A receptionist was two -facetet

"A Receptionist Was Two-Faceted" - Part 1

A woman (mid-30s) who worked part-time as a receptionist and part-time as an office worker at a fairly large industrial company occasionally caught the eye of her new visitors. A man who reported to the reception desk was shortly met by a permanent employee. Together, they walked to the department they reached via the elevator. Once upstairs, he gave the man a brief tour. His duties consisted primarily of distributing internal mail. He also went over a few other items indirectly related to this task. The building had dozens of floors and ample parking. One of the employees had given the man instructions on how best to make his rounds. He had developed his own routine for this. Usually, he began early in the morning collecting all the incoming mail and then sorting it alphabetically. He had little trouble maintaining the pace and working accurately. He said that much depended on a "little" bit of enthusiasm and his own initiative. This way, he could often satisfy his department boss by having a quick "morning chat" with him and then preparing his materials. He enjoyed the people around him: he immediately recognized someone with a new face. When delivering his mail, he also greeted the woman who regularly worked on the ground floor. Contrary to his greeting, she saw him as someone with whom she had little or no contact. The man, who dressed casually and usually wore the same type of shirt, placed all the envelopes in the "inlet." The woman sat at her computer and didn't look at him. Occasionally, she gently gestured her arm toward him. She allowed him to place the portion that didn't fit in the "inlet" on another empty table. He understood, without bothering her, that there wasn't enough room left for the rest. He would have placed the envelopes, some of which had large paper, vertically between them. He could do this against the stacked plastic drawers. That morning, he saw the same employee sitting at her desk. While drinking coffee, he almost didn't dare greet her because of her busy schedule. When she sat idle at her desk and looked away, he suddenly felt the urge to clear his throat. The woman smoked. During her break, she walked downstairs to the canteen, where she ordered something and then lit a cigarette. Sometimes she took her drink upstairs and enjoyed it with a soft drink. That same day, the employee told the newcomer that after a short week, he would be able to perform most common tasks without his help. The most difficult part was explaining the theoretical part. In practice, many people could pick up many "tasks" in a short time. He had devised his techniques for making the system easy to understand and for learning the rhythm of "walking around" as smoothly as possible. Instead of starting at the front, he chose the first offices on the top floor and mapped out his route. He practically couldn't skip a single "unit" because it would interfere with his schedule. He never missed a room number. Moreover, all units were provided with a numbered plaque hanging by the door. He focused his attention on the bundled stacks in the cart, each tied with a rubber band. Each stack knew its order in these rows of sets. This meant that things rarely went wrong as planned. The result of the completed work remained approximately the same, both in terms of "start" and "finish" times. The employee reportedly told the man that he... <To be continued>

“Receptioniste kende twee gezichten” - Part 1

Een vrouw (midden 30) die deels haar functie uitoefende als receptionist en parttime kantoorwerk bij een tamelijk groot bedrijf in de industriele sector, viel weleens onder de aandacht bij haar nieuwe bezoekers. Een man die zich bij de balie meldde, werd evenlater door een vaste kracht opgehaald. Samen liepen zij naar de afdeling die ze via de lift bereikten. Eenmaal boven, gaf hij de man een korte rondleiding. De taken bestonden voornamelijk uit het rondbrengen van interne post. Daarnaast werden enkele andere punten doorgenomen die indirekt met deze taak te maken hadden. Het gebouw kende tientallen verdiepingen en had een ruime parkeergelegenheid. Een van de werknemers had de man instructies gegeven hoe hij het beste zijn ‘ronde’ kon lopen. Daar had hij een eigen routine voor bedacht. Gewoonlijk begon hij vroeg in de ochtend alle binnenkomende post bijeen te rapen en deze vervolgens op alfabet te sorteren. Het kostte hem nauwelijks moeite het tempo aan te houden en secuur te werk te gaan. Hij zei dat veel afhing van een ‘stukje’ enthousiasme en eigen initiatief. Zo kon hij zijn chef van zijn afdeling vaak tevreden stellen door even met hem een ‘ochtend babbel’ te maken en daarna zijn materiaal gereed te maken. Hij genoot van de mensen om zich heen: iemand met een nieuw gezicht zag hij meteen. - - - Bij het afleveren van zijn poststukken, begroette hij ook de vrouw die geregeld op de begane grond werkte. Zij zag hem weliswaar, in tegenstelling tot zijn manier van groeten, als een persoon metwie zij geen of nauwelijks kontakt had. De man die zich casual kleedde en meestal hetzelfde soort overhemd droeg, legde alle enveloppen in de ‘inbak’. De vrouw zat vanachter haar computer en keek hem niet aan. Af en toe maakte ze een licht armgebaar naar hem. Hij kon van haar - het deel dat niet in de ‘inbak’ paste, op een andere lege tafel plaatsen. Hij begreep, zonder haar lastig te vallen, dat er geen voldoende ruimte over bleef voor het overige. De enveloppen waarvan enkelen een groot papierformaat hadden, zou hij verticaal ertussen hebben gedaan. Dat kon hij doen tegen de plastic opgestapelde laden. S’ochtends zag hij dezelfde medewerkster op haar werkplek zitten. Bij het koffie drinken, durfde hij haar eigenlijk niet te groeten vanwege haar drukke bezigheden op dat moment. Wanneer zij niets deed bij haar bureautafel en de andere kant opkeek, neigde hij plotseling te kuchten. De vrouw rookte. In de pauze liep ze naar beneden naar de kantine waar ze iets bestelde en daarna een cigaret opstak. Soms nam ze haar consumptie mee naar boven en nuttigde ze deze samen met een frisdrank. - - - Diezelfde dag zei de werknemer tegen de nieuwe bezoeker dat hij na een korte week de meest voorkomende taken zelf kon doen zonder zijn hulp. Het moeilijkste gedeelte betrof de uitleg van het theoretische gedeelte. Velen konden in de praktijk in een niet al te lange duur, veel ‘karweien’ oppikken. Het gemakkelijk kunnen begrijpen van het systeem en waarom men het ritme van het ‘rondelopen’ op een zo vlot mogelijke wijze kon aanleren, had hij zo zijn technieken voor bedacht. In plaats van vooraan te beginnen, koos hij de eerste kantoren op bovenste afdeling die hij als route uitgestippelde. Praktisch kon hij geen enkele ‘unit’ overslaan omdat dit anders volgens zijn schema niet klopte. Nimmer miste hij een kamer nummer. Alle units waren bovendien voorzien van een genummerde plaat die bij de deur hing. Zijn aandacht richtte hij tot de gebundelde stapels in de kar waaraan hij een elastiek om deed. Iedere stapel kende namelijk zijn volgorde van deze rijen sets. Hierdoor kwam het zelden voor dat er dingen verkeerd gingen dan werd gepland. Het resultaat van het voltooide werk bleef ongeveer op hetzelfde niveau zowel in tijd van de ‘start’ als ‘einde’. De werknemer zou de man gezegd hebben dat hij … <Wordt vervolgd>

„Eine Rezeptionistin mit zwei Gesichtern“ – Teil 1

Eine Frau Mitte dreißig, die in einem größeren Industrieunternehmen sowohl als Rezeptionistin als auch im Büro arbeitete, erregte gelegentlich die Aufmerksamkeit ihrer Besucher. Ein Mann, der sich am Empfang meldete, wurde kurz darauf von einem festangestellten Mitarbeiter empfangen. Gemeinsam fuhren sie mit dem Aufzug in die Abteilung. Oben angekommen, gab er dem Mann eine kurze Führung. Seine Hauptaufgabe bestand in der Verteilung der internen Post. Er erklärte ihm auch einige andere Punkte, die indirekt damit zusammenhingen. Das Gebäude hatte Dutzende von Stockwerken und ausreichend Parkplätze. Ein Mitarbeiter hatte dem Mann Anweisungen für seine Rundgänge gegeben. Er hatte dafür seine eigene Routine entwickelt. Normalerweise begann er früh morgens damit, die gesamte eingehende Post einzusammeln und alphabetisch zu sortieren. Es fiel ihm leicht, das Tempo zu halten und genau zu arbeiten. Er sagte, dass vieles von einem „kleinen“ bisschen Enthusiasmus und seiner Eigeninitiative abhänge. So konnte er seinen Abteilungsleiter oft zufriedenstellen, indem er kurz mit ihm „morgens plauderte“ und dann seine Unterlagen vorbereitete. Er mochte die Menschen um sich herum: Er erkannte sofort jemanden an einem neuen Gesicht. Wenn er seine Post austrug, grüßte er auch die Frau, die regelmäßig im Erdgeschoss arbeitete. Im Gegensatz zu seinem Gruß sah sie ihn als jemanden, mit dem sie kaum oder gar keinen Kontakt hatte. Der Mann, der leger gekleidet war und meist das gleiche Hemd trug, legte alle Umschläge in den Briefkasten. Die Frau saß an ihrem Computer und beachtete ihn nicht. Gelegentlich winkte sie ihm freundlich zu. Sie erlaubte ihm, den Teil der Post, der nicht in den Briefkasten passte, auf einen anderen leeren Tisch zu legen. Er verstand, ohne sie zu stören, dass für den Rest nicht mehr genug Platz war. Er hätte die Umschläge, von denen einige großformatiges Papier enthielten, senkrecht zwischen die gestapelten Plastikschubladen gestellt. An diesem Morgen sah er dieselbe Mitarbeiterin an ihrem Schreibtisch sitzen. Während er Kaffee trank, wagte er es beinahe nicht, sie wegen ihres vollen Terminkalenders zu grüßen. Als sie untätig an ihrem Schreibtisch saß und wegsah, verspürte er plötzlich den Drang, sich zu räuspern. Die Frau rauchte. In ihrer Pause ging sie die Treppe hinunter in die Kantine, bestellte etwas und zündete sich dann eine Zigarette an. Manchmal nahm sie ihr Getränk mit nach oben und genoss es mit einem Softdrink. Am selben Tag erklärte der Mitarbeiter dem Neuen, dass er nach einer kurzen Woche die meisten gängigen Aufgaben selbstständig erledigen könne. Am schwierigsten sei es gewesen, die Theorie zu erklären. In der Praxis konnten sich viele Leute viele Aufgaben in kurzer Zeit aneignen. Er hatte seine eigenen Methoden entwickelt, um das System leicht verständlich zu machen und den Ablauf des „Herumlaufens“ so reibungslos wie möglich zu erlernen. Anstatt vorne anzufangen, wählte er die ersten Büros im obersten Stockwerk und plante seine Route. Er konnte praktisch keine Einheit auslassen, da dies seinen Zeitplan durcheinandergebracht hätte. Er verpasste nie eine Zimmernummer. Außerdem war jede Einheit mit einem nummerierten Schild an der Tür versehen. Er konzentrierte sich auf die gebündelten Stapel im Wagen, die jeweils mit einem Gummiband zusammengebunden waren. Jeder Stapel kannte seine Position in diesen Reihen. Das bedeutete, dass die Dinge selten schiefgingen. Das Ergebnis der abgeschlossenen Arbeit blieb sowohl hinsichtlich der Start- als auch der Endzeit annähernd gleich. Der Mitarbeiter soll dem Mann gesagt haben, dass er... <Fortsetzung folgt>

