuori, con la schiena contro un muro, fissava intensamente il suo telefono. L'assistente le chiese se avesse ricevuto un invito dal proprietario, che scosse la testa. Lei rispose che lavorava nell'edificio dietro l'appartamento. Chiudendosi la porta alle spalle, si diresse verso la sua auto parcheggiata. L'impiegato in piedi nella galleria diede a tutti i visitatori l'opportunità di esplorare l'ambiente circostante a loro piacimento. L'appartamento aveva due stanze. Il soggiorno, a detta di tutti, era spazioso e aveva una cucina "a vista". Diversi candidati si misero in fila per dare il loro nome. Un uomo di colore, in piedi accanto a lei con un altro ospite, insistette per vedere il suo documento d'identità. Lei gli disse di avere pazienza perché stava avviando a metà il suo tablet. Disse che mostrare un documento non era necessario per visualizzare le informazioni nel suo fascicolo, poiché i nomi venivano caricati sul documento. A scopo di verifica, era necessario fornire cognome e iniziali. In genere, non venivano accettati nomi "sbagliati" o persone che venivano per conto di qualcun altro. Questo era necessario per controllare l'elenco dei nomi in base a data e ora. Tenne il programma in mano e scorse alcune righe verso il basso con il dito. Utilizzando il menu, poteva selezionare una voce da una colonna e quindi "cancellare" un candidato specifico, se lo desiderava. I presenti erano tenuti a indicare immediatamente se erano interessati all'alloggio. Veniva chiesto loro di rimanere finché tutti quelli in lista non si fossero effettivamente presentati. Altri che non erano interessati riuscirono infine ad andarsene. La donna con il deambulatore uscì dal corridoio ed entrò in soggiorno. Il suo amico la accompagnò alla finestra. Guardarono fuori, dove il cielo sembrava piuttosto "verde". Di fronte a questo edificio, c'era un'ampia vista su altre file di balconi. Uno di loro guardò le pareti spoglie. Nella galleria, l'impiegata notò un uomo che rifiutava immediatamente l'offerta. Ascoltò il suo messaggio e gli disse che era "interessato". Poi fece scorrere il dito sullo schermo fino al suo nome registrato e aprì una colonna. Lui la interruppe e la corresse per aver annullato la sua visita. Lei acconsentì al suo "desiderio" e toccò un campo, rendendo visibile il suo nome. Poi lui fissò il nome dell'agenzia di affitto che aveva annotato in precedenza. L'assistente confermò la sua disdetta e gli augurò buona fortuna per le sue ulteriori ricerche. Non poteva assicurargli se esistesse una nuova opportunità con questo o un altro proprietario. Nel frattempo, altri partecipanti si avvicinarono dallo stesso corridoio. Qualcuno teneva aperta una porta sul retro di... <Continua>

«Προσκεκλημένοι υποψήφιοι βίωσαν μια επιλογή Ναι/Όχι για την προβολή» - Μέρος 3

… αυτός στεκόταν κάπου στο πεζοδρόμιο, με το κινητό του στο χέρι, καθώς περπατούσε προς τη διεύθυνση αφού είχε παρκάρει το αυτοκίνητό του στο δρόμο. Της είπε ότι αυτό δεν θα έπρεπε να αποτελεί πρόβλημα. Κοίταξε τους δύο άνδρες, οι οποίοι ήθελαν να μάθουν ποιος πλησίασε πρώτος την κατοικημένη περιοχή. Η βοηθός τους διαβεβαίωσε ότι η σειρά της λίστας ήταν σωστή. Έβγαλε το κινητό της από την τσάντα της. Κρατούσε ένα στυλό στο χέρι της για να γράψει τον αριθμό που δόθηκε. Ήθελε να μάθει τον ακριβή αριθμό του άνδρα επειδή μερικές φορές δεν μπορούσε να επικοινωνήσει με έναν υποψήφιο. Η δουλειά της συνίστατο κυρίως στην καταγραφή των πληροφοριών που παρείχαν κατά τη διάρκεια μιας προβολής. Παρόλο που τα καταγεγραμμένα δεδομένα αντικατοπτρίζονταν πλήρως στο σύστημα, ένας τακτικός έλεγχος για «τρέχοντα δεδομένα» θα ήταν κρίσιμος. Η απλή αποστολή ενός μηνύματος μερικές φορές αποδεικνυόταν ανεπαρκής. Μια συγκεκριμένη «ζωντανή επαφή» ήταν απαραίτητη για τη λήψη επιβεβαίωσης. Ο άλλος άνδρας έκανε μια χειρονομία για να δείξει ότι δεν ήταν σίγουρος ποιος θα έφτανε πρώτος στην καθορισμένη ώρα. Υπέθεσε ότι το σύστημα μπορεί να προσαρμόζεται σε μια «νέα προσέγγιση», παρόμοια με την προηγούμενη συζήτηση για τις αφίξεις. Όσοι ήταν εκεί (πριν από όλους τους άλλους) μπορούσαν να αποδεχτούν ή να απορρίψουν την προσφορά. Κατάλαβε επίσης ότι αυτό είχε να κάνει με τη θέση κάποιου στη λίστα. Η βοηθός ολοκλήρωσε τη συζήτησή της με τους δύο άνδρες. Υποσχέθηκε να επικοινωνήσει μαζί τους αν έπαιρναν μια τέτοια απόφαση. Στη συνέχεια περπάτησε προς την μπροστινή πόρτα και έλεγξε την πόρτα του ντουλαπιού του μετρητή, βεβαιώνοντας ότι ήταν σωστά κλειστή. Αυτή και οι δύο άνδρες βγήκαν από το σπίτι. Ενώ έβαζε το κλειδί στην κλειδαριά, συνομίλησε μαζί τους για λίγο. Εξήγησε ότι ένας επισκέπτης που δεν εμφανιζόταν στο ραντεβού του θα έπρεπε στην πραγματικότητα να ακυρώσει εκ των προτέρων. Αυτό της γλίτωσε χρόνο και προσπάθεια. Αυτός ήταν πάντα ένας σταθερός «ρυθμός» (όπως και η ομάδα της) για να τηρεί τα προγραμματισμένα ραντεβού στο ημερολόγιό της. Ήταν αδύνατο να προσδιορίσει εκ των προτέρων αν η προσφορά θα ήταν επιτυχής. Στην έξοδο στο ισόγειο, τους αποχαιρέτησε. Μια γυναίκα που στεκόταν έξω με την πλάτη της στον τοίχο κοίταζε έντονα το τηλέφωνό της. Η βοηθός τη ρώτησε αν είχε λάβει πρόσκληση από τον ιδιοκτήτη, ο οποίος κούνησε το κεφάλι της. Απάντησε ότι εργαζόταν στο κτίριο πίσω από το διαμέρισμα. Κλείνοντας την πόρτα πίσω της, περπάτησε προς το παρκαρισμένο αυτοκίνητό της. Η υπάλληλος που στεκόταν στην γκαλερί έδωσε σε όλους τους επισκέπτες την ευκαιρία να εξερευνήσουν το περιβάλλον με την ησυχία τους. Το διαμέρισμα είχε δύο δωμάτια. Το σαλόνι λέγεται ότι ήταν ευρύχωρο με μια «ανοιχτή» κουζίνα. Αρκετοί υποψήφιοι σχηματίστηκαν σε μια μικρή ουρά για να δώσουν τα ονόματά τους. Ένας έγχρωμος άνδρας, που στεκόταν κοντά της με έναν άλλο επισκέπτη, επέμεινε να δει την ταυτότητά του. Του είπε να κάνει υπομονή καθώς βρισκόταν στα μισά της εκκίνησης του tablet της. Είπε ότι η επίδειξη ενός εγγράφου δεν ήταν πραγματικά απαραίτητη για να δει τις πληροφορίες στο αρχείο της, καθώς τα ονόματα φορτώνονταν στην ταυτότητα. Για λόγους επαλήθευσης, ήταν υποχρεωμένοι να δώσουν το επώνυμό τους και τα αρχικά τους. Μια «λανθασμένη εικασία» ή κάποιος που ερχόταν εκ μέρους κάποιου άλλου γενικά δεν γινόταν δεκτή. Αυτό ήταν απαραίτητο για να ελέγξει τη λίστα των ονομάτων ανά ημερομηνία και ώρα. Κρατούσε το πρόγραμμα στο χέρι της και έκανε κύλιση προς τα κάτω μερικές γραμμές με το δάχτυλό της. Χρησιμοποιώντας το μενού, μπορούσε να επιλέξει ένα στοιχείο από μια στήλη και έτσι να «διαγραφεί» από έναν συγκεκριμένο υποψήφιο, αν ήθελε να το υποδείξει. Οι παρόντες ήταν υποχρεωμένοι να δηλώσουν επί τόπου αν ενδιαφέρονταν για τη διαμονή. Τους ζητήθηκε να μείνουν μέχρι να εμφανιστούν όλοι οι αναγραφόμενοι στη λίστα. Άλλοι που δεν ενδιαφέρονταν τελικά κατάφεραν να εγκαταλείψουν την περιοχή. Η γυναίκα με το περιπατητήρα βγήκε από το διάδρομο και περπάτησε στο σαλόνι. Η φίλη της τη συνόδευσε στο παράθυρο. Κοίταξαν έξω, όπου φαινόταν αρκετά «πράσινο». Απέναντι από αυτό το κτίριο, υπήρχε μια ευρεία θέα σε άλλες σειρές μπαλκονιών. Ένας από αυτούς κοίταξε τους γυμνούς τοίχους. Στη στοά, η υπάλληλος παρατήρησε έναν άντρα να απορρίπτει αμέσως την προσφορά. Άκουσε το μήνυμά του και του είπε ότι «ενδιαφερόταν». Στη συνέχεια, γλίστρησε το δάχτυλό της στην οθόνη στο καταχωρημένο όνομά του και άνοιξε μια στήλη. Την διέκοψε και τη διόρθωσε για την ακύρωση της επίσκεψής του. Εκείνη συμμορφώθηκε με την «επιθυμία» του και πάτησε ένα πεδίο, κάνοντας το όνομά του ορατό. Στη συνέχεια κοίταξε το όνομα της εταιρείας ενοικίασης που είχε σημειώσει νωρίτερα. Η υπάλληλος επιβεβαίωσε την ακύρωσή του και του ευχήθηκε καλή τύχη με την περαιτέρω αναζήτησή του. Δεν μπορούσε να τον διαβεβαιώσει αν υπήρχε μια νεότερη ευκαιρία με αυτόν ή με κάποιον άλλο ιδιοκτήτη. Εν τω μεταξύ, άλλοι συμμετέχοντες πλησίασαν από τον ίδιο διάδρομο. Κάποιος κρατούσε μια πόρτα στο πίσω μέρος του... <Συνέχεια>

„Zaproszeni kandydaci uczestniczyli w rozmowie kwalifikacyjnej z odpowiedziami „tak/nie” – część 3

