Invited Candidates Experienced a yes or no

Invited Candidates Experienced a "Yes or No Option" Viewing - Part 1

A housing association assistant reportedly invited several new people on a weekday regarding an application through a "public site." The site, again, was known for its housing offers for regional housing. Around a certain time that same day, it seemed no one was there. The building had four to five floors. At the front was a fairly wide entrance: doors opened electronically when a resident wanted to enter. They then closed again. A dark-skinned woman approached her apartment. She saw an unfamiliar man near the entrance, likely checking the time. He was putting his belongings away. The woman approached him and asked if he knew the way. Because the woman kept her conversation brief, she decided to take the shortest possible route to the entrance. She said there was a main entrance at the rear. She believed the man's position was not the correct entrance. The building had a section designated for senior residents. Several people also lived there who didn't, or barely, fall into a specific (age) group. It was the landlord who explained during an introduction that monthly income "counted" in the acceptance process. He further referred to the "unpredictability," the impossibility of knowing in advance which housing offer would present itself. A more suitable opportunity was available for those dependent on a certain income. For less than the stated price range, he added, one would be "out of the running." He had no control over that. Immediately accepting the current offer without further discussion could very well be considered a successful opportunity. There were known cases where, like another candidate who arrived shortly afterward, someone immediately responded that the bedroom had no wall. According to him, it was an area that was "open and exposed." He was surprised that no wall had been built there. The opening was "viewed" through the living room. He explained that the large window in the living room shouldn't have a "view" of this area. He looked at the perimeter. The lack of a proper "partition" was the deciding factor. He didn't choose the living space. It didn't take long to examine the total area again and ask the assistant when another opportunity might arise. With his wishes, he hoped for a more suitable offer in this or another neighborhood. Then he looked at the front door opening and finally left the apartment. The dark-skinned woman, who kept her conversation brief, wanted to tell the man that walking to the correct entrance was too far for her. She preferred a shorter route to the location from where he was standing. She spoke of an "afternoon like usual." The man couldn't guess what she meant. He believed he had found the right address. He had consulted the digital map on his phone for that. To his surprise, the doors opened automatically. The impression he got of the residents' easy entry and exit didn't seem to give the specific impression he expected. At the entrance was a red round button. On both sides, it was noticeable that the surnames were displayed, complete with initials. With a sigh, the man, who had not yet reached the time of his arrival, stood up, found a bench. The same woman looked around. She heard what the man said. It was an appointment with someone from a housing association. - - - When the time approached, he decided to go inside. Although he had been informed by email about the "requested documents" deemed necessary for assessing an acceptance, he took some of them with him. Earlier, during a previous viewing, an employee of the landlord in question actually didn't want to see the data immediately. The employee, a man in his fifties, had brought his laptop. He opened it to see if the attendees were in the system at the indicated time. He searched for the names of the "registered candidates." He only wanted to know the surname and current home address. Registration was necessary to verify that the entered data matched. After a while, an Eastern European woman entered the area. The front door was open. The employee held a folder under his arm from which he removed a few pages. The woman informed him that she was present and provided her information. Like the man, she wasn't asked directly for her documents. He told her she could see the area. It was a two-room apartment with an open-plan kitchen, toilet and shower, and a storage room measuring approximately 2.5 by 2.5 meters. He looked at the woman, who was already walking toward the window. The bottom of the windowsill had apparently been cleaned. There was no light on the ceiling. The "wiring" for this facility was, as usual, "completely exposed." Lighting and other decorations were installed exclusively by the staff themselves. However, the area was "delivered bare" as they left the room. The employee let the two people walk around. If there were any questions, he indicated he would call him. He typed something into the system with his hand, holding a few pages. The woman turned her attention outside. She opened the balcony door while the other candidate inspected the shower. The bathroom fixtures appeared to have been finished to a high gloss. The man thought the interior of this room had been decorated not so long ago. The floor and walls were covered in fairly new tiles. The woman didn't look at the man. She remained at a distance. She opened the balcony door and stood looking outside for a moment. From the bedroom, she saw on the ceiling that the paint hadn't been touched up recently. It had developed a discolored surface. After the man stepped out of the shower and the woman approached the employee, she asked him a few questions. She wanted to know if… To be continued>

“Uitgenodigde kandidaten ervoeren een Ja en Neen optie bezichtiging” - Part 1

Een assistent van een wooncorporatie zou op een doordeweekse dag enkele nieuwe personen hebben uitgenodigd in verband een aanmelding via een ‘openbare site’. De site stond wederom bekend om zijn woningaanbod voor regionale huisvesting. Op diezelfde dag rond een bepaalde tijd leek er niemand nog te zijn. Het pand telde zo’n vier tot vijf verdiepingen. Aan de voorzijde bevond zich een tamelijk brede ingang: deuren openden zich geheel electronisch wanneer een bewoner het pand wilde betreden. Deze sloten zich daarna weer ‘terug’. Een donkere vrouw naderde haar appartement. Zij zag een onbekende man nabij de ingang die waarschijnlijk naar de tijd keek. Hij was bezig met het opbergen van zijn eigendommen. De vrouw sprak hem aan en vroeg of hij ‘de weg wist’. Omdat de vrouw haar gesprek kort hield, besloot zij de kortst mogelijke weg naar de ingang te kiezen. Ze zei dat er namelijk een hoofdingang was aan de achterzijde. Waar de man stond, was volgens haar niet de juiste entree. Het pand kende een gedeelte dat bestemd zou zijn voor seniorenbewoners. Tevens woonden er verschillende mensen die niet of nauwelijks onder een bepaalde (leeftijds)groep vielen. Het was de verhuurder die uitlegde tijdens een kennismaking dat het maandelijks inkomen ‘meetelde’ bij de acceptatie. Verder doelde hij op het ‘onvoorspelbare’, het onmogelijk van tevoren kunnen weten welk woningaanbod zich aandiende. Er gold een geschiktere kans voor hen die afhankelijk waren van een bepaald inkomen. Bij minder dan de genoemde prijsklasse, zo zei hij verder, struikelde men ‘erbuiten’. Daar had hij geen invloed op. Het direkt accepteren zonder verdere discussie van het op dat ogenblik geldende aanbod, kon best als een geslaagde kans zijn. Er waren gevallen bekend dat men, zoals een andere kandidaat die evenlater arriveerde, meteen had geantwoord dat de slaapkamer geen muur had. Volgens hem betrof het een deel dat ‘open en bloot’ lag. Dat men er geen muur had aangemaakt verbaasde hem. Via de woonkamer hield men ‘zicht’ op de opening. Hij vertelde dat het grote raam in de woonkamer als het ware geen ‘zicht’ op dit deel moest hebben. Hij keek naar de omtrek. Het ontbreken van een deugdelijke ‘scheidingswand’ gaf de doorslag de woonruimte niet te kiezen. Hij deed er niet lang over om nogeens de totale oppervlakte te bestuderen en de assistent te vragen binnen welke periode een andere kans kon komen. Met zijn wensen hoopte hij op een geschiktere aanbieding in deze of andere buurt. Daarna keek hij naar de opening van de voordeur en verliet uiteindelijk het appartement. - - - De donkere vrouw die haar gesprek kort hield, wilde de man vertellen dat het lopen naar de juiste ingang voor haar tever weg lag. Een kortere route naar de locatie vanwaar hij stond, had haar voorkeur. Zij sprak over een ‘middag zoals altijd’. Wat zij ermee bedoelde, kon de man niet ernaar raden. Hij geloofde dat hij het juiste adres gevonden had. Daar had hij de digitale map op zijn telefoon voor geraadpleegd. De deuren gingen tot zijn verbazing vanzelf open. De indruk die hij kreeg bij het gemakkelijk in- en uitlopen van de bewoners leek niet het bepaalde beeld te geven wat hij ervan verwachtte. Bij de ingang bevond zich een rode ronde knop. Aan de beide zijden viel op dat de achternamen compleet met voorletters waren afgebeeld. Met een zucht stond de man op, die nog voor de tijd van zijn afspraak, een bankje opzocht. Dezelfde vrouw keek om zich heen. Ze hoorde wat de man zei. Het betrof een afspraak met iemand van een wooncorporatie. - - - Toen de tijd naderde, besloot hij naar binnen te gaan. Hoewel hij per emailbericht hierover werd geinformeerd over de ‘gevraagde stukken’ die men nodig achtte bij de beoordeling van een acceptatie, nam hij een gedeelte alvast mee. Eerder bij een vorige bezichtiging, gebeurde het dat een medewerker van de desbetreffende verhuurder, eigenlijk niet direkt de gegevens wilde inzien. De medewerker, een man ergens in de vijftig, had zijn laptop meegenomen. Hij klapte deze uit om te zien of de aanwezigen op de aangegeven tijd in het systeem voorkwamen. Hij zocht naar de namen van de ‘geregistreerde kandidaten’. Alleen de achternaam en het huidig woonadres wilde hij weten. Een inschrijving was nodig om te controleren of de ingevoerde data met elkaar overeenkwamen. Een Oost-Europese vrouw kwam, na enige tijd, de omgeving binnenstappen. De voordeur stond open. De medewerker hield een map onder zijn arm waarin hij enkele pagina’s uithaalde. De vrouw liet hem weten dat zij aanwezig was en gaf haar gegevens door. Evenals de man, werd niet direkt naar haar documenten gevraagd. Hij zei tegen haar dat zij de omgeving kon zien. Het was een twee-kamer appartement met een open keuken, toilet en douch en een berghokje van circa 2,5 bij 2,5 meter. Hij keek naar de vrouw die alvast in de richting van het raam liep. Onderaan de vensterbank zou het zijn schoongemaakt. Er hing geen lamp aan het plafond. De ‘bedrading’ van deze voorziening lag zoals gebruikelijk ‘geheel open’. Het aanleggen van verlichting en overig decoratie deed men uitsluitend zelf. Echter was de omgeving ‘kaal opgeleverd’ zoals men de ruimte verliet. - - - De medewerker liet de beide aanwezigen rondlopen. Bij vragen, gaf hij aan, hem te roepen. Met zijn hand tikte hij iets in het systeem. Daarbij hield hij enkele pagina’s vast. - - - De vrouw richtte haar aandacht naar buiten. Zij opende de balkondeur terwijl de andere kandidaat de douch bekeek. Het sanitair bleek als het ware met ‘glans’ te zijn afgewerkt. De man dacht dat de binnenzijde van deze ruimte niet zo erg lang geleden werd ingericht. Op de vloer en de muren zaten vrij nieuwe tegels. De vrouw keek niet naar de man. Zij bleef op enige afstand. Ze opende de balkondeur en stond even naar buiten te kijken. Aan het plafond zag zij via de slaapkamer dat de verf niet recent werd onderhouden. Het had een verkleurde oppervlakte gekregen. Nadat de man de douch uitstapte en de vrouw naar de medewerker toeliep, stelde ze hem enkele vragen. Zij wilde weten of … <Wordt vervolgd>

Eingeladene Kandidaten erleben eine „Ja/Nein“-Besichtigung – Teil 1

Ein Mitarbeiter einer Wohnungsbaugesellschaft lud an einem Wochentag mehrere neue Personen zu einer Wohnungsbesichtigung über eine öffentliche Website ein. Die Website war bekannt für ihre Wohnungsangebote in der Region. Gegen eine bestimmte Uhrzeit desselben Tages schien niemand da zu sein. Das Gebäude hatte vier bis fünf Stockwerke. Der Haupteingang war recht breit: Die Türen öffneten sich automatisch, sobald ein Bewohner eintreten wollte, und schlossen sich anschließend wieder. Eine dunkelhäutige Frau näherte sich ihrer Wohnung. Sie sah einen ihr unbekannten Mann in der Nähe des Eingangs, der vermutlich die Uhrzeit überprüfte. Er räumte gerade seine Sachen weg. Die Frau sprach ihn an und fragte ihn, ob er den Weg kenne. Da sie das Gespräch kurz hielt, entschied sie sich für den kürzesten Weg zum Eingang. Sie sagte, es gäbe einen Haupteingang auf der Rückseite. Sie glaubte, der Mann habe sich nicht am richtigen Eingang aufgehalten. Das Gebäude hatte einen Bereich für Senioren. Dort lebten auch mehrere Personen, die keiner bestimmten Altersgruppe oder nur knapp zugeordnet werden konnten. Der Vermieter erklärte bei der Vorstellung, dass das monatliche Einkommen bei der Wohnungsvergabe eine Rolle spiele. Er sprach außerdem von der Unvorhersehbarkeit der Situation und der Unmöglichkeit, im Voraus zu wissen, welches Wohnungsangebot sich ergeben würde. Für diejenigen mit einem bestimmten Einkommen gäbe es eine passendere Möglichkeit. Wer weniger als die angegebene Preisspanne verdiene, so fügte er hinzu, sei raus. Darauf habe er keinen Einfluss. Die sofortige Annahme des aktuellen Angebots ohne weitere Diskussion könne durchaus als Erfolg gewertet werden. Es gab Fälle, in denen – wie bei einem kurz darauf eintreffenden Bewerber – jemand sofort bemängelte, dass das Schlafzimmer keine Wand habe. Laut ihm sei es ein offener, ungeschützter Bereich. Er sei überrascht, dass dort keine Wand eingezogen worden sei. Die Öffnung sei vom Wohnzimmer aus einsehbar. Er erklärte, dass das große Wohnzimmerfenster keinen Blick auf diesen Bereich ermöglichen sollte. Er betrachtete den Raum von allen Seiten. Das Fehlen einer ordentlichen Trennwand sei ausschlaggebend gewesen. Er habe sich nicht für diesen Wohnraum entschieden. Er brauchte nicht lange, um sich noch einmal umzusehen und die Assistentin zu fragen, wann sich eine neue Gelegenheit ergeben würde. Mit seinen Wünschen hoffte er auf ein passenderes Angebot in dieser oder einer anderen Gegend. Dann blickte er zur sich öffnenden Haustür und verließ schließlich die Wohnung. Die dunkelhäutige Frau, die sich kurz fasste, wollte dem Mann sagen, dass ihr der Weg zum richtigen Eingang zu weit sei. Sie bevorzugte einen kürzeren Weg von seinem Standort aus. Sie sprach von einem „üblichen Nachmittag“. Der Mann konnte nicht erraten, was sie meinte. Er glaubte, die richtige Adresse gefunden zu haben. Dafür hatte er die digitale Karte auf seinem Handy konsultiert. Zu seiner Überraschung öffneten sich die Türen automatisch. Der Eindruck, den er von dem einfachen Ein- und Ausgang der Bewohner gewonnen hatte, entsprach nicht seinen Erwartungen. Am Eingang befand sich ein roter runder Knopf. Auf beiden Seiten waren die Nachnamen mit Initialen angebracht. Seufzend stand der Mann, der noch nicht seinen Termin erreicht hatte, auf und suchte sich eine Bank. Dieselbe Frau sah sich um. Sie hatte gehört, was der Mann gesagt hatte. Es war ein Termin mit einem Mitarbeiter der Wohnungsbaugesellschaft. – Als es soweit war, beschloss er, hineinzugehen. Obwohl er per E-Mail über die für die Beurteilung einer möglichen Zusage erforderlichen Unterlagen informiert worden war, nahm er einige davon mit. Bei einer vorherigen Besichtigung hatte ein Mitarbeiter des Vermieters die Daten nicht sofort einsehen wollen. Der Mitarbeiter, ein Mann in den Fünfzigern, hatte seinen Laptop dabei. Er öffnete ihn, um zu prüfen, ob die Anwesenden zum vereinbarten Zeitpunkt im System erfasst waren. Er suchte nach den Namen der registrierten Bewerber. Ihn interessierten lediglich der Nachname und die aktuelle Wohnadresse. Die Registrierung war notwendig, um die Übereinstimmung der eingegebenen Daten zu überprüfen. Nach einer Weile betrat eine osteuropäische Frau den Raum. Die Eingangstür stand offen. Der Mitarbeiter trug eine Mappe unter dem Arm, aus der er einige Seiten herausnahm. Die Frau meldete sich und gab ihre Daten an. Wie der Mann wurde auch sie nicht direkt nach ihren Unterlagen gefragt. Er sagte ihr, sie könne sich die Wohnung ansehen. Es handelte sich um eine Zweizimmerwohnung mit offener Küche, Toilette und Dusche sowie einem Abstellraum von etwa 2,5 mal 2,5 Metern.

Er sah die Frau an, die bereits auf das Fenster zuging. Die Fensterbank war offenbar geputzt. An der Decke brannte kein Licht. Die Verkabelung der Anlage lag, wie üblich, komplett offen. Beleuchtung und Dekoration wurden ausschließlich vom Personal selbst angebracht. Der Raum wurde jedoch leer übergeben. Der Angestellte ließ die beiden Personen sich umsehen. Bei Fragen würde er sich melden, sagte er. Er tippte mit der Hand etwas in das System und hielt dabei einige Seiten in der Hand. Die Frau wandte ihren Blick nach draußen. Sie öffnete die Balkontür, während der andere Kandidat die Dusche inspizierte. Die Badezimmerarmaturen schienen hochglanzpoliert zu sein. Der Mann meinte, der Raum sei erst vor Kurzem renoviert worden. Boden und Wände waren mit relativ neuen Fliesen belegt. Die Frau sah den Mann nicht an. Sie blieb in einiger Entfernung. Sie öffnete die Balkontür und blickte einen Moment hinaus. Vom Schlafzimmer aus sah sie an der Decke, dass die Farbe nicht kürzlich ausgebessert worden war. Sie hatte sich verfärbt. Nachdem der Mann aus der Dusche gekommen war und die Frau auf den Angestellten zugegangen war, stellte sie ihm einige Fragen. Sie wollte wissen, ob… Fortsetzung folgt.