"Uma Recepcionista de Duas Faces" - Parte 1

Uma mulher (na casa dos 30 anos) que trabalhava em part-time como rececionista e em part-time como funcionária administrativa numa empresa industrial de média dimensão, chamava ocasionalmente a atenção dos seus novos visitantes. Um homem que se apresentou na receção foi logo recebido por um funcionário efetivo. Juntos, caminharam até ao departamento ao qual chegaram pelo elevador. Lá em cima, o funcionário fez um breve passeio pelo edifício ao homem. As suas funções consistiam principalmente em distribuir a correspondência interna. Explicou também alguns outros itens indiretamente relacionados com esta tarefa. O edifício tinha dezenas de andares e um amplo parque de estacionamento. Um dos funcionários tinha instruído o homem sobre a melhor forma de fazer as suas rondas. Tinha desenvolvido a sua própria rotina para isso. Geralmente, começava de manhã cedo, recolhendo toda a correspondência recebida e depois separando-a por ordem alfabética. Não tinha muita dificuldade em manter o ritmo e em trabalhar com precisão. Dizia que muito dependia de um "pouco" de entusiasmo e da sua própria iniciativa. Desta forma, conseguia frequentemente satisfazer o seu chefe de departamento com um rápido "bate-papo matinal" antes de preparar o seu material. Gostava das pessoas que o rodeavam: reconhecia imediatamente alguém com um rosto novo. Ao entregar a correspondência, cumprimentava também a mulher que trabalhava regularmente no rés-do-chão. Ao contrário do cumprimento, ela via-o como alguém com quem tinha pouco ou nenhum contacto. O homem, que se vestia de forma casual e geralmente usava o mesmo tipo de camisa, colocava todos os envelopes no tabuleiro de entrada. A mulher sentava-se ao computador e não olhava para ele. De vez em quando, gesticulava levemente na sua direção. Permitia-lhe colocar a parte que não cabia no tabuleiro noutra mesa vazia. Compreendia, sem a incomodar, que não havia espaço suficiente para o resto. Terá colocado os envelopes, alguns com papel grande, na vertical entre as mesas. Poderia fazê-lo encostado às gavetas de plástico empilhadas. Nessa manhã, viu a mesma funcionária sentada à sua secretária. Enquanto bebia café, quase não se atreveu a cumprimentá-la por causa da sua agenda preenchida. Quando ela ficou sentada ociosamente à mesa e desviou o olhar, ele sentiu de repente uma vontade de pigarrear. A mulher fumava. Durante o intervalo, descia ao refeitório, onde pedia algo e acendia um cigarro. Por vezes, levava a sua bebida para o andar de cima e apreciava-a com um refrigerante. Nesse mesmo dia, o funcionário disse ao recém-chegado que, ao fim de uma semana, seria capaz de realizar a maioria das tarefas comuns sem a sua ajuda. O mais difícil era explicar a teoria. Na prática, muitas pessoas conseguiam aprender muitas "tarefas" em pouco tempo. Tinha desenvolvido as suas técnicas para tornar o sistema fácil de compreender e para aprender o ritmo de "circulação" da forma mais tranquila possível. Em vez de começar pela entrada, escolhia os primeiros escritórios no último piso e traçava o seu percurso. Praticamente não podia saltar nenhuma "unidade", pois isso iria interferir com o seu horário. Nunca perdia um número de sala. Além disso, todas as unidades tinham uma placa numerada pendurada na porta. Concentrava a sua atenção nas pilhas de materiais que estavam no carrinho, cada uma amarrada com um elástico. Cada pilha sabia a sua ordem nestas fileiras de conjuntos. Isto significava que as coisas raramente corriam mal como planeado. O resultado do trabalho realizado manteve-se praticamente o mesmo, tanto em termos de horários de "início" como de "fim". O funcionário terá dito ao homem que ele... <Continua>

"Una recepcionista tenía dos caras" - Parte 1

Una mujer (de unos 35 años) que trabajaba a tiempo parcial como recepcionista y a tiempo parcial como oficinista en una empresa industrial bastante grande, atraía ocasionalmente la atención de sus nuevos visitantes. Un hombre que reportaba a la recepción fue recibido enseguida por un empleado fijo. Juntos, caminaron hasta el departamento al que llegaron por el ascensor. Una vez arriba, le dio al hombre un breve recorrido. Sus funciones consistían principalmente en distribuir el correo interno. También repasó algunos otros asuntos indirectamente relacionados con esta tarea. El edificio tenía docenas de plantas y amplio aparcamiento. Uno de los empleados le había dado instrucciones sobre la mejor manera de hacer sus rondas. Él había desarrollado su propia rutina para ello. Normalmente, comenzaba temprano por la mañana recogiendo todo el correo entrante y clasificándolo alfabéticamente. No le costaba mucho mantener el ritmo y trabajar con precisión. Dijo que mucho dependía de un poco de entusiasmo y de su propia iniciativa. De esta manera, a menudo podía satisfacer a su jefe de departamento con una breve charla matutina y luego preparar sus materiales. Disfrutaba de la gente que lo rodeaba: reconoció de inmediato a alguien con una cara nueva. Al entregar su correo, también saludó a la mujer que trabajaba habitualmente en la planta baja. Contrariamente a su saludo, ella lo vio como alguien con quien tenía poco o ningún contacto. El hombre, que vestía de forma informal y solía usar el mismo tipo de camisa, colocó todos los sobres en la bandeja de entrada. La mujer estaba sentada frente a su ordenador y no lo miró. De vez en cuando, le hacía un gesto suave con el brazo. Le permitió colocar la parte que no cabía en la bandeja de entrada en otra mesa vacía. Él comprendió, sin molestarla, que no había suficiente espacio para el resto. Habría colocado los sobres, algunos de los cuales contenían papel grande, verticalmente entre ellos. Podría hacerlo contra los cajones de plástico apilados. Esa mañana, vio a la misma empleada sentada en su escritorio. Mientras tomaba café, casi no se atrevió a saludarla debido a su apretada agenda. Cuando ella se sentó inactiva en su escritorio y apartó la mirada, de repente sintió la necesidad de aclararse la garganta. La mujer fumaba. Durante su descanso, bajó a la cantina, donde pidió algo y luego encendió un cigarrillo. A veces subía su bebida y la disfrutaba con un refresco. Ese mismo día, el empleado le dijo al recién llegado que, tras una semana corta, podría realizar la mayoría de las tareas habituales sin su ayuda. Lo más difícil fue explicarle la teoría. En la práctica, mucha gente podía aprender muchas "tareas" en poco tiempo. Había ideado técnicas para que el sistema fuera fácil de entender y para que el ritmo de "recorrer" se adaptara lo más fluidamente posible. En lugar de empezar por la parte delantera, eligió las primeras oficinas de la planta superior y trazó su ruta. Prácticamente no podía saltarse ninguna "unidad" porque interferiría con su horario. Nunca se saltaba un número de habitación. Además, todas las unidades contaban con una placa numerada colgada junto a la puerta. Centró su atención en las pilas de paquetes en el carrito, cada una atada con una goma elástica. Cada pila conocía su orden en estas filas de conjuntos. Esto significaba que las cosas rara vez salían mal según lo planeado. El resultado del trabajo realizado se mantuvo prácticamente igual, tanto en la hora de inicio como en la de finalización. Según se informa, el empleado le dijo al hombre que... <Continuará>

« Une réceptionniste à double facette » - Partie 1

Une femme d'une trentaine d'années, travaillant à mi-temps comme réceptionniste et employée de bureau dans une grande entreprise industrielle, attirait parfois l'attention de ses nouveaux visiteurs. Un homme se présentant à l'accueil fut rapidement pris en charge par un employé permanent. Ensemble, ils se rendirent au service concerné par l'ascenseur. Une fois en haut, l'employé fit visiter les lieux à l'homme. Ses tâches consistaient principalement à distribuer le courrier interne. Il aborda également quelques autres points indirectement liés à cette fonction. L'immeuble comptait des dizaines d'étages et un vaste parking. Un des employés avait donné à l'homme des instructions sur la meilleure façon d'effectuer sa tournée. Il avait mis au point sa propre routine. Généralement, il commençait tôt le matin à collecter tout le courrier entrant, puis à le trier par ordre alphabétique. Il n'avait aucun mal à maintenir le rythme et à travailler avec précision. Il disait que cela dépendait beaucoup d'un peu d'enthousiasme et de sa propre initiative. Ainsi, il pouvait souvent satisfaire son chef de service en échangeant une brève conversation matinale avec lui avant de préparer son travail. Il appréciait la compagnie de son entourage : il reconnaissait immédiatement une nouvelle personne. En distribuant son courrier, il saluait également la femme qui travaillait régulièrement au rez-de-chaussée. Contrairement à lui, elle le considérait comme un inconnu. L'homme, vêtu de façon décontractée et portant généralement le même type de chemise, déposa toutes les enveloppes dans la boîte aux lettres. La femme, assise à son ordinateur, ne le regardait pas. De temps à autre, elle lui faisait un léger geste de la main. Elle lui permit de poser le reste sur une autre table vide. Il comprit, sans la déranger, qu'il n'y avait plus de place. Il aurait disposé les enveloppes, dont certaines contenaient du papier épais, à la verticale entre les tiroirs en plastique empilés. Ce matin-là, il aperçut la même employée à son bureau. Tout en buvant son café, il hésita presque à la saluer, tant son emploi du temps était chargé. Lorsqu'elle resta assise à son bureau, le regard ailleurs, il ressentit soudain le besoin de se racler la gorge. La femme fumait. Pendant sa pause, elle descendait à la cafétéria, commandait quelque chose puis allumait une cigarette. Parfois, elle montait boire un verre avec un soda. Ce même jour, l'employé expliqua au nouvel arrivant qu'après une courte semaine, il serait capable d'effectuer la plupart des tâches courantes sans son aide. Le plus difficile était d'expliquer la théorie. En pratique, beaucoup de gens pouvaient maîtriser rapidement de nombreuses tâches. Il avait mis au point des techniques pour simplifier le système et apprendre le rythme des déplacements le plus facilement possible. Au lieu de commencer par l'entrée, il choisit les premiers bureaux du dernier étage et planifia son itinéraire. Il ne pouvait pratiquement pas se permettre de sauter une seule unité, car cela aurait perturbé son planning. Il ne manqua jamais un numéro de bureau. De plus, chaque unité était munie d'une plaque numérotée accrochée à la porte. Il concentra son attention sur les piles de documents dans le chariot, chacune attachée par un élastique. Chaque pile connaissait sa place dans ces rangées d'ensembles. De ce fait, les choses se déroulaient rarement comme prévu. Le résultat du travail accompli restait sensiblement le même, tant en termes de temps de début que de temps de fin. L'employé aurait dit à l'homme que… <À suivre>