…ten stał gdzieś na chodniku z telefonem komórkowym w dłoni, idąc w kierunku wskazanego adresu po zaparkowaniu samochodu na ulicy. Powiedział jej, że to nie powinno stanowić problemu. Spojrzała na dwóch mężczyzn, którzy chcieli wiedzieć, kto pierwszy podszedł do osiedla. Asystentka zapewniła ich, że kolejność na liście jest prawidłowa. Wyjęła telefon komórkowy z torebki. Trzymała długopis w dłoni, żeby zapisać podany numer. Chciała znać dokładny numer mężczyzny, ponieważ czasami nie mogła się skontaktować z kandydatem. Jej praca polegała głównie na rejestrowaniu informacji przekazywanych podczas rozmowy kwalifikacyjnej. Chociaż zarejestrowane dane były w pełni widoczne w systemie, regularne sprawdzanie „aktualnych danych” było kluczowe. Samo wysłanie wiadomości czasami okazywało się niewystarczające. Pewna „kontakt na żywo” był niezbędny do otrzymania potwierdzenia. Drugi mężczyzna gestem wskazał, że nie jest pewien, kto pierwszy pojawi się o wyznaczonej godzinie. Przypuszczał, że system może dostosowywać się do „nowego podejścia”, podobnie jak wcześniej w przypadku przybycia. Ci, którzy byli na miejscu (przed wszystkimi innymi), mogli zaakceptować lub odrzucić ofertę. Rozumiał również, że ma to związek z czyjąś pozycją na liście. Asystentka zakończyła rozmowę z dwoma mężczyznami. Obiecała, że ​​skontaktuje się z nimi, jeśli podejmą taką decyzję. Następnie podeszła do drzwi wejściowych i sprawdziła drzwiczki szafki licznikowej, upewniając się, że są dobrze zamknięte. Wraz z dwoma mężczyznami wyszła z domu. Wkładając klucz do zamka, chwilę z nimi rozmawiała. Wyjaśniła, że ​​gość, który nie pojawił się na umówioną wizytę, powinien ją wcześniej odwołać. Oszczędziło jej to trochę czasu i wysiłku. Zawsze było to stałym „rytmem” (podobnie jak jej zespół) zapisywania zaplanowanych wizyt w kalendarzu. Nie dało się z góry przewidzieć, czy oferta zostanie przyjęta. Przy wyjściu na parterze pożegnała się z nimi. Kobieta stojąca na zewnątrz, oparta plecami o ścianę, wpatrywała się intensywnie w telefon. Asystentka zapytała ją, czy dostała zaproszenie od właściciela, który pokręcił głową. Odpowiedziała, że ​​pracuje w budynku za apartamentem. Zamknąwszy za sobą drzwi, ruszyła w stronę zaparkowanego samochodu. Pracownik stojący w galerii dał wszystkim odwiedzającym możliwość swobodnego zwiedzania okolicy. Mieszkanie miało dwa pokoje. Salon miał być przestronny, z „otwartą” kuchnią. Kilku kandydatów stało w krótkiej kolejce, aby podać swoje nazwiska. Obok niej stał czarnoskóry mężczyzna z innym gościem, nalegając na okazanie dowodu tożsamości. Poprosiła go o cierpliwość, ponieważ była w trakcie uruchamiania tabletu. Dodała, że ​​okazanie dokumentu nie było konieczne do wyświetlenia informacji w jej pliku, ponieważ nazwiska były już wczytywane do dowodu. W celu weryfikacji wymagane było podanie nazwiska i inicjałów. „Błędne przypuszczenie” lub przybycie kogoś w imieniu innej osoby zazwyczaj nie było akceptowane. Było to konieczne, aby sprawdzić listę nazwisk według daty i godziny. Trzymała program w dłoni i przewinęła palcem kilka linijek w dół. Korzystając z menu, mogła wybrać pozycję z kolumny i w ten sposób „wypisać” konkretnego kandydata, jeśli chciał to zaznaczyć. Osoby obecne na miejscu musiały od razu zaznaczyć, czy są zainteresowane zakwaterowaniem. Poproszono ich, aby zostali, dopóki wszyscy z listy się nie pojawią. Inni, którzy nie byli zainteresowani, mogli w końcu opuścić to miejsce. Kobieta z balkonikiem wyszła z korytarza i weszła do salonu. Jej koleżanka odprowadziła ją do okna. Wyjrzeli na zewnątrz, gdzie było całkiem „zielono”. Naprzeciwko budynku rozciągał się szeroki widok na kolejne rzędy balkonów. Jedna z nich spojrzała na gołe ściany. W galerii pracownica zauważyła mężczyznę, który natychmiast odrzucił ofertę. Odsłuchała jego wiadomość i powiedziała, że ​​jest „zainteresowany”. Następnie przesunęła palcem po ekranie, aby wpisać jego nazwisko i otworzyła kolumnę. Przerwał jej i poprawił ją, że odwołuje wizytę. Spełniła jego „życzenie” i stuknęła w pole, wyświetlając jego nazwisko. Następnie wpatrywał się w nazwę firmy wynajmującej, którą wcześniej zanotował. Sprzedawczyni potwierdziła jego rezygnację i życzyła mu powodzenia w dalszych poszukiwaniach. Nie mogła go zapewnić, czy istnieje nowa możliwość wynajmu u tego lub innego wynajmującego. Tymczasem z tego samego przejścia nadeszli inni uczestnicy. Ktoś przytrzymał drzwi z tyłu… <Ciąg dalszy nastąpi>

„Поканените кандидати преживяха оглед с опция „Да/Не“ - Част 3

… този стоеше някъде на тротоара с мобилния си телефон в ръка, докато вървеше към адреса, след като паркира колата си на улицата. Той ѝ каза, че това не би трябвало да е проблем. Тя погледна двамата мъже, които искаха да знаят кой е приближил пръв жилищния район. Асистентката ги увери, че редът в списъка е правилен. Тя извади мобилния си телефон от чантата си. Държеше химикалка в ръка, за да запише предоставения номер. Искаше да знае точния номер на мъжа, защото понякога не можеше да се свърже с кандидат. Работата ѝ се състоеше главно в записване на информацията, предоставена по време на оглед. Въпреки че записаните данни бяха напълно отразени в системата, редовната проверка за „актуални данни“ би била от решаващо значение. Простото изпращане на съобщение понякога се оказваше недостатъчно. Определен „жив контакт“ беше от съществено значение за получаване на потвърждение. Другият мъж направи жест, за да покаже, че не е сигурен кой ще пристигне пръв в определеното време. Той предположи, че системата може би се адаптира към „нов подход“, подобен на по-ранната дискусия за пристигащите. Тези, които бяха там (преди всички останали), можеха да приемат или откажат предложението. Той също така разбираше, че това е свързано с нечия позиция в списъка. Асистентката завърши разговора си с двамата мъже. Тя обеща да се свърже с тях, ако вземат такова решение. След това отиде до входната врата и провери вратата на шкафа с електромери, уверявайки се, че е добре затворена. Тя и двамата мъже излязоха от къщата. Докато пъхаше ключа в ключалката, тя поговори малко с тях. Тя обясни, че посетител, който не се яви на срещата си, всъщност трябва да отмени предварително. Това ѝ спести време и усилия. Това винаги се беше превърнало в постоянен „ритъм“ (както и екипът ѝ), за да спазва насрочените срещи в дневника си. Беше невъзможно да се определи предварително дали предложението ще бъде успешно. На изхода на партера тя се сбогува с тях. Жена, стояща отвън с гръб към стената, се взираше в телефона си. Асистентката я попита дали е получила покана от хазяина, който поклати глава. Тя отговори, че работи в сградата зад апартамента. Затваряйки вратата зад себе си, тя тръгна към паркираната си кола. Служителката, стояща в галерията, даде възможност на всички посетители да разгледат околностите на спокойствие. Апартаментът имаше две стаи. Твърдеше се, че холът е просторен с „отворена“ кухня. Няколко кандидати стояха на кратка опашка, за да кажат имената си. Цветнокож мъж, стоящ близо до нея с друг гост, настоя да види личната си карта. Тя му каза да бъде търпелив, докато беше по средата на зареждането на таблета си. Каза, че показването на документ не е наистина необходимо, за да се види информацията в нейния файл, тъй като имената се зареждат в документа за самоличност. За целите на проверката се изискваше да се посочи фамилното име и инициалите им. „Грешно предположение“ или някой да дойде от името на някой друг обикновено не се приемаше. Това беше необходимо, за да се провери списъкът с имена по дата и час. Тя държеше програмата в ръка и превърташе надолу няколко реда с пръст. Използвайки менюто, можеше да избере елемент от колона и по този начин да „отпише“ конкретен кандидат, ако искаше да го посочи. Присъстващите трябваше да посочат на място дали се интересуват от настаняването. Бяха помолени да останат, докато всички от списъка действително се появят. Други, които не се интересуваха, в крайна сметка успяха да напуснат района. Жената с проходилката излезе от коридора и влезе в хола. Приятелката ѝ я придружи до прозореца. Погледнаха навън, където изглеждаше доста „зелено“. Срещу тази сграда се откриваше широка гледка към други редици балкони. Един от тях гледаше към голите стени. В галерията служителката забеляза мъж, който веднага отказа предложението. Тя изслуша съобщението му и му каза, че е „заинтересован“. След това плъзна пръст по екрана до регистрираното му име и отвори колона. Той я прекъсна и я поправи за отмяната на посещението си. Тя изпълни „желанието“ му и докосна поле, правейки името му видимо. След това той се взря в името на компанията за отдаване под наем, която беше отбелязал по-рано. Асистентката потвърди отмяната му и му пожела успех с по-нататъшното търсене. Тя не можеше да го увери дали съществува по-нова възможност с този или друг наемодател. Междувременно други участници се приближиха от същата пътека. Някой държеше вратата в задната част на… <Следва продължение>