Candidatos Convidados Passaram por uma Visita de "Sim ou Não" - Parte 1

Uma assistente de uma associação de habitação terá convidado várias pessoas novas num dia de semana para uma vaga através de um "site público". O site, aliás, era conhecido por oferecer habitação na região. Por volta de uma determinada hora, nesse mesmo dia, parecia não haver lá ninguém. O edifício tinha quatro a cinco andares. Na entrada principal, existia um hall de entrada relativamente amplo: as portas abriam eletronicamente quando um morador queria entrar e fechavam de seguida. Uma mulher de pele escura aproximou-se do seu apartamento. Ela viu um homem desconhecido perto da entrada, provavelmente a verificar as horas. Ele estava a guardar os seus pertences. A mulher aproximou-se dele e perguntou-lhe se sabia o caminho. Como a conversa foi breve, ela decidiu seguir o caminho mais curto até à entrada. Ela disse que havia uma entrada principal nas traseiras. Ela acreditava que o homem não estava na entrada correta. O edifício tinha uma ala destinada a idosos. Também lá viviam várias pessoas que não se enquadravam, ou quase não se enquadravam, em nenhum grupo (etário) específico. Foi o proprietário que explicou, durante a apresentação, que a renda mensal "contava" no processo de aceitação. Referiu ainda a "imprevisibilidade", a impossibilidade de saber antecipadamente qual a oferta de habitação que seria apresentada. Uma oportunidade mais adequada estaria disponível para aqueles que dependessem de um determinado rendimento. Por menos do que o valor estipulado, acrescentou, a pessoa estaria "fora da disputa". Ele não tinha controlo sobre isso. Aceitar imediatamente a oferta atual, sem mais discussões, poderia muito bem ser considerado uma oportunidade de sucesso. Havia casos conhecidos em que, tal como outro candidato que chegou pouco depois, alguém respondeu imediatamente que o quarto não tinha parede. Segundo disse, era uma zona "aberta e exposta". Ficou surpreendido por não haver ali parede. A abertura era "vista" pela sala de estar. Explicou que a grande janela da sala não deveria ter "vista" para esta zona. Olhou para o perímetro. A falta de uma "divisória" adequada foi o factor decisivo. Ele não escolheu o espaço. Não demorou muito tempo para examinar novamente toda a área e perguntar ao assistente quando poderia surgir outra oportunidade. Com os seus desejos, esperava uma oferta mais adequada neste ou noutro bairro. Assim, olhou para a porta da frente que se abria e, finalmente, saiu do apartamento. A mulher de pele escura, que mantinha a conversa breve, queria dizer ao homem que caminhar até à entrada correta era demasiado longe para ela. Ela preferia um caminho mais curto até ao local de onde ele se encontrava. Ela falou de uma "tarde como é habitual". O homem não conseguiu adivinhar o que ela queria dizer. Acreditava ter encontrado o endereço certo. Para isso, tinha consultado o mapa digital no seu telemóvel. Para sua surpresa, as portas abriram-se automaticamente. A impressão que tivera da facilidade de entrada e saída dos moradores não correspondia à impressão específica que esperava. À entrada, havia um botão redondo vermelho. Em ambos os lados, era possível notar que os apelidos estavam exibidos, completos com iniciais. Com um suspiro, o homem, que ainda não tinha chegado a hora do seu compromisso, levantou-se e encontrou um banco. A mesma mulher olhou em redor. Ela ouviu o que o homem disse. Era um compromisso com alguém da associação de moradores. — Quando a hora se aproximou, decidiu entrar. Embora tivesse sido informado por e-mail sobre os "documentos solicitados" considerados necessários para avaliar a aceitação, levou consigo alguns deles. Anteriormente, durante uma visita anterior, um funcionário do proprietário em questão não queria ver os dados imediatamente. O funcionário, um homem na casa dos cinquenta anos, tinha trazido o seu computador portátil. Abriu-o para verificar se os presentes estavam no sistema à hora indicada. Procurou os nomes dos "candidatos inscritos". Só queria saber o apelido e o endereço residencial atual. O registo era necessário para verificar se os dados introduzidos correspondiam. Passado um tempo, uma mulher do Leste da Europa entrou no local. A porta da frente estava aberta. O funcionário trazia uma pasta debaixo do braço, da qual retirou algumas páginas. A mulher informou que estava presente e prestou as suas informações. Tal como o homem, não foi diretamente solicitada a apresentar os seus documentos. Ele disse-lhe que podia ver o local. Era um apartamento de duas divisões com cozinha americana, casa de banho com chuveiro e uma arrecadação com aproximadamente 2,5 por 2,5 metros.

Olhou para a mulher, que já caminhava em direção à janela. A parte inferior do parapeito da janela tinha sido aparentemente limpa. Não havia luz no teto. A cablagem elétrica daquele quarto estava, como de costume, completamente exposta. A iluminação e outras decorações eram instaladas exclusivamente pela própria equipa. No entanto, o local foi entregue vazio quando saíram da sala. O funcionário deixou os dois circular. Caso tivessem alguma dúvida, indicou que os chamaria. Digitou algo no sistema com a mão, segurando algumas páginas. A mulher voltou a sua atenção para o exterior. Abriu a porta da varanda enquanto o outro candidato inspecionava o chuveiro. Os acessórios da casa de banho pareciam ter um acabamento brilhante. O homem pensou que o interior daquela divisão tinha sido decorado recentemente. O chão e as paredes eram revestidos com azulejos relativamente novos. A mulher não olhou para o homem. Permaneceu à distância. Abriu a porta da varanda e ficou a olhar para fora por um instante. Do quarto, viu no teto que a pintura não tinha sido retocada recentemente. Apresentava uma superfície descolorada. Depois de o homem sair do duche e a mulher se aproximar do funcionário, fez-lhe algumas perguntas. Ela queria saber se… Continua…

Candidatos Invitados Experimentaron una Opción de Sí o No - Parte 1

Según se informó, un asistente de una asociación de vivienda invitó a varias personas nuevas un día laborable a solicitar una vivienda a través de un "sitio público". El sitio, de nuevo, era conocido por sus ofertas de viviendas regionales. Alrededor de cierta hora de ese mismo día, parecía que no había nadie. El edificio tenía de cuatro a cinco plantas. En la parte delantera había una entrada bastante amplia: las puertas se abrían electrónicamente cuando un residente quería entrar. Luego se cerraban de nuevo. Una mujer de piel oscura se acercó a su apartamento. Vio a un hombre desconocido cerca de la entrada, probablemente mirando la hora. Estaba guardando sus pertenencias. La mujer se acercó y le preguntó si conocía el camino. Como la conversación fue breve, decidió tomar el camino más corto posible hacia la entrada. Dijo que había una entrada principal en la parte trasera. Creía que la posición del hombre no era la correcta. El edificio tenía una sección designada para residentes mayores. También vivían allí varias personas que no pertenecían, o apenas pertenecían, a un grupo de edad específico. Fue el propietario quien explicó durante la presentación que los ingresos mensuales contaban en el proceso de aceptación. Además, se refirió a la imprevisibilidad, la imposibilidad de saber de antemano qué oferta de vivienda se presentaría. Existía una oportunidad más adecuada para quienes dependían de ciertos ingresos. Por menos del rango de precio establecido, añadió, uno estaría "fuera de la carrera". No tenía control sobre eso. Aceptar la oferta actual de inmediato sin más discusión podría considerarse una oportunidad exitosa. Se conocieron casos en los que, como otro candidato que llegó poco después, alguien respondió de inmediato que el dormitorio no tenía pared. Según él, era una zona "abierta y expuesta". Le sorprendió que no se hubiera construido ninguna pared allí. La abertura se veía a través de la sala de estar. Explicó que el gran ventanal de la sala de estar no debería tener "vista" a esta zona. Miró el perímetro. La falta de una división adecuada fue el factor decisivo. No eligió el espacio habitable. No tardó mucho en volver a examinar el área total y preguntarle al asistente cuándo podría surgir otra oportunidad. Con sus deseos, esperaba una oferta más adecuada en este u otro barrio. Entonces miró la puerta principal al abrirse y finalmente salió del apartamento. La mujer de piel oscura, que mantuvo una conversación breve, quiso decirle al hombre que caminar hasta la entrada correcta era demasiado para ella. Prefería una ruta más corta desde donde él se encontraba. Habló de una "tarde como siempre". El hombre no pudo adivinar a qué se refería. Creyó haber encontrado la dirección correcta. Había consultado el mapa digital de su teléfono para eso. Para su sorpresa, las puertas se abrieron automáticamente. La impresión que le dio la facilidad de entrada y salida de los residentes no parecía ser la que esperaba. En la entrada había un botón redondo rojo. A ambos lados, se veían los apellidos, con sus iniciales. Con un suspiro, el hombre, que aún no había llegado a la hora de su llegada, se levantó. Encontró un banco. La misma mujer miró a su alrededor. Escuchó lo que dijo el hombre. Era una cita con alguien de una asociación de propietarios. Cuando se acercaba la hora, decidió entrar. Aunque le habían informado por correo electrónico sobre los documentos solicitados, considerados necesarios para evaluar la admisión, se llevó algunos. Anteriormente, durante una visita previa, un empleado del propietario en cuestión no quiso ver los datos de inmediato. El empleado, un hombre de unos cincuenta años, había traído su portátil. Lo abrió para comprobar si los asistentes estaban en el sistema a la hora indicada. Buscó los nombres de los candidatos registrados. Solo quería saber el apellido y la dirección actual. El registro era necesario para verificar que los datos introducidos coincidieran. Al cabo de un rato, una mujer de Europa del Este entró en la zona. La puerta principal estaba abierta. El empleado llevaba una carpeta bajo el brazo de la que extrajo algunas páginas. La mujer le informó de su presencia y le proporcionó sus datos. Al igual que al hombre, no le pidió directamente sus documentos. Le dijo que podía ver la zona. Se trataba de un apartamento de dos habitaciones con cocina americana, aseo y ducha y un trastero de aproximadamente 2,5 por 2,5 metros. Miró a la mujer, que ya se dirigía a la ventana. Al parecer, la parte inferior del alféizar había sido limpiada. No había luz en el techo. El cableado de esta instalación estaba, como siempre, completamente expuesto. La iluminación y demás decoraciones fueron instaladas exclusivamente por el propio personal. Sin embargo, la zona se entregó vacía al salir de la habitación. El empleado dejó que las dos personas caminaran. Si tenían alguna pregunta, les indicó que lo llamaría. Escribió algo en el sistema con la mano, sosteniendo algunas páginas. La mujer dirigió su atención al exterior. Abrió la puerta del balcón mientras el otro candidato inspeccionaba la ducha. Los sanitarios parecían tener un acabado brillante. El hombre pensó que el interior de esta habitación había sido decorado hacía poco. El suelo y las paredes estaban cubiertos de azulejos prácticamente nuevos. La mujer no lo miró. Permaneció a distancia. Abrió la puerta del balcón y se quedó mirando afuera un momento. Desde el dormitorio, vio en el techo que la pintura no había sido retocada recientemente. Había adquirido una superficie descolorida. Después de que el hombre salió de la ducha, la mujer se acercó al empleado y le hizo algunas preguntas. Quería saber si… Continuará>

Visite d'un logement : choix binaire (oui/non) - Partie 1

Un employé d'une association de logement aurait invité plusieurs personnes, un jour de semaine, à déposer une demande via un site web public. Ce site, rappelons-le, était connu pour ses offres de logements sociaux. À une certaine heure ce même jour, l'immeuble semblait désert. Il comptait quatre ou cinq étages. L'entrée principale, assez large, s'ouvrait et se refermait automatiquement à l'arrivée des résidents. Une femme à la peau mate s'approcha de son appartement. Elle aperçut un homme inconnu près de l'entrée, probablement en train de regarder l'heure. Il rangeait ses affaires. La femme l'aborda et lui demanda s'il connaissait le chemin. Comme la conversation fut brève, elle décida de prendre le chemin le plus court. Elle indiqua qu'il y avait une entrée principale à l'arrière et pensa que l'homme se trompait d'entrée. L'immeuble comportait une section réservée aux seniors. Plusieurs personnes y vivaient également, n'appartenant pas ou presque pas à une tranche d'âge spécifique. C'est le propriétaire qui, lors de la présentation, expliqua que le revenu mensuel était un critère déterminant pour l'acceptation du logement. Il évoqua également l'imprévisibilité du marché, l'impossibilité de savoir à l'avance quelle offre se présenterait. Une meilleure opportunité était disponible pour les personnes dépendant d'un certain revenu. En dessous du prix indiqué, ajouta-t-il, la candidature serait automatiquement rejetée. Il n'avait aucun contrôle sur ce point. Accepter immédiatement l'offre sans autre discussion pouvait être considéré comme une bonne affaire. Il y a eu des cas connus où, comme pour un autre candidat arrivé peu après, une personne a immédiatement fait remarquer que la chambre n'avait pas de mur. Selon lui, c'était un espace ouvert et exposé. Il était surpris qu'aucun mur n'ait été construit à cet endroit. L'ouverture était visible depuis le salon. Il expliqua que la grande fenêtre du salon ne devait pas donner sur cet espace. Il examina le périmètre. L'absence de cloison fut le facteur décisif. Il ne choisit pas la pièce à vivre. Il ne tarda pas à examiner à nouveau les lieux et demanda à l'assistant quand une autre opportunité se présenterait. Il espérait trouver une offre plus convenable dans ce quartier ou ailleurs. Puis, son regard se porta sur la porte d'entrée et il quitta enfin l'appartement. La femme à la peau mate, qui avait gardé sa conversation brève, voulut lui dire que le chemin jusqu'à la bonne entrée était trop long pour elle. Elle préférait un chemin plus court. Elle parla d'un « après-midi comme d'habitude ». L'homme ne comprit pas ce qu'elle voulait dire. Il était persuadé d'avoir trouvé la bonne adresse. Il avait consulté la carte numérique sur son téléphone pour cela. À sa grande surprise, les portes s'ouvrirent automatiquement. L'impression de facilité d'accès des résidents ne correspondait pas à ce qu'il attendait. À l'entrée se trouvait un bouton rond rouge. De part et d'autre, on pouvait voir les noms de famille, avec leurs initiales. Soupirant, l'homme, qui n'était pas encore arrivé à l'heure prévue, se leva. La même femme regarda autour d'elle. Elle avait entendu ce que l'homme avait dit. Il s'agissait d'un rendez-vous avec un représentant d'une association de logement social. À l'approche de l'heure, il décida d'entrer. Bien qu'il ait été informé par courriel des « documents requis » pour l'évaluation de sa candidature, il en emporta quelques-uns. Auparavant, lors d'une visite précédente, un employé du bailleur n'avait pas souhaité consulter les données immédiatement. Cet homme d'une cinquantaine d'années avait apporté son ordinateur portable. Il l'ouvrit pour vérifier si les personnes présentes étaient enregistrées dans le système à l'heure indiquée. Il rechercha les noms des « candidats inscrits ». Il souhaitait seulement connaître le nom de famille et l'adresse actuelle. L'inscription était nécessaire pour vérifier la concordance des données saisies. Peu après, une femme d'Europe de l'Est entra. La porte d'entrée était ouverte. L'employé tenait un dossier sous le bras et en sortit quelques pages. La femme confirma sa présence et lui fournit ses informations. Comme pour l'homme, on ne lui demanda pas directement ses documents. Il lui proposa de visiter les lieux. Il s'agissait d'un appartement de deux pièces avec une cuisine ouverte, des toilettes et une douche, ainsi qu'un débarras mesurant environ 2,5 mètres sur 2,5 mètres. Il regarda la femme, qui se dirigeait déjà vers la fenêtre. Le bas du rebord de la fenêtre avait visiblement été nettoyé. Aucune lumière n'était allumée au plafond. Le câblage de cet établissement était, comme d'habitude, entièrement apparent. L'éclairage et les autres éléments de décoration avaient été installés exclusivement par le personnel. Cependant, l'espace était resté nu lorsqu'ils quittèrent la pièce. L'employé laissa les deux personnes se promener. Il leur fit savoir qu'il les rappellerait en cas de questions. Il tapa quelque chose sur le système, tenant quelques pages. La femme se tourna vers l'extérieur. Elle ouvrit la porte-fenêtre du balcon tandis que l'autre candidat inspectait la douche. Les robinetteries semblaient avoir une finition très brillante. L'homme pensa que l'intérieur de cette pièce avait été décoré récemment. Le sol et les murs étaient recouverts de carrelage assez neuf. La femme ne regarda pas l'homme. Elle resta à distance. Elle ouvrit la porte-fenêtre du balcon et resta un instant à regarder dehors. De la chambre, elle vit au plafond que la peinture n'avait pas été retouchée récemment. Elle était décolorée. Après que l'homme fut sorti de la douche et que la femme se fut approchée de l'employé, elle lui posa quelques questions. Elle voulait savoir si… À suivre >