"Una receptionist aveva due facce" - Parte 1

Una donna (sulla trentina) che lavorava part-time come receptionist e part-time come impiegata presso un'azienda industriale piuttosto grande, ogni tanto attirava l'attenzione dei suoi nuovi visitatori. Un uomo che si presentava alla reception fu subito accolto da un dipendente a tempo indeterminato. Insieme, si diressero verso il reparto che avevano raggiunto con l'ascensore. Una volta saliti, l'uomo gli fece un breve giro. I suoi compiti consistevano principalmente nello smistamento della posta interna. Passò anche in rassegna alcuni altri aspetti indirettamente correlati a questo compito. L'edificio aveva decine di piani e un ampio parcheggio. Uno dei dipendenti aveva dato all'uomo istruzioni su come svolgere al meglio i suoi giri. Aveva sviluppato una sua routine personale per questo. Di solito, iniziava la mattina presto a raccogliere tutta la posta in arrivo e poi a smistarla alfabeticamente. Non aveva difficoltà a mantenere il ritmo e a lavorare con precisione. Diceva che molto dipendeva da un "piccolo" entusiasmo e dalla sua iniziativa. In questo modo, poteva spesso accontentare il suo capo reparto facendo una breve "chiacchierata mattutina" con lui e preparando poi il materiale. Gli piacevano le persone che lo circondavano: riconosceva subito qualcuno con un volto nuovo. Quando consegnava la posta, salutava anche la donna che lavorava regolarmente al piano terra. Contrariamente al suo saluto, lei lo vedeva come qualcuno con cui aveva pochi o nessun contatto. L'uomo, che vestiva casual e di solito indossava lo stesso tipo di camicia, sistemava tutte le buste nell'"incavo". La donna sedeva al computer e non lo guardava. Di tanto in tanto, gli faceva un gesto gentile con il braccio. Gli permetteva di sistemare la parte che non entrava nell'"incavo" su un altro tavolo libero. Lui capì, senza disturbarla, che non c'era abbastanza spazio per il resto. Avrebbe sistemato le buste, alcune delle quali con fogli di carta di grandi dimensioni, verticalmente tra loro. Avrebbe potuto farlo contro i cassetti di plastica sovrapposti. Quella mattina, vide la stessa dipendente seduta alla sua scrivania. Mentre beveva il caffè, quasi non osò salutarla a causa dei suoi impegni. Quando lei se ne stava seduta alla scrivania senza far niente e distoglieva lo sguardo, lui sentì improvvisamente il bisogno di schiarirsi la gola. La donna fumava. Durante la pausa, scendeva le scale per andare in mensa, dove ordinava qualcosa e poi si accendeva una sigaretta. A volte portava il suo drink al piano di sopra e lo beveva con una bibita analcolica. Quello stesso giorno, il dipendente disse al nuovo arrivato che dopo una breve settimana sarebbe stato in grado di svolgere la maggior parte delle attività comuni senza il suo aiuto. La parte più difficile fu spiegare la parte teorica. In pratica, molte persone potevano apprendere molti "compiti" in poco tempo. Aveva ideato le sue tecniche per rendere il sistema facile da capire e per imparare il ritmo del "camminare" nel modo più fluido possibile. Invece di iniziare dall'ingresso principale, scelse i primi uffici all'ultimo piano e tracciò il suo percorso. Praticamente non poteva saltare una singola "unità" perché avrebbe interferito con i suoi impegni. Non perdeva mai un numero di stanza. Inoltre, tutte le unità erano dotate di una targhetta numerata appesa vicino alla porta. Concentrò la sua attenzione sulle pile di documenti raggruppate nel carrello, ciascuna legata con un elastico. Ogni pila conosceva il proprio ordine in queste file di set. Questo significava che raramente le cose andavano storte come previsto. Il risultato del lavoro completato rimaneva approssimativamente lo stesso, sia in termini di orario di "inizio" che di "fine". A quanto pare, l'impiegato aveva detto all'uomo che... <Continua>

"Μια Υποδοχή Ήταν Διπλής Όψης" - Μέρος 1

Μια γυναίκα (μέσα των 35) που εργαζόταν με μερική απασχόληση ως ρεσεψιονίστ και με μερική απασχόληση ως υπάλληλος γραφείου σε μια αρκετά μεγάλη βιομηχανική εταιρεία, τραβούσε περιστασιακά την προσοχή των νέων επισκεπτών της. Ένας άντρας που αναφερόταν στη ρεσεψιόν, σύντομα συναντήθηκε από έναν μόνιμο υπάλληλο. Μαζί, περπάτησαν προς το τμήμα στο οποίο έφτασαν μέσω του ασανσέρ. Μόλις ανέβηκε στον επάνω όροφο, έκανε μια σύντομη ξενάγηση στον άντρα. Τα καθήκοντά του συνίσταντο κυρίως στη διανομή εσωτερικής αλληλογραφίας. Εξέτασε επίσης μερικά άλλα θέματα που σχετίζονταν έμμεσα με αυτήν την εργασία. Το κτίριο είχε δεκάδες ορόφους και άφθονο χώρο στάθμευσης. Ένας από τους υπαλλήλους είχε δώσει στον άντρα οδηγίες για το πώς να κάνει τις επισκέψεις του καλύτερα. Είχε αναπτύξει τη δική του ρουτίνα για αυτό. Συνήθως, ξεκινούσε νωρίς το πρωί συλλέγοντας όλη την εισερχόμενη αλληλογραφία και στη συνέχεια ταξινομώντας την αλφαβητικά. Δεν είχε κανένα πρόβλημα να διατηρήσει τον ρυθμό και να εργαστεί με ακρίβεια. Είπε ότι πολλά εξαρτώνται από λίγη "λίγη" ενθουσιασμό και τη δική του πρωτοβουλία. Με αυτόν τον τρόπο, μπορούσε συχνά να ικανοποιήσει τον προϊστάμενο του τμήματός του κάνοντας μια γρήγορη "πρωινή συνομιλία" μαζί του και στη συνέχεια προετοιμάζοντας τα υλικά του. Απολάμβανε τους ανθρώπους γύρω του: αναγνώριζε αμέσως κάποιον με ένα νέο πρόσωπο. Όταν παρέδιδε την αλληλογραφία του, χαιρετούσε επίσης τη γυναίκα που εργαζόταν τακτικά στο ισόγειο. Αντίθετα με τον χαιρετισμό του, τον έβλεπε ως κάποιον με τον οποίο είχε ελάχιστη ή καθόλου επαφή. Ο άντρας, που ντυνόταν casual και συνήθως φορούσε το ίδιο είδος πουκάμισου, έβαζε όλους τους φακέλους στην «είσοδο». Η γυναίκα καθόταν στον υπολογιστή της και δεν τον κοίταζε. Περιστασιακά, έδειχνε απαλά το χέρι της προς το μέρος του. Του επέτρεπε να τοποθετήσει το τμήμα που δεν χωρούσε στην «είσοδο» σε ένα άλλο άδειο τραπέζι. Κατάλαβε, χωρίς να την ενοχλήσει, ότι δεν υπήρχε αρκετός χώρος για τους υπόλοιπους. Θα είχε τοποθετήσει τους φακέλους, μερικοί από τους οποίους είχαν μεγάλο χαρτί, κάθετα ανάμεσά τους. Θα μπορούσε να το κάνει αυτό πάνω στα στοιβαγμένα πλαστικά συρτάρια. Εκείνο το πρωί, είδε την ίδια υπάλληλο να κάθεται στο γραφείο της. Ενώ έπινε καφέ, σχεδόν δεν τολμούσε να τη χαιρετήσει λόγω του φορτωμένου προγράμματός της. Όταν έμεινε άπραγη στο γραφείο της και κοίταξε αλλού, ξαφνικά ένιωσε την ανάγκη να καθαρίσει τον λαιμό του. Η γυναίκα κάπνιζε. Κατά τη διάρκεια του διαλείμματός της, κατέβηκε κάτω στην καντίνα, όπου παρήγγειλε κάτι και μετά άναψε ένα τσιγάρο. Μερικές φορές έπαιρνε το ποτό της στον επάνω όροφο και το απολάμβανε με ένα αναψυκτικό. Την ίδια μέρα, ο υπάλληλος είπε στον νεοφερμένο ότι μετά από μια σύντομη εβδομάδα, θα μπορούσε να εκτελεί τις περισσότερες συνηθισμένες εργασίες χωρίς τη βοήθειά του. Το πιο δύσκολο κομμάτι ήταν η εξήγηση του θεωρητικού μέρους. Στην πράξη, πολλοί άνθρωποι μπορούσαν να κάνουν πολλές «εργασίες» σε σύντομο χρονικό διάστημα. Είχε επινοήσει τις τεχνικές του για να κάνει το σύστημα εύκολο στην κατανόηση και για να μάθει τον ρυθμό του «περπατήματος» όσο το δυνατόν πιο ομαλά. Αντί να ξεκινήσει από μπροστά, επέλεξε τα πρώτα γραφεία στον τελευταίο όροφο και χάραξε τη διαδρομή του. Πρακτικά δεν μπορούσε να παραλείψει ούτε μία «μονάδα» επειδή θα επηρέαζε το πρόγραμμά του. Ποτέ δεν έχανε τον αριθμό δωματίου. Επιπλέον, όλες οι μονάδες ήταν εφοδιασμένες με μια αριθμημένη πλάκα που κρεμόταν στην πόρτα. Επικέντρωσε την προσοχή του στις στοίβες στο καρότσι, καθεμία δεμένη με ένα λαστιχάκι. Κάθε στοίβα γνώριζε τη σειρά της σε αυτές τις σειρές σετ. Αυτό σήμαινε ότι τα πράγματα σπάνια πήγαιναν στραβά όπως είχε προγραμματιστεί. Το αποτέλεσμα της ολοκληρωμένης εργασίας παρέμεινε περίπου το ίδιο, τόσο όσον αφορά τους χρόνους «έναρξης» όσο και «τέλους». Ο εργαζόμενος φέρεται να είπε στον άνδρα ότι... <Συνέχεια>

„Recepcjonistka miała dwie twarze” – część 1

Kobieta (po trzydziestce), która pracowała na pół etatu jako recepcjonistka, a na pół etatu jako pracownik biurowy w dość dużej firmie przemysłowej, od czasu do czasu wpadała w oko swoim nowym gościom. Mężczyzna, który meldował się w recepcji, został wkrótce powitany przez pracownika etatowego. Razem poszli do działu, do którego dotarli windą. Na górze oprowadził go pokrótce. Jego obowiązki polegały głównie na roznoszeniu poczty wewnętrznej. Omówił również kilka innych kwestii pośrednio związanych z tym zadaniem. Budynek miał dziesiątki pięter i duży parking. Jeden z pracowników udzielił mężczyźnie wskazówek, jak najlepiej obchodzić biuro. Wypracował on własną rutynę. Zazwyczaj zaczynał wcześnie rano od zebrania całej przychodzącej poczty, a następnie sortował ją alfabetycznie. Nie miał problemu z utrzymaniem tempa i precyzyjną pracą. Powiedział, że wiele zależało od „odrobiny” entuzjazmu i własnej inicjatywy. W ten sposób często mógł zadowolić szefa swojego działu, ucinając sobie z nim krótką „poranną pogawędkę”, a następnie przygotowując materiały. Lubił towarzystwo ludzi wokół siebie: od razu rozpoznawał kogoś z nową twarzą. Doręczając pocztę, witał się również z kobietą, która regularnie pracowała na parterze. Wbrew jego powitaniu, postrzegała go jako osobę, z którą miała niewielki lub żaden kontakt. Mężczyzna, ubrany swobodnie i zazwyczaj noszący ten sam typ koszuli, umieszczał wszystkie koperty w „wlocie”. Kobieta siedziała przy komputerze i nie patrzyła na niego. Od czasu do czasu delikatnie gestem ręki wskazywała mu na niego. Pozwoliła mu umieścić część, która nie zmieściła się w „wlocie”, na innym pustym stole. Zrozumiał, nie przeszkadzając jej, że nie ma wystarczająco dużo miejsca na resztę. Ułożyłby koperty, niektóre z dużymi kartkami, pionowo między nimi. Mógł to zrobić, opierając je o plastikowe szuflady. Tego ranka zobaczył tę samą pracownicę siedzącą przy biurku. Pijąc kawę, prawie nie odważył się jej przywitać z powodu napiętego grafiku. Kiedy siedziała bezczynnie przy biurku i odwracała wzrok, nagle poczuł potrzebę odchrząknięcia. Kobieta paliła. W przerwie schodziła na dół do kantyny, gdzie zamawiała coś i zapalała papierosa. Czasami zabierała drinka na górę i delektowała się nim z napojem bezalkoholowym. Tego samego dnia pracownik powiedział nowoprzybyłemu, że po krótkim tygodniu będzie w stanie wykonywać większość typowych zadań bez jego pomocy. Najtrudniejsze było wyjaśnienie części teoretycznej. W praktyce wiele osób mogło ogarnąć wiele „zadań” w krótkim czasie. Opracował techniki, które miały ułatwić zrozumienie systemu i pomóc w jak najpłynniejszym opanowaniu rytmu „chodzenia”. Zamiast zaczynać od frontu, wybierał pierwsze biura na najwyższym piętrze i rozplanowywał sobie trasę. Praktycznie nie mógł pominąć ani jednego „lokalu”, ponieważ kolidowałoby to z jego harmonogramem. Nigdy nie pominął numeru pokoju. Co więcej, wszystkie lokale miały przy drzwiach tabliczkę z numerem. Skupił uwagę na powiązanych stosach w wózku, każdy z nich przewiązany gumką. Każdy stos znał swoją kolejność w tych rzędach zestawów. Dzięki temu rzadko zdarzało się, żeby coś poszło nie tak, jak zaplanowano. Rezultat ukończonej pracy pozostał mniej więcej taki sam, zarówno pod względem czasu „rozpoczęcia”, jak i „zakończenia”. Pracownik podobno powiedział mężczyźnie, że… <Ciąg dalszy nastąpi>