„Pozvani kandidati su doživjeli pregled s mogućnošću Da/Ne“ - 3. dio

… ovaj je stajao negdje na pločniku s mobitelom u ruci dok je hodao prema adresi nakon što je parkirao automobil na ulici. Rekao joj je da to ne bi trebao biti problem. Pogledala je dvojicu muškaraca koji su htjeli znati tko je prvi prišao stambenoj četvrti. Asistentkinja ih je uvjerila da je redoslijed na popisu ispravan. Izvadila je mobitel iz torbice. U ruci je držala olovku kako bi zapisala dobiveni broj. Htjela je znati točan broj muškarca jer ponekad nije mogla dobiti kandidata. Njezin se posao uglavnom sastojao od bilježenja informacija danih tijekom pregleda. Iako su zabilježeni podaci u potpunosti odražavani u sustavu, redovita provjera „trenutnih podataka“ bila bi ključna. Samo slanje poruke ponekad se pokazalo nedovoljnim. Određeni „živi kontakt“ bio je neophodan za primanje potvrde. Drugi muškarac gestikulirao je kako bi pokazao da nije siguran tko će prvi stići u određeno vrijeme. Pretpostavio je da se sustav možda prilagođava „novom pristupu“, slično ranijoj raspravi o dolascima. Oni koji su bili tamo (ispred svih ostalih) mogli su prihvatiti ili odbiti ponudu. Također je shvatio da to ima veze s nečijim položajem na popisu. Asistentkinja je završila razgovor s dvojicom muškaraca. Obećala je da će ih kontaktirati ako donesu takvu odluku. Zatim je otišla do ulaznih vrata i provjerila vrata ormarića s brojilima, uvjerivši se da su pravilno zatvorena. Ona i dvojica muškaraca izašli su iz kuće. Dok je umetala ključ u bravu, malo je razgovarala s njima. Objasnila je da posjetitelj koji se nije pojavio na svom sastanku zapravo treba unaprijed otkazati. To joj je uštedjelo vrijeme i trud. To je oduvijek postao fiksni "ritam" (kao i njezin tim) da zadrži zakazane sastanke u svom dnevniku. Bilo je nemoguće unaprijed utvrditi hoće li ponuda biti uspješna. Na izlazu u prizemlju oprostila se od njih. Žena koja je stajala vani leđima naslonjena na zid netremice je zurila u svoj telefon. Asistentkinja ju je pitala je li dobila poziv od stanodavca, koji je odmahnuo glavom. Odgovorila je da radi u zgradi iza stana. Zatvorivši vrata za sobom, krenula je prema svom parkiranom automobilu. Zaposlenica koja je stajala u galeriji pružila je svim posjetiteljima priliku da istraže okolinu u miru. Stan je imao dvije sobe. Dnevni boravak je navodno bio prostran s "otvorenom" kuhinjom. Nekoliko kandidata stajalo je u kratkom redu kako bi se predstavili. Muškarac druge boje kože, koji je stajao blizu nje s drugim gostom, inzistirao je da vidi svoju osobnu iskaznicu. Rekla mu je da bude strpljiv dok je bila na pola puta pokretanja tableta. Rekla je da pokazivanje dokumenta nije baš potrebno za pregled informacija u njezinoj datoteci, jer se imena učitavaju na osobnu iskaznicu. Radi provjere, morali su navesti svoje prezime i inicijale. "Pogrešna pretpostavka" ili dolazak nekoga u ime nekog drugog općenito se nije prihvaćao. To je bilo potrebno za provjeru popisa imena po datumu i vremenu. Držala je program u ruci i prstom se pomicala prema dolje nekoliko redaka. Pomoću izbornika mogla je odabrati stavku iz stupca i tako "odjaviti" određenog kandidata ako je to želio naznačiti. Prisutni su morali odmah naznačiti jesu li zainteresirani za smještaj. Zamoljeni su da ostanu dok se svi s popisa zapravo ne pojave. Drugi koji nisu bili zainteresirani na kraju su uspjeli napustiti područje. Žena s hodalicom izašla je iz hodnika i ušla u dnevni boravak. Njezina prijateljica otpratila ju je do prozora. Pogledali su van, gdje je izgledalo prilično "zeleno". Nasuprot ove zgrade, pružao se širok pogled na druge redove balkona. Jedan od njih gledao je u gole zidove. U galeriji je zaposlenica primijetila muškarca koji je odmah odbio ponudu. Poslušala je njegovu poruku i rekla mu da je "zainteresiran". Zatim je prstom po ekranu prešla do njegovog registriranog imena i otvorila stupac. Prekinuo ju je i ispravio u vezi otkazivanja posjeta. Ispunila je njegovu "želju" i dodirnula polje, čineći svoje ime vidljivim. Zatim je zurio u naziv tvrtke za iznajmljivanje koju je ranije zabilježio. Asistentkinja je potvrdila njegovo otkazivanje i poželjela mu sreću u daljnjoj potrazi. Nije ga mogla uvjeriti postoji li novija prilika kod ovog ili drugog najmodavca. U međuvremenu, drugi sudionici su prišli iz istog prolaza. Netko je pridržao vrata na stražnjoj strani… <Nastavak slijedi>

"Pozvani kandidati su iskusili pregled s opcijom Da/Ne" - 3. dio

... ovaj je stajao negdje na pločniku s mobitelom u ruci, dok je hodao prema adresi nakon što je parkirao automobil na ulici. Rekao joj je da to ne bi trebao biti problem. Pogledala je dvojicu muškaraca, koji su željeli znati ko je prvi prišao stambenoj zoni. Asistentkinja ih je uvjerila da je redoslijed na listi ispravan. Izvadila je mobitel iz torbice. Držala je olovku u ruci kako bi zapisala broj koji je dobila. Željela je znati tačan broj muškarca jer ponekad nije mogla dobiti kandidata. Njen posao se uglavnom sastojao od bilježenja informacija datih tokom pregleda. Iako su zabilježeni podaci u potpunosti odražavani u sistemu, redovna provjera "trenutnih podataka" bila bi ključna. Samo slanje poruke ponekad se pokazalo nedovoljnim. Određeni "živi kontakt" bio je neophodan za dobijanje potvrde. Drugi muškarac je gestikulirao kako bi pokazao da nije siguran ko će prvi stići u određeno vrijeme. Pretpostavio je da se sistem možda prilagođava "novom pristupu", slično ranijoj raspravi o dolascima. Oni koji su bili tamo (ispred svih ostalih) mogli su prihvatiti ili odbiti ponudu. Također je shvatio da to ima veze s nečijim položajem na listi. Asistentkinja je završila razgovor s dvojicom muškaraca. Obećala je da će ih kontaktirati ako donesu takvu odluku. Zatim je otišla do ulaznih vrata i provjerila vrata ormarića s brojilima, uvjerivši se da su pravilno zatvorena. Ona i dvojica muškaraca izašli su iz kuće. Dok je umetala ključ u bravu, malo je razgovarala s njima. Objasnila je da posjetitelj koji se nije pojavio na svom terminu zapravo treba unaprijed otkazati. To joj je uštedjelo vrijeme i trud. Ovo je oduvijek postao fiksni "ritam" (kao i njen tim) da zakaže termine u svom dnevniku. Bilo je nemoguće unaprijed utvrditi hoće li ponuda biti uspješna. Na izlazu u prizemlju, oprostila se od njih. Žena koja je stajala vani, leđima naslonjena na zid, netremice je zurila u svoj telefon. Asistentkinja ju je pitala je li dobila poziv od stanodavca, koji je odmahnuo glavom. Odgovorila je da radi u zgradi iza stana. Zatvorivši vrata za sobom, krenula je prema svom parkiranom automobilu. Zaposlenica koja je stajala u galeriji pružila je svim posjetiocima priliku da istraže okolinu u miru. Stan je imao dvije sobe. Dnevni boravak je navodno bio prostran s "otvorenom" kuhinjom. Nekoliko kandidata stajalo je u kratkom redu kako bi se predstavili. Jedan muškarac druge boje kože, koji je stajao pored nje s drugim gostom, insistirao je da vidi svoju ličnu kartu. Rekla mu je da bude strpljiv dok je bila na pola pokretanja tableta. Rekla je da pokazivanje dokumenta nije bilo baš potrebno za pregled informacija u njenom dosijeu, jer su se imena učitavala na ličnu kartu. Radi provjere, morali su navesti svoje prezime i inicijale. "Pogrešna pretpostavka" ili dolazak nekoga u ime nekog drugog uglavnom nije bio prihvaćen. Ovo je bilo potrebno za provjeru liste imena po datumu i vremenu. Držala je program u ruci i prstom se pomicala prema dolje nekoliko redova. Koristeći meni, mogla je odabrati stavku iz kolone i tako "odjaviti" određenog kandidata ako je to želio naznačiti. Prisutni su morali odmah naznačiti da li su zainteresirani za smještaj. Zamoljeni su da ostanu dok se ne pojave svi sa spiska. Drugi koji nisu bili zainteresirani na kraju su uspjeli napustiti prostor. Žena s hodalicom izašla je iz hodnika i ušla u dnevnu sobu. Njena prijateljica ju je otpratila do prozora. Pogledali su van, gdje je izgledalo prilično "zeleno". Nasuprot ove zgrade, pružao se širok pogled na druge redove balkona. Jedan od njih gledao je u gole zidove. U galeriji, zaposlenica je primijetila čovjeka koji je odmah odbio ponudu. Saslušala je njegovu poruku i rekla mu da je "zainteresiran". Zatim je prstom prešla preko ekrana do njegovog registrovanog imena i otvorila kolonu. Prekinuo ju je i ispravio je u vezi s otkazivanjem posjete. Ispunila je njegovu "želju" i dodirnula polje, čineći njegovo ime vidljivim. Zatim je zurio u naziv kompanije za iznajmljivanje koju je ranije zabilježio. Asistentkinja je potvrdila njegovo otkazivanje i poželjela mu sreću u daljnjoj potrazi. Nije ga mogla uvjeriti postoji li novija prilika kod ovog ili drugog stanodavca. U međuvremenu, drugi učesnici su prišli iz istog prolaza. Neko je držao vrata na stražnjoj strani… <Nastavak slijedi>

„A meghívott jelöltek igen/nem választási lehetőséget kaptak” - 4. rész

… ez a férfi valahol a járdán állt, kezében a mobiltelefonjával, miközben a cím felé sétált, miután leparkolta autóját az utcán. Azt mondta neki, hogy ennek nem szabadna problémát okoznia. A nő a két férfira nézett, akik tudni akarták, ki közeledett először a lakóövezethez. Az asszisztens biztosította őket, hogy a lista sorrendje helyes. Elővette a mobiltelefonját a kézitáskájából. Egy tollat ​​tartott a kezében, hogy felírja a megadott számot. Tudni akarta a férfi pontos számát, mert néha nem tudta elérni a jelölteket. Munkája főként a megtekintés során megadott információk rögzítéséből állt. Annak ellenére, hogy a rögzített adatok teljes mértékben tükröződtek a rendszerben, a „naprakész adatok” rendszeres ellenőrzése kulcsfontosságú volt. Egy egyszerű üzenetküldés néha elégtelennek bizonyult. Egy bizonyos „élő kapcsolat” elengedhetetlen volt a visszaigazoláshoz. A másik férfi intett, jelezve, hogy nem biztos benne, ki érkezik meg először a megadott időpontban. Azt feltételezte, hogy a rendszer talán egy „új megközelítéshez” alkalmazkodik, hasonlóan a korábbi érkezésekkel kapcsolatos megbeszéléshez. Akik ott voltak (mindenki más előtt), elfogadhatták vagy elutasíthatták az ajánlatot. Azt is megértette, hogy ez összefügg valakinek a listán elfoglalt helyével. Az eladó befejezte a beszélgetést a két férfival. Megígérte, hogy felveszi velük a kapcsolatot, ha ilyen döntést hoznak. Ezután a bejárati ajtóhoz lépett, és ellenőrizte a mérőszekrény ajtaját, megbizonyosodva arról, hogy jól be van zárva. A két férfival kimentek a házból. Miközben a kulcsot a zárba dugta, egy kicsit beszélgetett velük. Elmagyarázta, hogy ha egy látogató nem jelenik meg a megbeszélt időpontban, akkor előre le kell mondania. Ez időt és energiát takarított meg neki. Ez mindig is egy rögzült "ritmussá" vált (ahogy a csapata is), hogy a találkozókat beütemezze a naptárába. Lehetetlen volt előre meghatározni, hogy az ajánlat sikeres lesz-e. A földszinti kijáratnál elbúcsúzott tőlük. Egy nő, aki kint állt, hátát a falnak vetve, mereven bámulta a telefonját. Az eladó megkérdezte tőle, hogy kapott-e meghívót a főbérlőtől, aki a fejét rázta. Azt válaszolta, hogy a lakás mögötti épületben dolgozik. Becsukta maga mögött az ajtót, és a parkoló autója felé indult. A galériában álló alkalmazott lehetőséget adott minden látogatónak, hogy kényelmesen felfedezzék a környéket. A lakásban két szoba volt. A nappali állítólag tágas volt, "nyitott" konyhával. Több jelölt állt rövid sorban, hogy megadja a nevét. Egy színes bőrű férfi, aki egy másik vendéggel állt mellette, ragaszkodott hozzá, hogy megmutassa az igazolványát. Türelemre kérte, miközben félig bekapcsolta a tabletjét. Azt mondta, hogy nem igazán szükséges dokumentumot felmutatnia ahhoz, hogy megtekinthesse az adatait az aktájában, mivel a neveket éppen feltöltik az igazolványra. Ellenőrzési célból meg kellett adniuk a vezetéknevüket és a kezdőbetűiket. A "rossz találgatást" vagy azt, hogy valaki más nevében jelentkezik, általában nem fogadták el. Erre azért volt szükség, hogy dátum és idő szerint ellenőrizhessék a nevek listáját. A kezében tartotta a programot, és az ujjával néhány sort lejjebb görgetett. A menü segítségével kiválaszthatott egy elemet egy oszlopból, és így "leiratkozhatott" egy adott jelöltről, ha ezt jelezni akarta. A jelenlévőknek a helyszínen kellett jelezniük, hogy érdekli-e őket a szállás. Arra kérték őket, hogy maradjanak, amíg mindenki a listán szereplők közül meg nem jelenik. Mások, akiket nem érdekelt, végül elhagyhatták a területet. A járókeretes nő kilépett a folyosóról, és bement a nappaliba. A barátnője elkísérte az ablakhoz. Kinéztek, ahol elég "zöld" volt a környezet. Ezzel az épülettel szemben széles kilátás nyílt további erkélysorokra. Az egyikük a csupasz falakat nézte. A galériában az alkalmazott észrevette, hogy egy férfi azonnal elutasítja az ajánlatot. Meghallgatta az üzenetét, és azt mondta neki, hogy "érdeklődik". Aztán az ujját a képernyőn a férfi regisztrált nevére csúsztatta, és megnyitott egy oszlopot. A férfi félbeszakította, és kijavította a látogatás lemondása miatt. A nő eleget tett a "kívánságának", és egy mezőre koppintott, láthatóvá téve a férfi nevét. Ezután a korábban feljegyzett bérbeadó cég nevére meredt. Az eladó megerősítette a lemondását, és sok szerencsét kívánt neki a további kereséshez. Nem tudta biztosítani, hogy van-e újabb lehetőség ennél vagy egy másik bérbeadónál. Eközben más résztvevők is közeledtek ugyanabból a folyosóból. Valaki egy ajtót tartott a… <Folytatás következik>