I candidati invitati hanno avuto una visione "Sì o No" - Parte 1

Un assistente di un'associazione per l'edilizia popolare ha invitato diverse persone in un giorno feriale per una domanda tramite un "sito pubblico". Il sito, ancora una volta, era noto per le sue offerte di alloggi per l'edilizia residenziale pubblica. Verso una certa ora dello stesso giorno, sembrava che non ci fosse nessuno. L'edificio aveva quattro o cinque piani. Sul davanti c'era un ingresso piuttosto ampio: le porte si aprivano elettronicamente quando un residente voleva entrare. Poi si richiudevano. Una donna dalla pelle scura si avvicinò al suo appartamento. Vide un uomo sconosciuto vicino all'ingresso, probabilmente intento a controllare l'orologio. Stava riponendo le sue cose. La donna si avvicinò e gli chiese se conoscesse la strada. Poiché la donna mantenne la conversazione breve, decise di prendere la via più breve possibile per raggiungere l'ingresso. Disse che c'era un ingresso principale sul retro. Credeva che la posizione dell'uomo non fosse l'ingresso corretto. L'edificio aveva una sezione destinata agli anziani. Lì vivevano anche diverse persone che non rientravano, o rientravano a malapena, in una specifica fascia d'età. Fu il proprietario a spiegare, durante una presentazione, che il reddito mensile "contava" nel processo di accettazione. Fece inoltre riferimento all'"imprevedibilità", all'impossibilità di sapere in anticipo quale offerta abitativa si sarebbe presentata. Un'opportunità più adatta era disponibile per chi dipendeva da un certo reddito. Per un prezzo inferiore alla fascia indicata, aggiunse, si sarebbe stati "fuori dai giochi". Non aveva alcun controllo su questo aspetto. Accettare immediatamente l'offerta attuale senza ulteriori discussioni poteva benissimo essere considerata un'opportunità vincente. C'erano casi noti in cui, come un altro candidato arrivato poco dopo, qualcuno aveva risposto immediatamente che la camera da letto non aveva pareti. Secondo lui, si trattava di una zona "aperta e esposta". Era sorpreso che non fosse stata costruita alcuna parete lì. L'apertura era "visibile" attraverso il soggiorno. Spiegò che la grande finestra del soggiorno non avrebbe dovuto avere una "vista" su quest'area. Osservò il perimetro. La mancanza di una "parete divisoria" adeguata fu il fattore decisivo. Non scelse lo spazio abitativo. Non ci mise molto a esaminare di nuovo la superficie complessiva e a chiedere all'assistente quando si sarebbe presentata un'altra opportunità. Sperava, con i suoi desideri, in un'offerta più adatta in questo o in un altro quartiere. Poi guardò l'apertura della porta d'ingresso e finalmente uscì dall'appartamento. La donna dalla pelle scura, che mantenne la conversazione breve, voleva dire all'uomo che camminare fino all'ingresso corretto era troppo lungo per lei. Preferiva un percorso più breve per raggiungere il luogo in cui si trovava lui. Parlò di un "pomeriggio come al solito". L'uomo non riuscì a capire cosa intendesse. Credeva di aver trovato l'indirizzo giusto. Aveva consultato la mappa digitale del suo telefono per questo. Con sua sorpresa, le porte si aprirono automaticamente. L'impressione che ebbe della facilità di ingresso e uscita dei residenti non sembrò dare l'impressione specifica che si aspettava. All'ingresso c'era un pulsante rotondo rosso. Su entrambi i lati, era evidente che erano esposti i cognomi, completi di iniziali. Con un sospiro, l'uomo, che non era ancora arrivato all'orario previsto per il suo arrivo, si alzò. appuntamento, trovò una panchina. La stessa donna si guardò intorno. Sentì cosa diceva l'uomo. Era un appuntamento con qualcuno di un'associazione di edilizia popolare. - - - Quando si avvicinò l'ora, decise di entrare. Sebbene fosse stato informato via e-mail dei "documenti richiesti" ritenuti necessari per valutare un'accettazione, ne portò con sé alcuni. In precedenza, durante una visita precedente, un dipendente del proprietario in questione non voleva vedere i dati immediatamente. Il dipendente, un uomo sulla cinquantina, aveva portato il suo computer portatile. Lo aprì per vedere se i partecipanti erano nel sistema all'ora indicata. Cercò i nomi dei "candidati registrati". Voleva solo sapere il cognome e l'indirizzo di residenza attuale. La registrazione era necessaria per verificare la corrispondenza dei dati inseriti. Dopo un po', una donna dell'Europa orientale entrò nell'area. La porta d'ingresso era aperta. Il dipendente teneva una cartella sottobraccio, da cui estrasse alcune pagine. La donna lo informò di essere presente e fornì i suoi dati. Come l'uomo, non le furono chiesti direttamente i documenti. Le disse che poteva vedere l'area. Si trattava di un appartamento di due stanze con cucina a pianta aperta, bagno e doccia, e un ripostiglio di circa 2,5 per 2,5 metri. Guardò la donna, che si stava già dirigendo verso la finestra. Il fondo del davanzale era stato apparentemente pulito. Non c'era luce sul soffitto. Il "cablaggio" di questa struttura era, come al solito, "completamente esposto". L'illuminazione e le altre decorazioni erano state installate esclusivamente dal personale stesso. Tuttavia, l'area era "consegnata vuota" quando uscirono dalla stanza. L'impiegato lasciò che le due persone si muovessero. Se ci fossero state domande, fece segno che l'avrebbe chiamato. Digitò qualcosa nel sistema con la mano, tenendo in mano alcune pagine. La donna rivolse la sua attenzione all'esterno. Aprì la porta-finestra del balcone mentre l'altro candidato ispezionava la doccia. I sanitari del bagno sembravano essere stati lucidati a specchio. L'uomo pensò che l'interno di questa stanza fosse stato decorato non molto tempo prima. Il pavimento e le pareti erano ricoperti di piastrelle abbastanza nuove. La donna non guardò l'uomo. Rimase a distanza. Aprì la porta-finestra del balcone e rimase a guardare fuori per un attimo. Dalla camera da letto, vide sul soffitto che la vernice non era stata ritoccata di recente. Aveva sviluppato una superficie scolorita. Dopo che l'uomo uscì dalla doccia e la donna si avvicinò all'impiegato, gli fece alcune domande. Voleva sapere se... Continua>

Προσκεκλημένοι Υποψήφιοι Βίωσαν μια Επιλογή "Ναι ή Όχι" - Μέρος 1

Ένας υπάλληλος στεγαστικού συλλόγου φέρεται να προσκάλεσε αρκετά νέα άτομα μια καθημερινή σχετικά με μια αίτηση μέσω ενός "δημόσιου ιστότοπου". Ο ιστότοπος, πάλι, ήταν γνωστός για τις προσφορές στέγασης για περιφερειακή στέγαση. Γύρω σε μια συγκεκριμένη ώρα την ίδια μέρα, φαινόταν ότι δεν υπήρχε κανείς εκεί. Το κτίριο είχε τέσσερις έως πέντε ορόφους. Στο μπροστινό μέρος υπήρχε μια αρκετά μεγάλη είσοδος: οι πόρτες άνοιγαν ηλεκτρονικά όταν ένας κάτοικος ήθελε να μπει. Στη συνέχεια έκλειναν ξανά. Μια μελαχρινή γυναίκα πλησίασε το διαμέρισμά της. Είδε έναν άγνωστο άνδρα κοντά στην είσοδο, πιθανώς ελέγχοντας την ώρα. Αυτός έβαζε τα πράγματά του στη θέση τους. Η γυναίκα τον πλησίασε και τον ρώτησε αν ήξερε τον δρόμο. Επειδή η γυναίκα κράτησε τη συζήτησή της σύντομη, αποφάσισε να ακολουθήσει τη συντομότερη δυνατή διαδρομή προς την είσοδο. Είπε ότι υπήρχε μια κύρια είσοδος στο πίσω μέρος. Πίστευε ότι η θέση του άνδρα δεν ήταν η σωστή είσοδος. Το κτίριο είχε ένα τμήμα που προοριζόταν για ηλικιωμένους κατοίκους. Αρκετά άτομα ζούσαν επίσης εκεί που δεν εμπίπτουν, ή μόλις που εμπίπτουν, σε μια συγκεκριμένη (ηλικιακή) ομάδα. Ήταν ο ιδιοκτήτης που εξήγησε κατά τη διάρκεια μιας εισαγωγής ότι το μηνιαίο εισόδημα "μετρούσε" στη διαδικασία αποδοχής. Αναφέρθηκε περαιτέρω στην «απρόβλεπτη φύση», την αδυναμία να γνωρίζει κανείς εκ των προτέρων ποια προσφορά στέγασης θα παρουσιαστεί. Μια πιο κατάλληλη ευκαιρία ήταν διαθέσιμη για όσους εξαρτώνται από ένα συγκεκριμένο εισόδημα. Για λιγότερο από το δηλωμένο εύρος τιμών, πρόσθεσε, κάποιος θα «εκτός διαγωνισμού». Δεν είχε κανέναν έλεγχο σε αυτό. Η άμεση αποδοχή της τρέχουσας προσφοράς χωρίς περαιτέρω συζήτηση θα μπορούσε κάλλιστα να θεωρηθεί μια επιτυχημένη ευκαιρία. Υπήρχαν γνωστές περιπτώσεις όπου, όπως ένας άλλος υποψήφιος που έφτασε λίγο αργότερα, κάποιος απάντησε αμέσως ότι το υπνοδωμάτιο δεν είχε τοίχο. Σύμφωνα με αυτόν, ήταν μια περιοχή που ήταν «ανοιχτή και εκτεθειμένη». Εξεπλάγη που δεν είχε κατασκευαστεί τοίχος εκεί. Το άνοιγμα «έβλεπε» μέσα από το σαλόνι. Εξήγησε ότι το μεγάλο παράθυρο στο σαλόνι δεν θα έπρεπε να έχει «θέα» σε αυτήν την περιοχή. Κοίταξε την περίμετρο. Η έλλειψη ενός κατάλληλου «διαχωριστικού» ήταν ο αποφασιστικός παράγοντας. Δεν επέλεξε τον χώρο διαβίωσης. Δεν άργησε να εξετάσει ξανά τη συνολική περιοχή και να ρωτήσει τον βοηθό πότε θα μπορούσε να προκύψει μια άλλη ευκαιρία. Με τις ευχές του, ήλπιζε σε μια πιο κατάλληλη προσφορά σε αυτή ή σε άλλη γειτονιά. Έπειτα κοίταξε το άνοιγμα της μπροστινής πόρτας και τελικά έφυγε από το διαμέρισμα. Η μελαχρινή γυναίκα, η οποία κράτησε σύντομη τη συζήτησή της, ήθελε να πει στον άντρα ότι το περπάτημα μέχρι τη σωστή είσοδο ήταν πολύ μακριά για εκείνη. Προτιμούσε μια συντομότερη διαδρομή προς την τοποθεσία από εκεί που στεκόταν. Μίλησε για ένα «απόγευμα όπως συνήθως». Ο άντρας δεν μπορούσε να μαντέψει τι εννοούσε. Πίστευε ότι είχε βρει τη σωστή διεύθυνση. Είχε συμβουλευτεί τον ψηφιακό χάρτη στο τηλέφωνό του για αυτό. Προς έκπληξή του, οι πόρτες άνοιξαν αυτόματα. Η εντύπωση που αποκόμισε για την εύκολη είσοδο και έξοδο των ενοίκων δεν φαινόταν να δίνει τη συγκεκριμένη εντύπωση που περίμενε. Στην είσοδο υπήρχε ένα κόκκινο στρογγυλό κουμπί. Και στις δύο πλευρές, ήταν αξιοσημείωτο ότι εμφανίζονταν τα επώνυμα, μαζί με τα αρχικά. Με έναν αναστεναγμό, ο άντρας, που δεν είχε φτάσει ακόμη στην ώρα άφιξής του, σηκώθηκε. ραντεβού, βρήκε ένα παγκάκι. Η ίδια γυναίκα κοίταξε τριγύρω. Άκουσε τι είπε ο άντρας. Ήταν ένα ραντεβού με κάποιον από έναν στεγαστικό σύλλογο. - - - Όταν πλησίασε η ώρα, αποφάσισε να μπει μέσα. Παρόλο που είχε ενημερωθεί μέσω email για τα «αιτούμενα έγγραφα» που θεωρούνταν απαραίτητα για την αξιολόγηση μιας αποδοχής, πήρε μαζί του κάποια από αυτά. Νωρίτερα, κατά τη διάρκεια μιας προηγούμενης επίσκεψης, ένας υπάλληλος του εν λόγω ιδιοκτήτη στην πραγματικότητα δεν ήθελε να δει αμέσως τα δεδομένα. Ο υπάλληλος, ένας άνδρας περίπου πενήντα ετών, είχε φέρει τον φορητό υπολογιστή του. Τον άνοιξε για να δει αν οι συμμετέχοντες ήταν στο σύστημα την καθορισμένη ώρα. Έψαξε για τα ονόματα των «εγγεγραμμένων υποψηφίων». Ήθελε μόνο να μάθει το επώνυμο και την τρέχουσα διεύθυνση κατοικίας. Η εγγραφή ήταν απαραίτητη για να επαληθευτεί ότι τα δεδομένα που είχαν εισαχθεί ταίριαζαν. Μετά από λίγο, μια γυναίκα από την Ανατολική Ευρώπη μπήκε στον χώρο. Η μπροστινή πόρτα ήταν ανοιχτή. Ο υπάλληλος κρατούσε έναν φάκελο κάτω από τη μασχάλη του από τον οποίο αφαίρεσε μερικές σελίδες. Η γυναίκα τον ενημέρωσε ότι ήταν παρούσα και παρείχε τα στοιχεία της. Όπως και ο άνδρας, δεν της ζητήθηκαν απευθείας τα έγγραφά της. Της είπε ότι μπορούσε να δει τον χώρο. Ήταν ένα διαμέρισμα δύο δωματίων με ανοιχτή κουζίνα, τουαλέτα και ντους, και μια αποθήκη διαστάσεων περίπου 2,5 επί 2,5 μέτρα.

Κοίταξε τη γυναίκα, η οποία ήδη περπατούσε προς το παράθυρο. Το κάτω μέρος του περβάζιου του παραθύρου είχε προφανώς καθαριστεί. Δεν υπήρχε φως στην οροφή. Η «καλωδίωση» για αυτήν την εγκατάσταση ήταν, όπως συνήθως, «εντελώς εκτεθειμένη». Ο φωτισμός και οι άλλες διακοσμήσεις εγκαταστάθηκαν αποκλειστικά από το ίδιο το προσωπικό. Ωστόσο, ο χώρος «παραδόθηκε άδειος» καθώς έφευγαν από το δωμάτιο. Ο υπάλληλος άφησε τους δύο ανθρώπους να περπατήσουν τριγύρω. Αν υπήρχαν ερωτήσεις, υπέδειξε ότι θα τον καλούσε. Πληκτρολόγησε κάτι στο σύστημα με το χέρι του, κρατώντας μερικές σελίδες. Η γυναίκα έστρεψε την προσοχή της έξω. Άνοιξε την μπαλκονόπορτα ενώ ο άλλος υποψήφιος εξέτασε το ντους. Τα εξαρτήματα του μπάνιου φαινόταν να έχουν γυαλιστερό φινίρισμα. Ο άντρας νόμιζε ότι το εσωτερικό αυτού του δωματίου είχε διακοσμηθεί πριν από λίγο καιρό. Το πάτωμα και οι τοίχοι ήταν καλυμμένοι με αρκετά καινούργια πλακάκια. Η γυναίκα δεν κοίταξε τον άντρα. Παρέμεινε σε απόσταση. Άνοιξε την μπαλκονόπορτα και στάθηκε κοιτάζοντας έξω για μια στιγμή. Από την κρεβατοκάμαρα, είδε στην οροφή ότι το χρώμα δεν είχε φρεσκαριστεί πρόσφατα. Είχε αναπτύξει μια αποχρωματισμένη επιφάνεια. Αφού ο άντρας βγήκε από το ντους και η γυναίκα πλησίασε τον υπάλληλο, του έκανε μερικές ερωτήσεις. Ήθελε να μάθει αν... Συνέχεια>

Zaproszeni kandydaci mieli okazję obejrzeć mieszkanie z opcją „Tak lub Nie” – część 1

Pełnomocnik spółdzielni mieszkaniowej podobno zaprosił kilka nowych osób w dzień powszedni w związku z aplikacją za pośrednictwem „publicznej strony”. Strona ta, ponownie, była znana z ofert mieszkań regionalnych. Około pewnej godziny tego samego dnia wydawało się, że nikogo tam nie ma. Budynek miał od czterech do pięciu pięter. Z przodu znajdowało się dość szerokie wejście: drzwi otwierały się elektronicznie, gdy mieszkaniec chciał wejść. Następnie zamykały się. Do jej mieszkania podeszła ciemnoskóra kobieta. Zobaczyła nieznajomego mężczyznę przy wejściu, prawdopodobnie sprawdzającego godzinę. Odkładał swoje rzeczy. Kobieta podeszła do niego i zapytała, czy zna drogę. Ponieważ kobieta starała się zwięźle rozmawiać, postanowiła wybrać najkrótszą możliwą drogę do wejścia. Powiedziała, że ​​główne wejście znajduje się z tyłu. Uważała, że ​​pozycja mężczyzny nie jest właściwym wejściem. W budynku znajdowała się część przeznaczona dla seniorów. Mieszkało tam również kilka osób, które nie mieściły się w żadnej określonej grupie wiekowej lub mieściły się w niej w niewielkim stopniu. To właściciel wyjaśnił podczas wstępu, że miesięczny dochód „liczy się” w procesie akceptacji. Odniósł się również do „nieprzewidywalności”, czyli braku możliwości wcześniejszego przewidzenia, która oferta mieszkaniowa się pojawi. Bardziej odpowiednia oferta była dostępna dla osób zależnych od określonego dochodu. Dodał, że za cenę niższą niż podany przedział cenowy, można było „wypaść z gry”. Nie miał na to wpływu. Natychmiastowe zaakceptowanie aktualnej oferty bez dalszej dyskusji można było uznać za udaną okazję. Znane były przypadki, gdy – podobnie jak inny kandydat, który pojawił się wkrótce potem – ktoś od razu odpowiedział, że sypialnia nie ma ściany. Według niego była to przestrzeń „otwarta i odsłonięta”. Zdziwił się, że nie ma tam żadnej ściany. Otwór był „widoczny” przez salon. Wyjaśnił, że duże okno w salonie nie powinno „mieć widoku” na tę przestrzeń. Obejrzał obwód. Brak odpowiedniego „przepierzenia” był czynnikiem decydującym. Nie wybrał przestrzeni mieszkalnej. Nie zwlekał długo, by ponownie ocenić powierzchnię i zapytać asystenta, kiedy pojawi się kolejna oferta. Mając nadzieję na bardziej odpowiednią ofertę w tej lub innej okolicy, spojrzał na otwierające się drzwi wejściowe i w końcu wyszedł z mieszkania. Ciemnoskóra kobieta, która starała się mówić krótko, chciała powiedzieć mężczyźnie, że dojście do właściwego wejścia jest dla niej zbyt daleko. Wolała krótszą drogę do miejsca, w którym stał. Mówiła o „popołudniu jak zwykle”. Mężczyzna nie mógł zgadnąć, o co jej chodzi. Wierzył, że znalazł właściwy adres. W tym celu sprawdził mapę cyfrową w telefonie. Ku jego zaskoczeniu, drzwi otworzyły się automatycznie. Wrażenie, jakie odniósł z łatwego wchodzenia i wychodzenia mieszkańców, najwyraźniej nie było takie, jakiego się spodziewał. Przy wejściu znajdował się czerwony, okrągły przycisk. Po obu stronach można było zauważyć nazwiska wraz z inicjałami. Mężczyzna, który jeszcze nie dotarł na umówioną godzinę, wstał z westchnieniem. Umówił się na spotkanie i znalazł ławkę. Ta sama kobieta rozejrzała się. Usłyszała, co powiedział mężczyzna. To było spotkanie z kimś ze spółdzielni mieszkaniowej. - - - Gdy nadszedł czas, postanowił wejść do środka. Chociaż poinformowano go mailowo o „wymaganych dokumentach” uznanych za niezbędne do rozpatrzenia wniosku, część z nich zabrał ze sobą. Wcześniej, podczas poprzedniej wizyty, pracownik wspomnianego wynajmującego nie chciał od razu widzieć danych. Pracownik, mężczyzna po pięćdziesiątce, przyniósł laptopa. Otworzył go, aby sprawdzić, czy obecni są zarejestrowani w systemie o wskazanej godzinie. Wyszukał nazwiska „zarejestrowanych kandydatów”. Chciał jedynie poznać nazwisko i aktualny adres zamieszkania. Rejestracja była konieczna, aby zweryfikować poprawność wprowadzonych danych. Po chwili do środka weszła kobieta z Europy Wschodniej. Drzwi wejściowe były otwarte. Pracownik trzymał pod pachą teczkę, z której wyjął kilka stron. Kobieta poinformowała go o swojej obecności i podała swoje dane. Podobnie jak mężczyzna, nie została poproszona bezpośrednio o dokumenty. Powiedział jej, że może obejrzeć teren. Było to dwupokojowe mieszkanie z otwartą kuchnią, toaletą i prysznicem oraz pomieszczeniem gospodarczym o wymiarach około 2,5 na 2,5 metra.