„Рецепционистът беше двуличен“ - Част 1

Жена (на около 35 години), която работеше на непълен работен ден като рецепционист и на непълен работен ден като офис служител в доста голяма индустриална компания, от време на време привличаше вниманието на новите си посетители. Мъж, който се явяваше на рецепцията, скоро беше посрещнат от постоянен служител. Заедно те отидоха до отдела, до който стигнаха с асансьора. След като се качиха горе, той накратко разведе мъжа. Неговите задължения се състоеха предимно в раздаване на вътрешна поща. Той обсъди и няколко други неща, косвено свързани с тази задача. Сградата имаше десетки етажи и достатъчно място за паркиране. Един от служителите беше дал инструкции на мъжа как най-добре да прави обиколките си. Той беше разработил собствена рутина за това. Обикновено започваше рано сутринта да събира цялата входяща поща и след това да я сортира по азбучен ред. Нямаше проблеми с поддържането на темпото и прецизната работа. Каза, че много зависи от „малко“ ентусиазъм и собствената му инициатива. По този начин често можеше да задоволи шефа на отдела си, като проведе бърз „сутрешен разговор“ с него и след това подготви материалите си. Той се радваше на хората около себе си: веднага разпознаваше някого с ново лице. Когато носеше пощата си, той поздравяваше и жената, която редовно работеше на партера. Противно на поздрава му, тя го виждаше като някой, с когото имаше малък или никакъв контакт. Мъжът, който се обличаше небрежно и обикновено носеше един и същ тип риза, поставяше всички пликове във „входа“. Жената седеше пред компютъра си и не го поглеждаше. От време на време тя нежно му посочваше ръка. Тя му позволяваше да постави частта, която не се побираше във „входа“, на друга празна маса. Той разбираше, без да я безпокои, че няма достатъчно място за останалите. Щеше да постави пликовете, някои от които с едра хартия, вертикално между тях. Можеше да направи това срещу струпаните пластмасови чекмеджета. Същата сутрин видя същата служителка да седи на бюрото си. Докато пиеше кафе, той почти не посмя да я поздрави заради натоварения ѝ график. Когато тя седеше бездейно на бюрото си и погледна настрани, той изведнъж почувства желание да се прокашля. Жената пушеше. По време на почивката си тя слизаше долу до столовата, където си поръчваше нещо и след това запалваше цигара. Понякога си взимаше напитката горе и й се наслаждаваше с безалкохолно. Същия ден служителят казал на новодошлия, че след кратка седмица ще може да изпълнява повечето обичайни задачи без негова помощ. Най-трудната част била обяснението на теоретичната част. На практика много хора биха могли да се справят с много „задачи“ за кратко време. Той бил разработил техники, за да направи системата лесна за разбиране и за да научи ритъма на „обикаляне“ възможно най-плавно. Вместо да започва отпред, той избирал първите офиси на последния етаж и си начертавал маршрута. На практика не можел да пропусне нито един „апартамент“, защото това би попречило на графика му. Никога не пропускал номер на стая. Освен това, всички офиси били снабдени с номерирана плакетка, окачена до вратата. Той съсредоточил вниманието си върху струпаните купчини в количката, всяка завързана с ластик. Всеки купчинка знаел реда си в тези редове от комплекти. Това означавало, че нещата рядко се обърквали по план. Резултатът от завършената работа остана приблизително същият, както по отношение на времето за „начало“, така и на времето за „край“. Служителят съобщил на мъжа, че той... <Следва продължение>

"Recepcionar je bio dvoličan" - 1. dio

Žena (sredinom tridesetih) koja je radila honorarno kao recepcionarka, a honorarno kao uredska radnica u prilično velikoj industrijskoj tvrtki povremeno je privukla pažnju svojih novih posjetitelja. Muškarca koji se javio na recepciju ubrzo je dočekao stalni zaposlenik. Zajedno su prošetali do odjela do kojeg su stigli liftom. Nakon što su se popeli na kat, kratko je proveo čovjeka u obilazak. Njegove su dužnosti prvenstveno bile distribucija interne pošte. Također je pregledao još nekoliko stvari neizravno povezanih s ovim zadatkom. Zgrada je imala desetke katova i dovoljno parkirnih mjesta. Jedan od zaposlenika dao je čovjeku upute kako najbolje obići zgradu. Za to je razvio vlastitu rutinu. Obično je rano ujutro počinjao skupljati svu dolaznu poštu, a zatim je sortirao po abecednom redu. Nije imao problema s održavanjem tempa i preciznim radom. Rekao je da mnogo toga ovisi o "malo" entuzijazma i vlastitoj inicijativi. Na taj je način često mogao zadovoljiti svog šefa odjela kratkim "jutarnjim razgovorom" s njim, a zatim pripremiti svoje materijale. Uživao je u ljudima oko sebe: odmah je prepoznao nekoga s novim licem. Dok je dostavljao poštu, pozdravio je i ženu koja je redovito radila u prizemlju. Suprotno njegovom pozdravu, ona ga je doživljavala kao nekoga s kim je imala malo ili nimalo kontakta. Muškarac, koji se ležerno odijevao i obično nosio istu vrstu košulje, stavljao je sve omotnice u "ulaz". Žena je sjedila za svojim računalom i nije ga gledala. Povremeno bi nježno pokazala rukom prema njemu. Dopustila mu je da dio koji nije stao u "ulaz" stavi na drugi prazan stol. Shvatio je, ne smetajući joj, da za ostalo nije ostalo dovoljno mjesta. Omotnice, od kojih su neke imale veliki papir, stavio bi okomito između sebe. To je mogao učiniti uz naslagane plastične ladice. Tog jutra vidio je istu zaposlenicu kako sjedi za svojim stolom. Dok je pio kavu, gotovo se nije usudio pozdraviti je zbog njezina zauzetog rasporeda. Kad je besposleno sjedila za svojim stolom i skrenula pogled, odjednom je osjetio potrebu da se nakašlje. Žena je pušila. Tijekom pauze, sišla je do kantine, gdje je nešto naručila i zapalila cigaretu. Ponekad bi ponijela piće gore i uživala u njemu uz bezalkoholno piće. Istog dana, zaposlenik je rekao novopridošlom da će nakon kratkog tjedna moći obavljati većinu uobičajenih zadataka bez njegove pomoći. Najteži dio bio je objasniti teorijski dio. U praksi, mnogi ljudi mogu savladati mnoge "zadatke" u kratkom vremenu. Osmislio je svoje tehnike kako bi sustav bio lako razumljiv i kako bi što glatkije naučio ritam "šetnje". Umjesto da počne sprijeda, odabrao je prve urede na zadnjem katu i isplanirao svoju rutu. Praktički nije mogao preskočiti nijednu "jedinicu" jer bi to ometalo njegov raspored. Nikada nije propustio broj sobe. Štoviše, sve jedinice imale su numeriranu pločicu koja je visjela kraj vrata. Usredotočio je svoju pozornost na složene hrpe u kolicima, svaka vezana gumicom. Svaka hrpa znala je svoj redoslijed u tim redovima setova. To je značilo da rijetko stvari idu po zlu kako je planirano. Rezultat završenog posla ostao je približno isti, i u smislu vremena "početka" i "završetka". Zaposlenik je navodno rekao čovjeku da... <Nastavak slijedi>

"Recepcionar je bio dvoličan" - 1. dio

Žena (sredinom tridesetih) koja je radila honorarno kao recepcionarka, a honorarno kao kancelarijski radnik u prilično velikoj industrijskoj kompaniji povremeno je privukla pažnju svojih novih posjetilaca. Muškarac koji se javio na recepciju ubrzo je sreo stalno zaposlenog. Zajedno su prošetali do odjeljenja do kojeg su stigli liftom. Kada su se popeli na sprat, kratko ga je proveo kroz prozor. Njegove dužnosti su se prvenstveno sastojale od distribucije interne pošte. Također je pregledao još nekoliko stvari koje su indirektno bile povezane s ovim zadatkom. Zgrada je imala desetine spratova i dovoljno parkinga. Jedan od zaposlenih je dao čovjeku upute kako najbolje obići zgradu. Za to je razvio vlastitu rutinu. Obično je rano ujutro počinjao prikupljati svu dolaznu poštu, a zatim je sortirao po abecednom redu. Nije imao problema s održavanjem tempa i preciznim radom. Rekao je da mnogo toga zavisi od "malo" entuzijazma i vlastite inicijative. Na taj način je često mogao zadovoljiti svog šefa odjeljenja kratkim "jutarnjim razgovorom" s njim, a zatim pripremom materijala. Uživao je u ljudima oko sebe: odmah je prepoznao nekoga s novim licem. Dok je dostavljao poštu, pozdravio je i ženu koja je redovno radila u prizemlju. Suprotno njegovom pozdravu, ona ga je doživljavala kao nekoga s kim je imala malo ili nimalo kontakta. Muškarac, koji se ležerno oblačio i obično nosio istu vrstu košulje, stavljao je sve koverte u "ulaz". Žena je sjedila za svojim računarom i nije ga gledala. Povremeno bi nježno gestikulirala rukom prema njemu. Dozvolila mu je da dio koji nije stao u "ulaz" stavi na drugi prazan sto. Shvatio je, ne uznemiravajući je, da nije ostalo dovoljno mjesta za ostalo. Koverte, od kojih su neke imale veliki papir, bi postavio vertikalno između sebe. To je mogao učiniti uz naslagane plastične ladice. Tog jutra je vidio istu zaposlenicu kako sjedi za svojim stolom. Dok je pio kafu, gotovo se nije usudio pozdraviti je zbog njenog zauzetog rasporeda. Kada je besposleno sjedila za svojim stolom i skrenula pogled, odjednom je osjetio potrebu da se nakašlje. Žena je pušila. Tokom pauze, sišla je niz stepenice do kantine, gdje je nešto naručila, a zatim zapalila cigaretu. Ponekad bi ponijela piće na sprat i uživala u njemu uz bezalkoholno piće. Istog dana, zaposlenik je rekao novopridošlom da će nakon kratke sedmice moći obavljati većinu uobičajenih zadataka bez njegove pomoći. Najteži dio je bio objasniti teorijski dio. U praksi, mnogi ljudi mogu savladati mnogo "zadataka" za kratko vrijeme. Osmislio je svoje tehnike kako bi sistem bio lako razumljiv i kako bi što glatkije naučio ritam "šetnje". Umjesto da počne sprijeda, izabrao je prve kancelarije na zadnjem spratu i isplanirao svoju rutu. Praktično nije mogao preskočiti nijednu "jedinicu" jer bi to ometalo njegov raspored. Nikada nije propustio broj sobe. Štaviše, sve jedinice su imale numerisanu pločicu koja je visila pored vrata. Usredotočio je svoju pažnju na složene hrpe u kolicima, svaka vezana gumicom. Svaka hrpa je znala svoj redoslijed u ovim redovima setova. To je značilo da rijetko stvari idu po zlu po planu. Rezultat završenog posla ostao je približno isti, kako u pogledu vremena "početka", tako i u pogledu vremena "završetka". Zaposlenik je navodno rekao čovjeku da... <Nastavak slijedi>