„Candidații invitați au avut parte de o vizionare cu opțiunea Da/Nu” - Partea 4

… acesta stătea undeva pe trotuar, cu telefonul mobil în mână, în timp ce mergea spre adresă după ce își parcase mașina pe stradă. I-a spus că asta nu ar trebui să fie o problemă. S-a uitat la cei doi bărbați, care voiau să știe cine a abordat primul zona rezidențială. Asistenta i-a asigurat că ordinea listei era corectă. Și-a scos telefonul mobil din geantă. Ținea un pix în mână pentru a nota numărul furnizat. Voia să știe numărul exact al bărbatului, deoarece uneori nu putea contacta un candidat. Munca ei consta în principal în înregistrarea informațiilor furnizate în timpul unei vizionări. Chiar dacă datele înregistrate erau reflectate complet în sistem, o verificare regulată a „datelor actuale” era crucială. Simpla trimitere a unui mesaj se dovedea uneori insuficientă. Un anumit „contact live” era esențial pentru a primi o confirmare. Celălalt bărbat a făcut un gest pentru a indica faptul că nu era sigur cine va sosi primul la ora stabilită. A presupus că sistemul s-ar putea adapta la o „nouă abordare”, similară cu discuția anterioară despre sosiri. Cei care erau acolo (înaintea tuturor) au putut accepta sau refuza oferta. De asemenea, a înțeles că aceasta avea legătură cu poziția cuiva pe listă. Asistenta și-a încheiat conversația cu cei doi bărbați. Le-a promis că îi va contacta dacă vor lua o astfel de decizie. Apoi s-a îndreptat spre ușa din față și a verificat ușa dulapului cu contor, asigurându-se că era închisă corect. Ea și cei doi bărbați au ieșit din casă. În timp ce introducea cheia în broască, a stat puțin de vorbă cu ei. Le-a explicat că un vizitator care nu se prezenta la programare ar trebui, de fapt, să anuleze în avans. Acest lucru i-a economisit timp și efort. Acesta devenise întotdeauna un „ritm” fix (la fel ca și echipa ei) pentru a-și păstra programările în agendă. Era imposibil să stabilească dinainte dacă oferta va avea succes. La ieșirea de la parter, și-a luat rămas bun de la ei. O femeie care stătea afară, cu spatele la un perete, se uita atent la telefon. Asistenta a întrebat-o dacă primise o invitație de la proprietar, care a clătinat din cap. Ea a răspuns că lucra în clădirea din spatele apartamentului. Închizând ușa în urma ei, s-a îndreptat spre mașina parcată. Angajatul care stătea în galerie le-a oferit tuturor vizitatorilor oportunitatea de a explora împrejurimile în voie. Apartamentul avea două camere. Se spunea că sufrageria era spațioasă, cu o bucătărie „open” (deschisă). Mai mulți candidați stăteau la coadă pentru a-și da numele. Un bărbat de culoare, care stătea lângă ea cu un alt oaspete, a insistat să-și vadă actul de identitate. Ea i-a spus să aibă răbdare, deoarece era la jumătatea procesului de pornire a tabletei. A spus că nu era nevoie să arate un document pentru a vizualiza informațiile din dosarul ei, deoarece numele erau încărcate în actul de identitate. În scopuri de verificare, li se cerea să furnizeze numele de familie și inițialele. O „presupunere greșită” sau prezența cuiva în numele altcuiva nu era, în general, acceptată. Acest lucru era necesar pentru a verifica lista de nume după dată și oră. Ținea programul în mână și derula câteva rânduri cu degetul. Folosind meniul, putea selecta un element dintr-o coloană și astfel „dezabona” un anumit candidat dacă dorea să indice acest lucru. Cei prezenți erau rugați să indice pe loc dacă erau interesați de cazare. Li s-a cerut să rămână până când toți cei de pe listă vor apărea. Ceilalți care nu erau interesați au reușit în cele din urmă să părăsească zona. Femeia cu cadru a ieșit din hol și a intrat în sufragerie. Prietena ei a însoțit-o la fereastră. S-au uitat afară, unde părea destul de „verde”. Vizavi de această clădire, se deschidea o vedere largă asupra altor rânduri de balcoane. Unul dintre ele privea spre pereții goi. În galerie, angajata a observat un bărbat care a respins imediat oferta. I-a ascultat mesajul și i-a spus că este „interesat”. Apoi și-a glisat degetul pe ecran până la numele său înregistrat și a deschis o coloană. El a întrerupt-o și a corectat-o ​​în legătură cu anularea vizitei sale. Ea i-a îndeplinit „dorința” și a atins un câmp, făcându-i numele vizibil. Apoi s-a uitat fix la numele companiei de închirieri pe care o notase anterior. Asistenta i-a confirmat anularea și i-a urat mult succes în căutarea ulterioară. Nu l-a putut asigura dacă exista o oportunitate mai nouă cu acest proprietar sau cu altul. Între timp, alți participanți s-au apropiat din același culoar. Cineva ținea o ușă în spatele... <Va continua>

„Pozvaní kandidáti zažili prohlídku s možností Ano/Ne“ - 4. část

… tento stál někde na chodníku s mobilním telefonem v ruce a šel k adrese poté, co zaparkoval auto na ulici. Řekl jí, že by to neměl být problém. Podívala se na dva muže, kteří chtěli vědět, kdo se k obytné zóně přiblížil jako první. Asistentka je ujistila, že pořadí v seznamu je správné. Vytáhla mobilní telefon z kabelky. V ruce držela pero, aby si zapsala poskytnuté číslo. Chtěla znát přesné číslo muže, protože se někdy nemohla s kandidátem spojit. Její práce spočívala hlavně v zaznamenávání informací poskytnutých během prohlídky. I když se zaznamenaná data plně promítla do systému, pravidelná kontrola „aktuálních dat“ byla zásadní. Pouhé odeslání zprávy se někdy ukázalo jako nedostatečné. Pro přijetí potvrzení byl nezbytný určitý „živý kontakt“. Druhý muž gestem naznačil, že si není jistý, kdo v určený čas dorazí jako první. Předpokládal, že se systém možná přizpůsobuje „novému přístupu“, podobně jako v dřívější diskusi o příjezdech. Ti, kteří tam byli (před všemi ostatními), mohli nabídku přijmout nebo odmítnout. Chápal také, že to souvisí s něčím postavením na seznamu. Asistentka ukončila rozhovor s oběma muži. Slíbila, že je bude kontaktovat, pokud se tak rozhodnou. Pak přešla ke vchodovým dveřím a zkontrolovala dveře skříňky s elektroměry a ujistila se, že jsou správně zavřené. Společně s oběma muži vyšli z domu. Zatímco vkládala klíč do zámku, chvíli si s nimi povídala. Vysvětlila, že návštěvník, který se na schůzku nedostaví, by měl schůzku předem zrušit. To jí ušetřilo čas a úsilí. Vždycky se to stalo jejím pevným „rytmem“ (stejně jako její tým), jak si schůzky zapisovat do diáře. Nebylo možné předem určit, zda bude nabídka úspěšná. U východu v přízemí se s nimi rozloučila. Žena stojící venku zády ke zdi upřeně zírala na svůj telefon. Asistentka se jí zeptala, zda dostala pozvání od pronajímatele, který zavrtěl hlavou. Odpověděla, že pracuje v budově za bytem. Zavřela za sebou dveře a šla ke svému zaparkovanému autu. Zaměstnankyně stojící v galerii dala všem návštěvníkům možnost prozkoumat okolí v klidu. Byt měl dva pokoje. Obývací pokoj byl údajně prostorný s „otevřenou“ kuchyní. Několik kandidátů stálo v krátké frontě, aby se uvedli. Muž jiné barvy pleti, stojící vedle ní s dalším hostem, trval na tom, že uvidí svůj průkaz totožnosti. Řekla mu, aby byl trpělivý, protože zrovna spouštěla ​​tablet. Řekla, že ukázání dokumentu není k zobrazení informací v jejím souboru ve skutečnosti nutné, protože jména se nahrávají do průkazu totožnosti. Pro účely ověření bylo nutné uvést příjmení a iniciály. „Chybný odhad“ nebo někoho, kdo přijde jménem někoho jiného, ​​​​byl obecně neakceptován. To bylo nutné pro kontrolu seznamu jmen podle data a času. Držela program v ruce a prstem procházela o několik řádků dolů. Pomocí nabídky si mohla vybrat položku ze sloupce a tím „odhlásit“ konkrétního kandidáta, pokud to chtěl naznačit. Přítomní museli na místě naznačit, zda mají o ubytování zájem. Byli požádáni, aby zůstali, dokud se skutečně nedostaví všichni na seznamu. Ostatní, kteří neměli zájem, nakonec mohli prostor opustit. Žena s chodítkem vyšla z chodby a vešla do obývacího pokoje. Její kamarádka ji doprovodila k oknu. Podívali se ven, kde to vypadalo docela „zeleně“. Naproti této budově byl široký výhled na další řady balkonů. Jeden z nich se díval na holé zdi. V galerii si zaměstnankyně všimla muže, který nabídku okamžitě odmítl. Vyslechla si jeho zprávu a řekla mu, že má „zájem“. Pak přejela prstem po obrazovce k jeho registrovanému jménu a otevřela sloupec. Přerušil ji a opravil ji ohledně zrušení své návštěvy. Vyhověla jeho „přání“ a klepla na pole, čímž se jeho jméno zobrazilo. Pak se podíval na název pronajímací společnosti, kterou si dříve poznamenal. Asistentka potvrdila jeho zrušení a popřála mu hodně štěstí s dalším hledáním. Nemohla ho ujistit, zda existuje nová příležitost u tohoto nebo jiného pronajímatele. Mezitím se ze stejné uličky přiblížili další účastníci. Někdo podržel dveře v zadní části… <Pokračování bude nahlášeno>