Spojrzał na kobietę, która już szła w kierunku okna. Dół parapetu najwyraźniej został umyty. Na suficie nie było światła. „Okablowanie” w tym obiekcie było, jak zwykle, „całkowicie odsłonięte”. Oświetlenie i inne elementy dekoracyjne były instalowane wyłącznie przez personel. Jednak pomieszczenie było „gołe”, gdy opuszczali pokój. Pracownik pozwolił im się rozejść. W razie pytań dał znać, że do niego zadzwoni. Wpisał coś do systemu ręką, trzymając kilka stron. Kobieta odwróciła wzrok na zewnątrz. Otworzyła drzwi balkonowe, podczas gdy drugi kandydat sprawdzał prysznic. Armatura w łazience wydawała się być wykończona na wysoki połysk. Mężczyzna pomyślał, że wnętrze tego pokoju zostało niedawno odnowione. Podłoga i ściany były pokryte dość nowymi płytkami. Kobieta nie spojrzała na mężczyznę. Pozostała w pewnej odległości. Otworzyła drzwi balkonowe i przez chwilę patrzyła na zewnątrz. Z sypialni zobaczyła na suficie, że farba nie była ostatnio odnawiana. Pojawiły się na niej odbarwienia. Po tym, jak mężczyzna wyszedł spod prysznica, a kobieta podeszła do pracownika, zadała mu kilka pytań. Chciała wiedzieć, czy… Ciąg dalszy nastąpi>

Поканени кандидати са имали опция „Да или Не“ - Част 1

Съобщава се, че асистент в жилищна асоциация е поканил няколко нови хора в делничен ден относно заявление чрез „публичен сайт“. Сайтът отново е бил известен с офертите си за жилища в региона. Около определено време на същия ден изглеждало, че няма никой там. Сградата е била на четири до пет етажа. Отпред е имало доста широк вход: вратите се отваряли електронно, когато някой от жителите е искал да влезе. След това са се затваряли отново. Тъмнокожа жена се е приближила до апартамента ѝ. Тя видяла непознат мъж близо до входа, вероятно проверяващ часа. Той е прибирал вещите си. Жената се приближила до него и го попитала дали знае пътя. Тъй като жената поддържала разговора си кратък, тя решила да поеме по най-краткия възможен път до входа. Тя казала, че има главен вход отзад. Тя смятала, че позицията на мъжа не е правилният вход. Сградата имала секция, предназначена за възрастни жители. Няколко души също са живели там, които не са или едва са попадали в определена (възрастова) група. Именно наемодателят обяснил по време на представянето, че месечният доход „се брои“ в процеса на приемане. Той допълнително спомена „непредсказуемостта“, невъзможността да се знае предварително коя оферта за жилище ще се появи. По-подходяща възможност е била налична за тези, които зависят от определен доход. За по-малко от посочения ценови диапазон, добави той, човек би бил „изключен от надпреварата“. Той нямал контрол върху това. Незабавното приемане на настоящата оферта без допълнително обсъждане би могло да се счита за успешна възможност. Известни са случаи, когато, подобно на друг кандидат, пристигнал малко след това, някой веднага е отговарял, че спалнята няма стена. Според него това е зона, която е „отворена и изложена на показ“. Той бил изненадан, че там не е построена стена. Отворът е бил „гледан“ през хола. Той обяснил, че големият прозорец в хола не би трябвало да има „гледка“ към тази зона. Той погледнал периметъра. Липсата на подходяща „преграда“ била решаващият фактор. Той не избрал жилищното пространство. Не му отнело много време да разгледа отново общата площ и да попита асистента кога може да се появи друга възможност. С желанията си той се надявал на по-подходяща оферта в този или друг квартал. След това погледна отварящата се входна врата и най-накрая излезе от апартамента. Тъмнокожата жена, която водеше разговора си кратко, искаше да каже на мъжа, че ходенето до правилния вход е твърде далеч за нея. Тя предпочиташе по-кратък маршрут до мястото, където той стоеше. Говореше за „следобед като обикновено“. Мъжът не можеше да се досети какво има предвид. Вярваше, че е намерил правилния адрес. Беше проверил дигиталната карта на телефона си за това. За негова изненада вратите се отвориха автоматично. Впечатлението, което получи от лесното влизане и излизане на жителите, не изглеждаше да дава точното впечатление, което очакваше. На входа имаше червен кръгъл бутон. От двете страни се забелязваше, че фамилните имена са показани, заедно с инициалите. С въздишка мъжът, който все още не беше пристигнал навреме, се изправи. Намери пейка. Същата жена се огледа. Чу какво каза мъжът. Беше среща с някой от жилищна асоциация. - - - Когато часът наближи, той реши да влезе вътре. Въпреки че е бил информиран по имейл за „изисканите документи“, считани за необходими за оценка на приемането, той е взел някои от тях със себе си. По-рано, по време на предишен оглед, служител на въпросния наемодател всъщност не е искал да види данните веднага. Служителят, мъж на около петдесет години, е донесъл лаптопа си. Той го е отворил, за да види дали присъстващите са в системата в посочения час. Той е търсил имената на „регистрираните кандидати“. Искал е да знае само фамилията и настоящия домашен адрес. Регистрацията е била необходима, за да се провери дали въведените данни съвпадат. След известно време в помещението е влязла жена от Източна Европа. Входната врата е била отворена. Служителят е държал папка под мишница, от която е извадил няколко страници. Жената го е информирала, че е на място и е предоставила информацията си. Подобно на мъжа, не са я помолили директно за документите ѝ. Той ѝ е казал, че може да види помещението. Това е двустаен апартамент с отворена кухня, тоалетна и душ, както и складово помещение с размери приблизително 2,5 на 2,5 метра. Той погледна жената, която вече вървеше към прозореца. Долната част на перваза очевидно беше почистена. На тавана нямаше светлина. „Окабеляването“ за това помещение, както обикновено, беше „напълно открито“. Осветлението и другите декорации бяха монтирани изключително от самия персонал. Въпреки това, зоната беше „предадена гола“, когато напуснаха стаята. Служителят остави двамата души да се разходят. Ако имаше някакви въпроси, той даде знак, че ще му се обади. Той написа нещо в системата с ръка, държейки няколко страници. Жената насочи вниманието си навън. Тя отвори балконската врата, докато другият кандидат оглеждаше душа. Оборудването в банята изглеждаше завършено с висок гланц. Мъжът си помисли, че интериорът на тази стая е бил декориран не толкова отдавна. Подът и стените бяха покрити с сравнително нови плочки. Жената не погледна мъжа. Тя остана на разстояние. Тя отвори балконската врата и за момент погледна навън. От спалнята видя на тавана, че боята не е била боядисвана наскоро. Беше се появила обезцветена повърхност. След като мъжът излезе от душа и жената се приближи до служителя, тя му зададе няколко въпроса. Искаше да знае дали… Следва продължение>

Pozvani kandidati su imali opciju "Da ili Ne" - 1. dio

Asistent stambene udruge navodno je radnim danom pozvao nekoliko novih ljudi u vezi s prijavom putem "javne stranice". Stranica je, opet, bila poznata po svojim ponudama stanovanja za regionalno stanovanje. Otprilike u određeno vrijeme istog dana, činilo se da tamo nema nikoga. Zgrada je imala četiri do pet katova. Sprijeda je bio prilično širok ulaz: vrata su se elektronički otvarala kada bi stanar želio ući. Zatim bi se ponovno zatvarala. Tamnoputa žena prišla je njezinom stanu. U blizini ulaza ugledala je nepoznatog muškarca, vjerojatno provjeravajući vrijeme. Spremao je svoje stvari. Žena mu je prišla i pitala ga zna li put. Budući da je žena kratko razgovarala, odlučila je najkraćim mogućim putem do ulaza. Rekla je da se straga nalazi glavni ulaz. Vjerovala je da položaj muškarca nije ispravan ulaz. Zgrada je imala dio namijenjen starijim stanarima. Tamo je živjelo i nekoliko ljudi koji nisu, ili jedva, spadaju u određenu (dobnu) skupinu. Stanodavac je tijekom predstavljanja objasnio da se mjesečni prihod "računa" u procesu prihvaćanja. Nadalje se osvrnuo na "nepredvidljivost", nemogućnost unaprijed znati koja će se ponuda za stanovanje pojaviti. Prikladnija prilika bila je dostupna onima koji ovise o određenom prihodu. Za manje od navedenog raspona cijena, dodao je, netko bi "ispao iz utrke". Nad tim nije imao kontrolu. Trenutno prihvaćanje trenutne ponude bez daljnje rasprave moglo bi se smatrati uspješnom prilikom. Poznati su slučajevi kada je, poput drugog kandidata koji je stigao ubrzo nakon toga, netko odmah odgovorio da spavaća soba nema zid. Prema njegovim riječima, to je bio prostor koji je "otvoren i izložen". Iznenadio se što tamo nije izgrađen zid. Otvor se "gledao" kroz dnevni boravak. Objasnio je da veliki prozor u dnevnom boravku ne bi trebao imati "pogled" na ovo područje. Pogledao je perimetar. Nedostatak odgovarajuće "pregrade" bio je odlučujući faktor. Nije odabrao životni prostor. Nije dugo ponovno pregledao ukupnu površinu i pitao asistenta kada bi se mogla ukazati druga prilika. Sa svojim željama, nadao se prikladnijoj ponudi u ovom ili drugom susjedstvu. Zatim je pogledao ulazna vrata koja su se otvarala i konačno izašao iz stana. Tamnoputa žena, koja je razgovarala kratko, htjela je reći muškarcu da je hodanje do ispravnog ulaza previše daleko za nju. Više je voljela kraći put do mjesta gdje je stajao. Govorila je o "uobičajenom poslijepodnevu". Muškarac nije mogao pogoditi što misli. Vjerovao je da je pronašao pravu adresu. To je konzultirao s digitalnom kartom na svom telefonu. Na njegovo iznenađenje, vrata su se automatski otvorila. Dojam koji je stekao o lakom ulasku i izlasku stanara nije davao onakav dojam koji je očekivao. Na ulazu je bio crveni okrugli gumb. S obje strane bilo je vidljivo da su prikazana prezimena, zajedno s inicijalima. Uz uzdah, muškarac, koji još nije stigao do vremena dolaska, ustao je. sastanak, pronašao klupu. Ista žena se osvrnula. Čula je što je muškarac rekao. Bio je to sastanak s nekim iz stambene udruge. - - - Kad se vrijeme približilo, odlučio je ući unutra. Iako je putem e-pošte bio obaviješten o "traženim dokumentima" koji se smatraju potrebnim za procjenu prihvaćanja, neke od njih je ponio sa sobom. Ranije, tijekom prethodnog pregleda, zaposlenik dotičnog najmodavca zapravo nije odmah htio vidjeti podatke. Zaposlenik, muškarac u pedesetima, donio je svoje prijenosno računalo. Otvorio ga je kako bi provjerio jesu li prisutni u sustavu u navedeno vrijeme. Tražio je imena "registriranih kandidata". Želio je znati samo prezime i trenutnu kućnu adresu. Registracija je bila potrebna kako bi se provjerilo podudaraju li se uneseni podaci. Nakon nekog vremena, u prostor je ušla istočnoeuropska žena. Ulazna vrata bila su otvorena. Zaposlenik je pod rukom držao fascikl iz kojeg je izvadio nekoliko stranica. Žena ga je obavijestila da je prisutna i dala svoje podatke. Kao i od muškarca, nije je izravno pitao za dokumente. Rekao joj je da može vidjeti prostor. Bio je to dvosobni stan s otvorenom kuhinjom, WC-om i tušem te ostavom dimenzija otprilike 2,5 x 2,5 metra. Pogledao je ženu koja je već hodala prema prozoru. Donja strana prozorske daske očito je bila očišćena. Na stropu nije bilo svjetla. "Ožičenje" za ovaj objekt bilo je, kao i obično, "potpuno izloženo". Rasvjetu i ostale ukrase postavljalo je isključivo osoblje. Međutim, prostor je "isporučen gol" dok su izlazili iz sobe. Zaposlenik je pustio dvije osobe da se prošeću. Ako bude bilo kakvih pitanja, naznačio je da će ga nazvati. Utipkao je nešto u sustav rukom, držeći nekoliko stranica. Žena je svoju pozornost usmjerila van. Otvorila je balkonska vrata dok je druga kandidatkinja pregledavala tuš. Činilo se da su kupaonski elementi završeni do visokog sjaja. Muškarac je mislio da je unutrašnjost ove sobe nedavno uređena. Pod i zidovi bili su prekriveni prilično novim pločicama. Žena nije pogledala muškarca. Ostala je na distanci. Otvorila je balkonska vrata i na trenutak stajala gledajući van. Iz spavaće sobe vidjela je na stropu da boja nije nedavno popravljana. Razvila je promijenjenu boju površine. Nakon što je muškarac izašao iz tuša, a žena prišla zaposleniku, postavila mu je nekoliko pitanja. Željela je znati je li… Nastavak slijedi>

Pozvani kandidati su iskusili opciju "Da ili Ne" - 1. dio

Asistent stambene udruge navodno je radnim danom pozvao nekoliko novih ljudi u vezi s prijavom putem "javne stranice". Stranica je, opet, bila poznata po svojim ponudama stanovanja za regionalno stanovanje. Otprilike u određeno vrijeme istog dana, činilo se da nikoga nema. Zgrada je imala četiri do pet spratova. Na prednjoj strani bio je prilično širok ulaz: vrata su se elektronski otvarala kada bi stanar želio ući. Zatim bi se ponovo zatvarala. Tamnoputa žena prišla je njenom stanu. Vidjela je nepoznatog muškarca blizu ulaza, vjerovatno provjeravajući vrijeme. Spremao je svoje stvari. Žena mu je prišla i pitala ga da li zna put. Budući da je žena kratko razgovarala, odlučila je da ide najkraćim mogućim putem do ulaza. Rekla je da se glavni ulaz nalazi straga. Vjerovala je da položaj muškarca nije ispravan ulaz. Zgrada je imala dio namijenjen starijim stanarima. Tamo je živjelo i nekoliko ljudi koji nisu, ili jedva, spadaju u određenu (dobnu) grupu. Stanodavac je tokom predstavljanja objasnio da se mjesečni prihod "računa" u procesu prihvatanja. Dalje se osvrnuo na "nepredvidljivost", nemogućnost da se unaprijed zna koja će se ponuda za stanovanje pojaviti. Pogodnija prilika bila je dostupna onima koji zavise od određenog prihoda. Za manje od navedenog raspona cijena, dodao je, neko bi bio "van utrke". Nije imao kontrolu nad tim. Trenutno prihvatanje trenutne ponude bez daljnje rasprave moglo bi se smatrati uspješnom prilikom. Poznati su slučajevi kada je, poput drugog kandidata koji je stigao ubrzo nakon toga, neko odmah odgovorio da spavaća soba nema zid. Prema njegovim riječima, to je bio prostor koji je bio "otvoren i izložen". Bio je iznenađen što tamo nije izgrađen zid. Otvor se "gledao" kroz dnevnu sobu. Objasnio je da veliki prozor u dnevnoj sobi ne bi trebao imati "pogled" na ovo područje. Pogledao je perimetar. Nedostatak odgovarajuće "pregrade" bio je odlučujući faktor. Nije birao životni prostor. Nije dugo čekao da ponovo pregleda ukupnu površinu i pita asistenta kada bi se mogla ukazati druga prilika. Sa svojim željama, nadao se pogodnijoj ponudi u ovom ili drugom susjedstvu. Zatim je pogledao ulazna vrata koja su se otvarala i konačno izašao iz stana. Tamnoputa žena, koja je razgovarala kratko, htjela je reći čovjeku da je hodanje do pravog ulaza previše daleko za nju. Više je voljela kraći put do lokacije odakle je stajao. Govorila je o "uobičajenom popodnevu". Čovjek nije mogao pogoditi šta misli. Vjerovao je da je pronašao pravu adresu. To je provjerio na digitalnoj mapi na svom telefonu. Na njegovo iznenađenje, vrata su se automatski otvorila. Utisak koji je stekao o lakom ulasku i izlasku stanara nije davao onakav utisak koji je očekivao. Na ulazu je bilo crveno okruglo dugme. Sa obje strane bilo je primjetno da su prikazana prezimena, zajedno s inicijalima. Uz uzdah, čovjek, koji još nije stigao do vremena dolaska, ustao je. zakazao sastanak, pronašao klupu. Ista žena se osvrnula. Čula je šta je čovjek rekao. Bio je to sastanak s nekim iz stambene zadruge. - - - Kada se vrijeme približilo, odlučio je ući unutra. Iako je putem e-maila obaviješten o "traženim dokumentima" koji se smatraju neophodnim za procjenu prihvatanja, neke od njih je ponio sa sobom. Ranije, tokom prethodnog pregleda, zaposlenik dotičnog stanodavca zapravo nije želio odmah vidjeti podatke. Zaposlenik, muškarac u pedesetim godinama, donio je svoj laptop. Otvorio ga je da vidi jesu li prisutni u sistemu u naznačeno vrijeme. Pretražio je imena "registriranih kandidata". Želio je znati samo prezime i trenutnu kućnu adresu. Registracija je bila neophodna kako bi se provjerilo da li se uneseni podaci podudaraju. Nakon nekog vremena, žena iz Istočne Evrope ušla je u prostor. Ulazna vrata su bila otvorena. Zaposlenik je pod rukom držao fasciklu iz koje je izvadio nekoliko stranica. Žena ga je obavijestila da je prisutna i dala svoje podatke. Kao i od muškarca, nije joj direktno tražena dokumentacija. Rekao joj je da može vidjeti prostor. Bio je to dvosoban stan s otvorenom kuhinjom, toaletom i tušem, te ostavom dimenzija otprilike 2,5 sa 2,5 metara. Pogledao je ženu, koja je već hodala prema prozoru. Donja strana prozorske daske je očigledno bila očišćena. Na plafonu nije bilo svjetla. "Ožičenje" za ovaj objekat bilo je, kao i obično, "potpuno izloženo". Rasvjetu i ostale dekoracije postavljalo je isključivo osoblje. Međutim, prostor je bio "isporučen prazan" kada su napustili sobu. Zaposlenik je pustio dvije osobe da se prošetaju. Ako bude bilo kakvih pitanja, naznačio je da će ga pozvati. Ukucao je nešto u sistem rukom, držeći nekoliko stranica. Žena je okrenula pažnju van. Otvorila je balkonska vrata dok je druga kandidatkinja pregledavala tuš. Činilo se da su elementi u kupatilu završeni do visokog sjaja. Muškarac je mislio da je unutrašnjost ove sobe nedavno uređena. Pod i zidovi bili su prekriveni prilično novim pločicama. Žena nije pogledala muškarca. Ostala je na distanci. Otvorila je balkonska vrata i na trenutak stajala gledajući van. Iz spavaće sobe vidjela je na plafonu da boja nije nedavno popravljana. Razvila je promijenjenu boju površine. Nakon što je muškarac izašao iz tuša, a žena prišla zaposleniku, postavila mu je nekoliko pitanja. Željela je znati da li… Nastavak slijedi>