„A recepciós kétszínű volt” – 1. rész

Egy nő (30 év közepén), aki részmunkaidőben recepciósként, másodállásban irodai dolgozóként dolgozott egy meglehetősen nagy ipari vállalatnál, időnként felkeltette új látogatóinak figyelmét. A recepción jelentkező férfit rövidesen fogadta egy állandó alkalmazott. Együtt sétáltak el a lifttel elért részleghez. Miután felértek az emeletre, röviden körbevezette a férfit. Feladatai elsősorban a belső levelek kiosztásából álltak. Emellett átnézett néhány más, ehhez a feladathoz közvetve kapcsolódó tételt is. Az épület több tucat emeletes volt, és bőséges parkolóhely állt rendelkezésre. Az egyik alkalmazott utasításokat adott a férfinak, hogyan tegye a dolgát a legjobban. Kialakította a saját rutinját ehhez. Általában kora reggel kezdte összegyűjteni az összes bejövő levelet, majd betűrendbe válogatta. Nem okozott gondot a tempó fenntartása és a pontos munkavégzés. Azt mondta, hogy sok múlik egy „kis” lelkesedésen és a saját kezdeményezőkészségén. Így gyakran elégedetté tudta tenni részlegfőnökét egy gyors „reggeli beszélgetéssel”, majd az anyagainak előkészítésével. Élvezte a körülötte lévő embereket: azonnal felismerte az új arcú embereket. Levélkézbesítéskor üdvözölte a rendszeresen a földszinten dolgozó nőt is. Üdvözlésével ellentétben a nő úgy tekintett rá, mint akivel alig vagy egyáltalán nem érintkezik. A férfi, aki lazán öltözködött, és általában ugyanolyan inget viselt, az összes borítékot a "bevezető nyílásba" tette. A nő a számítógépénél ült, és nem nézett rá. Időnként finoman intett a karjával felé. Hagyta, hogy azt a részt, amely nem fért bele a "bevezető nyílásba", egy másik üres asztalra tegye. Anélkül, hogy zavarta volna, megértette, hogy nincs elég hely a többinek. A borítékokat, amelyek közül néhányon nagy papír volt, függőlegesen közéjük helyezte volna. Ezt a halmozott műanyag fiókoknak támasztva tehette volna meg. Azon a reggelen ugyanazt az alkalmazottat látta az asztalánál ülni. Kávézás közben szinte nem merte üdvözölni a zsúfolt programja miatt. Amikor a nő tétlenül ült az asztalánál, és elnézett, hirtelen késztetést érzett, hogy megköszörülje a torkát. A nő dohányzott. Szünetében lement a menzára, ahol rendelt valamit, majd rágyújtott egy cigarettára. Néha felvitte az italát az emeletre, és üdítővel fogyasztotta. Ugyanezen a napon az alkalmazott azt mondta az újonnan érkezőnek, hogy egy rövid hét múlva a legtöbb gyakori feladatot képes lesz elvégezni a segítsége nélkül. A legnehezebb az elméleti rész elmagyarázása volt. A gyakorlatban sokan rövid idő alatt sok "feladatot" el tudtak végezni. Kidolgozta a technikáit, hogy a rendszer könnyen érthető legyen, és a lehető legsimábban elsajátítsa a "körbejárás" ritmusát. Ahelyett, hogy elölről kezdte volna, a legfelső emelet első irodáit választotta ki, és feltérképezte az útvonalát. Gyakorlatilag egyetlen "lakást" sem hagyhatott ki, mert az megzavarta volna az időbeosztását. Soha nem hagyott ki egyetlen szobaszámot sem. Ráadásul minden lakrészhez egy számozott tábla lógott az ajtó mellett. Figyelmét a kocsiban lévő kötegelt kupacokra összpontosította, amelyek mindegyikét gumiszalaggal kötötték át. Minden kupac tudta a sorrendjét ezekben a készletsorokban. Ez azt jelentette, hogy a dolgok ritkán sültek el rosszul a tervek szerint. Az elvégzett munka eredménye nagyjából változatlan maradt, mind a „kezdési”, mind a „befejezési” időpontok tekintetében. Az alkalmazott állítólag azt mondta a férfinak, hogy... <Folytatás következik>

„O recepționeră avea două fațete” - Partea 1

O femeie (în jur de 35 de ani) care lucra cu jumătate de normă ca recepționeră și cu jumătate de normă ca funcționară de birou la o companie industrială destul de mare atrăgea ocazional atenția noilor ei vizitatori. Un bărbat care se prezenta la recepție a fost întâmpinat la scurt timp de un angajat permanent. Împreună, au mers spre departamentul la care au ajuns cu liftul. Odată ajunși la etaj, i-a făcut bărbatului un scurt tur. Atribuțiile sale constau în principal în distribuirea corespondenței interne. De asemenea, a trecut în revistă alte câteva aspecte indirect legate de această sarcină. Clădirea avea zeci de etaje și locuri de parcare ample. Unul dintre angajați îi dăduse bărbatului instrucțiuni despre cum să-și facă cel mai bine rondul. Își dezvoltase propria rutină pentru asta. De obicei, începea dimineața devreme prin a colecta toată corespondența primită și apoi a o sorta alfabetic. Nu avea probleme în a menține ritmul și a lucra cu precizie. Spunea că mult depindea de „puțin” entuziasm și de propria inițiativă. În acest fel, își putea adesea satisface șeful de departament având o scurtă „discuție de dimineață” cu el și apoi pregătindu-și materialele. Îi plăceau oamenii din jurul său: recunoștea imediat pe cineva cu o față nouă. Când își livra corespondența, o saluta și pe femeia care lucra în mod regulat la parter. Spre deosebire de salutul lui, ea îl vedea ca pe cineva cu care avea puțin sau deloc contact. Bărbatul, care se îmbrăca lejer și purta de obicei același tip de cămașă, așeza toate plicurile în „intrare”. Femeia stătea la calculator și nu se uita la el. Din când în când, ea făcea un gest ușor cu brațul spre el. Îi permitea să pună porțiunea care nu încăpea în „intrare” pe o altă masă goală. El a înțeles, fără să o deranjeze, că nu mai era suficient loc pentru restul. Ar fi așezat plicurile, dintre care unele aveau hârtie mare, vertical între ele. Ar fi putut face asta lângă sertarele de plastic stivuite. În dimineața aceea, a văzut-o pe aceeași angajată stând la birou. În timp ce bea cafea, aproape că nu a îndrăznit să o salute din cauza programului ei încărcat. Când ea stătea degeaba la birou și și-a întors privirea, a simțit brusc nevoia să-și dregă glasul. Femeia fuma. În timpul pauzei, a coborât la cantină, unde a comandat ceva și apoi a aprins o țigară. Uneori își lua băutura la etaj și o savura cu o băutură răcoritoare. În aceeași zi, angajatul i-a spus noului venit că, după o săptămână scurtă, va fi capabil să îndeplinească majoritatea sarcinilor comune fără ajutorul lui. Cea mai dificilă parte era explicarea părții teoretice. În practică, mulți oameni puteau prelua multe „sarcini” într-un timp scurt. El își pusese la punct tehnicile pentru a face sistemul ușor de înțeles și pentru a învăța ritmul „mersului” cât mai ușor posibil. În loc să înceapă din față, a ales primele birouri de la ultimul etaj și și-a trasat traseul. Practic nu putea sări peste nicio „unitate”, deoarece i-ar fi interferat cu programul. Nu a ratat niciodată numărul camerei. Mai mult, toate unitățile erau prevăzute cu o placă numerotată atârnată lângă ușă. Și-a concentrat atenția asupra stivelor de lucruri din cărucior, fiecare legat cu un elastic. Fiecare stivă își cunoștea ordinea în aceste rânduri de seturi. Aceasta însemna că lucrurile rareori mergeau prost conform planului. Rezultatul lucrării finalizate a rămas aproximativ același, atât în ​​ceea ce privește timpul de „începere”, cât și cel de „terminare”. Se pare că angajatul i-a spus bărbatului că... <Va urma>

„Recepční byla dvojí“ – 1. část

Žena (okolo 35 let), která pracovala na částečný úvazek jako recepční a na částečný úvazek jako administrativní pracovnice v poměrně velké průmyslové společnosti, občas upoutala pozornost svých nových návštěvníků. Muž, který se hlásil na recepci, se brzy setkal se stálým zaměstnancem. Společně se vydali do oddělení, kam se dostali výtahem. Jakmile se dostali nahoru, provedl muže krátkou prohlídku. Jeho úkoly spočívaly především v distribuci interní pošty. Probral také několik dalších bodů, které s tímto úkolem nepřímo souvisely. Budova měla desítky pater a dostatek parkovacích míst. Jeden ze zaměstnanců dal muži pokyny, jak nejlépe obcházet budovu. Vypracoval si pro to vlastní postup. Obvykle začínal brzy ráno sbírat veškerou příchozí poštu a poté ji třídil abecedně. Neměl problém udržet tempo a pracovat přesně. Řekl, že hodně záleží na „troše“ nadšení a jeho vlastní iniciativě. Tímto způsobem mohl často uspokojit svého šéfa oddělení tím, že si s ním krátce „ranně popovídal“ a poté si připravil materiály. Líbil se mu lidi kolem sebe: okamžitě poznal někoho s novou tváří. Když doručoval poštu, pozdravil také ženu, která pravidelně pracovala v přízemí. Na rozdíl od jeho pozdravu ho ona vnímala jako někoho, s kým se málo nebo vůbec nestýkala. Muž, který se oblékal ležérně a obvykle nosil stejný typ košile, vkládal všechny obálky do „vstupu“. Žena seděla u počítače a nedívala se na něj. Občas k němu jemně pokynula rukou. Dovolila mu, aby část, která se do „vstupu“ nevešla, umístil na jiný prázdný stůl. Aniž by ji obtěžoval, pochopil, že na zbytek nezbývá dost místa. Obálky, z nichž některé měly velký papír, by dal svisle mezi sebe. Mohl to udělat o naskládané plastové zásuvky. Toho rána viděl stejnou zaměstnankyni sedět u svého stolu. Při pití kávy se ji kvůli jejímu nabitému programu téměř neodvážil pozdravit. Když nečinně seděla u stolu a odvrátila zrak, najednou pocítil nutkání si odkašlat. Žena kouřila. Během přestávky sešla dolů do kantýny, kde si něco objednala a pak si zapálila cigaretu. Někdy si vzala drink nahoru a vychutnala si ho s nealkoholickým nápojem. Téhož dne zaměstnanec nově příchozímu řekl, že po krátkém týdnu bude schopen vykonávat většinu běžných úkolů bez jeho pomoci. Nejtěžší bylo vysvětlit teoretickou část. V praxi si mnoho lidí dokáže v krátkém čase osvojit mnoho „úkolů“. Vymyslel si techniky, jak systém snadno pochopit a jak se co nejplynuleji naučit rytmus „chůze“. Místo aby začínal vpředu, vybral si první kanceláře v nejvyšším patře a naplánoval si trasu. Prakticky nemohl vynechat ani jednu „jednotku“, protože by to narušilo jeho rozvrh. Nikdy nepřehlédl číslo pokoje. Navíc všechny jednotky byly opatřeny očíslovanou plaketou visící u dveří. Soustředil svou pozornost na svázané hromádky ve vozíku, každá svázaná gumičkou. Každá hromádka v těchto řadách sad znala své pořadí. To znamenalo, že se věci jen zřídka pokazily podle plánu. Výsledek dokončené práce zůstal přibližně stejný, a to jak z hlediska doby „zahájení“, tak i doby „dokončení“. Zaměstnanec údajně muži řekl, že... <Pokračování bude nahlášeno>