„Pozvaní kandidáti zažili prehliadku s možnosťou odpovede Áno/Nie“ - 3. časť

… tento stál niekde na chodníku s mobilom v ruke, keď kráčal k adrese po tom, čo zaparkoval auto na ulici. Povedal jej, že by to nemal byť problém. Pozrela sa na dvoch mužov, ktorí chceli vedieť, kto prišiel k obytnej zóne ako prvý. Asistentka ich uistila, že poradie v zozname je správne. Vytiahla mobil z kabelky. V ruke držala pero, aby si zapísala poskytnuté číslo. Chcela vedieť presné číslo muža, pretože sa niekedy nevedela s kandidátom spojiť. Jej práca spočívala hlavne v zaznamenávaní informácií poskytnutých počas prehliadky. Aj keď sa zaznamenané údaje v systéme plne prejavili, pravidelná kontrola „aktuálnych údajov“ bola kľúčová. Niekedy sa ukázalo, že len odoslanie správy nestačí. Na prijatie potvrdenia bol nevyhnutný určitý „živý kontakt“. Druhý muž gestom naznačil, že si nie je istý, kto príde v určený čas ako prvý. Predpokladal, že systém sa možno prispôsobuje „novému prístupu“, podobne ako v predchádzajúcej diskusii o príchodoch. Tí, ktorí tam boli (pred všetkými ostatnými), mohli ponuku prijať alebo odmietnuť. Chápal tiež, že to súvisí s niečím postavením na zozname. Asistentka ukončila rozhovor s oboma mužmi. Sľúbila, že ich bude kontaktovať, ak sa tak rozhodnú. Potom prešla k vchodovým dverám a skontrolovala dvere skrinky s meračmi, či sú správne zatvorené. Spolu s oboma mužmi vyšli z domu. Zatiaľ čo vkladala kľúč do zámku, chvíľu sa s nimi rozprávala. Vysvetlila, že návštevník, ktorý sa nedostaví na schôdzku, by mal v skutočnosti stretnutie vopred zrušiť. To jej ušetrilo čas a námahu. Toto sa vždy stalo jej pevným „rytmom“ (rovnako ako jej tím), aby si naplánovala schôdzky v diári. Nebolo možné vopred určiť, či bude ponuka úspešná. Pri východe na prízemí sa s nimi rozlúčila. Žena stojaca vonku chrbtom opretá o stenu uprene hľadela na svoj telefón. Asistentka sa jej spýtala, či dostala pozvanie od prenajímateľa, ktorý pokrútil hlavou. Odpovedala, že pracuje v budove za bytom. Zatvorila za sebou dvere a kráčala k svojmu zaparkovanému autu. Zamestnankyňa stojaca v galérii poskytla všetkým návštevníkom možnosť preskúmať okolie vo svojom voľnom čase. Byt mal dve izby. Obývačka bola vraj priestranná s „otvorenou“ kuchyňou. Niekoľko kandidátov stálo v krátkom rade, aby sa predstavili. Muž inej farby pleti, ktorý stál vedľa nej s ďalším hosťom, trval na tom, aby videl svoj preukaz totožnosti. Povedala mu, aby bol trpezlivý, keďže práve spúšťala tablet. Povedala, že ukázanie dokumentu nie je naozaj potrebné na zobrazenie informácií v jej spise, pretože mená sa nahrávali do preukazu totožnosti. Na overovacie účely museli uviesť svoje priezvisko a iniciály. „Nesprávny odhad“ alebo niekto prichádzajúci v mene niekoho iného sa vo všeobecnosti neakceptoval. Toto bolo potrebné na kontrolu zoznamu mien podľa dátumu a času. Držala program v ruke a prstom prechádzala o niekoľko riadkov nadol. Pomocou ponuky si mohla vybrať položku zo stĺpca a tým „odhlásiť“ konkrétneho kandidáta, ak to chcel naznačiť. Prítomní museli na mieste naznačiť, či majú o ubytovanie záujem. Boli požiadaní, aby zostali, kým sa skutočne nedostavia všetci na zozname. Ostatní, ktorí nemali záujem, nakoniec mohli priestor opustiť. Žena s chodítkom vyšla z chodby a vošla do obývačky. Jej kamarátka ju odprevadila k oknu. Pozreli sa von, kde to vyzeralo dosť „zeleno“. Oproti tejto budove bol široký výhľad na ďalšie rady balkónov. Jeden z nich sa pozeral na holé steny. V galérii si zamestnankyňa všimla muža, ktorý ponuku okamžite odmietol. Vypočula si jeho správu a povedala mu, že má „záujem“. Potom prešla prstom po obrazovke k jeho registrovanému menu a otvorila stĺpec. Prerušil ju a opravil ju, že si nenechala zrušiť návštevu. Vyhovela jeho „želaniu“ a poklepala na pole, čím sa jeho meno zobrazilo. Potom sa zahľadel na názov prenájmu, ktorý si predtým všimol. Asistentka potvrdila jeho zrušenie a popriala mu veľa šťastia pri ďalšom hľadaní. Nevedela ho uistiť, či existuje novšia príležitosť u tohto alebo iného prenajímateľa. Medzitým sa z tej istej uličky priblížili ďalší účastníci. Niekto podržal dvere v zadnej časti… <Pokračovanie nabudúce>

„Povabljeni kandidati so imeli ogled z možnostjo Da/Ne“ – 4. del

… ta je stal nekje na pločniku z mobilnim telefonom v roki, ko je hodil proti naslovu, potem ko je parkiral avto na ulici. Povedal ji je, da to ne bi smel biti problem. Pogledala je dva moška, ​​ki sta želela vedeti, kdo se je prvi približal stanovanjskemu naselju. Asistentka ju je zagotovila, da je vrstni red na seznamu pravilen. Iz torbice je vzela mobilni telefon. V roki je držala pisalo, da bi si zapisala posredovano številko. Želela je vedeti natančno številko moškega, ker včasih ni mogla doseči kandidata. Njeno delo je bilo sestavljeno predvsem iz beleženja informacij, posredovanih med ogledom. Čeprav so bili zabeleženi podatki v celoti prikazani v sistemu, je bilo redno preverjanje „aktualnih podatkov“ ključnega pomena. Preprosto pošiljanje sporočila se je včasih izkazalo za nezadostno. Določen „živi stik“ je bil bistven za prejem potrditve. Drugi moški je z gesto pokazal, da ni prepričan, kdo bo prvi prišel ob določenem času. Domneval je, da se sistem morda prilagaja „novemu pristopu“, podobno kot v prejšnji razpravi o prihodih. Tisti, ki so bili tam (pred vsemi ostalimi), so lahko ponudbo sprejeli ali zavrnili. Razumel je tudi, da je to povezano z nečijim položajem na seznamu. Prodajalka je zaključila pogovor z moškima. Obljubila je, da ju bo kontaktirala, če se bosta tako odločila. Nato je odšla do vhodnih vrat in preverila vrata omarice s števci ter se prepričala, da so pravilno zaprta. Z moškima je zapustila hišo. Medtem ko je vstavljala ključ v ključavnico, se je z njima malo pogovarjala. Pojasnila je, da bi moral obiskovalec, ki se ni pojavil na sestanku, sestanek dejansko vnaprej odpovedati. To ji je prihranilo nekaj časa in truda. To je vedno postal stalen "ritem" (tako kot njena ekipa), da si je sestanke zapisala v svoj koledar. Nemogoče je bilo vnaprej ugotoviti, ali bo ponudba uspešna. Na izhodu v pritličju se je od njiju poslovila. Ženska, ki je stala zunaj s hrbtom ob steni, je pozorno strmela v svoj telefon. Prodajalka jo je vprašala, ali je prejela povabilo od najemodajalca, ki je zmajala z glavo. Odgovorila je, da dela v stavbi za stanovanjem. Zaprla je vrata za seboj in se odpravila proti svojemu parkiranemu avtomobilu. Zaposlena v galeriji je vsem obiskovalcem omogočila, da so si v miru ogledali okolico. Stanovanje je imelo dve sobi. Dnevna soba naj bi bila prostorna z "odprto" kuhinjo. Več kandidatov je stalo v kratki vrsti, da bi povedali svoja imena. Moški druge barve kože, ki je stal poleg nje z drugim gostom, je vztrajal, da vidi svojo osebno izkaznico. Rekla mu je, naj bo potrpežljiv, medtem ko je ravno zaganjala tablico. Povedala je, da za ogled podatkov v njeni datoteki ni bilo potrebno pokazati dokumenta, saj so se imena nalagala na osebno izkaznico. Za namene preverjanja so morali navesti svoj priimek in začetnice. "Napačno ugibanje" ali da je nekdo prišel v imenu nekoga drugega, na splošno ni bilo sprejeto. To je bilo potrebno za preverjanje seznama imen po datumu in uri. Program je držala v roki in se s prstom pomaknila navzdol za nekaj vrstic. Z uporabo menija je lahko izbrala element iz stolpca in tako "odjavila" določenega kandidata, če je to želel navesti. Prisotni so morali na kraju samem navesti, ali jih namestitev zanima. Prosili so jih, naj ostanejo, dokler se dejansko ne pojavijo vsi s seznama. Մյուսները, ովքեր հետաքրքրված չէին, ի վերջո կարողացան լքել տարածքը։ Կինը, որը քայլակով էր, դուրս եկավ միջանցքից և մտավ հյուրասենյակ։ Նրա ընկերուհին նրան ուղեկցեց դեպի պատուհանը։ Նրանք նայեցին դուրս, որտեղ այն բավականին «կանաչ» էր թվում։ Այս շենքի դիմաց բացվում էր պատշգամբների այլ շարքերի լայն տեսարան։ Նրանցից մեկը նայեց մերկ պատերին։ Պատշգամբում աշխատակիցը նկատեց մի տղամարդու, որը անմիջապես մերժում էր առաջարկը։ Նա լսեց նրա հաղորդագրությունը և ասաց, որ նա «հետաքրքրված է»։ Ապա նա մատը սահեցրեց էկրանի վրայով դեպի նրա գրանցված անունը և բացեց մի սյունակ։ Նա ընդհատեց նրան և ուղղեց նրան այցելությունը չեղարկելու հարցում։ Նա կատարեց նրա «ցանկությունը» և հպեց մի դաշտի՝ նրա անունը տեսանելի դարձնելով։ Այնուհետև նա նայեց վարձակալության ընկերության անվանը, որը նա նշել էր ավելի վաղ։ Աշխատակիցը հաստատեց նրա չեղարկումը և մաղթեց նրան հաջողություն հետագա որոնումներում։ Նա չէր կարող հավաստիացնել նրան, թե արդյոք կա նոր հնարավորություն այս կամ մեկ այլ տանտիրոջ հետ։ Մինչդեռ, նույն միջանցքից մոտեցան այլ մասնակիցներ։ Ինչ-որ մեկը դուռը պահեց… <Շարունակությունը>