Meghívott jelöltek „igen vagy nem” opcióval találkoztak a megtekintéssel - 1. rész

Egy lakásszövetkezeti asszisztens állítólag egy hétköznap több új embert hívott meg egy „nyilvános oldalon” keresztül egy jelentkezéssel kapcsolatban. Az oldal ismét a környékbeli lakásokra vonatkozó ajánlatairól volt ismert. Ugyanazon a napon egy bizonyos időpontban úgy tűnt, senki sem volt ott. Az épület négy-öt emeletes volt. Elöl egy meglehetősen széles bejárat volt: az ajtók elektronikusan nyíltak, amikor egy lakó be akart lépni. Aztán újra bezárultak. Egy sötét bőrű nő közeledett a lakásához. Látott egy ismeretlen férfit a bejárat közelében, aki valószínűleg az időt nézte. Éppen a holmiját pakolta el. A nő odament hozzá, és megkérdezte, hogy ismeri-e az utat. Mivel a nő rövidre fogta a beszélgetést, úgy döntött, hogy a lehető legrövidebb utat választja a bejárathoz. Azt mondta, hogy hátul van egy főbejárat. Úgy vélte, hogy a férfi pozíciója nem a megfelelő bejárat. Az épületben volt egy idősek számára kijelölt részleg. Több olyan ember is lakott ott, akik nem, vagy alig tartoztak egy adott (korosztály)csoportba. A bérbeadó magyarázta el egy bemutatkozás során, hogy a havi jövedelem „számít” az elfogadási folyamatban. Továbbá a „kiszámíthatatlanságra” is utalt, arra, hogy lehetetlen előre tudni, melyik lakásajánlat kínálkozik. Egy bizonyos jövedelemtől függők számára megfelelőbb lehetőség is kínálkozott. Hozzátette, hogy a megadott árkategóriánál alacsonyabb árért „kiesett volna a versenyből”. Ezt nem tudta befolyásolni. Az aktuális ajánlat azonnali elfogadása további megbeszélés nélkül is sikeres lehetőségnek tekinthető. Ismertek olyan esetek, amikor – mint egy másik, röviddel ezután érkezett jelölt – valaki azonnal azt válaszolta, hogy a hálószobának nincs fala. Szerinte ez egy „nyitott és szabadon álló” terület. Meglepődött, hogy ott nem építettek falat. A nyílás a nappalin keresztül „látható”. Elmagyarázta, hogy a nappali nagy ablakán keresztül nem szabadna „rálátást” látni erre a területre. Megnézte a kerületet. A megfelelő „válaszfal” hiánya volt a döntő tényező. Nem ő választotta ki a lakóteret. Nem sokáig tartott, hogy újra megvizsgálja a teljes területet, és megkérdezze az eladót, mikor adódik újabb lehetőség. Kívánságaival abban reménykedett, hogy ebben vagy egy másik környéken talál megfelelőbb ajánlatot. Aztán a bejárati ajtó nyílására nézett, és végül elhagyta a lakást. A sötét bőrű nő, aki rövidre fogta a beszélgetést, meg akarta mondani a férfinak, hogy a megfelelő bejárathoz gyalogolni túl messze van számára. Jobban szerette volna, ha rövidebb utat választana ahhoz a helyhez, ahol a férfi állt. Egy „szokásos délutánról” beszélt. A férfi nem tudta kitalálni, mire gondol. Úgy hitte, megtalálta a helyes címet. Ehhez a telefonján lévő digitális térképet nézte meg. Meglepetésére az ajtók automatikusan kinyíltak. A lakók könnyű be- és kijáratáról alkotott benyomása nem igazán azt a benyomást keltette, amire számított. A bejáratnál egy piros, kerek gomb volt. Mindkét oldalon feltűnt, hogy a vezetéknevek szerepeltek a kezdőbetűkkel együtt. A férfi, aki még nem érte el az érkezésének időpontját, sóhajtva felállt. találkozó után talált egy padot. Ugyanaz a nő körülnézett. Hallotta, mit mond a férfi. Találkozó volt valakivel egy lakásszövetkezettől. - - - Amikor közeledett az időpont, úgy döntött, hogy bemegy. Bár e-mailben tájékoztatták a „kért dokumentumokról”, amelyeket az elfogadás elbírálásához szükségesnek ítéltek, néhányat magával vitt. Korábban, egy korábbi megtekintés során a szóban forgó bérbeadó egyik alkalmazottja valójában nem akarta azonnal látni az adatokat. Az alkalmazott, egy ötvenes éveiben járó férfi, magával hozta a laptopját. Kinyitotta, hogy ellenőrizze, a résztvevők benne vannak-e a rendszerben a megadott időpontban. Rákeresett a „regisztrált jelöltek” nevére. Csak a vezetéknevet és az aktuális lakcímet akarta tudni. A regisztrációra azért volt szükség, hogy ellenőrizni lehessen a beírt adatok egyezését. Egy idő után egy kelet-európai nő lépett be a helyiségbe. A bejárati ajtó nyitva volt. Az alkalmazott egy mappát tartott a hóna alatt, amelyből néhány lapot vett ki. A nő tájékoztatta, hogy jelen van, és megadta az adatait. A férfihoz hasonlóan tőle sem kérték közvetlenül a dokumentumait. Azt mondta neki, hogy láthatja a területet. Egy kétszobás lakás volt, nyitott konyhával, WC-vel és zuhanyzóval, valamint egy körülbelül 2,5 x 2,5 méteres tárolóhelyiséggel. Ránézett a nőre, aki már az ablak felé sétált. Az ablakpárkány alját láthatóan megtisztították. A mennyezeten nem égett lámpa. A létesítmény „vezetékezése”, mint általában, „teljesen fedetlen” volt. A világítást és az egyéb dekorációkat kizárólag a személyzet szerelte fel. A területet azonban „üresen adták át”, amint elhagyták a szobát. Az alkalmazott hagyta, hogy a két ember körbejárjon. Ha bármilyen kérdés merült fel, jelezte, hogy felhívja. Begépelt valamit a rendszerbe a kezében tartott néhány lapot. A nő kifelé fordította a figyelmét. Kinyitotta az erkélyajtót, míg a másik jelölt a zuhanyzót vizsgálgatta. A fürdőszobai szerelvények látszólag magasfényűre voltak lakkozva. A férfi úgy gondolta, hogy a szoba belsejét nem is olyan régen festették ki. A padlót és a falakat viszonylag új csempék borították. A nő nem nézett a férfira. Távol maradt. Kinyitotta az erkélyajtót, és egy pillanatra kinézett. A hálószobából látta a mennyezeten, hogy a festéket mostanában nem javították ki. Elszíneződött a felülete. Miután a férfi kilépett a zuhanyzóból, és a nő odalépett az alkalmazotthoz, feltett neki néhány kérdést. Tudni akarta, hogy… Folytatás>

Candidații invitați au avut parte de o vizionare cu opțiunea „Da sau Nu” - Partea 1

Se pare că un asistent al asociației de locuințe a invitat mai multe persoane noi într-o zi lucrătoare cu privire la o aplicație prin intermediul unui „site public”. Site-ul, din nou, era cunoscut pentru ofertele sale de locuințe regionale. În jurul unei anumite ore din aceeași zi, se părea că nu era nimeni acolo. Clădirea avea patru până la cinci etaje. În față era o intrare destul de largă: ușile se deschideau electronic când un rezident dorea să intre. Apoi se închideau din nou. O femeie cu pielea închisă la culoare s-a apropiat de apartamentul ei. A văzut un bărbat necunoscut lângă intrare, probabil verificând ora. Își punea lucrurile la loc. Femeia s-a apropiat de el și l-a întrebat dacă știe drumul. Deoarece femeia a ținut conversația scurtă, a decis să ia cel mai scurt traseu posibil către intrare. A spus că există o intrare principală în spate. Ea credea că poziția bărbatului nu era intrarea corectă. Clădirea avea o secțiune destinată rezidenților seniori. De asemenea, locuiau acolo mai multe persoane care nu se încadrează sau abia se încadrează într-o anumită grupă (de vârstă). Proprietarul a fost cel care a explicat în timpul unei introduceri că venitul lunar „contează” în procesul de acceptare. El a făcut referire în continuare la „imprevizibilitate”, la imposibilitatea de a ști dinainte ce ofertă de locuință se va prezenta. O oportunitate mai potrivită era disponibilă pentru cei dependenți de un anumit venit. Pentru un preț mai mic decât intervalul de preț declarat, a adăugat el, cineva ar fi „exclus”. Nu avea niciun control asupra acestui lucru. Acceptarea imediată a ofertei actuale, fără alte discuții, putea fi considerată o oportunitate de succes. Au fost cazuri cunoscute în care, la fel ca un alt candidat care a sosit la scurt timp după aceea, cineva a răspuns imediat că dormitorul nu avea perete. Potrivit lui, era o zonă „deschisă și expusă”. A fost surprins că nu fusese construit niciun perete acolo. Deschiderea era „vizuală” prin sufragerie. A explicat că fereastra mare din sufragerie nu ar trebui să aibă o „vedere” asupra acestei zone. S-a uitat la perimetru. Lipsa unei „despărțiri” adecvate a fost factorul decisiv. Nu a ales spațiul de locuit. Nu a durat mult să examineze din nou suprafața totală și să-l întrebe pe asistent când ar putea apărea o altă oportunitate. Având în vedere dorințele sale, spera la o ofertă mai potrivită în acest cartier sau în altul. Apoi s-a uitat la ușa de la intrare care se deschidea și, în cele din urmă, a părăsit apartamentul. Femeia cu pielea închisă la culoare, care a ținut conversația scurtă, a vrut să-i spună bărbatului că mersul pe jos până la intrarea corectă era prea departe pentru ea. Prefera un traseu mai scurt până la locația de unde stătea el. A vorbit despre o „după-amiază ca de obicei”. Bărbatul nu a putut ghici ce voia să spună. Credea că găsise adresa corectă. Consultase harta digitală de pe telefon pentru asta. Spre surprinderea lui, ușile s-au deschis automat. Impresia pe care și-a făcut-o despre intrarea și ieșirea ușoară a rezidenților nu părea să dea impresia specifică la care se aștepta. La intrare era un buton rotund roșu. Pe ambele părți, se observa că erau afișate numele de familie, complete cu inițiale. Oftând, bărbatul, care încă nu ajunsese la ora sosirii sale, s-a ridicat. După o programare, a găsit o bancă. Aceeași femeie s-a uitat în jur. A auzit ce spunea bărbatul. Era o programare cu cineva de la o asociație de locuințe. - - - Când s-a apropiat ora, s-a hotărât să intre. Deși fusese informat prin e-mail despre „documentele solicitate” considerate necesare pentru evaluarea unei acceptări, a luat cu el câteva dintre ele. Anterior, în timpul unei vizionări anterioare, un angajat al proprietarului în cauză nu a dorit de fapt să vadă datele imediat. Angajatul, un bărbat de cincizeci de ani, își adusese laptopul. L-a deschis pentru a vedea dacă participanții erau în sistem la ora indicată. A căutat numele „candidaților înregistrați”. Voia doar să știe numele de familie și adresa actuală de domiciliu. Înregistrarea era necesară pentru a verifica dacă datele introduse corespundeau. După un timp, o femeie est-europeană a intrat în zonă. Ușa de la intrare era deschisă. Angajatul ținea un dosar sub braț din care a scos câteva pagini. Femeia l-a informat că este prezentă și i-a furnizat informațiile. La fel ca bărbatului, nu i s-au cerut direct documentele. El i-a spus că poate vedea zona. Era un apartament cu două camere, cu bucătărie open space, toaletă și duș și o cameră de depozitare de aproximativ 2,5 pe 2,5 metri. S-a uitat la femeie, care deja se îndrepta spre fereastră. Partea de jos a pervazului fusese aparent curățată. Nu era lumină pe tavan. „Cablajul” pentru această instalație era, ca de obicei, „complet expus”. Corpurile de iluminat și alte decorațiuni au fost instalate exclusiv de personal. Cu toate acestea, zona a fost „livrată goală” când au ieșit din cameră. Angajatul i-a lăsat pe cei doi să se plimbe. Dacă existau întrebări, le-a spus că îl va suna. A tastat ceva în sistem cu mâna, ținând câteva pagini. Femeia și-a îndreptat atenția afară. A deschis ușa balconului în timp ce celălalt candidat inspecta dușul. Corpurile sanitare din baie păreau să fi fost finisate cu un luciu intens. Bărbatul credea că interiorul acestei camere fusese decorat nu cu mult timp în urmă. Podeaua și pereții erau acoperiți cu gresie relativ nouă. Femeia nu s-a uitat la bărbat. A rămas la distanță. A deschis ușa balconului și a rămas o clipă privind afară. Din dormitor, a văzut pe tavan că vopseaua nu fusese retușată recent. Dezvoltase o suprafață decolorată. După ce bărbatul a ieșit din duș și femeia s-a apropiat de angajat, aceasta i-a pus câteva întrebări. Voia să știe dacă… Va urma>

Pozvaní kandidáti zažili prohlížení s možností „ano nebo ne“ - 1. část

Asistent bytového družstva údajně pozval v pracovní den několik nových lidí ohledně žádosti prostřednictvím „veřejných stránek“. Stránky byly opět známé svými nabídkami bydlení pro regionální bydlení. Kolem určité doby téhož dne se zdálo, že tam nikdo není. Budova měla čtyři až pět pater. V přední části byl poměrně široký vchod: dveře se elektronicky otevíraly, když chtěl vstoupit obyvatel. Pak se zase zavřely. K jejímu bytu přistoupila žena tmavé pleti. U vchodu uviděla neznámého muže, který pravděpodobně kontroloval čas. Ukládal si své věci. Žena k němu přistoupila a zeptala se ho, zda zná cestu. Protože žena vedla stručný rozhovor, rozhodla se jít ke vchodu co nejkratší cestou. Řekla, že vzadu je hlavní vchod. Domnívala se, že mužova pozice není správný vchod. Budova měla část určenou pro seniory. Žilo tam také několik lidí, kteří nespadali, nebo sotva spadali do určité (věkové) skupiny. Byl to pronajímatel, kdo během úvodu vysvětlil, že měsíční příjem se v procesu přijímání „počítá“. Dále se zmínil o „nepředvídatelnosti“, nemožnosti předem vědět, jaká nabídka bydlení se naskytne. Vhodnější příležitost byla k dispozici pro ty, kteří jsou závislí na určitém příjmu. Za méně než uvedenou cenu by byl člověk „mimo hru“, dodal. Nad tím neměl žádnou kontrolu. Okamžité přijetí aktuální nabídky bez další diskuse by se dalo velmi dobře považovat za úspěšnou příležitost. Byly známy případy, kdy, stejně jako jiný kandidát, který dorazil krátce poté, někdo okamžitě odpověděl, že ložnice nemá zeď. Podle něj se jednalo o prostor, který je „otevřený a odkrytý“. Překvapilo ho, že tam žádná zeď nebyla postavena. Otvor byl „viditelný“ přes obývací pokoj. Vysvětlil, že velké okno v obývacím pokoji by nemělo mít „výhled“ na tuto oblast. Podíval se na obvod. Rozhodujícím faktorem byl nedostatek řádné „příčky“. Obytný prostor si nevybral. Netrvalo dlouho, než znovu prozkoumal celkovou plochu a zeptal se asistenta, kdy by se mohla naskytnout další příležitost. S ohledem na svá přání doufal ve vhodnější nabídku v této nebo jiné čtvrti. Pak se podíval na otevírané vchodové dveře a konečně odešel z bytu. Tmavá žena, která se snažila mluvit stručně, chtěla muži říct, že cesta ke správnému vchodu je pro ni příliš daleko. Dala přednost kratší trase od místa, kde stál. Mluvila o „odpoledni jako obvykle“. Muž nedokázal uhodnout, co tím myslí. Věřil, že našel správnou adresu. To zjistil na digitální mapě v telefonu. K jeho překvapení se dveře otevřely automaticky. Dojem, který měl ze snadného vstupu a výstupu obyvatel, nevypadal přesně tak, jak očekával. U vchodu bylo červené kulaté tlačítko. Na obou stranách bylo patrné, že jsou zobrazena příjmení s iniciálami. S povzdechem se muž, který ještě nedorazil na místo, postavil. našel si lavičku. Tatáž žena se rozhlédla. Slyšela, co muž řekl. Byla to schůzka s někým z bytového družstva. - - - Když se přiblížil čas, rozhodl se jít dovnitř. Přestože byl e-mailem informován o „požadovaných dokumentech“, které jsou považovány za nezbytné pro posouzení přijetí, některé z nich si vzal s sebou. Dříve, během předchozí prohlídky, si zaměstnanec dotyčného pronajímatele ve skutečnosti nechtěl data ihned prohlédnout. Zaměstnanec, muž kolem padesáti let, si přinesl notebook. Otevřel ho, aby zjistil, zda jsou účastníci v daném čase v systému. Vyhledal jména „registrovaných kandidátů“. Chtěl znát pouze příjmení a aktuální adresu bydliště. Registrace byla nutná k ověření, zda se zadané údaje shodují. Po chvíli do prostoru vstoupila východoevropská žena. Vchodové dveře byly otevřené. Zaměstnanec držel pod paží složku, ze které vyndal několik stránek. Žena ho informovala, že je přítomna, a poskytla své informace. Stejně jako muže se jí přímo nepožádali o dokumenty. Řekl jí, že si prostor může prohlédnout. Byl to dvoupokojový byt s otevřenou kuchyní, toaletou a sprchou a úložnou místností o rozměrech přibližně 2,5 x 2,5 metru. Podíval se na ženu, která už šla k oknu. Spodní část parapetu byla zřejmě vyčištěná. Na stropě nesvítilo. „Rozvody“ v tomto zařízení byly jako obvykle „zcela odkryté“. Osvětlení a další dekorace instaloval výhradně samotný personál. Prostor však byl „dodán holý“, když opouštěli místnost. Zaměstnanec nechal oba lidi projít se. Pokud by se na něco zeptal, naznačil, že mu zavolá. Rukou, v níž držel několik stránek, něco napsal do systému. Žena obrátila svou pozornost ven. Otevřela balkonové dveře, zatímco druhý kandidát prohlížel sprchu. Koupelnové vybavení vypadalo, že bylo nalakováno do vysokého lesku. Muž si myslel, že interiér této místnosti byl nedávno vymalován. Podlaha a stěny byly pokryty poměrně novými dlaždicemi. Žena se na muže nepodívala. Zůstala v odstupu. Otevřela balkonové dveře a chvíli se dívala ven. Z ložnice viděla na stropě, že barva nebyla v poslední době retušována. Vytvořila se na něm vybledlý povrch. Poté, co muž vyšel ze sprchy a žena přistoupila k zaměstnanci, položila mu několik otázek. Chtěla vědět, jestli… Pokračování bude příště>