„Recepčná bola dvojtvárna“ – 1. časť

Žena (vo veku okolo 35 rokov), ktorá pracovala na čiastočný úväzok ako recepčná a na čiastočný úväzok ako kancelárska pracovníčka v pomerne veľkej priemyselnej spoločnosti, občas upútala pozornosť svojich nových návštevníkov. Muža, ktorý sa hlásil na recepcii, krátko stretol stály zamestnanec. Spoločne prešli k oddeleniu, kam sa dostali výťahom. Keď vyšli hore, krátko ho previedol. Jeho povinnosti spočívali predovšetkým v distribúcii internej pošty. Prešiel aj niekoľko ďalších vecí, ktoré s touto úlohou nepriamo súviseli. Budova mala desiatky poschodí a dostatok parkovacích miest. Jeden zo zamestnancov dal mužovi pokyny, ako najlepšie vykonávať obchádzky. Vypracoval si na to vlastný postup. Zvyčajne začínal skoro ráno zbierať všetku prichádzajúcu poštu a potom ju triedil podľa abecedy. Nemal problém udržiavať tempo a pracovať presne. Povedal, že veľa závisí od „trochy“ nadšenia a vlastnej iniciatívy. Takto mohol často uspokojiť svojho šéfa oddelenia rýchlym „ranným rozhovorom“ s ním a následnou prípravou materiálov. Tešil sa z ľudí okolo seba: okamžite spoznal niekoho s novou tvárou. Keď doručoval poštu, pozdravil aj ženu, ktorá pravidelne pracovala na prízemí. Na rozdiel od jeho pozdravu ho vnímala ako niekoho, s kým mala len malý alebo žiadny kontakt. Muž, ktorý sa obliekal ležérne a zvyčajne nosil rovnaký typ košele, vkladal všetky obálky do „vstupu“. Žena sedela za počítačom a nepozerala sa na neho. Občas mu jemne ukázala rukou. Dovolila mu, aby časť, ktorá sa do „vstupu“ nezmestila, položil na iný prázdny stôl. Bez toho, aby ju obťažoval, pochopil, že na zvyšok nezostal dostatok miesta. Obálky, z ktorých niektoré mali veľký papier, by umiestnil vertikálne medzi seba. Mohol to urobiť oprieč naukladanými plastovými zásuvkami. To ráno videl tú istú zamestnankyňu sedieť pri svojom stole. Pri pití kávy sa ju takmer neodvážil pozdraviť kvôli jej nabitému programu. Keď nečinne sedela pri stole a odvrátila zrak, zrazu pocítil nutkanie odkašľať si. Žena fajčila. Počas prestávky zišla dole do jedálne, kde si niečo objednala a potom si zapálila cigaretu. Niekedy si vzala drink hore a vychutnala si ho s nealkoholickým nápojom. V ten istý deň zamestnanec povedal nováčikovi, že po krátkom týždni bude schopný vykonávať väčšinu bežných úloh bez jeho pomoci. Najťažšie bolo vysvetliť teoretickú časť. V praxi si veľa ľudí dokáže v krátkom čase osvojiť veľa „úloh“. Vymyslel si techniky, ako zjednodušiť pochopenie systému a čo najplynulejšie naučiť sa rytmus „chôdze“. Namiesto toho, aby začal vpredu, si vybral prvé kancelárie na najvyššom poschodí a naplánoval si trasu. Prakticky nemohol vynechať ani jednu „jednotku“, pretože by to narušilo jeho rozvrh. Nikdy nevynechal číslo izby. Navyše, všetky jednotky boli opatrené očíslovanou plaketou visiacou pri dverách. Sústredil svoju pozornosť na zviazané kôpky vo vozíku, každá zviazaná gumičkou. Každá kôpka poznala svoje poradie v týchto radoch sád. To znamenalo, že sa veci len zriedka pokazili podľa plánu. Výsledok dokončenej práce zostal približne rovnaký, čo sa týka času „začatia“ aj „ukončenia“. Zamestnanec údajne mužovi povedal, že... <Pokračovanie nabudúce>

"Recepcionistka je bila dvolična" - 1. del

Ženska (sredi 35. let), ki je delala s krajšim delovnim časom kot receptorka in s krajšim delovnim časom kot pisarniška delavka v precej velikem industrijskem podjetju, je občasno pritegnila pozornost svojih novih obiskovalcev. Moškega, ki se je javil na recepciji, je kmalu srečal redno zaposleni. Skupaj sta se sprehodila do oddelka, do katerega sta prišla z dvigalom. Ko sta se povzpela gor, je moškemu na kratko pokazal stavbo. Njegove naloge so bile predvsem razdeljevanje interne pošte. Pregledal je tudi nekaj drugih stvari, ki so bile posredno povezane s to nalogo. Stavba je imela na desetine nadstropij in veliko parkirnih mest. Eden od zaposlenih je moškemu dal navodila, kako najbolje opraviti svoje obhode. Za to je razvil svojo rutino. Običajno je zgodaj zjutraj začel zbirati vso prehodno pošto in jo nato razvrščal po abecedi. Ni imel težav z vzdrževanjem tempa in natančnim delom. Dejal je, da je veliko odvisno od "malo" navdušenja in lastne pobude. Na ta način je pogosto lahko zadovoljil svojega šefa oddelka s hitrim "jutranjim pogovorom" z njim in nato pripravo gradiva. Užival je v ljudeh okoli sebe: takoj je prepoznal nekoga z novim obrazom. Ko mu je dostavljal pošto, je pozdravil tudi žensko, ki je redno delala v pritličju. V nasprotju z njegovim pozdravom ga je videla kot nekoga, s katerim je imela malo ali nič stika. Moški, ki se je oblačil ležerno in je običajno nosil isto vrsto srajce, je vse kuverte odložil v "vhod". Ženska je sedela za računalnikom in ga ni pogledala. Občasno je nežno pokazala z roko proti njemu. Dovolila mu je, da je del, ki ni ustrezal "vhodu", odložil na drugo prazno mizo. Ne da bi jo motil, je razumel, da za ostale ni dovolj prostora. Kuverte, od katerih so nekatere imele velik papir, bi odložil navpično med seboj. To je lahko storil ob zloženih plastičnih predalih. Tisto jutro je videl isto zaposleno, ki je sedela za svojo mizo. Med pitjem kave si je zaradi njenega natrpanega urnika skoraj ni upal pozdraviti. Ko je brezdelno sedela za mizo in pogledala stran, je nenadoma začutil potrebo, da si odkašlja. Ženska je kadila. Med odmorom se je sprehodila po stopnicah v menzo, kjer si je nekaj naročila in si nato prižgala cigareto. Včasih je pijačo odnesla gor in jo uživala z brezalkoholno pijačo. Istega dne je zaposleni prišleku povedal, da bo po kratkem tednu dni sposoben opravljati večino običajnih opravil brez njegove pomoči. Najtežji del je bila razlaga teoretičnega dela. V praksi se lahko veliko ljudi v kratkem času nauči veliko "opravil". Zasnoval je svoje tehnike, kako narediti sistem enostaven za razumevanje in kako se čim bolj gladko naučiti ritma "hoje naokoli". Namesto da bi začel spredaj, je izbral prve pisarne v zgornjem nadstropju in si začrtal pot. Praktično ni mogel preskočiti niti ene "enote", ker bi to motilo njegov urnik. Nikoli ni zgrešil številke sobe. Poleg tega so bile vse enote opremljene z oštevilčeno ploščico, ki je visela ob vratih. Svojo pozornost je osredotočil na zložene skladovnice v vozičku, vsaka zvezana z gumico. Vsak sklad je poznal svoj vrstni red v teh vrstah kompletov. To je pomenilo, da so stvari le redko šle narobe po načrtih. Rezultat opravljenega dela je ostal približno enak, tako glede časa "začetka" kot "konca". Zaposleni naj bi moškemu povedal, da ... <Nadaljevanje sledi>