«Հրավիրված թեկնածուները ունեին Այո/Ոչ տարբերակի դիտում» - Մաս 4

… սա կանգնած էր մայթեզրին՝ ձեռքին բջջային հեռախոսով, երբ քայլում էր դեպի հասցեն՝ փողոցում մեքենան կայանելուց հետո։ Նա ասաց նրան, որ սա խնդիր չպետք է լինի։ Նա նայեց երկու տղամարդկանց, որոնք ուզում էին իմանալ, թե ով է առաջինը մոտեցել բնակելի թաղամասին։ Օգնականը վստահեցրեց նրանց, որ ցուցակի հերթականությունը ճիշտ է։ Նա հանեց բջջային հեռախոսը ձեռքին։ Նա գրիչ էր պահում ձեռքում՝ տրամադրված համարը գրառելու համար։ Նա ուզում էր իմանալ տղամարդու ճշգրիտ համարը, քանի որ երբեմն չէր կարողանում կապ հաստատել թեկնածուի հետ։ Նրա աշխատանքը հիմնականում բաղկացած էր դիտման ընթացքում տրամադրված տեղեկատվությունը գրանցելուց։ Չնայած գրանցված տվյալները լիովին արտացոլվում էին համակարգում, «ընթացիկ տվյալների» կանոնավոր ստուգումը կարևոր կլիներ։ Պարզապես հաղորդագրություն ուղարկելը երբեմն բավարար չէր լինում։ Հաստատում ստանալու համար անհրաժեշտ էր որոշակի «կենդանի կապ»։ Մյուս տղամարդը ժեստ արեց՝ ցույց տալու համար, որ վստահ չէ, թե ով կժամանի առաջինը նշանակված ժամին։ Նա ենթադրեց, որ համակարգը կարող է հարմարվել «նոր մոտեցմանը», նման ժամանումների մասին նախորդ քննարկմանը։ Այնտեղ գտնվողները (բոլորից առաջ) կարող էին ընդունել կամ մերժել առաջարկը։ Նա նաև հասկանում էր, որ սա կապված էր ցուցակում ինչ-որ մեկի դիրքի հետ։ Օգնականն ավարտեց իր զրույցը երկու տղամարդկանց հետ։ Նա խոստացավ կապ հաստատել նրանց հետ, եթե նրանք նման որոշում կայացնեն։ Այնուհետև նա մոտեցավ մուտքի դռանը և ստուգեց հաշվիչի պահարանի դուռը՝ համոզվելով, որ այն ճիշտ է փակված։ Նա և երկու տղամարդիկ դուրս եկան տնից։ Բանալին կողպեքի մեջ մտցնելով՝ նա մի փոքր զրուցեց նրանց հետ։ Նա բացատրեց, որ այցելուն, որը չի ներկայացել իր հանդիպմանը, իրականում պետք է նախապես չեղարկի այն։ Սա նրան որոշ ժամանակ և ջանք խնայեց։ Սա միշտ դարձել էր ֆիքսված «ռիթմ» (ինչպես նաև իր թիմը)՝ իր օրագրում հանդիպումները պլանավորելու համար։ Անհնար էր նախապես որոշել, թե արդյոք առաջարկը կհաջողվի։ Առաջին հարկի ելքի մոտ նա հրաժեշտ տվեց նրանց։ Դրսում կանգնած մի կին, մեջքը պատին հենած, ուշադիր նայում էր իր հեռախոսին։ Օգնականը հարցրեց նրան, թե արդյոք նա հրավեր է ստացել տանտիրոջից, ով գլուխը թափ տվեց։ Նա պատասխանեց, որ աշխատում է բնակարանի հետևի շենքում։ Դուռը փակելով իր ետևից՝ նա քայլեց դեպի իր կայանված մեքենան։ Պատկերասրահում կանգնած աշխատակիցը բոլոր այցելուներին հնարավորություն տվեց իրենց ազատ ժամանակ ուսումնասիրել շրջակայքը։ Բնակարանն ուներ երկու սենյակ։ Ասում էին, որ հյուրասենյակը ընդարձակ էր՝ «բաց» խոհանոցով։ Մի քանի թեկնածուներ կարճ հերթ կանգնեցին՝ իրենց անունները տալու համար։ Նրա կողքին կանգնած մի գունավոր տղամարդ մեկ այլ հյուրի հետ պնդեց, որ ցույց տա նրա անձը հաստատող փաստաթուղթը։ Նա ասաց նրան համբերատար լինել, քանի որ ինքը պլանշետը միացնելու կեսն էր։ Նա ասաց, որ փաստաթուղթ ցույց տալը իրականում անհրաժեշտ չէ իր ֆայլում առկա տեղեկատվությունը դիտելու համար, քանի որ անունները բեռնվում էին անձը հաստատող փաստաթղթում։ Հաստատման նպատակով նրանք պարտավոր էին տրամադրել իրենց ազգանունը և սկզբնատառերը։ «Սխալ ենթադրություն» կամ ինչ-որ մեկի անունից հանդես գալը սովորաբար չէր ընդունվում։ Սա անհրաժեշտ էր անունների ցանկը ամսաթվի և ժամի համաձայն ստուգելու համար։ Նա ծրագիրը պահում էր ձեռքում և մատով մի քանի տող ներքև էր գլորում։ Օգտագործելով ընտրացանկը, նա կարող էր ընտրել սյունակից որևէ տարր և այդպիսով «հրաժարվել» որոշակի թեկնածուի բաժանորդագրությունից, եթե ցանկանում էր դա նշել։ Ներկաները պարտավոր էին տեղում նշել, թե արդյոք հետաքրքրված են կացարանով։ Նրանց խնդրեցին մնալ մինչև ցուցակում ընդգրկված բոլոր անձանց ներկայանալը։ Մյուսները՝ Մյուսները, ովքեր հետաքրքրված չէին, ի վերջո կարողացան լքել տարածքը։ Կինը, որը քայլակով էր, դուրս եկավ միջանցքից և մտավ հյուրասենյակ։ Նրա ընկերուհին նրան ուղեկցեց դեպի պատուհանը։ Նրանք նայեցին դուրս, որտեղ այն բավականին «կանաչ» էր թվում։ Այս շենքի դիմաց բացվում էր պատշգամբների այլ շարքերի լայն տեսարան։ Նրանցից մեկը նայեց մերկ պատերին։ Պատշգամբում աշխատակիցը նկատեց մի տղամարդու, որը անմիջապես մերժում էր առաջարկը։ Նա լսեց նրա հաղորդագրությունը և ասաց, որ նա «հետաքրքրված է»։ Ապա նա մատը սահեցրեց էկրանի վրայով դեպի նրա գրանցված անունը և բացեց մի սյունակ։ Նա ընդհատեց նրան և ուղղեց նրան այցելությունը չեղարկելու հարցում։ Նա կատարեց նրա «ցանկությունը» և հպեց մի դաշտի՝ նրա անունը տեսանելի դարձնելով։ Այնուհետև նա նայեց վարձակալության ընկերության անվանը, որը նա նշել էր ավելի վաղ։ Աշխատակիցը հաստատեց նրա չեղարկումը և մաղթեց նրան հաջողություն հետագա որոնումներում։ Նա չէր կարող հավաստիացնել նրան, թե արդյոք կա նոր հնարավորություն այս կամ մեկ այլ տանտիրոջ հետ։ Մինչդեռ, նույն միջանցքից մոտեցան այլ մասնակիցներ։ Ինչ-որ մեկը դուռը պահեց… <Շարունակությունը>

„Boðnir umsækjendur upplifðu já/nei valmöguleika við skoðun“ - 4. hluti

… þessi stóð einhvers staðar á gangstéttinni með farsímann sinn í hendinni, þegar hann gekk í átt að heimilisfanginu eftir að hafa lagt bílnum sínum á götunni. Hann sagði henni að þetta ætti ekki að vera vandamál. Hún horfði á mennina tvo, sem vildu vita hver kom fyrst að íbúðarhverfinu. Aðstoðarmaðurinn fullvissaði þá um að röð listans væri rétt. Hún tók farsímann sinn upp úr handtöskunni sinni. Hún hélt á penna í hendinni til að skrifa niður númerið sem gefið var upp. Hún vildi vita nákvæmt númer mannsins því hún gat stundum ekki náð í umsækjanda. Starf hennar fólst aðallega í því að skrá upplýsingarnar sem gefnar voru upp við skoðun. Jafnvel þótt skráð gögn kæmu að fullu fram í kerfinu, væri regluleg athugun á „núverandi gögnum“ lykilatriði. Stundum reyndist það ekki nægjanlegt að senda einfaldlega skilaboð. Ákveðið „lifandi samband“ var nauðsynlegt til að fá staðfestingu. Hinn maðurinn benti til að hann væri ekki viss um hver myndi koma fyrst á tilsettum tíma. Hann gerði ráð fyrir að kerfið gæti verið að aðlagast „nýrri nálgun“, svipað og fyrri umræðan um komur. Þeir sem voru þar (á undan öllum öðrum) gátu þegið eða hafnað tilboðinu. Hann skildi einnig að þetta hefði að gera með stöðu einhvers á listanum. Aðstoðarkonan lauk samtali sínu við mennina tvo. Hún lofaði að hafa samband við þá ef þeir tækju slíka ákvörðun. Hún gekk síðan að útidyrunum og athugaði hurðina á mæliskápnum og gætti þess að hún væri vel lokuð. Hún og mennirnir tveir fóru út úr húsinu. Á meðan hún setti lykilinn í lásinn spjallaði hún við þá í smá stund. Hún útskýrði að gestur sem mætti ​​ekki á tímann sinn ætti í raun að afbóka fyrirfram. Þetta sparaði henni tíma og fyrirhöfn. Þetta hafði alltaf orðið fastur „taktur“ (eins og teymið hennar) að halda tímabókunum í dagbókinni hennar. Það var ómögulegt að ákvarða fyrirfram hvort tilboðið yrði samþykkt. Við útgönguleiðina á jarðhæðinni kvaddi hún þá. Kona sem stóð fyrir utan með bakið upp við vegg starði ákaft á símann sinn. Aðstoðarkonan spurði hana hvort hún hefði fengið boð frá leigusalanum, sem hristi höfuðið. Hún svaraði að hún ynni í byggingunni fyrir aftan íbúðina. Hún lokaði dyrunum á eftir sér og gekk að bílnum sínum sem var lagt. Starfsmaðurinn sem stóð í rýminu gaf öllum gestum tækifæri til að skoða umhverfið að vild. Íbúðin var tvö herbergi. Stofan var sögð vera rúmgóð með „opnu“ eldhúsi. Nokkrir umsækjendur stóðu í stuttri röð til að gefa upp nöfn sín. Karlmaður af lituðum uppruna, sem stóð nálægt henni ásamt öðrum gesti, krafðist þess að sjá skilríki sín. Hún sagði honum að vera þolinmóður þar sem hún var hálfnuð í að ræsa spjaldtölvuna sína. Hún sagði að það væri ekki nauðsynlegt að sýna skjal til að skoða upplýsingarnar í skránni hennar, þar sem nöfnin væru að hlaða inn á skilríkin. Til staðfestingar þurftu þeir að gefa upp eftirnafn sitt og upphafsstafi. „Röng ágiskun“ eða einhver sem kæmi fyrir hönd einhvers annars var almennt ekki samþykkt. Þetta var nauðsynlegt til að athuga nafnalistann eftir dagsetningu og tíma. Hún hélt forritinu í hendinni og skrunaði niður nokkrar línur með fingrinum. Með því að nota valmyndina gat hún valið atriði úr dálki og þannig „afskráð sig“ tiltekinn umsækjanda ef þeir vildu gefa það til kynna. Viðstaddir þurftu að gefa til kynna á staðnum hvort þeir hefðu áhuga á gistingu. Þeim var beðið um að vera þar til allir á listanum mættu. Aðrir sem höfðu ekki áhuga gátu að lokum yfirgefið svæðið. Konan með göngugrindina gekk út úr ganginum og inn í stofuna. Vinur hennar fylgdi henni að glugganum. Þau litu út, þar sem það leit nokkuð „grænt“ út. Á móti þessari byggingu var víðáttumikið útsýni yfir aðrar raðir af svölum. Einn þeirra horfði á berar veggi. Í svalirnar tók starfsmaðurinn eftir manni sem hafnaði tilboðinu samstundis. Hún hlustaði á skilaboð hans og sagði honum að hann hefði „áhuga“. Síðan renndi hún fingri sínum yfir skjáinn að skráðu nafni hans og opnaði dálk. Hann truflaði hana og leiðrétti hana fyrir að aflýsa heimsókn hans. Hún varð við „ósk“ hans og bankaði á reit, sem gerði nafn hans sýnilegt. Hann starði síðan á nafn leigufyrirtækisins sem hann hafði nefnt fyrr. Aðstoðarmaðurinn staðfesti aflýsingu hans og óskaði honum góðs gengis í frekari leit. Hún gat ekki fullvissað hann um hvort nýtt tækifæri væri í boði hjá þessum eða öðrum leigusala. Á meðan nálguðust aðrir þátttakendur frá sama gangi. Einhver hélt hurð að aftan á… <Framhald á dagskrá>