Pozvaní kandidáti mali možnosť odpovedať „áno alebo nie“ – 1. časť

Asistent bytového družstva údajne pozval v pracovný deň niekoľko nových ľudí ohľadom žiadosti prostredníctvom „verejnej stránky“. Stránka bola opäť známa svojimi ponukami bývania pre regionálne bývanie. Približne v určitom čase v ten istý deň sa zdalo, že tam nikto nie je. Budova mala štyri až päť poschodí. Vpredu bol pomerne široký vchod: dvere sa elektronicky otvárali, keď chcel vojsť obyvateľ. Potom sa opäť zatvorili. K jej bytu sa priblížila tmavovlasá žena. Pri vchode uvidela neznámeho muža, ktorý pravdepodobne kontroloval čas. Odkladal si svoje veci. Žena k nemu pristúpila a spýtala sa ho, či pozná cestu. Keďže žena hovorila stručne, rozhodla sa ísť k vchodu najkratšou možnou cestou. Povedala, že vzadu je hlavný vchod. Domnievala sa, že mužova poloha nebola správnym vchodom. Budova mala časť určenú pre seniorov. Bývalo tam aj niekoľko ľudí, ktorí nepatrili alebo len tak-tak nepatrili do určitej (vekovej) skupiny. Bol to prenajímateľ, ktorý počas úvodu vysvetlil, že mesačný príjem sa „počíta“ v procese prijímania. Ďalej sa zmienil o „nepredvídateľnosti“, nemožnosti vopred vedieť, aká ponuka bývania sa naskytne. Vhodnejšia príležitosť bola k dispozícii pre tých, ktorí sú závislí od určitého príjmu. Za menej ako uvedené cenové rozpätie by bol človek „mimo súťaže“, dodal. Nad tým nemal žiadnu kontrolu. Okamžité prijatie aktuálnej ponuky bez ďalšej diskusie by sa dalo považovať za úspešnú príležitosť. Boli známe prípady, keď, podobne ako iný kandidát, ktorý prišiel krátko nato, niekto okamžite odpovedal, že spálňa nemá stenu. Podľa neho to bola „otvorená a exponovaná“ oblasť. Prekvapilo ho, že tam nebola postavená žiadna stena. Otvor bol „viditeľný“ cez obývačku. Vysvetlil, že veľké okno v obývačke by nemalo mať „výhľad“ na túto oblasť. Pozrel sa na obvod. Rozhodujúcim faktorom bol nedostatok správnej „priečky“. Obytný priestor si nevybral. Netrvalo dlho, kým si znova prezrel celkovú plochu a opýtal sa asistenta, kedy by sa mohla naskytnúť ďalšia príležitosť. S prianím dúfal vo vhodnejšiu ponuku v tejto alebo inej štvrti. Potom sa pozrel na otvárajúce sa vchodové dvere a konečne odišiel z bytu. Tmavá žena, ktorá hovorila stručne, chcela mužovi povedať, že pešo k správnemu vchodu je pre ňu príliš ďaleko. Uprednostňovala kratšiu cestu od miesta, kde stál. Hovorila o „zvyčajnom popoludní“. Muž nevedel uhádnuť, čo tým myslí. Veril, že našiel správnu adresu. Na to sa pozrel na digitálnu mapu v telefóne. Na jeho prekvapenie sa dvere otvorili automaticky. Dojem, ktorý mal z ľahkého vstupu a výstupu obyvateľov, nevyzeral tak, ako očakával. Pri vchode bolo červené okrúhle tlačidlo. Na oboch stranách bolo viditeľné, že boli zobrazené priezviská s iniciálami. S povzdychom sa muž, ktorý ešte nedorazil, postavil. stretnutie, našiel si lavičku. Tá istá žena sa rozhliadla. Počula, čo muž povedal. Bol to termín s niekým z bytového družstva. - - - Keď sa priblížil čas, rozhodol sa vojsť dnu. Hoci bol e-mailom informovaný o „požadovaných dokumentoch“, ktoré sa považujú za potrebné na posúdenie prijatia, niektoré z nich si vzal so sebou. Predtým, počas predchádzajúcej obhliadky, zamestnanec daného prenajímateľa v skutočnosti nechcel údaje okamžite vidieť. Zamestnanec, muž okolo päťdesiatky, si priniesol notebook. Otvoril ho, aby zistil, či sú účastníci v uvedenom čase v systéme. Hľadal mená „registrovaných kandidátov“. Chcel poznať iba priezvisko a aktuálnu adresu bydliska. Registrácia bola potrebná na overenie zhody zadaných údajov. Po chvíli vošla do priestoru východoeurópska žena. Vchodové dvere boli otvorené. Zamestnanec držal pod pazuchou priečinok, z ktorého vybral niekoľko strán. Žena ho informovala, že je prítomná, a poskytla mu svoje informácie. Rovnako ako muža, ani od nej sa priamo nepýtali na dokumenty. Povedal jej, že si priestor môže pozrieť. Bol to dvojizbový byt s otvorenou kuchyňou, toaletou a sprchovacím kútom a úložným priestorom s rozmermi približne 2,5 x 2,5 metra. Pozrel sa na ženu, ktorá už kráčala k oknu. Spodná časť parapetu bola zrejme vyčistená. Na strope nebolo žiadne svetlo. „Rozvody“ v tomto zariadení boli ako obvykle „úplne odkryté“. Osvetlenie a ďalšie dekorácie inštalovali výlučne samotní zamestnanci. Priestor však bol „dodaný holý“, keď odchádzali z miestnosti. Zamestnanec nechal oboch ľudí prejsť sa. Ak by boli nejaké otázky, naznačil, že mu zavolá. Rukou, v ktorej držal niekoľko strán, niečo napísal do systému. Žena obrátila svoju pozornosť von. Otvorila balkónové dvere, zatiaľ čo druhý kandidát kontroloval sprchovací kút. Kúpeľňové zariadenia vyzerali byť nalakované do vysokého lesku. Muž si myslel, že interiér tejto miestnosti bol nedávno vymaľovaný. Podlaha a steny boli pokryté pomerne novými dlaždicami. Žena sa na muža nepozrela. Zostala v odstupe. Otvorila balkónové dvere a chvíľu stála a pozerala sa von. Zo spálne videla na strope, že farba nebola v poslednom čase natretá. Vytvorila sa na ňom vyblednutá farba. Keď muž vyšiel zo sprchy a žena pristúpila k zamestnancovi, položila mu niekoľko otázok. Chcela vedieť, či… Pokračovanie nabudúce>

Povabljeni kandidati so imeli možnost »da ali ne« – 1. del

Asistent stanovanjskega združenja je menda med tednom prek »javne strani« povabil več novih ljudi v zvezi z vlogo. Spletna stran je bila spet znana po svojih ponudbah stanovanj za regionalna stanovanja. Približno ob določeni uri istega dne se je zdelo, da tam ni nikogar. Stavba je imela štiri do pet nadstropij. Spredaj je bil precej širok vhod: vrata so se elektronsko odpirala, ko je stanovalec želel vstopiti. Nato so se spet zaprla. Temnopolta ženska se je približala njenemu stanovanju. V bližini vhoda je zagledala neznanega moškega, ki je verjetno preverjal uro. Pospravljal je svoje stvari. Ženska se mu je približala in ga vprašala, ali pozna pot. Ker je ženska govorila kratko, se je odločila, da bo do vhoda ubrala najkrajšo možno pot. Povedala je, da je na zadnji strani glavni vhod. Menila je, da položaj moškega ni pravilen vhod. Stavba je imela del, namenjen starejšim stanovalcem. V njej je živelo tudi več ljudi, ki niso spadali ali so komaj spadali v določeno (starostno) skupino. Najemodajalec je med predstavitvijo pojasnil, da se v postopku sprejema »šteje« mesečni dohodek. Nadalje je omenil "nepredvidljivost", nezmožnost vnaprejšnjega vedenja, katera ponudba stanovanja se bo pojavila. Za tiste, ki so odvisni od določenega dohodka, je bila na voljo primernejša priložnost. Za ceno, nižjo od navedenega cenovnega razreda, je dodal, bi bil nekdo "izven igre". Nad tem ni imel nadzora. Takojšen sprejem trenutne ponudbe brez nadaljnje razprave bi lahko štel za uspešno priložnost. Znani so bili primeri, ko je nekdo, tako kot drug kandidat, ki je prišel kmalu zatem, takoj odgovoril, da spalnica nima stene. Po njegovih besedah ​​je to prostor, ki je "odprt in izpostavljen". Presenečen je bil, da tam ni bila zgrajena nobena stena. Odprtina je bila "vidna" skozi dnevno sobo. Pojasnil je, da veliko okno v dnevni sobi ne bi smelo imeti "pogleda" na to območje. Pogledal je obod. Pomanjkanje ustrezne "pregrade" je bil odločilni dejavnik. Ni izbral bivalnega prostora. Ni dolgo čakal, da je ponovno pregledal celotno površino in vprašal asistenta, kdaj bi se lahko pojavila druga priložnost. S svojimi željami je upal na primernejšo ponudbo v tej ali drugi soseski. Nato je pogledal vhodna vrata, ki so se odpirala, in končno zapustil stanovanje. Temnopolta ženska, ki je bila v pogovoru kratka, je želela moškemu povedati, da je hoja do pravega vhoda zanjo predaleč. Od tam, kjer je stal, je imela raje krajšo pot. Govorila je o "popoldnevu kot običajno". Moški ni mogel uganiti, kaj misli. Verjel je, da je našel pravi naslov. Za to je preveril digitalni zemljevid na telefonu. Na njegovo presenečenje so se vrata samodejno odprla. Vtis, ki ga je dobil o enostavnem vstopu in izstopu stanovalcev, ni dal tistega vtisa, ki ga je pričakoval. Na vhodu je bil rdeč okrogel gumb. Na obeh straneh je bilo opazno, da so prikazani priimki z začetnicami. Moški, ki še ni prispel, je z vzdihom vstal. sestanek, našel klop. Ista ženska se je ozrla naokoli. Slišala je, kaj je moški rekel. Bil je sestanek z nekom iz stanovanjske zadruge. - - - Ko se je bližal čas, se je odločil, da gre noter. Čeprav je bil po elektronski pošti obveščen o "zahtevanih dokumentih", ki so bili potrebni za oceno sprejemljivosti, jih je nekaj vzel s seboj. Prej, med prejšnjim ogledom, uslužbenec zadevnega najemodajalca dejansko ni hotel takoj videti podatkov. Uslužbenec, moški v petdesetih letih, je prinesel svoj prenosnik. Odprl ga je, da bi preveril, ali so bili udeleženci ob navedenem času v sistemu. Iskal je imena "registriranih kandidatov". Želel je vedeti le priimek in trenutni domači naslov. Registracija je bila potrebna za preverjanje, ali se vneseni podatki ujemajo. Čez nekaj časa je v prostor vstopila vzhodnoevropejka. Vhodna vrata so bila odprta. Uslužbenec je pod pazduho držal mapo, iz katere je vzel nekaj strani. Ženska ga je obvestila, da je prisotna, in mu posredovala svoje podatke. Tako kot moškega tudi nje niso neposredno vprašali po dokumentih. Povedal ji je, da si lahko ogleda prostor. Šlo je za dvosobno stanovanje z odprto kuhinjo, straniščem in tušem ter shrambo, ki je merila približno 2,5 krat 2,5 metra. Pogledal je žensko, ki je že hodila proti oknu. Spodnji del okenske police je bil očitno očiščen. Na stropu ni bilo luči. "Ožičenje" v tem objektu je bilo kot običajno "popolnoma izpostavljeno". Razsvetljavo in druge okraske je namestilo izključno osebje samo. Vendar pa je bil prostor "dostavljen prazen", ko sta zapustila sobo. Zaposleni je osebi pustil, da sta se sprehajali. Če bi bila kakšna vprašanja, je nakazal, da ga bo poklical. Z roko, v kateri je držal nekaj strani, je nekaj vtipkal v sistem. Ženska je svojo pozornost usmerila ven. Odprla je balkonska vrata, medtem ko je drugi kandidat pregledoval tuš. Zdelo se je, da je kopalniška oprema visoko sijajna. Moški je mislil, da je bila notranjost te sobe pred kratkim okrašena. Tla in stene so bile prekrite z dokaj novimi ploščicami. Ženska ni pogledala moškega. Ostala je na daljavo. Odprla je balkonska vrata in za trenutek stala ter gledala ven. Iz spalnice je na stropu videla, da barva v zadnjem času ni bila popravljena. Razvila je razbarvano površino. Ko je moški stopil izpod tuša in je ženska pristopila k zaposlenemu, mu je postavila nekaj vprašanj. Želela je vedeti, ali ... Nadaljevanje sledi>

Հրավիրված թեկնածուները «Այո կամ Ոչ» տարբերակի դիտում են ունեցել - Մաս 1

Բնակարանային ասոցիացիայի օգնականը, ըստ հաղորդումների, շաբաթվա մի օր մի քանի նոր մարդկանց է հրավիրել դիմումի վերաբերյալ «հանրային կայքի» միջոցով: Կայքը, կրկին, հայտնի էր տարածաշրջանային բնակարանների համար իր բնակարանային առաջարկներով: Նույն օրը մոտավորապես որոշակի ժամին, թվում էր, թե այնտեղ ոչ ոք չկար: Շենքն ուներ չորսից հինգ հարկ: Առջևի մասում բավականին լայն մուտք կար. դռները բացվում էին էլեկտրոնային եղանակով, երբ բնակիչը ցանկանում էր մտնել: Այնուհետև դրանք կրկին փակվում էին: Մուգ մաշկ ունեցող մի կին մոտեցավ նրա բնակարանին: Նա մուտքի մոտ տեսավ անծանոթ տղամարդու, որը, հավանաբար, ստուգում էր ժամը: Նա իր իրերը դնում էր տեղում: Կինը մոտեցավ նրան և հարցրեց, թե արդյոք նա գիտի ճանապարհը: Քանի որ կինը կարճ զրույց պահեց, նա որոշեց ընտրել մուտքի մոտ հնարավոր ամենակարճ ճանապարհը: Նա ասաց, որ գլխավոր մուտքը հետևում է: Նա կարծում էր, որ տղամարդու դիրքը ճիշտ մուտքը չէ: Շենքն ուներ մի հատված, որը նախատեսված էր տարեց բնակիչների համար: Այնտեղ ապրում էին նաև մի քանի մարդիկ, որոնք չէին կամ հազիվ էին ընկնում որոշակի (տարիքային) խմբի մեջ: Հենց տանտերն էր, որը ներկայացման ժամանակ բացատրեց, որ ամսական եկամուտը «հաշվի է առնվում» ընդունման գործընթացում: Նա նաև անդրադարձավ «անկանխատեսելիությանը», նախապես իմանալու անհնարինությանը, թե որ բնակարանային առաջարկը կներկայացվի։ Ավելի հարմար հնարավորություն կար որոշակի եկամուտ ունեցողների համար։ Նշված գնից էժան գնով, հավելեց նա, մարդը «դուրս կմնար մրցակցությունից»։ Նա դրա վրա վերահսկողություն չուներ։ Առանց հետագա քննարկման ներկայիս առաջարկն անմիջապես ընդունելը կարող էր համարվել հաջողված հնարավորություն։ Հայտնի էին դեպքեր, երբ, ինչպես մեկ այլ թեկնածու, որը շուտով ժամանեց, ինչ-որ մեկը անմիջապես պատասխանեց, որ ննջասենյակը պատ չունի։ Նրա խոսքով՝ դա «բաց և բաց» տարածք էր։ Նա զարմացավ, որ այնտեղ պատ չէր կառուցվել։ Բացվածքը «տեսանելի» էր հյուրասենյակի միջով։ Նա բացատրեց, որ հյուրասենյակի մեծ պատուհանից այս տարածքի «տեսարան» չպետք է լինի։ Նա նայեց պարագծին։ Պատշաճ «միջնորմի» բացակայությունը որոշիչ գործոն էր։ Նա չընտրեց բնակելի տարածքը։ Նա երկար չսպասեց, որպեսզի կրկին զննի ընդհանուր տարածքը և հարցնի օգնականին, թե երբ կարող է առաջանալ մեկ այլ հնարավորություն։ Իր ցանկություններով նա հույս ուներ ավելի հարմար առաջարկի այս կամ այն ​​թաղամասում։ Ապա նա նայեց մուտքի դռան բացվածքին և վերջապես դուրս եկավ բնակարանից։ Մուգ մաշկ ունեցող կինը, որը կարճ զրույց էր պահպանում, ուզում էր տղամարդուն ասել, որ ճիշտ մուտքը քայլելը չափազանց հեռու է իր համար։ Նա նախընտրում էր ավելի կարճ ճանապարհ դեպի այն վայրը, որտեղ նա կանգնած էր։ Նա խոսեց «սովորական կեսօրվա» մասին։ Տղամարդը չէր կարողանում կռահել, թե ինչ նկատի ուներ նա։ Նա կարծում էր, որ գտել է ճիշտ հասցեն։ Դրա համար նա դիմել էր իր հեռախոսի թվային քարտեզին։ Իր զարմանքին, դռները ավտոմատ կերպով բացվեցին։ Բնակիչների հեշտ մուտքի և ելքի մասին նրա ստացած տպավորությունը, կարծես, այն կոնկրետ տպավորությունը չէր թողնում, որը նա ակնկալում էր։ Մուտքի մոտ կարմիր կլոր կոճակ կար։ Երկու կողմերում էլ նկատելի էր, որ ազգանունները ցուցադրված էին՝ սկզբնատառերով։ Հառաչելով՝ տղամարդը, որը դեռ չէր հասել իր ժամանման ժամին, վեր կացավ։ Հանդիպման ժամանակ գտավ մի նստարան։ Նույն կինը շուրջը նայեց։ Նա լսեց, թե ինչ ասաց տղամարդը։ Դա հանդիպում էր բնակարանային ասոցիացիայի ներկայացուցիչի հետ։ - - - Երբ ժամանակը մոտեցավ, նա որոշեց ներս մտնել։ Չնայած նրան, որ նա էլեկտրոնային փոստով տեղեկացվել էր ընդունման գնահատման համար անհրաժեշտ համարվող «պահանջվող փաստաթղթերի» մասին, նա դրանցից մի քանիսը վերցրել էր իր հետ։ Ավելի վաղ, նախորդ դիտման ժամանակ, տվյալ տանտիրոջ աշխատակիցը իրականում չէր ցանկանում անմիջապես տեսնել տվյալները։ Աշխատակիցը՝ հիսունն անց մի տղամարդ, բերել էր իր նոութբուքը։ Նա բացեց այն՝ տեսնելու համար, թե արդյոք մասնակիցները նշված ժամին համակարգում են։ Նա փնտրեց «գրանցված թեկնածուների» անունները։ Նա ուզում էր իմանալ միայն ազգանունը և ներկայիս տան հասցեն։ Գրանցումը անհրաժեշտ էր՝ մուտքագրված տվյալների համընկնումը ստուգելու համար։ Որոշ ժամանակ անց տարածք մտավ արևելաեվրոպացի մի կին։ Մուտքի դուռը բաց էր։ Աշխատակիցը թևի տակ պահեց մի թղթապանակ, որից հանեց մի քանի էջ։ Կինը տեղեկացրեց նրան, որ ներկա է և տրամադրեց իր տվյալները։ Ինչպես տղամարդը, նրանից ուղղակիորեն չեն խնդրել փաստաթղթերը։ Նա ասաց, որ կարող է տեսնել տարածքը։ Դա երկու սենյականոց բնակարան էր՝ բաց հատակագծով խոհանոցով, զուգարանով և ցնցուղով, և մոտավորապես 2.5x2.5 մետր չափսերով պահեստային սենյակով։