«Ընդունարանի աշխատակիցը երկակի էր» - Մաս 1

Մի կին (30-ականների կեսերին), որն աշխատում էր կես դրույքով որպես ընդունարանի աշխատակից և կես դրույքով որպես գրասենյակային աշխատող բավականին խոշոր արդյունաբերական ընկերությունում, երբեմն գրավում էր իր նոր այցելուների ուշադրությունը: Ընդունարանում աշխատող տղամարդուն շուտով դիմավորեց մշտական ​​աշխատակիցը: Նրանք միասին քայլեցին դեպի այն բաժինը, որտեղ հասան վերելակով: Բարձրանալով վերև՝ նա կարճ շրջայց կատարեց տղամարդուն: Նրա պարտականությունները հիմնականում ներառում էին ներքին նամակագրության բաշխումը: Նա նաև քննարկեց այս առաջադրանքի հետ անուղղակիորեն կապված մի քանի այլ հարցեր: Շենքն ուներ տասնյակ հարկեր և ընդարձակ կայանատեղի: Աշխատակիցներից մեկը տղամարդուն հրահանգներ էր տվել, թե ինչպես լավագույնս կատարել իր շրջայցերը: Նա մշակել էր իր սեփական ռեժիմը դրա համար: Սովորաբար նա սկսում էր վաղ առավոտյան հավաքել բոլոր մուտքային նամակները, ապա դասավորել դրանք այբբենական կարգով: Նա դժվարություն չուներ պահպանելու տեմպը և ճշգրիտ աշխատել: Նա ասաց, որ շատ բան կախված է «մի փոքր» ոգևորությունից և իր սեփական նախաձեռնությունից: Այսպիսով, նա հաճախ կարող էր բավարարել իր բաժնի ղեկավարին՝ նրա հետ կարճ «առավոտյան զրույց» ունենալով և այնուհետև պատրաստելով իր նյութերը: Նա վայելում էր շրջապատի մարդկանց. նա անմիջապես ճանաչում էր նոր դեմքով մեկին։ Նամակը հասցնելիս նա ողջունում էր նաև առաջին հարկում պարբերաբար աշխատող կնոջը։ Իր ողջույնի հակառակ՝ կինը նրան տեսնում էր որպես մեկի, որի հետ քիչ կամ ընդհանրապես շփում չուներ։ Տղամարդը, որը հագնվում էր առօրյա և սովորաբար նույն տեսակի վերնաշապիկ էր կրում, բոլոր ծրարները դնում էր «մուտքի» մեջ։ Կինը նստած էր համակարգչի մոտ և չէր նայում նրան։ Երբեմն նա նրբորեն ձեռքը ցույց էր տալիս նրա կողմը։ Նա թույլ էր տալիս նրան «մուտքի» մեջ չտեղավորվող մասը դնել մեկ այլ դատարկ սեղանի վրա։ Նա հասկանում էր, առանց նրան անհանգստացնելու, որ մնացածի համար բավարար տեղ չկար։ Նա ծրարները, որոնցից մի քանիսը մեծ թղթեր ունեին, ուղղահայաց կդներ դրանց միջև։ Նա կարող էր դա անել դարսված պլաստիկե դարակների մոտ։ Այդ առավոտյան նա տեսավ նույն աշխատակցուհուն նստած իր սեղանի մոտ։ Սուրճ խմելիս նա գրեթե չհամարձակվեց ողջունել նրան՝ նրա զբաղված գրաֆիկի պատճառով։ Երբ նա անգործ նստեց իր սեղանի մոտ և հայացքը շրջեց, նա հանկարծ զգաց կոկորդը մաքրելու ցանկություն։ Կինը ծխեց։ Իր ընդմիջման ժամանակ նա իջավ ներքև՝ ճաշարան, որտեղ պատվիրեց ինչ-որ բան, ապա վառեց ծխախոտ։ Երբեմն նա իր խմիչքը վերև էր վերցնում և վայելում այն ​​զովացուցիչ ըմպելիքի հետ։ Նույն օրը աշխատակիցը նորեկին ասաց, որ կարճ շաբաթից հետո նա կկարողանա կատարել ամենատարածված առաջադրանքները առանց իր օգնության։ Ամենադժվար մասը տեսական մասի բացատրությունն էր։ Գործնականում շատ մարդիկ կարող էին կարճ ժամանակում կատարել բազմաթիվ «առաջադրանքներ»։ Նա մշակել էր իր տեխնիկան՝ համակարգը հեշտ հասկանալու և «շրջապատի» ռիթմը հնարավորինս սահուն սովորելու համար։ Առջևից սկսելու փոխարեն, նա ընտրեց վերին հարկի առաջին գրասենյակները և գծեց իր երթուղին։ Նա գործնականում չէր կարող բաց թողնել ոչ մի «միավոր», քանի որ դա կխանգարեր իր գրաֆիկին։ Նա երբեք չէր բաց թողնում սենյակի համարը։ Ավելին, բոլոր միավորներին տրամադրվում էր համարակալված ցուցանակ, որը կախված էր դռան մոտ։ Նա կենտրոնացրեց իր ուշադրությունը սայլակի մեջ դրված կույտերի վրա, որոնցից յուրաքանչյուրը կապված էր ռետինե ժապավենով։ Յուրաքանչյուր կույտ գիտեր իր հերթականությունը հավաքածուների այս շարքերում։ Սա նշանակում էր, որ ամեն ինչ հազվադեպ էր սխալ ընթանում ըստ պլանի։ Ավարտված աշխատանքի արդյունքը մնացել է մոտավորապես նույնը՝ թե՛ «սկսման», թե՛ «ավարտի» ժամանակների առումով։ Ըստ տեղեկությունների՝ աշխատակիցը տղամարդուն ասել է, որ նա... <Շարունակությունը կլինի>

„Móttökumaður var tvíþættur“ - 1. hluti

Kona (um þrítugt) sem vann í hlutastarfi sem móttökufulltrúi og í hlutastarfi sem skrifstofumaður hjá nokkuð stóru iðnaðarfyrirtæki vakti stundum athygli nýrra gesta. Maður sem mætti ​​í móttökuna var stuttu síðar mættur af fastráðnum starfsmanni. Saman gengu þeir að deildinni sem þeir komu að með lyftunni. Þegar komið var upp gaf hann manninum stutta skoðunarferð. Verkefni hans voru aðallega að dreifa innri pósti. Hann fór einnig yfir nokkur önnur atriði sem tengdust þessu verkefni óbeint. Byggingin var með tugi hæða og næg bílastæði. Einn starfsmannanna hafði gefið manninum leiðbeiningar um hvernig best væri að fara sínar umferðir. Hann hafði þróað sína eigin rútínu fyrir þetta. Venjulega byrjaði hann snemma morguns að safna öllum innkomandi pósti og flokkaði hann síðan í stafrófsröð. Hann átti í litlum vandræðum með að halda hraðanum og vinna nákvæmlega. Hann sagði að mikið væri háð „smá“ áhuga og eigin frumkvæði. Þannig gat hann oft fullnægt deildarstjóra sínum með því að eiga stutt „morgunspjall“ við hann og síðan undirbúa gögnin sín. Hann naut fólksins í kringum sig: hann þekkti strax einhvern með nýtt andlit. Þegar hann afhenti póstinn heilsaði hann einnig konunni sem vann reglulega á jarðhæðinni. Öfugt við kveðju hans sá hún hann sem einhvern sem hún hafði lítil sem engin samskipti við. Maðurinn, sem var afslappaður og yfirleitt í sömu tegund af skyrtu, setti öll umslögin í „inntakið“. Konan sat við tölvuna sína og horfði ekki á hann. Öðru hvoru benti hún blíðlega á hann með handleggnum. Hún leyfði honum að setja þann hluta sem ekki passaði í „inntakið“ á annað tómt borð. Hann skildi, án þess að angra hana, að það var ekki nóg pláss eftir fyrir restina. Hann hefði sett umslögin, sem sum hver voru með stórum pappírum, lóðrétt á milli þeirra. Hann gat gert þetta upp við staflaðar plastskúffur. Þann morgun sá hann sama starfsmanninn sitja við skrifborð hennar. Meðan hann drakk kaffi þorði hann næstum ekki að heilsa henni vegna annríkis hennar. Þegar hún sat aðgerðalaus við skrifborðið sitt og leit undan fann hann skyndilega löngun til að hreinsa hálsinn. Konan reykti. Í hléinu gekk hún niður stigann í mötuneytið þar sem hún pantaði eitthvað og kveikti sér síðan í sígarettu. Stundum fór hún með drykkinn sinn upp stigann og naut hans með gosdrykk. Sama dag sagði starfsmaðurinn nýliðanum að eftir stutta viku gæti hann sinnt flestum algengustu verkefnum án hjálpar hans. Erfiðasti hlutinn var að útskýra fræðilega hlutann. Í reynd gátu margir náð tökum á mörgum „verkefnum“ á stuttum tíma. Hann hafði fundið upp aðferðir sínar til að gera kerfið auðvelt í notkun og til að læra taktinn í „göngunni“ eins mjúklega og mögulegt var. Í stað þess að byrja fremst valdi hann fyrstu skrifstofurnar á efstu hæðinni og skipulagði leiðina sína. Hann gat nánast ekki sleppt einni einustu „einingu“ því það myndi trufla tímaáætlun hans. Hann missti aldrei af herbergisnúmeri. Ennfremur voru allar einingar með númeraðri plötu sem hékk við dyrnar. Hann einbeitti sér að stöflunum í vagninum, hver bundinn með teygju. Hver stafli vissi sína röð í þessum röðum af settum. Þetta þýddi að hlutirnir fóru sjaldan úrskeiðis eins og til stóð. Niðurstaða verksins var nokkurn veginn sú sama, bæði hvað varðar „byrjunar“ og „lok“ tíma. Starfsmaðurinn sagði manninum að hann... <Framhald á dagskrá>

"En receptionist var tvåfasetterad" - Del 1

En kvinna (i mitten av 30-årsåldern) som arbetade deltid som receptionist och deltid som kontorsarbetare på ett ganska stort industriföretag fångade då och då sina nya besökares uppmärksamhet. En man som rapporterade till receptionen möttes snart av en fast anställd. Tillsammans gick de till avdelningen de nådde via hissen. Väl uppe gav han mannen en kort rundtur. Hans arbetsuppgifter bestod främst av att distribuera internpost. Han gick också igenom några andra punkter som indirekt var relaterade till denna uppgift. Byggnaden hade dussintals våningar och gott om parkeringsplatser. En av de anställda hade gett mannen instruktioner om hur han bäst skulle gå sina rundor. Han hade utvecklat sin egen rutin för detta. Vanligtvis började han tidigt på morgonen med att samla in all inkommande post och sedan sortera den alfabetiskt. Han hade inga problem med att hålla tempot och arbeta noggrant. Han sa att mycket berodde på lite entusiasm och eget initiativ. På så sätt kunde han ofta tillfredsställa sin avdelningschef genom att ha ett snabbt "morgonprat" med honom och sedan förbereda sitt material. Han tyckte om människorna omkring sig: han kände genast igen någon med ett nytt ansikte. När han delade ut sin post hälsade han också på kvinnan som regelbundet arbetade på bottenvåningen. I motsats till hans hälsning såg hon honom som någon som hon hade liten eller ingen kontakt med. Mannen, som vardagligt klädd och vanligtvis bar samma typ av skjorta, placerade alla kuvert i "inloppet". Kvinnan satt vid sin dator och tittade inte på honom. Ibland gestikulerade hon försiktigt med armen mot honom. Hon lät honom lägga den del som inte fick plats i "inloppet" på ett annat tomt bord. Han förstod, utan att störa henne, att det inte fanns tillräckligt med plats kvar för resten. Han skulle ha placerat kuverten, av vilka några hade stora papper, vertikalt mellan dem. Han kunde göra detta mot de staplade plastlådorna. Den morgonen såg han samma anställd sitta vid hennes skrivbord. Medan han drack kaffe vågade han nästan inte hälsa på henne på grund av hennes hektiska schema. När hon satt sysslolös vid sitt skrivbord och tittade bort kände han plötsligt en lust att harkla sig. Kvinnan rökte. Under sin rast gick hon ner till matsalen, där hon beställde något och sedan tände en cigarett. Ibland tog hon med sig sin drink upp och njöt av den med en läsk. Samma dag berättade den anställde för nykomlingen att han efter en kort vecka skulle kunna utföra de flesta vanliga uppgifter utan hans hjälp. Den svåraste delen var att förklara den teoretiska delen. I praktiken kunde många människor klara av många "uppgifter" på kort tid. Han hade utarbetat sina tekniker för att göra systemet lättförståeligt och för att lära sig rytmen i att "gå runt" så smidigt som möjligt. Istället för att börja längst fram valde han de första kontoren på översta våningen och planerade sin rutt. Han kunde praktiskt taget inte hoppa över en enda "enhet" eftersom det skulle störa hans schema. Han missade aldrig ett rumsnummer. Dessutom var alla enheter försedda med en numrerad plakett som hängde vid dörren. Han fokuserade sin uppmärksamhet på de buntade staplarna i vagnen, var och en bunden med ett gummiband. Varje stapel visste sin ordning i dessa rader av set. Detta innebar att saker sällan gick fel som planerat. Resultatet av det utförda arbetet förblev ungefär detsamma, både vad gäller "start-" och "sluttider". Den anställde ska ha sagt till mannen att han... <Fortsättning följer>