"Inbjudna kandidater upplevde en visning med ja/nej-alternativ" - Del 4

… den här mannen stod någonstans på trottoaren med sin mobiltelefon i handen när han gick mot adressen efter att ha parkerat sin bil på gatan. Han sa att detta inte borde vara ett problem. Hon tittade på de två männen, som ville veta vem som närmade sig bostadsområdet först. Assistenten försäkrade dem om att ordningen på listan var korrekt. Hon tog upp sin mobiltelefon ur handväskan. Hon höll en penna i handen för att skriva ner numret som angavs. Hon ville veta mannens exakta nummer eftersom hon ibland inte kunde nå en kandidat. Hennes arbete bestod huvudsakligen av att registrera informationen som lämnades under en visning. Även om den inspelade informationen återspeglades fullt ut i systemet, skulle en regelbunden kontroll av "aktuell data" vara avgörande. Att bara skicka ett meddelande visade sig ibland vara otillräckligt. En viss "live-kontakt" var avgörande för att få en bekräftelse. Den andra mannen gestikulerade för att indikera att han inte var säker på vem som skulle anlända först vid den angivna tiden. Han antog att systemet kanske anpassade sig till ett "nytt tillvägagångssätt", liknande den tidigare diskussionen om ankomster. De som var där (före alla andra) kunde acceptera eller avböja erbjudandet. Han förstod också att detta hade att göra med någons position på listan. Assistenten avslutade sitt samtal med de två männen. Hon lovade att kontakta dem om de fattade ett sådant beslut. Hon gick sedan till ytterdörren och kontrollerade mätarskåpets dörr och såg till att den var ordentligt stängd. Hon och de två männen gick ut ur huset. Medan hon satte nyckeln i låset pratade hon en stund med dem. Hon förklarade att en besökare som inte dök upp till sin tid faktiskt borde avboka i förväg. Detta sparade henne tid och ansträngning. Detta hade alltid blivit en fast "rytm" (liksom hennes team) för att hålla mötena inbokade i hennes kalender. Det var omöjligt att i förväg avgöra om erbjudandet skulle lyckas. Vid utgången på bottenvåningen sa hon adjö till dem. En kvinna som stod utanför med ryggen mot en vägg stirrade intensivt på sin telefon. Assistenten frågade henne om hon hade fått en inbjudan från hyresvärden, som skakade på huvudet. Hon svarade att hon arbetade i byggnaden bakom lägenheten. Hon stängde dörren bakom sig och gick mot sin parkerade bil. Den anställde som stod i galleriet gav alla besökare möjlighet att utforska omgivningarna i lugn och ro. Lägenheten hade två rum. Vardagsrummet sades vara rymligt med ett "öppet" kök. Flera kandidater stod i en kort kö för att uppge sina namn. En färgad man, som stod nära henne med en annan gäst, insisterade på att få se sin legitimation. Hon bad honom att ha tålamod eftersom hon var halvvägs genom att starta upp sin surfplatta. Hon sa att det egentligen inte var nödvändigt att visa ett dokument för att se informationen i hennes fil, eftersom namnen laddades in på legitimationen. För verifieringsändamål var de skyldiga att ange sitt efternamn och initialer. En "fel gissning" eller att någon kom för någon annans räkning accepterades i allmänhet inte. Detta var nödvändigt för att kontrollera namnlistan efter datum och tid. Hon höll programmet i handen och skrollade ner några rader med fingret. Med hjälp av menyn kunde hon välja ett alternativ från en kolumn och därmed "avprenumerera" en specifik kandidat om de ville ange detta. De närvarande var skyldiga att ange på plats om de var intresserade av boendet. De ombads att stanna tills alla på listan faktiskt dök upp. Andra som inte var intresserade kunde så småningom lämna området. Kvinnan med rullatorn klev ut ur hallen och in i vardagsrummet. Hennes kompis följde med henne till fönstret. De tittade ut, där det såg ganska "grönt" ut. Mittemot denna byggnad fanns en vidsträckt utsikt över andra rader av balkonger. En av dem tittade på de kala väggarna. I galleriet lade den anställde märke till en man som omedelbart avböjde erbjudandet. Hon lyssnade på hans meddelande och sa att han var "intresserad". Sedan drog hon fingret över skärmen till hans registrerade namn och öppnade en kolumn. Han avbröt henne och rättade henne för att ha avbokat hans besök. Hon uppfyllde hans "önskan" och tryckte på ett fält, vilket gjorde hans namn synligt. Han stirrade sedan på namnet på uthyrningsföretaget han hade noterat tidigare. Assistenten bekräftade hans avbokning och önskade honom lycka till med hans fortsatta sökning. Hon kunde inte försäkra honom om en nyare möjlighet fanns hos denna eller en annan hyresvärd. Samtidigt närmade sig andra deltagare från samma gång. Någon höll en dörr längst bak i… <Fortsättning följer>

"Inviterte kandidater opplevde en visning med ja/nei-alternativ" - Del 4

... denne mannen sto på fortauet et sted med mobiltelefonen i hånden mens han gikk mot adressen etter å ha parkert bilen sin på gaten. Han fortalte henne at dette ikke burde være et problem. Hun så på de to mennene, som ville vite hvem som kom først til boligområdet. Assistenten forsikret dem om at rekkefølgen på listen var riktig. Hun tok mobiltelefonen sin opp av vesken. Hun holdt en penn i hånden for å skrive ned nummeret som ble oppgitt. Hun ville vite mannens nøyaktige nummer fordi hun noen ganger ikke kunne nå en kandidat. Arbeidet hennes besto hovedsakelig av å registrere informasjonen som ble oppgitt under en visning. Selv om de registrerte dataene var fullt reflektert i systemet, ville en regelmessig sjekk av "gjeldende data" være avgjørende. Bare å sende en melding viste seg noen ganger å være utilstrekkelig. En viss "live kontakt" var avgjørende for å motta en bekreftelse. Den andre mannen gestikulerte for å indikere at han ikke var sikker på hvem som ville ankomme først til den angitte tiden. Han antok at systemet kanskje tilpasset seg en "ny tilnærming", i likhet med den tidligere diskusjonen om ankomster. De som var der (før alle andre) kunne akseptere eller avslå tilbudet. Han forsto også at dette hadde å gjøre med noens plassering på listen. Assistenten avsluttet samtalen med de to mennene. Hun lovet å kontakte dem hvis de tok en slik avgjørelse. Hun gikk deretter til inngangsdøren og sjekket døren til målerskapet, og forsikret seg om at den var ordentlig lukket. Hun og de to mennene forlot huset. Mens hun satte nøkkelen i låsen, pratet hun litt med dem. Hun forklarte at en besøkende som ikke møtte opp til avtalen sin, faktisk burde avbestille på forhånd. Dette sparte henne tid og krefter. Dette hadde alltid blitt en fast «rytme» (det samme hadde teamet hennes) for å holde avtalene planlagt i kalenderen hennes. Det var umulig å avgjøre på forhånd om tilbudet ville bli vellykket. Ved utgangen i første etasje tok hun farvel med dem. En kvinne som sto utenfor med ryggen mot en vegg stirret intenst på telefonen sin. Assistenten spurte henne om hun hadde mottatt en invitasjon fra utleieren, som ristet på hodet. Hun svarte at hun jobbet i bygningen bak leiligheten. Hun lukket døren bak seg og gikk mot den parkerte bilen sin. Den ansatte som sto i galleriet ga alle besøkende muligheten til å utforske omgivelsene i ro og mak. Leiligheten hadde to rom. Stuen skulle visstnok være romslig med et «åpent» kjøkken. Flere kandidater sto i en kort kø for å oppgi navnene sine. En farget mann, som sto i nærheten av henne sammen med en annen gjest, insisterte på å se ID-en sin. Hun ba ham være tålmodig da hun var halvveis i å starte nettbrettet sitt. Hun sa at det ikke var nødvendig å vise et dokument for å se informasjonen i filen hennes, ettersom navnene ble lastet inn i ID-en. For verifiseringsformål måtte de oppgi etternavn og initialer. En «feil gjetning» eller at noen kom på vegne av noen andre ble vanligvis ikke akseptert. Dette var nødvendig for å sjekke navnelisten etter dato og klokkeslett. Hun holdt programmet i hånden og rullet ned noen linjer med fingeren. Ved hjelp av menyen kunne hun velge et element fra en kolonne og dermed «avmelde» en bestemt kandidat hvis de ønsket å indikere dette. De tilstedeværende måtte umiddelbart angi om de var interessert i overnattingsstedet. De ble bedt om å bli værende til alle på listen faktisk møtte opp. Andre som ikke var interesserte, klarte til slutt å forlate området. Kvinnen med rullatoren gikk ut av gangen og inn i stuen. Kompisen hennes fulgte henne til vinduet. De så ut, hvor det så ganske «grønt» ut. Rett overfor denne bygningen var det vid utsikt over andre rader med balkonger. En av dem så på de bare veggene. I galleriet la den ansatte merke til en mann som umiddelbart avviste tilbudet. Hun lyttet til meldingen hans og fortalte ham at han var «interessert». Så gled hun fingeren over skjermen til hans registrerte navn og åpnet en kolonne. Han avbrøt henne og korrigerte henne for å ha avlyst besøket hans. Hun etterkom hans «ønske» og trykket på et felt, slik at navnet hans ble synlig. Han stirret deretter på navnet på utleiefirmaet han hadde nevnt tidligere. Assistenten bekreftet avlysningen og ønsket ham lykke til med videre søk. Hun kunne ikke forsikre ham om det fantes en nyere mulighet hos denne eller en annen utleier. I mellomtiden nærmet andre deltakere seg fra samme midtgang. Noen holdt en dør bakerst i… <Fortsettelse følger>