Նա նայեց կնոջը, որն արդեն քայլում էր դեպի պատուհանը։ Պատուհանագոգի ներքևի մասը, ըստ երևույթին, մաքրվել էր։ Առաստաղի վրա լույս չկար։ Այս օբյեկտի «լարերը», ինչպես միշտ, «ամբողջովին բաց» էին։ Լուսավորությունը և այլ զարդարանքները տեղադրվել էին բացառապես անձնակազմի կողմից։ Սակայն տարածքը «մերկ էր» մատուցվել, երբ նրանք դուրս էին եկել սենյակից։ Աշխատակիցը թույլ տվեց երկու մարդկանց շրջել։ Եթե հարցեր կային, նա նշեց, որ կզանգահարի իրեն։ Նա ձեռքով ինչ-որ բան մուտքագրեց համակարգում՝ մի քանի էջ բռնած։ Կինը ուշադրությունը դարձրեց դուրս։ Նա բացեց պատշգամբի դուռը, մինչ մյուս թեկնածուն զննում էր ցնցուղը։ Լոգարանի սարքավորումները, կարծես, փայլուն էին։ Տղամարդը կարծում էր, որ այս սենյակի ինտերիերը վերջերս էր վերանորոգվել։ Հատակն ու պատերը ծածկված էին համեմատաբար նոր սալիկներով։ Կինը չնայեց տղամարդուն։ Նա մնաց հեռավորության վրա։ Նա բացեց պատշգամբի դուռը և մի պահ կանգնած նայում էր դուրս։ Ննջասենյակից նա տեսավ առաստաղի վրա, որ ներկը վերջերս չէր շտկվել։ Այն գունաթափվել էր մակերեսով։ Երբ տղամարդը դուրս եկավ ցնցուղից, և կինը մոտեցավ աշխատակցին, նա մի քանի հարց տվեց նրան։ Նա ուզում էր իմանալ, թե արդյոք… Շարունակությունը՝

Boðnir umsækjendur upplifðu „já eða nei“ valkost í skoðun - 1. hluti

Aðstoðarmaður húsnæðisfélags bauð að sögn nokkrum nýjum einstaklingum á virkum degi varðandi umsókn í gegnum „opinbera síðu“. Síðan var aftur þekkt fyrir húsnæðistilboð sín fyrir svæðisbundnar íbúðir. Um ákveðinn tíma sama dag virtist enginn vera þar. Byggingin var fjórar til fimm hæðir. Að framan var frekar breiður inngangur: hurðir opnuðust rafrænt þegar íbúi vildi koma inn. Þær lokuðust síðan aftur. Dökkhærð kona nálgaðist íbúð hennar. Hún sá ókunnuga mann nálægt innganginum, líklega að athuga tímann. Hann var að geyma eigur sínar. Konan nálgaðist hann og spurði hvort hann vissi leiðina. Þar sem konan hélt samtalinu stuttu ákvað hún að fara stystu mögulegu leið að innganginum. Hún sagði að aðalinngangur væri að aftan. Hún taldi að staðsetning mannsins væri ekki rétta inngangurinn. Í byggingunni var deild sem var ætluð eldri borgurum. Þar bjuggu einnig nokkrir sem féllu ekki, eða varla, í ákveðinn (aldurs)hóp. Það var leigusali sem útskýrði í kynningu að mánaðartekjur „töldust“ í samþykktarferlinu. Hann vísaði enn fremur til „ófyrirsjáanleikans“, þess að ekki væri hægt að vita fyrirfram hvaða húsnæðistilboð myndi gefast. Hentara tækifæri væri í boði fyrir þá sem væru háðir ákveðnum tekjum. Fyrir minna en uppgefið verðbil, bætti hann við, væri maður „út úr keppninni“. Hann hafði enga stjórn á því. Að samþykkja núverandi tilboð strax án frekari umræðu gæti vel talist farsælt tækifæri. Það voru þekkt dæmi þar sem, eins og annar umsækjandi sem kom skömmu síðar, svaraði strax að svefnherbergið væri án veggs. Að hans sögn var þetta svæði sem var „opið og berskjaldað“. Hann var hissa á því að enginn veggur hefði verið byggður þar. Opnunin „sést“ í gegnum stofuna. Hann útskýrði að stóri glugginn í stofunni ætti ekki að hafa „útsýni“ yfir þetta svæði. Hann horfði á jaðarinn. Skortur á viðeigandi „skilrúmi“ var úrslitaþátturinn. Hann valdi ekki íbúðarrýmið. Hann var ekki lengi að skoða allt svæðið aftur og spyrja aðstoðarmanninn hvenær annað tækifæri gæti gefist. Með óskum sínum vonaðist hann eftir hentugra tilboði í þessu eða öðru hverfi. Svo leit hann á útidyrnar og fór loksins úr íbúðinni. Dökkhærða konan, sem hélt samtalinu stuttu, vildi segja manninum að það væri of langt fyrir hana að ganga að réttri inngangi. Hún kaus frekar styttri leið að staðnum þar sem hann stóð. Hún talaði um „síðdegis eins og venjulega“. Maðurinn gat ekki giskað á hvað hún átti við. Hann taldi sig hafa fundið rétta heimilisfangið. Hann hafði leitað til stafræns korts í símanum sínum til að finna það. Honum til undrunar opnuðust dyrnar sjálfkrafa. Sú hugmynd sem hann fékk um auðvelda komu og útgöngu íbúanna virtist ekki gefa þá nákvæmu mynd sem hann bjóst við. Við innganginn var rauður, kringlóttur hnappur. Á báðum hliðum var áberandi að eftirnöfnin voru sýnd, ásamt upphafsstöfum. Með andvarpi stóð maðurinn, sem hafði ekki enn náð komutíma sínum, upp. fann bekk. Sama konan leit í kringum sig. Hún heyrði hvað maðurinn sagði. Þetta var fundur með einhverjum frá húsnæðisfélagi. - - - Þegar tíminn nálgaðist ákvað hann að fara inn. Þótt hann hefði verið upplýstur í tölvupósti um „beðin skjöl“ sem talin voru nauðsynleg til að meta samþykki, tók hann nokkur þeirra með sér. Fyrr í dag, við fyrri skoðun, vildi starfsmaður viðkomandi leigusala í raun ekki sjá gögnin strax. Starfsmaðurinn, karlmaður á fimmtugsaldri, hafði komið með fartölvuna sína. Hann opnaði hana til að athuga hvort viðstaddir væru í kerfinu á tilgreindum tíma. Hann leitaði að nöfnum „skráðra umsækjenda“. Hann vildi aðeins vita eftirnafn og núverandi heimilisfang. Skráning var nauðsynleg til að staðfesta að innslegnar upplýsingar stemmdu. Eftir smá stund kom austur-evrópsk kona inn í rýmið. Aðalinngangurinn var opinn. Starfsmaðurinn hélt á möppu undir hendinni sem hann tók nokkrar síður úr. Konan tilkynnti honum að hún væri viðstödd og gaf upplýsingar sínar. Eins og maðurinn var hún ekki beðin beint um skjöl sín. Hann sagði henni að hún gæti séð svæðið. Þetta var tveggja herbergja íbúð með opnu eldhúsi, salerni og sturtu og geymslu sem mældist um það bil 2,5 sinnum 2,5 metrar. Hann horfði á konuna, sem var þegar farin að ganga að glugganum. Neðri hluti gluggakistunnar hafði greinilega verið hreinsaður. Það var ekkert ljós í loftinu. „Rafmagnslögnin“ fyrir þessa aðstöðu var, eins og venjulega, „algjörlega berskjölduð“. Lýsing og aðrar skreytingar voru eingöngu settar upp af starfsfólkinu sjálfu. Hins vegar var svæðið „afhent bert“ þegar þau fóru úr herberginu. Starfsmaðurinn lét báða einstaklingana ganga um. Ef einhverjar spurningar væru gaf hann til kynna að hann myndi hringja í hann. Hann skrifaði eitthvað inn í kerfið með hendinni, hélt á nokkrum blaðsíðum. Konan beindi athygli sinni út. Hún opnaði svalahurðina á meðan hinn umsækjandinn skoðaði sturtuna. Baðherbergisinnréttingarnar virtust hafa verið glansandi. Maðurinn hélt að innréttingarnar í þessu herbergi hefðu verið skreyttar fyrir ekki svo löngu síðan. Gólfið og veggirnir voru þaktir tiltölulega nýjum flísum. Konan horfði ekki á manninn. Hún stóð í fjarlægð. Hún opnaði svalahurðina og stóð og horfði út um stund. Frá svefnherberginu sá hún í loftinu að málningin hafði ekki verið lagfærð nýlega. Hún hafði fengið mislitað yfirborð. Eftir að maðurinn steig út úr sturtunni og konan nálgaðist starfsmanninn spurði hún hann nokkurra spurninga. Hún vildi vita hvort… Framhald á dagskrá>

Inbjudna kandidater upplevde ett "ja-eller-nej-alternativ"-visning - Del 1

En assistent från bostadsrättsföreningen ska ha bjudit in flera nya personer på en vardag angående en ansökan via en "offentlig webbplats". Webbplatsen var återigen känd för sina bostadserbjudanden för regionala bostäder. Vid en viss tidpunkt samma dag verkade det som om ingen var där. Byggnaden hade fyra till fem våningar. Längst fram fanns en ganska bred entré: dörrarna öppnades elektroniskt när en boende ville komma in. De stängdes sedan igen. En mörkhyad kvinna närmade sig hennes lägenhet. Hon såg en okänd man nära entrén, som troligen kontrollerade tiden. Han höll på att ställa undan sina tillhörigheter. Kvinnan gick fram till honom och frågade om han visste vägen. Eftersom kvinnan höll sitt samtal kort bestämde hon sig för att ta den kortaste möjliga vägen till entrén. Hon sa att det fanns en huvudentré på baksidan. Hon trodde att mannens position inte var rätt entré. Byggnaden hade en del avsedd för seniorer. Flera personer bodde också där som inte, eller knappt, föll inom en specifik (ålders)grupp. Det var hyresvärden som förklarade under en presentation att månadsinkomsten "räknades" i acceptansprocessen. Han hänvisade vidare till "oförutsägbarheten", omöjligheten att i förväg veta vilket bostadserbjudande som skulle dyka upp. En mer lämplig möjlighet fanns tillgänglig för de som var beroende av en viss inkomst. För mindre än det angivna prisintervallet, tillade han, skulle man vara "ute av konkurrensen". Han hade ingen kontroll över det. Att omedelbart acceptera det aktuella erbjudandet utan vidare diskussion kunde mycket väl betraktas som en lyckad möjlighet. Det fanns kända fall där, liksom en annan kandidat som anlände kort därefter, någon omedelbart svarade att sovrummet inte hade någon vägg. Enligt honom var det ett område som var "öppet och exponerat". Han blev förvånad över att ingen vägg hade byggts där. Öppningen "syntes" genom vardagsrummet. Han förklarade att det stora fönstret i vardagsrummet inte borde ha en "utsikt" över detta område. Han tittade på omkretsen. Avsaknaden av en ordentlig "skiljevägg" var den avgörande faktorn. Han valde inte bostadsytan. Han tog inte lång tid på sig att undersöka hela ytan igen och fråga assistenten när en annan möjlighet kunde uppstå. Med sina önskemål hoppades han på ett mer lämpligt erbjudande i detta eller ett annat område. Sedan tittade han på ytterdörrsöppningen och lämnade slutligen lägenheten. Den mörkhyade kvinnan, som höll samtalet kort, ville säga till mannen att det var för långt för henne att gå till rätt ingång. Hon föredrog en kortare väg till platsen från där han stod. Hon talade om en "eftermiddag som vanligt". Mannen kunde inte gissa vad hon menade. Han trodde att han hade hittat rätt adress. Han hade konsulterat den digitala kartan på sin telefon för det. Till sin förvåning öppnades dörrarna automatiskt. Intrycket han fick av de boendes enkla in- och utgång verkade inte ge det specifika intryck han förväntade sig. Vid ingången fanns en röd rund knapp. På båda sidor märktes det att efternamnen visades, komplett med initialer. Med en suck reste sig mannen, som ännu inte hade anlänt, upp. bokad tid, hittade en bänk. Samma kvinna tittade sig omkring. Hon hörde vad mannen sa. Det var ett möte med någon från en bostadsrättsförening. - - - När tiden närmade sig bestämde han sig för att gå in. Trots att han hade informerats via e-post om de "begärda dokumenten" som ansågs nödvändiga för att bedöma ett godkännande, tog han med sig några av dem. Tidigare, under en tidigare visning, ville en anställd hos den aktuella hyresvärden faktiskt inte se uppgifterna omedelbart. Den anställde, en man i femtioårsåldern, hade med sig sin bärbara dator. Han öppnade den för att se om deltagarna var i systemet vid den angivna tidpunkten. Han sökte efter namnen på de "registrerade kandidaterna". Han ville bara veta efternamn och nuvarande hemadress. Registrering var nödvändig för att verifiera att de inmatade uppgifterna stämde överens. Efter en stund kom en östeuropeisk kvinna in i området. Ytterdörren var öppen. Den anställde höll en pärm under armen ur vilken han tog ut några sidor. Kvinnan informerade honom om att hon var närvarande och lämnade sina uppgifter. Liksom mannen blev hon inte direkt ombedd att lämna sina dokument. Han sa att hon kunde se området. Det var en tvårumslägenhet med öppet kök, toalett och dusch, samt ett förråd som mätte cirka 2,5 gånger 2,5 meter. Han tittade på kvinnan, som redan gick mot fönstret. Fönsterbrädans nederkant hade tydligen rengjorts. Det fanns inget ljus i taket. "Kablarna" för denna anläggning var, som vanligt, "helt exponerade". Belysning och andra dekorationer installerades uteslutande av personalen själva. Området "levererades tomt" när de lämnade rummet. Den anställde lät de två personerna gå runt. Om det fanns några frågor indikerade han att han skulle ringa honom. Han skrev in något i systemet med handen, medan han höll några sidor. Kvinnan vände sin uppmärksamhet utåt. Hon öppnade balkongdörren medan den andra kandidaten inspekterade duschen. Badrumsarmaturerna verkade ha fått en högblank finish. Mannen trodde att interiören i detta rum hade målats för inte så länge sedan. Golvet och väggarna var täckta med ganska nya kakelplattor. Kvinnan tittade inte på mannen. Hon stod på avstånd. Hon öppnade balkongdörren och stod och tittade ut en stund. Från sovrummet såg hon i taket att färgen inte hade bättrats på senare tid. Den hade fått en missfärgad yta. Efter att mannen hade kommit ut ur duschen och kvinnan hade gått fram till den anställde, ställde hon några frågor till honom. Hon ville veta om… Fortsättning följer>