"En resepsjonist var tosidig" - Del 1

En kvinne (midten av 30-årene) som jobbet deltid som resepsjonist og deltid som kontoransatt i et ganske stort industriselskap, fanget av og til oppmerksomheten til nye besøkende. En mann som rapporterte til resepsjonen ble kort tid etter møtt av en fast ansatt. Sammen gikk de til avdelingen de nådde via heisen. Da de var oppe, ga han mannen en kort omvisning. Hans oppgaver besto hovedsakelig av å distribuere internpost. Han gikk også gjennom noen andre punkter indirekte relatert til denne oppgaven. Bygningen hadde dusinvis av etasjer og rikelig med parkeringsplasser. En av de ansatte hadde gitt mannen instruksjoner om hvordan han best kunne gå rundene sine. Han hadde utviklet sin egen rutine for dette. Vanligvis begynte han tidlig om morgenen med å samle all innkommende post og deretter sortere den alfabetisk. Han hadde lite problemer med å holde tempoet og jobbe nøyaktig. Han sa at mye avhang av litt entusiasme og eget initiativ. På denne måten kunne han ofte tilfredsstille avdelingssjefen sin ved å ha en rask "morgenprat" med ham og deretter forberede materialene sine. Han likte menneskene rundt seg: han kjente umiddelbart igjen noen med et nytt ansikt. Da han leverte posten sin, hilste han også på kvinnen som regelmessig jobbet i første etasje. I motsetning til hilsenen hans, så hun ham som en hun hadde liten eller ingen kontakt med. Mannen, som var uformelt kledd og vanligvis hadde på seg samme type skjorte, la alle konvoluttene i «inntaket». Kvinnen satt ved datamaskinen sin og så ikke på ham. Av og til gestikulerte hun forsiktig med armen mot ham. Hun lot ham legge den delen som ikke fikk plass i «inntaket» på et annet tomt bord. Han forsto, uten å plage henne, at det ikke var nok plass igjen til resten. Han ville ha plassert konvoluttene, hvorav noen hadde stort papir, vertikalt mellom seg. Han kunne gjøre dette mot de stablede plastskuffene. Den morgenen så han den samme ansatte sitte ved skrivebordet hennes. Mens han drakk kaffe, turte han nesten ikke å hilse på henne på grunn av den travle timeplanen hennes. Da hun satt inaktiv ved skrivebordet sitt og så bort, følte han plutselig trang til å kremte. Kvinnen røykte. I pausen gikk hun ned til kantinen, hvor hun bestilte noe og deretter tente en sigarett. Noen ganger tok hun drinken sin opp og nøt den med en brus. Samme dag fortalte den ansatte den nyankomne at etter en kort uke ville han være i stand til å utføre de fleste vanlige oppgaver uten hans hjelp. Den vanskeligste delen var å forklare den teoretiske delen. I praksis kunne mange plukke opp mange «oppgaver» på kort tid. Han hadde utviklet teknikker for å gjøre systemet lett å forstå og for å lære rytmen i å «gå rundt» så smidig som mulig. I stedet for å starte foran, valgte han de første kontorene i toppetasjen og planla ruten sin. Han kunne praktisk talt ikke hoppe over en eneste «enhet» fordi det ville forstyrre timeplanen hans. Han gikk aldri glipp av et romnummer. Dessuten var alle enhetene utstyrt med en nummerert plakett som hang ved døren. Han fokuserte oppmerksomheten sin på de buntede stablene i vognen, hver bundet med en strikk. Hver stabel visste sin rekkefølge i disse radene med sett. Dette betydde at ting sjelden gikk galt som planlagt. Resultatet av det utførte arbeidet forble omtrent det samme, både når det gjaldt «start»- og «slutt»-tider. Den ansatte skal ha fortalt mannen at han... <Fortsettelse følger>

"En receptionist var tosidet" - Del 1

En kvinde (midt i 30'erne), der arbejdede deltid som receptionist og deltid som kontormedarbejder i en forholdsvis stor industrivirksomhed, fangede lejlighedsvis opmærksomheden hos sine nye besøgende. En mand, der rapporterede til receptionen, blev kort efter mødt af en fastansat medarbejder. Sammen gik de til den afdeling, de nåede via elevatoren. Da de var ovenpå, gav han manden en kort rundvisning. Hans opgaver bestod primært af at distribuere intern post. Han gennemgik også et par andre punkter, der indirekte var relateret til denne opgave. Bygningen havde snesevis af etager og rigelig parkering. En af medarbejderne havde givet manden instruktioner om, hvordan han bedst kunne gå sine runder. Han havde udviklet sin egen rutine for dette. Normalt begyndte han tidligt om morgenen med at indsamle al den indgående post og derefter sortere den alfabetisk. Han havde ikke meget problemer med at holde tempoet og arbejde præcist. Han sagde, at meget afhang af en "lille" smule entusiasme og hans eget initiativ. På denne måde kunne han ofte tilfredsstille sin afdelingschef ved at have en hurtig "morgensnak" med ham og derefter forberede sine materialer. Han nød menneskerne omkring sig: han genkendte straks en person med et nyt ansigt. Da han afleverede sin post, hilste han også på kvinden, der regelmæssigt arbejdede i stueetagen. I modsætning til hans hilsen så hun ham som en, hun havde ringe eller ingen kontakt med. Manden, der var afslappet klædt og normalt havde den samme type skjorte på, lagde alle kuverterne i "indgangen". Kvinden sad ved sin computer og kiggede ikke på ham. Af og til gestikulerede hun blidt med armen mod ham. Hun lod ham placere den del, der ikke passede i "indgangen", på et andet tomt bord. Han forstod, uden at genere hende, at der ikke var plads nok tilbage til resten. Han ville have placeret kuverterne, hvoraf nogle havde stort papir, lodret mellem dem. Han kunne gøre dette op ad de stablede plastikskuffer. Den morgen så han den samme medarbejder sidde ved hendes skrivebord. Mens han drak kaffe, turde han næsten ikke hilse på hende på grund af hendes travle tidsplan. Da hun sad passiv ved sit skrivebord og kiggede væk, fik han pludselig trang til at rømme sig. Kvinden røg. I sin pause gik hun ned til kantinen, hvor hun bestilte noget og derefter tændte en cigaret. Nogle gange tog hun sin drink med ovenpå og nød den med en sodavand. Samme dag fortalte medarbejderen den nyankomne, at han efter en kort uge ville være i stand til at udføre de fleste almindelige opgaver uden hans hjælp. Den sværeste del var at forklare den teoretiske del. I praksis kunne mange mennesker klare mange "opgaver" på kort tid. Han havde udtænkt sine teknikker til at gøre systemet let at forstå og til at lære rytmen i at "gå rundt" så gnidningsløst som muligt. I stedet for at starte forrest valgte han de første kontorer på øverste etage og planlagde sin rute. Han kunne praktisk talt ikke springe en eneste "enhed" over, fordi det ville forstyrre hans tidsplan. Han overså aldrig et værelsesnummer. Desuden var alle enheder forsynet med en nummereret plakette, der hang ved døren. Han fokuserede sin opmærksomhed på de bundtede stakke i vognen, hver bundet med en elastik. Hver stak kendte sin rækkefølge i disse rækker af sæt. Det betød, at tingene sjældent gik galt som planlagt. Resultatet af det udførte arbejde forblev omtrent det samme, både med hensyn til "start"- og "slut"-tidspunkter. Medarbejderen fortalte angiveligt manden, at han... <Fortsættes>

"Vastaanottovirkailija oli kaksijakoinen" - Osa 1

Kolmenkympin ikäinen nainen, joka työskenteli osa-aikaisesti vastaanottovirkailijana ja osa-aikaisesti toimistotyöntekijänä melko suuressa teollisuusyrityksessä, herätti toisinaan uusien vierailijoidensa huomion. Vastaanotossa ilmoittautunutta miestä vastaan ​​tuli pian vakituinen työntekijä. Yhdessä he kävelivät osastolle, jonne he pääsivät hissillä. Yläkerrassa mies esitteli miehen lyhyesti. Miehen tehtäviin kuului pääasiassa sisäisen postin jakelu. Hän kävi läpi myös muutamia muita tähän tehtävään epäsuorasti liittyviä asioita. Rakennuksessa oli kymmeniä kerroksia ja runsaasti pysäköintitilaa. Yksi työntekijöistä oli antanut miehelle ohjeet siitä, miten hänen kannattaisi parhaiten liikkua. Hän oli kehittänyt tähän oman rutiininsa. Yleensä hän aloitti aikaisin aamulla keräämällä kaiken saapuvan postin ja lajittelemalla sen sitten aakkosjärjestykseen. Hänellä ei ollut vaikeuksia pitää yllä tahtia ja työskennellä tarkasti. Hän sanoi, että paljon riippui "pienestä" innostuksesta ja omasta aloitteellisuudesta. Tällä tavoin hän pystyi usein tyydyttämään osastopäällikkönsä käymällä nopean "aamujuttelun" hänen kanssaan ja sitten valmistelemalla hänen materiaalinsa. Hän nautti ympärillään olevista ihmisistä: hän tunnisti heti jonkun, jolla oli uudet kasvot. Postia jakaessaan hän tervehti myös naista, joka työskenteli säännöllisesti pohjakerroksessa. Tervehdyksestä poiketen tämä näki hänet henkilönä, jonka kanssa hänellä oli vain vähän tai ei lainkaan tekemisiä. Mies, joka pukeutui rennosti ja käytti yleensä samanlaista paitaa, asetti kaikki kirjekuoret "lokeroon". Nainen istui tietokoneensa ääressä eikä katsonut häneen. Silloin tällöin hän viittoi varovasti kättään häntä kohti. Hän antoi miehen asettaa sen osan, joka ei mahtunut "lokeroon", toiselle tyhjälle pöydälle. Hän ymmärsi häiritsemättä naista, ettei muille ollut tilaa. Hän olisi asettanut kirjekuoret, joista joissakin oli suuria papereita, pystysuoraan väliinsä. Hän pystyi tekemään tämän pinottuja muovilaatikoita vasten. Sinä aamuna hän näki saman työntekijän istuvan työpöytänsä ääressä. Kahvia juodessaan hän melkein ei uskaltanut tervehtiä naista tämän kiireisen aikataulun vuoksi. Kun nainen istui toimettomana työpöytänsä ääressä ja katsoi poispäin, hän tunsi yhtäkkiä tarvetta selvittää kurkkuaan. Nainen poltti. Tauollaan hän käveli alakertaan kanttiiniin, jossa hän tilasi jotain ja sytytti sitten savukkeen. Joskus hän vei juomansa yläkertaan ja nautti sen virvoitusjuoman kanssa. Samana päivänä työntekijä kertoi uudelle tulokkaalle, että lyhyen viikon kuluttua tämä pystyisi suorittamaan useimmat yleisimmät tehtävät ilman hänen apuaan. Vaikein osa oli teorian selittäminen. Käytännössä monet ihmiset pystyivät omaksumaan monia "tehtäviä" lyhyessä ajassa. Hän oli kehittänyt tekniikkansa, joiden avulla järjestelmästä tuli helppo ymmärtää ja "kävelyn" rytmi oppisi mahdollisimman sujuvasti. Sen sijaan, että hän olisi aloittanut etureunasta, hän valitsi ensimmäiset toimistot ylimmästä kerroksesta ja suunnitteli reittinsä. Hän ei käytännössä voinut ohittaa yhtäkään "yksikköä", koska se olisi häirinnyt hänen aikatauluaan. Hän ei koskaan unohtanut yhtäkään huonenumeroa. Lisäksi kaikissa yksiköissä oli oven vieressä numeroitu laatta. Hän keskitti huomionsa kärryssä oleviin niputettuihin pinoihin, joista jokainen oli sidottu kuminauhalla. Jokainen pino tiesi järjestyksensä näissä sarjariveissä. Tämä tarkoitti, että asiat menivät harvoin pieleen suunnitelmien mukaan. Valmiiksi saadun työn tulos pysyi suunnilleen samana sekä aloitus- että lopetusaikojen osalta. Työntekijän kerrotaan kertoneen miehelle, että hän... <Jatkuu myöhemmin>