"Inviterede kandidater oplevede en fremvisning med ja/nej-mulighed" - Del 4

… denne mand stod et sted på fortovet med sin mobiltelefon i hånden, mens han gik mod adressen efter at have parkeret sin bil på gaden. Han fortalte hende, at dette ikke burde være et problem. Hun kiggede på de to mænd, der ville vide, hvem der først kom hen til boligområdet. Assistenten forsikrede dem om, at rækkefølgen på listen var korrekt. Hun tog sin mobiltelefon op af sin håndtaske. Hun holdt en kuglepen i hånden for at skrive det opgivne nummer ned. Hun ville vide mandens nøjagtige nummer, fordi hun nogle gange ikke kunne få fat i en kandidat. Hendes arbejde bestod hovedsageligt af at registrere de oplysninger, der blev givet under en fremvisning. Selvom de registrerede data var fuldt ud afspejlet i systemet, ville en regelmæssig kontrol af "aktuelle data" være afgørende. Blot at sende en besked viste sig nogle gange at være utilstrækkelig. En bestemt "live kontakt" var afgørende for at modtage en bekræftelse. Den anden mand gestikulerede for at indikere, at han ikke var sikker på, hvem der ville ankomme først på det angivne tidspunkt. Han antog, at systemet måske var ved at tilpasse sig en "ny tilgang", svarende til den tidligere diskussion om ankomster. De, der var der (foran alle andre), kunne acceptere eller afslå tilbuddet. Han forstod også, at dette havde at gøre med en persons placering på listen. Assistenten afsluttede sin samtale med de to mænd. Hun lovede at kontakte dem, hvis de traf en sådan beslutning. Hun gik derefter hen til hoveddøren og tjekkede målerskabslågen og sikrede sig, at den var ordentligt lukket. Hun og de to mænd forlod huset. Mens hun satte nøglen i låsen, snakkede hun lidt med dem. Hun forklarede, at en besøgende, der ikke dukkede op til deres aftale, faktisk skulle aflyse på forhånd. Dette sparede hende tid og kræfter. Dette var altid blevet en fast "rytme" (ligesom hendes team) for at holde aftalerne planlagt i hendes kalender. Det var umuligt at afgøre på forhånd, om tilbuddet ville blive succesfuldt. Ved udgangen i stueetagen sagde hun farvel til dem. En kvinde, der stod udenfor med ryggen mod en væg, stirrede intenst på sin telefon. Assistenten spurgte hende, om hun havde modtaget en invitation fra udlejeren, som rystede på hovedet. Hun svarede, at hun arbejdede i bygningen bag lejligheden. Hun lukkede døren bag sig og gik hen imod sin parkerede bil. Medarbejderen, der stod i galleriet, gav alle besøgende mulighed for at udforske omgivelserne i ro og mag. Lejligheden havde to værelser. Stuen skulle efter sigende være rummelig med et "åbent" køkken. Flere kandidater stod i en kort kø for at oplyse deres navne. En farvet mand, der stod i nærheden af ​​hende sammen med en anden gæst, insisterede på at se sit ID. Hun bad ham være tålmodig, da hun var halvvejs gennem at starte sin tablet. Hun sagde, at det ikke var nødvendigt at vise et dokument for at se oplysningerne i hendes fil, da navnene blev indlæst på ID'et. Til verifikationsformål skulle de oplyse deres efternavn og initialer. Et "forkert gæt" eller en person, der kom på vegne af en anden, blev generelt ikke accepteret. Dette var nødvendigt for at kontrollere listen over navne efter dato og klokkeslæt. Hun holdt programmet i hånden og rullede et par linjer ned med fingeren. Ved hjælp af menuen kunne hun vælge et element fra en kolonne og dermed "afmelde" en bestemt kandidat, hvis de ønskede at angive dette. De tilstedeværende skulle angive på stedet, om de var interesserede i indkvarteringen. De blev bedt om at blive, indtil alle på listen rent faktisk mødte op. Andre, der ikke var interesserede, kunne til sidst forlade området. Kvinden med rollatoren trådte ud af gangen og ind i stuen. Hendes veninde fulgte hende hen til vinduet. De kiggede ud, hvor det så ret "grønt" ud. Overfor denne bygning var der en bred udsigt til andre rækker af altaner. En af dem kiggede på de bare vægge. I galleriet bemærkede medarbejderen en mand, der straks afviste tilbuddet. Hun lyttede til hans besked og fortalte ham, at han var "interesseret". Så kørte hun fingeren hen over skærmen til hans registrerede navn og åbnede en kolonne. Han afbrød hende og rettede hende i at aflyse hans besøg. Hun efterkom hans "ønske" og trykkede på et felt, hvilket gjorde hans navn synligt. Han stirrede derefter på navnet på det udlejningsfirma, han havde nævnt tidligere. Ekspedienten bekræftede hans aflysning og ønskede ham held og lykke med hans videre søgning. Hun kunne ikke forsikre ham om, hvorvidt der var en nyere mulighed hos denne eller en anden udlejer. I mellemtiden nærmede andre deltagere sig fra samme gang. Nogen holdt en dør bag i... <Fortsættes>

"Kutsutut ehdokkaat kokivat kyllä/ei-vaihtoehtojen katselun" - Osa 3

… tämä mies seisoi jossain jalkakäytävällä, matkapuhelin kädessään, kävellessään kohti osoitetta pysäköityään autonsa kadulle. Hän sanoi hänelle, ettei tämän pitäisi olla ongelma. Nainen katsoi kahta miestä, jotka halusivat tietää, kuka saapui asuinalueelle ensin. Avustaja vakuutti heille, että listan järjestys oli oikea. Hän otti matkapuhelinta käsilaukustaan. Hän piti kädessään kynää kirjoittaakseen annetun numeron muistiin. Hän halusi tietää miehen tarkan numeron, koska hän ei joskus tavoittanut ehdokasta. Hänen työnsä koostui pääasiassa katselun aikana annettujen tietojen tallentamisesta. Vaikka tallennetut tiedot näkyivät täysin järjestelmässä, säännöllinen "ajankohtaisten tietojen" tarkistaminen olisi ratkaisevan tärkeää. Pelkkä viestin lähettäminen osoittautui joskus riittämättömäksi. Tietty "live-yhteys" oli välttämätön vahvistuksen saamiseksi. Toinen mies elehti osoittaakseen, ettei hän ollut varma, kuka saapuisi ensin sovittuna aikana. Hän oletti järjestelmän sopeutuvan "uuteen lähestymistapaan", samalla tavalla kuin aiemmassa keskustelussa saapumisista. Paikalla olleet (muiden edellä) pystyivät joko hyväksymään tai hylkäämään tarjouksen. Hän ymmärsi myös, että tällä oli tekemistä jonkun listalla olevan sijainnin kanssa. Avustaja päätti keskustelunsa kahden miehen kanssa. Hän lupasi ottaa heihin yhteyttä, jos he tekisivät tällaisen päätöksen. Sitten hän käveli etuovelle ja tarkisti mittarikaapin oven varmistaen, että se oli kunnolla kiinni. Hän ja kaksi miestä poistuivat talosta. Samalla kun hän työnsi avainta lukkoon, hän jutteli heidän kanssaan hetken. Hän selitti, että vierailijan, joka ei saavu tapaamiseensa, tulisi itse asiassa peruuttaa aika etukäteen. Tämä säästi hänen aikaa ja vaivaa. Tästä oli aina tullut kiinteä "rytmi" (kuten hänen tiiminsäkin) pitää tapaamiset kalenterissaan. Oli mahdotonta etukäteen tietää, onnistuisiko tarjous. Pohjakerroksen uloskäynnillä hän hyvästi heidät. Ulkona selkä seinää vasten seisova nainen tuijotti puhelintaan intensiivisesti. Avustaja kysyi häneltä, oliko hän saanut kutsun vuokranantajalta, joka pudisti päätään. Hän vastasi työskentelevänsä asunnon takana olevassa rakennuksessa. Hän sulki oven perässään ja käveli kohti pysäköityä autoaan. Parvekkeella seisova työntekijä antoi kaikille vierailijoille mahdollisuuden tutustua ympäristöön omaan tahtiinsa. Asunnossa oli kaksi huonetta. Olohuoneen kerrottiin olevan tilava ja siinä oli "avoin" keittiö. Useat ehdokkaat seisoivat lyhyessä jonossa antaakseen nimensä. Lähellä seisova tummaihoinen mies toisen vieraan kanssa vaati nähdä henkilöllisyystodistuksensa. Hän kehotti tätä olemaan kärsivällinen, kun hän oli puolivälissä käynnistämässä tablettiaan. Hän sanoi, että asiakirjan näyttäminen ei ollut oikeastaan ​​välttämätöntä tiedoston tietojen tarkastelemiseksi, koska nimiä ladattiin henkilöllisyystodistukseen. Vahvistusta varten heidän piti antaa sukunimensä ja nimikirjaimensa. "Väärää arvausta" tai jonkun toisen puolesta tullutta henkilöä ei yleensä hyväksytty. Tämä oli tarpeen nimiluettelon tarkistamiseksi päivämäärän ja kellonajan mukaan. Hän piti ohjelmaa kädessään ja vieritti sormellaan muutaman rivin alaspäin. Valikon avulla hän pystyi valitsemaan kohteen sarakkeesta ja siten "peruuttamaan" tietyn ehdokkaan tilauksen, jos he halusivat sen ilmoittaa. Läsnä olevien piti ilmoittaa paikan päällä, olivatko he kiinnostuneita majoituksesta. Heitä pyydettiin jäämään, kunnes kaikki listalla olevat ihmiset saapuivat paikalle. Muut, jotka eivät olleet kiinnostuneita, pääsivät lopulta poistumaan alueelta. Rollaattorin kanssa ollut nainen astui ulos käytävästä ja käveli olohuoneeseen. Hänen ystävänsä seurasi häntä ikkunalle. He katsoivat ulos, missä näytti melko "vihreältä". Tämän rakennuksen vastapäätä oli laaja näkymä muille parvekeriveille. Yksi heistä katsoi paljaita seiniä. Lehtereellä työntekijä huomasi miehen välittömästi hylkäävän tarjouksen. Hän kuunteli miehen viestiä ja kertoi tälle olevansa "kiinnostunut". Sitten hän liu'utti sormensa näytön poikki miehen rekisteröityyn nimeen ja avasi sarakkeen. Mies keskeytti hänet ja korjasi häntä vierailunsa peruuttamisesta. Nainen noudatti miehen "toivetta" ja napautti kenttää, jolloin miehen nimi näkyi. Sitten mies tuijotti aiemmin merkityn vuokrausyrityksen nimeä. Avustaja vahvisti peruutuksen ja toivotti hänelle onnea jatkoetsintään. Hän ei voinut vakuuttaa hänelle, oliko uudempi tilaisuus tällä vai toisella vuokranantajalla. Samaan aikaan muut osallistujat lähestyivät samasta käytävästä. Joku piti ovea auki takana… <Jatkuu>