Inviterte kandidater opplevde en visning med «ja eller nei» – del 1

En assistent fra et boligbyggelag skal ha invitert flere nye personer på en ukedag angående en søknad gjennom et «offentlig nettsted». Nettstedet var igjen kjent for sine boligtilbud for regionale boliger. Rundt et visst tidspunkt samme dag så det ut til at ingen var der. Bygningen hadde fire til fem etasjer. Foran var det en ganske bred inngang: dørene åpnet seg elektronisk når en beboer ville inn. De lukket seg deretter igjen. En mørkhudet kvinne nærmet seg leiligheten hennes. Hun så en ukjent mann nær inngangen, som sannsynligvis sjekket klokken. Han satte bort eiendelene sine. Kvinnen gikk bort til ham og spurte om han visste veien. Fordi kvinnen holdt samtalen kort, bestemte hun seg for å ta kortest mulig rute til inngangen. Hun sa at det var en hovedinngang bak. Hun mente mannens posisjon ikke var riktig inngang. Bygningen hadde en seksjon beregnet for eldre beboere. Det bodde også flere personer der som ikke, eller knapt, falt inn i en bestemt (alders)gruppe. Det var utleieren som forklarte under en introduksjon at månedlig inntekt «telte» i akseptprosessen. Han refererte videre til «uforutsigbarheten», umuligheten av å vite på forhånd hvilket boligtilbud som ville dukke opp. En mer passende mulighet var tilgjengelig for de som var avhengige av en viss inntekt. For mindre enn den oppgitte prisklassen, la han til, ville man være «ute av konkurransen». Han hadde ingen kontroll over det. Å umiddelbart akseptere det nåværende tilbudet uten videre diskusjon kunne godt betraktes som en vellykket mulighet. Det var kjente tilfeller der, som en annen kandidat som ankom kort tid etterpå, noen umiddelbart svarte at soverommet ikke hadde noen vegg. Ifølge ham var det et område som var «åpent og eksponert». Han var overrasket over at det ikke var bygget noen vegg der. Åpningen var «sett» gjennom stuen. Han forklarte at det store vinduet i stuen ikke skulle ha «utsikt» over dette området. Han så på omkretsen. Mangelen på en skikkelig «skillevegg» var den avgjørende faktoren. Han valgte ikke boarealet. Han brukte ikke lang tid på å undersøke det totale arealet igjen og spørre assistenten når en annen mulighet kunne dukke opp. Med sine ønsker håpet han på et mer passende tilbud i dette eller et annet nabolag. Så kikket han på inngangsdøren og forlot endelig leiligheten. Den mørkhudede kvinnen, som holdt samtalen kort, ville si til mannen at det var for langt for henne å gå til riktig inngang. Hun foretrakk en kortere rute til stedet fra der han sto. Hun snakket om en «ettermiddag som vanlig». Mannen kunne ikke gjette hva hun mente. Han trodde han hadde funnet riktig adresse. Han hadde konsultert det digitale kartet på telefonen sin for å finne ut av det. Til sin overraskelse åpnet dørene seg automatisk. Inntrykket han fikk av beboernes enkle inn- og utgang så ikke ut til å gi det spesifikke inntrykket han forventet. Ved inngangen var det en rød rund knapp. På begge sider var det merkbart at etternavnene var vist, komplett med initialer. Med et sukk reiste mannen, som ennå ikke hadde nådd ankomsttidspunktet, seg opp. Den samme kvinnen så seg rundt. Hun hørte hva mannen sa. Det var en avtale med noen fra et borettslag. - - - Da tiden nærmet seg, bestemte han seg for å gå inn. Selv om han hadde blitt informert via e-post om de «forespurte dokumentene» som ble ansett som nødvendige for å vurdere en aksept, tok han med seg noen av dem. Tidligere, under en tidligere visning, ønsket en ansatt hos den aktuelle utleieren faktisk ikke å se dataene med en gang. Den ansatte, en mann i femtiårene, hadde med seg den bærbare datamaskinen sin. Han åpnet den for å se om deltakerne var i systemet på det angitte tidspunktet. Han søkte etter navnene på de «registrerte kandidatene». Han ville bare vite etternavn og nåværende hjemmeadresse. Registrering var nødvendig for å bekrefte at de inntastede dataene stemte overens. Etter en stund kom en østeuropeisk kvinne inn i området. Inngangsdøren var åpen. Den ansatte holdt en mappe under armen som han tok ut noen sider fra. Kvinnen informerte ham om at hun var til stede og ga sin informasjon. I likhet med mannen ble hun ikke direkte bedt om dokumentene sine. Han fortalte henne at hun kunne se området. Det var en toroms leilighet med åpen kjøkkenløsning, toalett og dusj, og en bod som målte omtrent 2,5 ganger 2,5 meter. Han så på kvinnen, som allerede gikk mot vinduet. Bunnen av vinduskarmen var tydeligvis rengjort. Det var ikke noe lys i taket. «Kablene» for dette anlegget var, som vanlig, «helt eksponert». Belysning og annen dekorasjon ble installert utelukkende av personalet selv. Området ble imidlertid «levert bart» idet de forlot rommet. Den ansatte lot de to personene gå rundt. Hvis det var noen spørsmål, indikerte han at han ville ringe ham. Han skrev noe inn i systemet med hånden sin, mens han holdt noen sider. Kvinnen vendte oppmerksomheten utover. Hun åpnet balkongdøren mens den andre kandidaten inspiserte dusjen. Baderomsinnredningen så ut til å være høyglanset. Mannen trodde at interiøret i dette rommet hadde blitt dekorert for ikke så lenge siden. Gulv og vegger var dekket av ganske nye fliser. Kvinnen så ikke på mannen. Hun holdt seg på avstand. Hun åpnet balkongdøren og sto og så ut et øyeblikk. Fra soverommet så hun i taket at malingen ikke hadde blitt pusset opp nylig. Den hadde utviklet en misfarget overflate. Etter at mannen kom ut av dusjen og kvinnen gikk bort til den ansatte, stilte hun ham noen spørsmål. Hun ville vite om… Fortsettelse følger>

Inviterede kandidater oplevede en "ja eller nej"-visning - del 1

En assistent fra en boligforening inviterede angiveligt flere nye personer på en hverdag angående en ansøgning via en "offentlig hjemmeside". Hjemmesiden var igen kendt for sine boligtilbud til regionale boliger. Omkring et bestemt tidspunkt samme dag så det ud til, at der ikke var nogen der. Bygningen havde fire til fem etager. Foran var der en ret bred indgang: dørene åbnede elektronisk, når en beboer ville ind. De lukkede derefter igen. En mørkhudet kvinde nærmede sig hendes lejlighed. Hun så en ukendt mand nær indgangen, der sandsynligvis tjekkede klokken. Han var ved at lægge sine ejendele væk. Kvinden henvendte sig til ham og spurgte, om han kendte vejen. Fordi kvinden holdt sin samtale kort, besluttede hun at tage den kortest mulige rute til indgangen. Hun sagde, at der var en hovedindgang bagved. Hun mente, at mandens placering ikke var den korrekte indgang. Bygningen havde en sektion beregnet til seniorer. Der boede også flere personer, som ikke, eller knap nok, faldt ind under en bestemt (alders)gruppe. Det var udlejeren, der forklarede under en introduktion, at den månedlige indkomst "tællede" i acceptprocessen. Han henviste endvidere til "uforudsigeligheden", umuligheden af ​​at vide på forhånd, hvilket boligtilbud der ville byde sig. En mere passende mulighed var tilgængelig for dem, der var afhængige af en bestemt indkomst. For mindre end det angivne prisinterval, tilføjede han, ville man være "ude af løbet". Det havde han ingen kontrol over. Umiddelbar accept af det aktuelle tilbud uden yderligere diskussion kunne meget vel betragtes som en succesfuld mulighed. Der var kendte tilfælde, hvor nogen, ligesom en anden kandidat, der ankom kort efter, straks svarede, at soveværelset ikke havde nogen væg. Ifølge ham var det et område, der var "åbent og eksponeret". Han var overrasket over, at der ikke var bygget nogen væg der. Åbningen var "set" gennem stuen. Han forklarede, at det store vindue i stuen ikke burde have "udsigt" til dette område. Han kiggede på omkredsen. Manglen på en ordentlig "skillevæg" var den afgørende faktor. Han valgte ikke boligarealet. Han var ikke længe om at undersøge det samlede areal igen og spørge assistenten, hvornår en anden mulighed kunne opstå. Med sine ønsker håbede han på et mere passende tilbud i dette eller et andet kvarter. Så kiggede han på hoveddørsåbningen og forlod endelig lejligheden. Den mørkhudede kvinde, der holdt samtalen kort, ville fortælle manden, at det var for langt for hende at gå til den rigtige indgang. Hun foretrak en kortere rute til det sted, hvor han stod. Hun talte om en "eftermiddag som sædvanlig". Manden kunne ikke gætte, hvad hun mente. Han troede, han havde fundet den rigtige adresse. Han havde konsulteret det digitale kort på sin telefon for at finde den. Til sin overraskelse åbnede dørene sig automatisk. Det indtryk, han fik af beboernes lette ind- og udgang, syntes ikke at give det specifikke indtryk, han forventede. Ved indgangen var en rød rund knap. På begge sider var det bemærkelsesværdigt, at efternavnene var vist, komplet med initialer. Med et suk rejste manden, der endnu ikke var nået til sin ankomsttid, sig op. fandt en bænk. Den samme kvinde kiggede sig omkring. Hun hørte, hvad manden sagde. Det var en aftale med en person fra en boligforening. - - - Da tiden nærmede sig, besluttede han sig for at gå indenfor. Selvom han var blevet informeret via e-mail om de "anmodede dokumenter", der blev anset for nødvendige for at vurdere en optagelse, tog han nogle af dem med sig. Tidligere, under en tidligere fremvisning, ønskede en medarbejder hos den pågældende udlejer faktisk ikke at se dataene med det samme. Medarbejderen, en mand i halvtredserne, havde medbragt sin bærbare computer. Han åbnede den for at se, om deltagerne var i systemet på det angivne tidspunkt. Han søgte efter navnene på de "registrerede kandidater". Han ville kun vide efternavnet og den nuværende hjemmeadresse. Registrering var nødvendig for at verificere, at de indtastede data stemte overens. Efter et stykke tid kom en østeuropæisk kvinde ind i området. Hoveddøren var åben. Medarbejderen holdt en mappe under armen, hvorfra han fjernede et par sider. Kvinden informerede ham om, at hun var til stede, og gav sine oplysninger. Ligesom manden blev hun ikke direkte bedt om sine dokumenter. Han fortalte hende, at hun kunne se området. Det var en toværelses lejlighed med åbent køkken, toilet og bruser samt et opbevaringsrum på cirka 2,5 gange 2,5 meter. Han kiggede på kvinden, der allerede var på vej hen mod vinduet. Den nederste del af vindueskarmen var tilsyneladende blevet rengjort. Der var intet lys i loftet. "Ledningsnettet" til dette anlæg var, som sædvanlig, "fuldstændig eksponeret". Belysning og andre dekorationer blev udelukkende installeret af personalet selv. Området blev dog "leveret tomt", da de forlod rummet. Medarbejderen lod de to personer gå rundt. Hvis der var spørgsmål, indikerede han, at han ville ringe til ham. Han tastede noget ind i systemet med hånden, mens han holdt et par sider. Kvinden vendte sin opmærksomhed udad. Hun åbnede altandøren, mens den anden kandidat inspicerede bruseren. Badeværelsesarmaturerne så ud til at være blevet færdigbehandlet med højglans. Manden troede, at det indre af dette rum var blevet malet for ikke så længe siden. Gulv og vægge var dækket af forholdsvis nye fliser. Kvinden kiggede ikke på manden. Hun forblev på afstand. Hun åbnede altandøren og stod og kiggede ud et øjeblik. Fra soveværelset så hun på loftet, at malingen ikke var blevet repareret for nylig. Den havde udviklet en misfarvet overflade. Efter manden var trådt ud af bruseren, og kvinden henvendte sig til medarbejderen, stillede hun ham et par spørgsmål. Hun ville vide, om… Fortsættes senere >

Kutsutut hakijat kokivat "kyllä ​​tai ei" -vaihtoehdon esittelyn - Osa 1

Asunto-osakeyhtiön avustajan kerrotaan kutsuneen useita uusia ihmisiä arkipäivänä hakemuksen tiimoilta "julkisen sivuston" kautta. Sivusto oli jälleen tunnettu alueellisista asuntotarjouksistaan. Samana päivänä tiettyyn aikaan näytti siltä, ​​ettei siellä ollut ketään. Rakennuksessa oli neljästä viiteen kerrosta. Edessä oli melko leveä sisäänkäynti: ovet avautuivat sähköisesti, kun asukas halusi sisään. Sitten ne sulkeutuivat uudelleen. Tummaihoinen nainen lähestyi hänen asuntoaan. Hän näki tuntemattoman miehen sisäänkäynnin lähellä, joka todennäköisesti tarkisti aikaa. Mies oli laittamassa tavaroitaan pois. Nainen lähestyi häntä ja kysyi, tiesikö hän tien. Koska nainen piti keskustelunsa lyhyenä, hän päätti kulkea lyhintä mahdollista reittiä sisäänkäynnille. Hän sanoi, että takana oli pääsisäänkäynti. Hän uskoi, että miehen sijainti ei ollut oikea sisäänkäynti. Rakennuksessa oli ikäihmisille tarkoitettu osa. Siellä asui myös useita ihmisiä, jotka eivät kuuluneet tai kuuluivat tuskin mihinkään tiettyyn (ikä)ryhmään. Vuokranantaja selitti esittelyn aikana, että kuukausitulot "laskettiin mukaan" hyväksymisprosessissa. Hän viittasi edelleen "arvaamattomuuteen" eli mahdottomuuteen tietää etukäteen, mikä asuntotarjous tulisi eteen. Sopivampi tilaisuus oli tarjolla tietystä tulosta riippuvaisille. Hän lisäsi, että alle ilmoitetun hintaluokan olisi "heitetty rattaisiin". Hänellä ei ollut siihen mitään määräysvaltaa. Tarjolla olevan tarjouksen välitön hyväksyminen ilman lisäkeskustelua voitaisiin hyvinkin pitää onnistuneena tilaisuutena. Oli tunnettuja tapauksia, joissa, kuten pian sen jälkeen saapunut toinen ehdokas, joku vastasi heti, että makuuhuoneessa ei ollut seinää. Hänen mukaansa se oli "avoin ja paljas" alue. Hän oli yllättynyt, ettei sinne ollut rakennettu seinää. Aukko oli "näkymässä" olohuoneen kautta. Hän selitti, että olohuoneen suuresta ikkunasta ei pitäisi olla "näkymää" tälle alueelle. Hän tarkasteli ulkoreunoja. Kunnollisen "väliseinän" puuttuminen oli ratkaiseva tekijä. Hän ei valinnut asuintilaa. Hän ei kauaa tutkinut kokonaispinta-alaa uudelleen ja kysynyt avustajalta, milloin uusi tilaisuus saattaisi avautua. Toiveillaan hän toivoi sopivampaa tarjousta tästä tai toisesta naapurustosta. Sitten hän katsoi etuoven avautuvaa osaa ja poistui lopulta asunnosta. Tummaihoinen nainen, joka piti keskustelunsa lyhyenä, halusi kertoa miehelle, että oikeaan sisäänkäyntiin käveleminen olisi hänelle liian pitkä matka. Hän piti parempana lyhyempää reittiä paikkaan, jossa mies seisoi. Hän puhui "tavallisesta iltapäivästä". Mies ei osannut arvata, mitä nainen tarkoitti. Hän uskoi löytäneensä oikean osoitteen. Hän oli tarkistanut sen puhelimensa digitaalisesta kartasta. Yllätyksekseen ovet avautuivat automaattisesti. Vaikutelma asukkaiden helposta sisään- ja uloskäynnistä ei näyttänyt antavan odottamaansa erityistä vaikutelmaa. Sisäänkäynnillä oli punainen pyöreä nappi. Molemmilla puolilla oli huomattavaa, että sukunimet olivat näkyvissä nimikirjaimineen. Huokaisten mies, joka ei ollut vielä saapunut, nousi seisomaan. tapaaminen löysi penkin. Sama nainen katseli ympärilleen. Hän kuuli, mitä mies sanoi. Se oli tapaaminen jonkun asunto-osakeyhtiön edustajan kanssa. - - - Kun aika lähestyi, hän päätti mennä sisään. Vaikka hänelle oli sähköpostitse ilmoitettu hyväksynnän arvioimiseksi välttämättömiksi katsotuista "pyydetyistä asiakirjoista", hän otti osan niistä mukaansa. Aiemmin, edellisen katselun aikana, kyseisen vuokranantajan työntekijä ei todellisuudessa halunnut nähdä tietoja heti. Työntekijä, viisikymppinen mies, oli tuonut kannettavan tietokoneensa. Hän avasi sen nähdäkseen, olivatko läsnäolijat järjestelmässä ilmoitettuna ajankohtana. Hän etsi "rekisteröityneiden ehdokkaiden" nimiä. Hän halusi tietää vain sukunimen ja nykyisen kotiosoitteen. Rekisteröityminen oli tarpeen sen varmistamiseksi, että syötetyt tiedot täsmäävät. Hetken kuluttua alueelle astui itäeurooppalainen nainen. Etuovi oli auki. Työntekijällä oli kainalossaan kansio, josta hän otti muutaman sivun. Nainen ilmoitti hänelle olevansa läsnä ja antoi tietonsa. Kuten mieheltäkään, häneltä ei kysytty suoraan asiakirjojaan. Mies kertoi naiselle, että tämä näkee alueen. Se oli kaksio, jossa oli avokeittiö, wc ja suihku sekä varastotila, jonka koko oli noin 2,5 x 2,5 metriä. Hän katsoi naista, joka oli jo kävelemässä ikkunaa kohti. Ikkunalaudan alareuna oli ilmeisesti puhdistettu. Katossa ei ollut valoa. Tämän laitoksen "johdotus" oli, kuten tavallista, "täysin paljaana". Valaistuksen ja muut koristeet asensi yksinomaan henkilökunta itse. Alue kuitenkin "toimitettiin tyhjänä" heidän poistuessaan huoneesta. Työntekijä antoi kahden ihmisen kävellä ympäriinsä. Jos kysyttävää oli, hän ilmoitti soittavansa hänelle. Hän kirjoitti jotain järjestelmään kädellään, jossa oli muutama sivu. Nainen käänsi huomionsa ulos. Hän avasi parvekkeen oven, kun toinen ehdokas tutki suihkua. Kylpyhuoneen kalusteet näyttivät olevan viimeisteltyjä kiiltäväksi. Mies luuli, että tämän huoneen sisustus oli remontoitu vasta äskettäin. Lattia ja seinät olivat peitetty melko uusilla laatoilla. Nainen ei katsonut mieheen. Hän pysyi etäällä. Hän avasi parvekkeen oven ja katseli ulos hetken. Makuuhuoneesta hän näki katossa, että maalia ei ollut korjattu äskettäin. Se oli värjäytynyt. Miehen astuttua ulos suihkusta ja naisen lähestyttyä työntekijää, nainen kysyi tältä muutaman kysymyksen. Hän halusi tietää, josko… Jatkuu myöhemmin>